Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

24. Snažme sa byť dokonalý pre ľudí, aj pre seba,
ale bez pochopenia slabostí neprídeme do neba.

Veľká noc 2021


Či už si to človek uvedomuje, alebo nie, podstatným je pre neho problém utrpenia a smrti. Som presvedčený, že práve trápenie a vedomie smrti definuje človeka viac, ako sny a túžby po nedefinovateľnej blaženosti. Ale je fakt, že aj snívania o úplnej bezpečnosti, bezstarostnosti a nezištnej starostlivosti o neho samého, sú určujúce pre jeho nádeje a životný optimizmus.
Prvý silný vedomý zážitok, ktorý som mal, bol sen plný strachu, keď som ako malé dieťa počul príbeh o vražde betlehemských neviniatok. Ako prekonávať strach, ako dovoliť ľuďom snívať a ako môžu plniť svoje sny na úžitok všetkých ostatných? To je predmetom všetkých projektov a
utópií, snažení o vytvorenie dokonalého človeka a dokonalej spoločnosti.
Určite aj náš Spasiteľ Ježiš Kristus sa o dokonalosť a Kráľovstvo Božie snažil, ale zároveň vnímal pozemskú realitu a nekládol ani sebe, ani druhým, nároky nad ich vlastné sily. Hovorí o márnotratnom synovi, Samaritánke a nepoctivom správcovi, hovorí o nevyhnutnosti zla a o
nemožnosti jeho úplného odstránenia. Hovorí o nenásilí a neposudzovaní druhých a my si často neuvedomujeme hĺbku toho, čo nám hovorí.
Vidíme na Ježišovom príbehu, že jeho realizmus a dobrota vznikajú z hlbokej chudoby a neustáleho poníženia a nebezpečenstva, jeho osobného, aj jeho národa. Je to paradox, ale prežívanie takého tvrdého života a reálneho zla nám dáva porozumenie, ktoré ľuďom menej trpiacim
a menej ponižovaným akosi uniká.
U mnohých ľudí, ktorí sa už mali o čosi lepšie, vzniká akýsi nárokový idealizmus a odklon od odpúšťajúceho realizmu k nereálnemu fantazírovaniu. Mnohé takéto fakty skutočne dokáže chápať už dieťa, ktoré často s pribúdajúcim vekom, vedomosťami a postavením v spoločnosti, pôvodný realizmus stráca. Žiaľ, následne mnohé nereálnosti dokáže reálne presadiť a do väčšej či menšej miery poblázniť aj celé veky a generácie.
Viackrát som už písal, že už ako dieťa som čítal sv. Augustína, konkrétne "Vyznania" a neskôr aj "Boží štát". Na týchto veľkých ľuďoch ma vždy zarážala ich silná utkvelá predstava, že ak oni majú nejaké problémy s niečím, tak ich zákonite musia mať všetci ostatní. A ak si aj tí ostatní vyriešia tie moje typické problémy, tak vznikne nejaký ten pozemský raj, alebo aspoň Boží štát. Nevznikne a ak sa chceme k niečomu takému priblížiť, vráťme sa k tomu od detstva poníženému, trpiacemu a chudobnému Kristovi a neustále znovu sa k nemu vracajme.
A nepovracajme sa zo žiadnych quasi osobností a géniov, ktorí tvrdia, že "majú sen" a pritom nepredkladajú žiadne reálne podklady na jeho plnenie. Hlavne, že sa nadšene tešia z vlastných snov a predpokladov.
Buďme radi, že existuje humor, aj ten čierny, povzdychy vysmievaných a ponižovaných, ktoré vedú k ďalším snom o lepšej spoločnosti a k modlitbám za takúto spoločnosť. Ale bez pokory a snahy o konkrétnu realizáciu toho mála, čo môžu tí poučujúci naozaj napraviť, sa aj ich modlitby môžu zmeniť na zaklínania, utópie a fantázie, ktoré prinášajú množstvo pomýlení a zbytočného utrpenia. Nie im, ale ostatným.
Bože, pomáhaj nám v našom nekonečnom a namáhavom zápase o ľudskosť medzi nami, o to Kráľovstvo Božie, ktoré medzi nami existuje, ale tak ťažko a tvrdo sa presadzuje!

 

 

25. Stále viac toho nechápeme a nevieme, ale o to radšej mudrujeme a brbleme.
12. 4. 2021


Súčasná zložitá situácia bezpochyby spôsobuje stratu viery. Napriek tomu verím, spolu s Leibnizom, že tento svet je najlepším zo všetkých možných svetov. Ak by to tak nebolo, ako by mohol byť Boh dobrý? Je to iste zložité pre mnohých pochopiť, zvlášť pre nevinne a na prvý aj druhý pohľad bezúčelne trpiacich, ale bez viery v Božiu dobrotu stráca zmysel akákoľvek viera.
Je zaujímavé, že hoci Ježiš kritizoval vtedajšie formálne náboženské zvyklosti a falošnosť a prospechárstvo náboženských predstaviteľov, nikdy nezapochyboval o tom, že Boh je dobrý, dokonca je naším dobrým oteckom. Pretože abba nie je len otec, ale doslova otecko. Jeden z praotcov ateizmu, gróf Voltaire, sa takejto viere vysmial a inšpirovali ho vtedy k tomu udalosti v Lisabone, kde pri zemetrasení zahynulo množstvo ľudí zvlášť v zrútených kostoloch, pretože sa to stalo v nedeľu. Typické pre týchto vzdelaných mudrlantov je aj pohŕdanie tzv. ľudovou zbožnosťou, dôverou a úctou k tomu, čo nás presahuje.
Čím sme starší, tým zažívame viac úrazov, chorôb a neistoty, ale vzhľadom k veku a zažitým dobrým veciam sa tým možno až tak veľmi netrápime. To je pochopiteľné, ale je pre nás ťažké vnímať a chápať, že deti a dospievajúci často berú smrť s ešte väčšou dôverou a oddanosťou do Božej vôle.
Je iste pre mňa, aj pre mnohých, ťažké pochopiť aj zmysel a prínos duševných chorôb a stáročné správanie sa mnohých nábožných ľudí k takto postihnutým nešťastníkom.
Je teda naozaj ťažko vyčítať pochybovačom, agnostikom a či dokonca ateistom, že nedokážu pochopiť pre nás samozrejmú axiómu, že Božie cesty sú často nevyspytateľné a to tak v osobnom, ako aj v náboženskom živote.
Máme sklon považovať Boha za akéhosi nepodareného experimentátora, ktorý nevníma ľudské nešťastie. Ak sledujeme napríklad vývin ľudských bytostí a osud neandertálskeho človeka, ktorého ľudskosť a citlivosť sú stále zrejmejšie, tak sú tieto otázky stále naliehavejšie. Mohol by som tých príkladov uvádzať veľa, ale napriek tomu mi život dáva lekcie, že všetko trápenie má zmysel, že z Božej ruky nás nič nevytrhne, že naozaj aj vlasy na hlave máme zrátané a tak, ako plešinu nemôžeme dávať Bohu za vinu, tak ani iné nedostatky, trápenia a podľa zjednodušeného pohľadu zbytočné komplikácie. Možno si myslíme, že všeličo by sme zariadili lepšie a úspešnejšie, ale nakoniec prichádzame na to, že v závere nám pomôže len modlitba, dôvera a pokorné srdce.
Viera je teda prospešná a my sme na ňu často odkázaní, ale nie sme povinní veriť tým, čo rozprávajú o stále väčšej skazenosti človeka. Základné historické fakty a doklady nám totiž hovoria o tom, že vojny boli krutejšie, choroby zabíjali viac a skôr a bezbrannosť človeka proti prírodným katastrofám bola fatálna a neporovnateľná s tým preklínaným dneškom. Už len pohľad na všadeprítomné hromozvody nás môže o tom presvedčiť.
Preto si budujme svoju vieru, ale na pevnejších základoch, než to často predvádzame a nútime k tomu všetkých ostatných. My veríme, v zmysel všetkého, aj utrpenia, pre konečný dobrý výsledok, ale nemôžeme sa až tak čudovať budhistickým ateistom a islamským fatalistom. Buďme radi, že sme, sťažujme sa, ale nenadávajme a nepreklínajme. Pretože sme tu vôbec nemuseli byť a ani ten nádherný vesmír a život okolo nás. Bez vďačnosti teda nebudeme spokojní nielen v citovom, ale ani v intelektuálnom svete a živote.

Bože, zmiluj sa nad nami, trápiacimi sa a nechápavými!

26. Môžeme mať voči Pravde averziu, robiť voči nej diverziu,
      nakoniec spôsobí konverziu a presadí dobrú verziu.     
 

20. 4. 2021

Práve pre slová v nadpise neprestávam dúfať. Strata viery, ktorú predpovedal Kristus, je totiž tu. My sme ho zapreli a uctievame bohyňu Gaiu a boj za celosvetový mier a zdravie. Boj za mier - čo je to za nezmysel? Nie je zmierenie sa so zlom horšie ako vojna? Aj keď inovovaná náuka Cirkvi tvrdí, že spravodlivá vojna nemôže existovať. A ako môžeme bojovať za zdravie takým spôsobom, že ľudí psychicky, fyzicky i ekonomicky ničíme? Už antický Hippokrates chápal, že zlá je liečba, ktorá škodí viac ako liečená choroba.
Práve po druhom vatikánskom koncile sme akosi stratili schopnosť ctiť si Boha a s vierou ho o niečo prosiť. Naši hierarchovia málokedy spomenú Boha, Krista ešte menej. Už len čakám, kedy spomenú veľkého architekta vesmíru. Mimochodom o ovládnutí veľkej časti Cirkvi vírusom nie budovania katedrál, ale búrania základov, podrobne a konkrétne píše stránka "Lumen de lumine", ktorú pochybovačom o tomto procese vrelo odporúčam.
Mám pocit, ako keby nepriatelia Krista momentálne napínali všetky svoje svaly a hlavne všetku svoju prefíkanosť. Pomôže nám jedine to, ak budeme bystrejší ako oni. Náš Pán a Stvoriteľ nám daroval k tomu všetky predpoklady a talenty. Nezakopávajme ich!
Preto tých našich nenávistníkov a posmeškárov pozorne sledujme a hovorme aj im o ich slabých miestach. Je iste nebezpečné hádzať svoje perly pred svine, ale je jasne napísané, že ak my zaprieme Krista, aj on zaprie nás. Obávam sa, že odporný alibizmus zapustil v Cirkvi veľmi pevné korene. Sami kňazi mi do uška šepkajú o strachu, ktorý zavládol a vyplašených je možno viac ako v rokoch päťdesiatych. Berieme si príklad z dobrého vojaka Švejka: "My jsme tady všichni Češi, ale nikdo o tom nemusí vědět…"
Neviem, či som to presne citoval, ale vy všetci moji čitatelia dobre viete, že vystihujem súčasnú deprimujúcu situáciu.
Hanbíme sa za svoju vieru a zapieranie Ježiša sa astronomicky šíri práve medzi nami kresťanmi a vo vnútri cirkevných štruktúr. My predsa nemôžeme, minimálne od pastorálneho koncilu, tvrdiť pravý opak toho, čo máme v evanjeliu napísané. Hlavné heslo koncilu bolo aggiornamento, doslova "zdnešnenie", teda prispôsobenie sa dnešnému svetu. Nemám pocit, že práve to je vzorom, ktorý máme bezmyšlienkovite nasledovať. Nebolo to tak za čias Ježiša, ani v budúcnosti to nebude, teda ani dnes. Permanentne pre nás platí: "Neprispôsobujte sa tomuto svetu" a "Moje Kráľovstvo nie je z tohto sveta".
Modlime sa teda za tých, ktorí nevedia, čo činia, ale hlavne za tých, ktorí to vedia, ale sa boja. Je asi lepšie zomrieť s rovným chrbtom, ako fňukať a báť sa so zohnutým chrbtom a pokriveným charakterom.

KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!

 

27. Ak ľudia plačú cestou na tvoj pohreb, znamená to, že si tu robil dobre.

25. 4. Nedeľa dobrého pastiera 2021

Je v ľudskej povahe hľadať za každým zlom nejakú konkrétnu a úmyselnú príčinu. Často to ale končí krvavou obetou nejakého toho nevinného baránka. Kritizujú sa nielen jednotlivci, ale aj inštitúcie. Je známe heslo neomarxizmu "pochod inštitúciami", ktoré treba rozvrátiť, zmeniť, alebo aj zničiť. Dokonca som v internetovej diskusii natrafil na definíciu Cirkvi ako najstaršej zločineckej organizácie.
Akoby si tí revoluční duchovia od nepamäti až podnes neuvedomovali, že vládnuť vždy niekto bude. Ak nie pomenované a verejné inštitúcie s ľuďmi, ktorí sa musia niekomu zodpovedať, tak budú vládnuť organizácie neverejné, nekontrolovateľné a bezohľadné. Ak aj nie celkom, určite viac ako tí verejní predstavitelia, či už duchovní, alebo svetskí, na ktorých sa tak dobre a od srdca nadáva. Čas všetko ukáže a "finis coronat opus", teda záver korunuje dielo, ale často nie konkrétne, ale diskrétne, teda neverejne a často nedokázateľne. To je aj zmysel nadpisu tejto úvahy.
Často síce aj ja od srdca kritizujem sv. Augustína a naozaj si myslím, že bez neho by tu nebol protestantizmus a možno ani islam. Ale nemôžeme vedieť, či by neprišlo niečo ešte oveľa horšie. Robiť prognózy o minulosti je takisto ťažké ako o budúcnosti a to známe "Neposudzujte" platí pre posúdenie nielen súčasnosti, ale aj minulosti. Len tak sa aspoň čiastočne vyhneme chybám v budúcnosti.
Takisto nepochybujem, že 2. vatikánsky koncil mal zmysel, aj keď bol ovplyvnený atmosférou rokov šesťdesiatych a nereálnym optimizmom smerom k 21. storočiu. Iste vplýva aj na súčasný až totálny relativizmus a stratu akýchkoľvek aspoň trochu pevných pravidiel. Mám niekedy pocit, že snaha o akési nasledovanie a či naplnenie koncilu sa stáva akousi karikatúrou, ale určite aj to má svoj zmysel, pretože dávno bolo povedané, že "treba, aby prichádzali aj pohoršenia".
Nehľadajme teda za každú cenu vinníkov, ale verme tomu, že čo sa nám zdá náhodné, nepevné a nedokonalé, má často hlbší zmysel, ktorý sa nakoniec predsa len prejaví. Aj preto sa dlhodobo pokúšam charakterizovať minulý aj súčasný stav Cirkvi síce kriticky, ale vždy s pevnou nádejou do budúcnosti.

DUM SPIRO SPERO. KÝM DÝCHAM, DÚFAM.


Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com




   PRINT RSS

             
Hlavná stránka