Naozaj je človek len vzpriečený brak a omilostený darebák?             

L - 22

4. 11. 2013

     Zhodou okolností má táto úvaha číslo 22, ktoré je od napísania románu Hlava XXII. symbolom absurdity.
 Nikdy som nepopieral existenciu zla, uvádzal som veľa príkladov o jeho pôsobení a nejednoznačnosti, ba niekedy aj potrebnosti na ceste k dobrému.

     Od detstva som však vnímal aj absurditu náuky o dedičnom hriechu, ktorá tvrdí, že v podstate človeka je nenapraviteľné darebáctvo, ktorému je on sám na vine a ešte nemôže sám od seba proti tomu nič robiť. Možno som mal šťastie na dobrých rodičov a kopu ďalších dobrých ľudí a preto sa odvážim tvrdiť spolu s Pelagiom, že človek je vo svojej podstate dobrý a ak by to tak nebolo, Stvoriteľ by mi pripadal ako tvor, ktorý nevie, čo chce a všetko zbytočne svojim stvoreniam komplikuje.

    Náuku o dedičnom hriechu sme naozaj nezdedili od Ježiša, ale má korene až u apoštola Pavla s jeho porovnávaním trochu abstraktného Krista ako vzoru dokonalosti v protiklade  ku zlým Adamovi a Eve, ktorí sú príčinou všetkého zlého v dejinách ľudstva a akosi stále nevieme uspokojivo vysvetliť, prečo a kvôli čomu by to mali byť práve oni.

     Ako sa vôbec môžem odvážiť kritizovať svätého apoštola a takmer tak svätého Aurélia Augustína? Prečo nie, keď náš vzor Ježiš Kristus dovoľuje a dokonca vyzýva kritizovať aj samého seba? Neurobili sme si, počnúc práve svätým Pavlom, z neho modlu a zdroj celkom konkrétneho modlárstva? "Kto povie slovo proti Synovi človeka, odpustí sa mu, ale kto bude hovoriť proti Duchu svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom." To sú slová samotného Ježiša a vykladajú sa veľmi rôzne. Za správny názor pokladám ten, že ten najhorší hriech je vedomé falšovanie už pochopenej pravdy.

     V čom je teda hodnota Cirkvi a kresťanstva, ak sú všetci ľudia v podstate dobrí, alebo aspoň majú túto možnosť? Človek hreší najmä kvôli svojej nedokonalosti a z nej vyplývajúcej omylnosti a tiež z vrodenej slabosti voči rôznym pokušeniam. V tomto smere je iste namieste odpúšťanie a milosrdenstvo. Existujú ale aj programovo zlí ľudia, ktorí vytvárajú programovo zlé organizácie, ktoré sú niekedy otvorenými a niekedy zákernými nepriateľmi kresťanstva. Takýmto ľuďom a skupinám sa nemôžeme podkladať a nemôžeme ich chváliť a dokonca z nich profitovať. Je ale otázka, nakoľko je to naša vlastná vina, že tým škodcom dávame svojou kolaboráciou možnosť nás zahanbovať. Vždy bolo v dejinách Cirkvi dôležité a je to dôležité neustále, aby naši predstavitelia a učiteľský úrad dokázali rozlišovať, ktoré zlo je hodné odpustenia a ktoré zlo podrýva samotnú existenciu ľudského spoločenstva.

     Dejiny sveta a aj stále pokračujúce dejiny spásy by mali byť pre nás poučením a ak sme si kedysi mohli dovoliť absurdné a hlúpe rozdeľovanie na ortodoxných, katolíckych, protestantských a ešte iných stále múdrejších, v kontexte dnešného komplikovaného sveta by sa všetci ľudia dobrej vôle mali vydať opačným smerom, na cestu k chápavému zjednoteniu často nepodstatných rozdielov. Samozrejme, bez nezištnosti a úprimnosti ťažko nejakú správnu cestu nájdeme. Ešte samozrejmejšie je nepovažovať za kacíra a zatrateného každého, kto sa takýmto spôsobom pokúša o to isté, čo my. Zhadzovanie ohňa na hlavy druhých a ich posielanie do pekla naozaj nebolo Kristovým programom.

     Možno sú tieto problémy dnes a ešte viac v budúcnosti akútnejšie a nebezpečnejšie ako v minulosti a preto je o to dôležitejšie nielen slepo poslúchať svojich predstavených, ale snažiť sa aj sami niečím prispieť k nádejnejšej a bezpečnejšej plavbe Petrovej lodičky, ktorá sa momentálne zmieta priam v apokalyptických búrkach.

Vlado Gregor, Holíčska 23, 851 05 Bratislava  gregigregor58@gmail.com