Veľa sa teraz debatuje o tom, prečo kresťanstvo stráca u ľudí dôveru a prečo sa kostoly a semináre vyprázdňujú. Bol som včera na stretnutí kresťanských mládežníkov a mal som pocit, že hovorím s ľuďmi z inej planéty. Ako by sa medzi generáciami vytvoril nejaký blok, nepriestrelná stena. Nie som ešte taký starý, ale po sovietskej invázii v auguste 1968 som ako desaťročný sledoval, ako sa ľudia pokakávali a strácali charaktery. Preto sa občas dobre bavím na tom, ako sa niektorí mladí kasajú, akí by boli hrdinovia za komunizmu , alebo za prvej Slovenskej republiky.

     Hovoril som tamo tom, že vôbec nič som nepočul o tom, že to kresťanstvo a vôbec terajší vodcovia a ideológovia sa vedia zastať drobných ľudí, ktorých je väčšina a ktorých sa vehementne zastával Kristus. Uviedol som pár prirovnaní.

1. Kedysi, ak človek nenadával na komunistickú stranu a Sovietsky zväz a videl nejaké krivdy, kvôli ktorým sa išiel sťažovať, často sa veci riešili. Teraz ak nemá peniaze a kapitalistické známosti, môže sa ísť sťažovať na lampáreň. Ak argumentuje príliš konkrétne, môže mu vybuchnúť jeho bazárové auto, alebo mu môžu zmlátiť deti, pokiaľ sa aj jemu niečo nemilé neprihodí.

2. Kedysi po troche kradli skoro všetci, vládol tu výmenný obchod a hoci občas niečo chýbalo, pri troche dobrej vôle a minime kontaktov sa to dalo zohnať. Teraz kradnú len poniektorí, ale tí kradnú poriadne. Pritom ak chudákovi  chýba v dekáde 50 centov, sú schopní vyraziť ho z roboty. Čo na tom, že je starý a v tej robote zanechal kus zdravia. Ľahko ho nahradí lacnejší mladý Záhorák. Maďar, alebo Šarišan, ktorý bude po plafón vyskakovať od radosti, že môže robiť v Bratislave, alebo inom businesscentre. Ani lacní jožkovia už neexistujú, po novom sú to dealeri. 

3. Kedysi, ak bol riaditeľ, alebo iný papaláš hovädo, nakoniec ho matka strana niekedy neskoro, ale predsa vymenila, aby roztrpčenosť ľudí neprerástla určité hranice. Teraz radšej nechajú povyhadzovať všetkých ukrivdených a to hovädo tam nechajú. Nech sa len ľudia boja a trasú aj o ten najmizernejší flek.

4. Kedysi sa naozaj pracovalo nerentabilne, ľudia sa flákali a bola tu veľká prezamestnanosť. Ale ľudia z veľkých podnikov a aj tí z malých záhumienkov predsa len tvorili určité hodnoty, zisky a produkty, ktoré sa prerozdeľovali. Teraz idú zisky zahraničným koncernom, alebo ich poslušným služobníkom a poberateľom judášskych provízií. Takisto mnohých špekulantov tento chaos doslova podporuje a nemá na nich nikto, lebo sme tak právny štát, až to bolí. Mnohých a väčšinu.

     Všetko toto, čím som chcel zabodovať, nenašlo u nadšeného kresťanského publika žiaden ohlas. Skrátka som sa nepýtal správne a aktuálne. Samozrejme, trochu som tieto postrehy prehnal a som rád, že je aspoň nejaký záujem rozvíjať užitočné aktivity. Asi neplatí ten známy bonmot, že kresťanstvo v 3. tisícročí bude mystické, alebo nebude, ale skôr, že bude reálne sociálne, alebo nebude. Jednoducho sa musíme prestať riadiť heslom: "Verme v Boha jedného, zderme jeden druhého." Alebo to aspoň nerobme tak viditeľne a trochu väčšiu kosť hoďme aj tomu množstvu chudákov a zúfalcov okolo nás. Lebo ani vy, mladí a úspešní, si nemôžete byť istí, že sa medzi takých nedostanete. Treba kritizovať krivdy minulosti, ale dôležité je aj vnímať zlo v súčasnosti, lebo dejiny sa dejú doslova pred našimi očami. Uctievajme dávnych svätcov a prorokov, ale snažme sa ich trochu aj nasledovať a reálne ich prístupy aplikovať. To je už o niečo zložitejšie a riskantnejšie. Možno nás pritom neukrižujú, ale treba si pomaly zvykať aj na to, že nás ignorujú a udupávajú. To je niekedy mučivejšie a beznádejnejšie ako popravy a prenasledovania.

     V poslednom prorokovi Starého zákona Malachiášovi sa píše, aká je to úžasná vec, keď sa podarí obrátiť srdce otcov späť k synom a srdce synov späť k otcom. V to dúfam, kým dýcham, teda "dum spiro, spero."