NAOZAJ PÝCHA PEKLOM NEDÝCHA?

Cirkev katolícka je iste vo veľkej miere a pre mnohých kameňom úrazu a aj kameňom pohoršenia. Aj v histórii, aj v súčasnosti sa v nej vyskytujú aj veľké chyby a omyly. Ale pozrime sa na vec z druhej stránky. Meditoval som trochu cez tieto sviatky nad Kristovými slovami o tom, že kráľovstvo, ktoré je rozdelené, samo v sebe spustne a tiež o Pavlových slovách, aká je to hanba, keď sa navzájom súdime a ešte k tomu pred neveriacimi. Niekomu sa zdá Cirkev príliš tvrdá a nemilosrdná a niekomu zase príliš láskavá, odpúšťajúca a kryjúca aj také chyby, ktoré by sa kryť nemali. Milí jej kritici, chyťte sa za srdce a hlavu zároveň a pouvažujte o tom, ktorá organizácia, alebo fungujúca štruktúra je iná. Každá moc vedie k zneužívaniu, lebo ľudia sú takí, akí sú. Písal som to v predošlej úvahe a ešte raz to opakujem. Na druhej strane, ak by tu nebola moc a organizácia, asi by tá inštitúcia nevykonala ani príliš veľa dobrého a neodolávala nepriateľom a konkurentom dvetisíc rokov. My ľudia dokážeme veľa odpustiť a láska naozaj prikrýva množstvo hriechov. Čo sa ale ťažko odpúšťa, sú urážky, svojvôľa, hulvátstvo a pohŕdanie druhými. Nikto nech sa nehrá na ušľachtilejšieho, než aký vládze byť, lebo skôr či neskôr vytvorí neznesiteľnú atmosféru a pôjde z kola von - nielen z toho katolíckeho.

Svet nie je čierno - biely, svet je pestrofarebný a všetky chyby sa dajú odpustiť okrem pýchy a pohŕdania druhými. Kristus na to upozorňuje a vidí zlé tendencie v každej štruktúre a každej hierarchii. Bolo to tak za jeho čias a je to tak aj teraz. Napriek tomu sa o vtedajších oficiálnych náboženských predstaviteľoch vyjadril v tom zmysle, že to, čo nám hovoria, je dobré, ale nie vždy konajú podľa toho, čo hlásajú. Ono to, milí moji, nebude inak ani v tej najdokonalejšej a najkontrolovanejšej organizácii. Hovoril som minule o podobnosti medzi komunizmom a katolicizmom, o tom, že v obidvoch sa hlásajú ideály a fungujú štruktúry k ich presadzovaniu. Vedel som, že to mnohých pohorší a preto teraz vyjadrím aj rozdiely. Ide o to, že kresťanstvo nehlása programové násilie a oficiálna náuka Cirkvi nevyhlasuje nereálne ciele - aj keď niektorí naivnejší a nafúkanejší áno. Rozdiel je aj v tom, že katolíci vyžadujú spoveď, kým komunisti sebakritiku a tá býva nielen o niečo tvrdšia, ale často aj nemilosrdnejšia a zbytočnejšia, v politickom slangu kontraproduktívna.

Naznačil som tu niektoré aspekty prekonania strachu a získania úprimnosti, ktorá nič nevyčíta druhým, nevystavuje ich na pranier, ktorá odpúšťa a nepohŕda. Ide zase o ideál, ktorý nebude nikdy naplnený a je to tak dobre. Mal som vo svojom živote konkrétnu možnosť zažiť pohľad na tú krásnu výšivku, ktorú Boh koná aj v ľudskom čase a priestore, ale nedokážem jej krásu lepšie reprodukovať. Občas dokonca pri snahe o výstižnosť použijem aj nepekné slovo. V minulej úvahe tých pravoverných a fajnovejších pohoršilo slovo "serie". Škoda, že ich natoľko neserie to veľké svinstvo, ktoré v poslednom čase priam udiera do očí. Preto popri krásnych slovách občas vyprodukujem aj nejaké to kuvikanie a sú takí, ktorí za tým vidia propagáciu neonacizmu a neoboľševizmu. Milí moji kultivovaní, láskaví a superdemokratickí, aj trpezlivosť utláčaných a ponižovaných má svoje hranice a ak sa štítite tvrdých slov, budete sa možno v blízkom čase pozerať na veľmi tvrdé trápenia - ak vám kvôli vašim zámerne zapchatým ušiam nevypichnú oči.

Tento záver súvisí s celkovou témou úvahy v tom, že pýcha naozaj predchádza pád a možno aj peklom dýcha, dokonca takým, ktoré sa dá tušiť a predpovedať.

Z - 23

SÚ POTREBNÉ HIERARCHIE A NAOZAJ SA NIEČO PRED BOHOM NATRVALO SKRYJE?

                            Vianoce 2012

                Problém autority a poslušnosti, alebo naopak slobody a možnosti odvrávať sa ťahá ľudstvom od počiatku organizovanej spoločnosti. Moja generácia mala vzácnu možnosť zažiť a pomerne šťastne prežiť aj autoritatívny systém, ktorý možno krajšie nazvať hierarchický a škaredšie totalitný.

     Možno teraz nahnevám ľudí z oboch táborov, ale tak idea komunizmu, ako aj idea kresťanstva majú mnohé spoločné črty. Oba tieto smery majú nejaké ideály, ktoré ťažko presadzovať bez hierarchizácie, autority a občas bezpodmienečnej poslušnosti. Pretože ľudia sú takí, akí sú a akákoľvek organizácia bez kontroly a odstupňovanej poslušnosti sa rozsype. Ja si to veľmi dobre uvedomujem napriek tomu, že celý život som si dovolil hovoriť, čo si myslím a mal som to šťastie, že aj robiť som mohol to, čo ma baví. Je iste problém pri tomto spôsobe života robiť kariéru, pretože tá zaväzuje k dodržiavaniu pravidiel a nie k samostatnému hľadaniu a experimentom.

     Napriek tomu nepochybujem, že akýkoľvek poriadok je lepší, než najlepšia anarchia a akékoľvek absolutizovanie slobody poniektorých si robí vrtuľu a bezohľadný posmech zo všetkých ostatných, z tej mlčiacej a robotujúcej väčšiny, ktorá robí život na zemi znesiteľným.

     Málokedy sa otvorene vyjadrujem, ale v prípade Róberta Bezáka som už stratil trpezlivosť a možno iným smerom, než by väčšina z vás očakávala. Slovenské príslovie hovorí, že posledný je to vták, čo si do vlastného hniezda serie a práve to je tento prípad. Podstatou nielen kňazstva, ale akéhokoľvek kresťanstva je pokora a tá emeritnému arcibiskupovi očividne chýba a to zvlášť voči starším ľuďom. Je to ďalší paradox v mojom živote, že mi vždy viac rozumeli starší ľudia, ktorí už niečo zažili a prišli na to, ako to na tomto guľatom svete chodí.

     Demokracia a možnosť robiť si to, čo ja chcem, sú iste dôležité a pre mnohých lákavé. Občasný demokratický výdych je aj potrebný, aby sa predišlo tým najväčším karikatúram a najhroznejším následkom diktatúr. Ale na druhej strane tzv. bezbrehá demokracia vedie ešte k niečomu horšiemu a vedel to už Sokrates, ktorého výstraha teraz koluje po internete. Ide totiž o to, že hierarchie a skupinky sa vytvárajú tak či tak a ak sa tzv. slobode úplne popustí uzda, prichádza k utajovaniu a nehoráznej nezodpovednosti. Nikto o ničom nevie, nikto za nič neručí, o všetkom rozhodujú moc a peniaze, ktoré sa vedia výborne maskovať a ešte lepšie manipulovať a pritom sa tváriť veľmi šľachetne a oslobodzujúco.

     Dotknem sa v tejto súvislosti ešte problému vytvárania a zanikania elitných a výberových organizácií typu Teofórum. Kristus jasne tvrdí, že nemáme chcieť byť mnohí učiteľmi a hoci to oficiálny učiteľský úrad Cirkvi občas preháňa, tí "masoví" ľudia, ktorými tak často pohŕdame, nepôjdu za ďalšou učiteľskou organizáciou, ktorá chce o niečom zase poučovať, ktorá ale v ničom nechce ochutnávať trpkosť, ktorú zažívajú práve oni. Práve odstraňovaniu tejto trpkosti a uľahčovaniu týchto bremien sa venovala druhá božská osoba Ježiš Kristus.

     Kritizujeme často ženy za nedostatok racionálneho myslenia, za neschopnosť tvoriť poradovníky, za netrpezlivosť a podobne. Pritom si ale neuvedomujeme, nakoľko je dôležitá ich intenzívna potreba urobiť niečo hneď a poriadne. Ja sám sa tu vyjadrujem dosť konkrétne a radikálne. Pritom ale považujem ľudí typu Róberta Bezáka a organizácie typu Teofóra nielen za potrebné, ale mám ich aj rád. Čeria totiž stojaté vody a dokážu znovu rozvoňať zatuchliny a plesne, ktoré pri príliš pevnej hierarchii zákonite vznikajú. Ak sa nám ale vzďaluje modus vivendi, logicky sa približuje modus moriendi. Pri lieku je dôležitá nielen dávka, ale aj odolnosť pacienta, alergie, vek a x iných parametrov. Je iste potrebná disciplína, ale dôležité je občas aj sa slobodne a voľne porozprávať a vyznať si navzájom nielen svoje viny, ale aj viny tých iných. Kristus dobre vedel, o čom hovorí, keď nám prikázal milovať svojich nepriateľov. Len možno mohol viac zdôrazniť, že tento príkaz platí pre obe strany akéhokoľvek sporu.

                                                                                                                                 Kyrie eleison!