Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

28. Hľadáme a vychvaľujeme čudné únikové diery
a pritom ničíme v ľuďoch zvyšky ich viery. 

3. 5. 2021

Problém nielen kresťanstva, ale chápania reality, je v tom, že my nemôžeme túto realitu v nijakom vyššom záujme popierať. Strata viery je tu, pretože nútime ľudí veriť v to, čo je evidentne nereálne. Radi sa sťažujeme, ako nám ubližujú, ale o tom, ako si my sami ničíme Cirkev a likvidujeme jej existenčné zásady a základy, je veľké ticho. Naša loď zvaná Cirkev sa potápa a my na palube stále krajšie spievame a tancujeme. Píšem o tom už dlho, ale ohlas je minimálny. Brvno vo vlastnom oku nás naozaj netlačí…
Prečo nám otec František pripomína cirkusanta a nasilu oslavovaný II. vatikánsky koncil cirkus? Ale veď náš pontifex jasne povedal, že cirkus sa skončil, teda doterajšie dejiny Cirkvi boli až do neho len cirkus... Ipse dixit.
Nemôžeme skrátka vychádzať z toho, že sme všetci dobrí, že všetci sme bratia a že dokonalosť je tu na zemi možná. Kristus nám nemohol jasnejšie dať najavo, že žiť bez utrpenia a smrti je chiméra, že to v tomto svete nie je možné a ak to tvrdíme, kreslíme tie isté fantazmagórie, aké vidíme v príručkách Svedkov Jehovu, či v teóriách o beztriednej spoločnosti.Čo konkrétne mi dáva silu a odvahu toto tvrdiť? Je to totálne zmierenie so židovstvom na koncile a odmietnutie odsúdiť komunizmus na tej istej akcii. Je to prijatie idey vyvolenosti, ktorá nám raz umožní vytvoriť raj na zemi. Ak toto celkom vážne tvrdíme, nečudujme sa strate viery. Je úplne logická, nevyhnutná a pochopiteľná. A na vine nie je nikto iný, len my sami.
Bože, odpusť nám, neúprimným a neuveriteľne hlúpym!

29. Nemôžeš mať niekoho naozaj rád a pritom vypúšťať podlízavý smrad.

5. 5. 2021

Hocičo by sme mali proti Ježišovi, nemôžeme poprieť, že mal rád svoj národ. Je teda smutné, že mnohí, čo majú Ježiša radi, nemajú radi jeho národ. V čom však spočíva láska nielen k Ježišovi, ale aj k jeho národu?
Zdá sa vám, že niekedy píšem tvrdo, ale verte tomu, že sa to zdá aj mne a tie krátke postrehy predchádzajú dlhé modlitby a niekedy aj mučivé spytovanie svedomia. Často mi vyčítajú kritiku II. Vatikánskeho koncilu, z ktorého sa, jemne povedané, vyrába posvätná krava. Uvedomme si, že začalo sa to plazením pred židmi, pokračovalo plazením pred moslimami, pred pačamamou a nakoniec pred vírusom. Kam a ako sme sa k tejto takmer absolútnej rezignácii dopracovali?
V encyklike Nostra aetate tvrdíme, že židia sú naši starší bratia, ale mlčíme o tom, že pomýlení bratia. Citujeme list Rimanom, že Božie prísľuby sú neodvolateľné, ale mlčíme o dodatku, že len za podmienky, že prijmú Ježiša ako Mesiáša. My sme teda zapreli Krista, po hebrejsky Mesiáša. Robí to vzduch v Cirkvi nedýchateľným a nepomôže nám k vyliečeniu žiadna pľúcna ventilácia, len odvaha priznať si to a oľutovať.
Bože, buď milostivý k nám, hriešnym a smiešnym!

30. Akokoľvek sme fyzicky či psychicky chorí, neprestávame byť náboženské tvory.

9. 5. 2021

Základnou potrebou a tendenciou ľudí je niekoho a niečoho sa báť a niečo a niekoho poslúchať, podriaďovať sa mu a uctievať ho. K tomu ako korenie je potrebný pocit záhady, tajomna, večnej nedokonalosti a tým aj pokory. Sú to aj dobré a nevyhnutné vlastnosti, lebo aj dokonalosť je relatívny pojem a v pozemských a meniacich sa podmienkach je nedosiahnuteľná, teda pokora a reálny odhad svojich možností sú nevyhnutne potrebné.
Mnohí vyčítajú katolíckej Cirkvi, že neustále balansuje medzi pravdou a tým, čomu ľudia chcú veriť. Ale to musí robiť každá organizácia, či už náboženská, alebo ináč ideová.
Nebuďme teda nerealistickí a nerozprávajme bájky o dome zo skla. Lebo stačí aj malý úder malým kladivkom a dom hodný uctievania sa nám s veľkým rachotom a hanbou rozsype.
Vždy som tvrdil. že Kristus bol najväčší realista ľudských dejín a jasne videl zlé a zneužiteľné tendencie v človeku. My mu však príliš nechceme rozumieť, pretože stále túžime vidieť svoju vlastnú dokonalosť, alebo sa aspoň podriadiť rešpektovanej, bezchybnej a dokonalej náuke a z nej nevyhnutne vyplývajúcej dokonalej organizácii. Ak nám to zase raz nevyjde, odložíme to do budúcnosti s predpokladom ďalšieho mesiáša. Tým znovu vyhovieme vyššie menovaným potrebám strachu, poslušnosti a uctievania. Bez týchto atribútov asi skutočne nemôžeme žiť a úlohou akéhokoľvek spoločenstva je udržiavať tieto tendencie v rozumných medziach. Katolícka Cirkev sa o to snaží už dve tisícročia a som smutný z toho, že túto cestu, ktorú nám vytýčil ten naozajstný Mesiáš, pomaly ale isto opúšťa. Verím však, že Ježišove slová a hlavne jeho stále živý príbeh nás z tejto zlej cesty znovu vrátia späť na cestu k dobrému Bohu, ktorý nemá rád ustrašencov a luhárov.

 

Kyrie eleison! Pane, zmiluj sa!

31. Jeden chcel vytrhať kúkoľ a neuveriteľne pri tom hlúpol.   
15. 6. 2021

Často sa v prácach antických i ranokresťanských filozofov vyslovuje názor, že zlo vlastne neexistuje, že je to len nedostatok dobra. Milí moji, takéto zjednodušenie môžu obhajovať len tí, ktorí nepoznajú reálny život.
Zlo a jeho siete skutočne existujú a sú pre mnohých aj výhodné a účelné, teda zjednodušene povedané dobré. Kto vyhlasuje, že všetko zlé odstráni a prinesie dobro úplne všetkým, je skutočne nebezpečný blázon a ak získa moc, je horší od najhorších zločincov. Pretože zlo má svoje limity, keď prestáva byť výhodné. Okrem toho, musí prinášať niečo dobré nielen tým zlým, ale aj tým dobrým, ak sa má aspoň trochu vyplatiť. Pretože ak nehodí svojim obetiam aspoň trochu obrastenú kosť, skončí veľmi rýchlo.
Preto sa veľmi hlboko zamyslime nad slovami Ježiša Krista, že "synovia sveta sú často rozumnejší, ako synovia svetla" a tiež nad posolstvom knihy Genezis, ktoré za najhorší hriech človeka považuje cieľ rozhodovať neomylne o tom, čo je dobré a čo je zlé a to aj do budúcnosti, teda privlastňovať si božské vlastnosti.
Ak si myslíte, že reagujem na súčasnosť, je to pravda, ale tie biblické poučenia sú trvalo platné a myslím si, že čoraz viac ľudí ich chápe. Informovanosť vzrastá a Duch vanie, kde chce a za pomoci ľudí Ducha a nových oznamovacích prostriedkov čoraz intenzívnejšie. Aj keď teda vstanú noví inkvizítori, mudžahedíni a neomylné politické strany, ich pád je nevyhnutný. Aj keď "musel by to chlap byť, čo by ich v zárodku chcel zabiť", alebo zasamovraždiť... Prípadne vytrhať aj s koreňmi.
Nepodliehajme demagógii žiadnych, ani vysokých cirkevných kruhov, že podobenstvo o dome na skale prestalo platiť a treba stavať na nových základoch. Radšej sa stále znovu kajajme a verme evanjeliu!

 

32. Opakovane a pravidelne preceňujeme svoj um
      a nechápeme radosť, ktorú dáva evanjelium.   

27. 6. 1978

Veľa rozmýšľam nad tým, čo je podstatou evanjeliovej zvesti. Ježiš nebol teoretik, filozof, či inak abstraktný vedec, on bol človek, ktorý mal rád ľudí okolo seba a vnímal ich problémy. A takisto oni mali radi jeho a práve preto jeho učenie pretrvalo a pretrvá. Aj bez toho, že by on sám niečo napísal.
K čomu sa však kresťanstvo po dvoch tisíckach rokov dopracovalo? Ako my moderní a svetaznalí chápeme evanjeliovú radosť?
Na podnet jedného z mnohých znepokojených Božích služobníkov sa pokúsim komentovať pár viet z modernej encykliky Evangelii gaudium.
1. Čas je nadradený priestoru.
To je nezmysel už z fyzikálneho hľadiska, pretože jedno bez druhého nemôže existovať, jedine ako časopriestor. Okrem toho, nie všetko, čo bolo predtým, bolo zlé a čo vzniklo za otca Františka, je dobré. Kráľovstvo Božie je ako horčičné zrnko, ktoré postupne v časopriestore vzrastá na veľký strom, ale ide o rast toho pôvodného zrnka a zámeru, nie o ich vykorenenie.
2. Jednota prevláda nad konfliktami.
Prečo potom Ježiš hovorí, že nepriniesol pokoj, ale rozdelenie? Vieme z čias komunizmu, kam vedie násilné zjednocovanie. Ježiš sa nemodlí za akýsi jednotný svet, ktorý je prakticky nerealizovateľný, ale za tých, ktorých mu jeho Otec dal.
3. Skutočnosť je dôležitejšia ako myšlienka.
Na počiatku bolo Slovo, Logos, teda myšlienka a bez myšlienky nevytvoríme žiadnu špecificky ľudskú skutočnosť. Otec František si asi uvedomuje, že jeho myšlienky nie sú účinné a dôležité…
4. Celok je viac ako jednotlivé časti.
Ježiš prišiel spasiť jednotlivých ľudí, osoby, nie akýsi nedefinovateľný celok. Uprednostňovanie celku nad jednotlivcov je charakteristické pre programovo neslobodné spoločnosti východne od nás. Je smutné, že otec František chce Cirkev práve tam nasmerovať.
My všetci a veriaci ľudia zvlášť máme veľké pokušenie zovšeobecňovať to, čo sa zovšeobecňovať nedá a vyhlasovať nenáležité súdy o tom, čo je dobré a čo je zlé pre všetkých ľudí a za každých okolností. Všetky násilné zmeny, revolúcie a opovážlivé posudzovania "inakších" ľudí skončili katastrofami, priviedli okolitý svet z blata do kaluže. My všetci sme v živote niečím ukrivdení, postihnutí a znevýhodnení, i keď si to niekedy kvôli vlastnej hlúposti a či pýche neuvedomujeme. Preto radi všetkých okolo seba s pasiou posudzujeme, vysmievame sa im a vo svojom kútiku ich niekedy potichu a niekedy hlasnejšie nenávidíme.
Staviame sa do pozície nepochopeného vzoru a podľa svojho etalónu by sme najradšej zmenili, zreformovali či zmoralizovali všetkých ľudí. Nám osvieteným nebude nikto hovoriť, čo máme robiť, my to chápeme a ľubovoľne môžeme iných vysmievať a ubližovať im. Ak vidíme, či už kňaza, alebo svetského šéfa robiť hriechy, omyly a podrazy, nie sme povinní ho poslúchať, ale môžeme ho aj násilím priviesť k tomu nášmu správnemu rozumu… Koľko takýchto rôznych nápadov, teórií a žiaľ aj pokusov o ich praktické realizácie, sa zrodilo a nakoľko rovnako všetky dopadli!
Práve kvôli tomu, že Ježišove evanjelium tvrdí niečo úplne opačné ako naznačené superreformy, tak je vysmievané, prenasledované, označované za príčinu všetkého zla a je vyhlasovaná potreba od koreňa ho zničiť a jeho reálny pohľad na človeka zásadne zmeniť. Pretože len my sami a práve teraz dokážeme ľudí urobiť inými a lepšími... A túžbu po slobode a možnosť si ju užívať a mať potvrdenú zákonmi a zvykmi, si môžeme akurát tak strčiť za klobúk... Zrodilo sa teda spolu s kresťanstvom niečo, čo dalo iné a neopakovateľné základy celej ľudskej civilizácii a pri všetkých potknutiach a chybách to pretrváva.

Nepokazme si to!
33. Milý môj Bože, kto za to môže?

3. 7. 2021

Je v ľudskej povahe hľadať za každým zlom vinníka a následne obetného baránka, ktorý to zlo napraví a vykúpi. A potom bude dobre.
Vidíme teda jasne, že science fiction, respektíve fantazírovanie o možnej dokonalosti má pradávne a nezničiteľné korene. Pritom už v knihe Genezis je to povedané jasne: nemôžeme beztrestne ochutnávať zo stromu poznania dobra a zla, lebo to zlo, ktoré objektívne a
nevyhnutne existuje, nevykoreníme a ani nezmenšíme, ale len zväčšíme a predčasne a zbytočne sa zničíme.
Podľa pomerne objektívne preskúmaných fyzikálnych zákonov tu vesmír existuje cca 13,7 miliardy rokov, čo je vraj dosť presný údaj. Je to pre človeka nepredstaviteľná doba, ale čo je to proti večnosti? Mám niekedy pocit, že Boh celú tú večnosť predtým, rozmýšľal nad tým, či bude dobré stvoriť svet, keď to nevyhnutne prinesie okrem množstva radosti približne rovnaké a možno aj väčšie kvantum utrpenia.
My teda hľadáme vinníkov, Boha, Satana, Adama a podobne a neuvedomujeme si, že existencia bez zla a utrpenia nie je možná. Vinní aj nevinní sme svojím spôsobom všetci, pretože často svoje konanie môžeme posúdiť, až keď vidíme a poznávame jeho následky.
Myslím si, že túto dilemu riešil aj Ježiš v Getsemanskej záhrade, kde sa krvou potil možno ani tak nie kvôli tušeniu vlastného utrpenia, ako kvôli tomu, že videl, aké pohoršenie, rozdelenie a trápenie jeho učenie prinesie a nemôže nepriniesť, ak má priniesť aj nejaké to dobro a možno aj množstvo dobra, nádeje a lásky. On sa podriadil Božej vôli, ktorú v sebe cítil a a poznal a to isté odporúča aj nám.
Nemudrujme teda, snažme sa prinášať čo najviac dobra, radosti a lásky pre druhých, ale nepochybujme o tom, že ani pri najväčšej snahe sa vine, zlu, krivde, nerovnosti a nespravodlivosti nevyhneme.
Preto ešte na záver duplikujem, že až toľko nemudrujme, ale viac ľutujme a modlime sa.

 

 

 

34. Majme sa radi, počúvajme dobré rady a poznajme jedovaté hady a zrady.

16. 7. 2021

Mnohí ma považujú za slabocha, ktorý si nevie jasne a jednoznačne povedať svoje. Ľudovo povedané, to, čo neúnavne a otravne opakujem, nemá gule... Berte to moji drahí tak, že mám vážne dôvody, aby som sa zbytočne nehádal a vyjadroval sa príliš jemne. Nikdy som nemal chuť nikomu rozkazovať, ani nasilu vnucovať svoje pomerne bohaté skúsenosti. Nie je to moja zásluha ani vina, nesťažujem sa na to a ani sa s tým nechválim. Stal som sa takým preto, že v sedemnástich som mal taký ťažký úraz, že ma operovali postupne v troch nemocniciach a jasne som už vtedy pochopil, že život je príliš krátky na to, aby sme si ho prehádali a vzbudzovali voči sebe vzájomnú nenávisť.
Trochu neskôr a postupne som pochopil aj to, že ľudia sú síce všelijakí a občas aj nebezpeční, ale musíme ich mať radi takých, akí sú. V tom je aj zmysel Kristových slov o odpúšťaní a neposudzovaní. Málokto dokáže pochopiť ich zmysel teoreticky, naopak, musí zažiť všeličo konkrétne, aby tieto slová pochopil ako svoj životný problém a nedostižný cieľ.
Na druhej strane, treba sa k mnohému, čo sa momentálne deje, jasne vyjadriť a celý ten autobiografický úvod smerujem k prezentácii mojich skúseností v oblasti náboženstva, politiky i filozofie. Pretože všetky tieto teórie sú prakticky a nerozborne prepojené.
Zase trochu zacitujem Bibliu tak, ako si verše pamätám, teda voľne. "Hovorte každý pravdu svojmu bratovi." /Zachariáš 8, 16 a Efezanom 4, 25/ a "Povstane mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých a pretože vzrastie nezákonnosť, v mnohých vychladne láska." / Matúš 24, 11 - 12/ Pridal by som k tomu ešte Chestertona, ktorý sa vyjadril, že ak človek prestane veriť v Boha, uverí každej hlúposti.
Človek je totiž nepochybne tvor náboženský a nemá v srdci pokoj, kým nenadobudne dojem, že pochopil, čo je dobré a čo je zlé a aký je medzi tým rozdiel. Vidíme, že v náboženstvo sa zvrhol aj vedecký ateizmus so svojím večne živým Leninom, svätou triednou nenávisťou a obradmi viery v "Morálny kódex budovateľa komunizmu" a v boj za mier prostredníctvom vojenských prehliadok a medzinárodného premenenia všetkých na svoj neomylný vzor. Tieto idey nezmenili človeka a hoci sa určité vymenované tendencie držia, nikto im už príliš neverí.
Vznikli teda rôzne neomarxizmy a cez heslá Frankfurtskej školy o rozvrate hierarchií a inštitúcií sa propaguje rovnosť všetkých a každého, teda vyznávanie princípu "vsio ravno", alebo "total egal", len v novšom vydaní. Žiaľ, treba na rovinu povedať, že po II. vatikánskom koncile sa touto cestou vydala aj katolícka Cirkev a postupne prešla až do dnešného smutného stavu faktického odmietnutia celej posvätnej tradície. Veľa som už o tom písal a som k smrti unavený to opakovať. Zdá sa, že sme podľahli aj novej diktatúre svojho dokonalého zdravotného stavu, ekologického modlárstva a odmietnutiu zdravého rozumu v problematike vzťahov medzi mužmi a ženami a medzi deťmi a ich rodičmi.
Ako knihovník, ktorý 40 rokov chodil medzi regálmi, kde sa týčili nezmysly rokov tridsiatych, päťdesiatych i šesťdesiatych, som vakcinovaný nepriestrelným optimizmom a naďalej verím v Boha, ktorý je semper maior / vždy väčší/ ako všetky možné mutácie našich hlúpostí.

Maranatha! Príď Pane!

.


Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com




   PRINT RSS

             
Hlavná stránka