Snažme sa neubližovať a nebyť hriešni, ale odhadujme svoje sily, lebo budeme nevýslovne smiešni.             

     Je iste dobré zo všetkých síl vyhýbať sa hriechu, len sa obávam, že pri super výkonoch a extra nárokoch môžeme byť príčinou nielen roztrpčenia, ale aj smiechu. Ľudia vo všeobecnosti, muži, ženy aj malé deti, nejako kľučkujú tým svojím životom, hľadajú miesto a istotu, chcú stretnúť takých, ktorí ich majú bezpodmienečne radi. Je to skrátka neustála túžba a zhon po logicky nedostatkovom a vzác-nom tovare. Takmer všetky iniciatívy a kalkuly v tomto smere sú hriešne, ale zároveň sú nevyhnutné, lebo ak tieto zápasy a boje vzdáme, môžeme sa ísť rovno zahrabať.

     Celý život sa snažíme byť dobrý k sebe a zároveň k ostatným, hľadať nejaké modus vivendi, spôsob žitia vo vzťahu k sebe a svojmu okoliu a konkurencii. Prichádza pri týchto činnostiach iste aj k potknutiam a hriechom, oprávneným aj menej oprávneným pocitom viny a ľútosti. Rozlišujeme tieto problémy, labyrinty a občas aj slepé uličky celý život, hľadáme orientáciu a zmysel, eliminujeme rôzne druhy nezmyslov a so stále zlepšenou orientáciou blúdime znovu a zase. Zavrieť sa kamsi, rezignovať a nerobiť nič asi nie je veľmi obdivuhodné riešenie, aj keď chvíľami nič iné neostáva.

     Práve pre tieto zhruba načrtnuté životné problémy a zákruty priam existenčne neznášam silácke reči, neotrasiteľné zásady a takzvané neomylné tušenia, videnia a rozlišovacie schopnosti. Málokedy si uvedomujeme, že vlastne hrešíme už tým, že existujeme a niekomu už len zavadziame a bránime v raste a nemôžeme často vedieť ani to, komu a ako. Koľkí ľudia chcú reformovať celý svet a poučovať minimálne všetkých, ale pritom nemajú usporiadané a vyjasnené ani svoje rodinné a priateľské vzťahy!

     Najväčším pokušením a najväčšou prekážkou na ceste k svätosti a dobrote je iste pýcha, ale kde sa tá pýcha začína a kde vznikajú prvé škody a omyly, ktoré nevyhnutne zapríčiňuje? My ľudia nie sme ani anjeli, ani diabli a nevyhnutne a možno aj na sto percent sme aj dobrí, aj zlí. Najväčší hriech na svete bol, je a bude ten, ak sa považujeme za absolútne dobrých. Proti tvrdeniu o svojej dobrote sa veľmi tvrdo ohradil aj sám Kristus a je nesmierne smutné, koľko jeho nasledovníkov nepochybuje o svojej dobrote a dokonalosti a o zlobe a deficite všetkých ostatných a iných.

     Je možné a dokonca pravdepodobné, že som nenapísal dobrú úvahu, mnohých nechá ľahostajnými, mnohých pohorší a nikoho nenadchne. Zase mi je pri tomto smutnom konštatovaní veľkou posilou Kristus, ktorý nepochybne predpokladá, že sa nájdu ľudia, ktorých jeho posolstvo pohorší a ktorí ho zle pochopia, nielen trochu, ale až maximálne. Nech nám je teda povzbudením, že pri všetkých ťažkostiach a rozporoch cítime posilu zhora a vďaka Kristovmu účinkovaniu aj zdola. Snažme sa byť lepší, ale uvedomujme si, že svoje viny a sebecké úmysly môžeme občas považovať aj za nevyhnutné a napraviteľné, lebo ináč sa staneme nenapraviteľnými škrupulantami a niekedy aj krutými všenaprávačmi. Zlo vo svete sa iste rozrastá aj naším pričinením, možno aj neúmyselným, ale podobne vzrastá aj dobro a naše omyly a blúdenia vymedzujú slepé uličky, riešia labyrinty a občas pomáhajú aj iným a povzbudzujú ich.

                                          BOHU VĎAKA!  DEO GRATIAS!

Vlado Gregor, Holíčska 23, 851 05 Bratislava     gregigregor58@gmail.com