S odkazom Ježiša Krista, teda s kresťanstvom, sa v poslednom čase zrýchlene deje niečo nepekné a nevkusné. Dostali sa mi v krátkom čase do rúk tri zaujímavé texty s príslušnou faktografiou. Ide o tvorbu dona Luigiho Villu / 1918 - 2012 /, o ktorom katolícky svet takmer nič nevie - a mal by. To, čo tvrdí on, opisuje aj  protestant Erich Brüning v knihe "Cudzí agent", kde takisto zhromažďuje fakty o
rozklade kresťanstva zvnútra. Títo dvaja autori sa vzájomne a nezávisle potvrdzujú a už v Starom zákone sa píše, že svedectvo dvoch nezávislých svedkov je asi pravdivé…

Ako čerešničku na torte uvediem knihu otca Ralpha Wiltgena SVD "Rýn sa vlieva do Tiberu", ktorá je vlastne objektívnou kronikou II. vatikánskeho koncilu so zámerným vyhýbaním sa zlomyseľným komentárom a opovážlivému posudzovaniu. Isteže platia Kristove slová "Nesúďte, aby vás neposúdili a akou mierou meriate, takou aj vám namerajú." Ale ten náš zakladateľ nikde a nikdy nezapochyboval o jedinečnosti a výnimočnosti svojej zvesti. On miloval svojich nepriateľov a odpúšťal im, ale nikdy a nikde im nedával za pravdu. Nikde a nikdy nevypúšťal balóniky nejednoznačných špekulácií a nikdy a nikde jeho nasledovníci nemuseli vysvetľovať, že on to tak nemyslel…
Všetci ľudia máme svoje chyby, ale v prvom rade si ich musíme uznať a vyznať, ináč ich nevieme, nemôžeme a nedokážeme napraviť. Ak sa o to nebudeme ani snažiť, staneme sa slepými vodcami slepých, alebo minimálne skončíme v slepej uličke. Evanjelium je určite dobrou zvesťou a posolstvom milosrdenstva. Ale ak malo byť márnotratnému, stratenému a ohlúpnutému synovi odpustené, musel si najprv uvedomiť, že sa má vrátiť k otcovi, k rešpektu a úcte k nemu, k jeho pravidlám, tradíciám a nemenným, jednoznačným a skalopevným zásadám.

V tom nám pomáhaj Otec, Syn, Duch svätý, Matka Božia a všetci pravdiví a svätí ľudia, ktorých netreba urýchlene kanonizovať a uctievať, ale učiť sa nielen na ich vynikajúcich skutkoch, ale aj na ich neúmyselných a pochopiteľných chybách. Sám Ježiš nám jasne povedal, že dokonalý a úplne dobrý je len jeho nebeský otec a všetci ostatní sme kritizovateľní, vrátane jeho samého... Aj Ježiš, aj Ján Krstiteľ, aj všetci opravdiví proroci a svätci začínali hlásaním pokánia. Ak nechceme skončiť zle a hlúpo, je treba, aby sme s ozajstným pokáním začali aj my.

Živo sa pamätám na zvolenie blahej pamäti pápeža Jána Pavla II. Budoval som vtedy reálny socializmus na školskej zemiakovej brigáde. Bolo to na jeseň roku 1978, keď som maximálne zhrozený stavom spoločnosti a ohlupovaním ľudí za hlbokej normalizácie začal písať. Musím sa priznať, že som sa vtedy riadne opil a bol som si odvtedy stopercentne istý, že komunizmus padne. Zdravý rozum nakoniec vždy prevládne a súčasťou rozumu je aj pochopenie, že nie ľudia a ich predstavy a zámery riadia tento svet, ale ten neustále popieraný a bagatelizovaný Boh.

Počiatkom negácie  osobného Boha sú deizmus, dualizmus a panteizmus, anglickí a francúzski takzvaní "osvietenci", ešte predtým Descartes a predovšetkým Baruch a či Benedikt Spinoza. Je to so svojou úprimnosťou a poctivými snahami postava sympatická a tragická, ale žiaľ, z poznania následného vývoja a rozvoja jeho nápadov, aj postava značne komická. Bol razantným a exemplárnym predchodcom snahy pochopiť Boha a jeho tvorenie rozumovo, racionálne, bez ohľadu na jasné obmedzenia ľudí a ľudstva v tomto smere. Spinoza bol aj predvojom snáh o ocenenie a zbožnenie liberálnej demokracie, aj keď sa vtedy používali trochu iné termíny. Je to zásadné nepochopenie toho, že Boh tvorí a koná ináč, než si my so svojimi kuracími mozgami dokážeme predstaviť.

Isteže sú jednotlivé biblické knihy dobovo a autorsky podmienené a z formálnej stránky aj kritizovateľné, ale to nepopiera ich hodnotu. Pomoc a nádej, ktorú ľuďom kniha kníh poskytovala počas histórie ľudstva a jeho snažení o väčšiu slobodu a stále lepšie chápanie reality, sú nemerateľné a nesmierne.

Poznateľnosť sveta, jeho minulých, prítomných i budúcich osudov, je iste obmedzená, ale nepopierateľný fakt, ktorý sa prejavuje krížom - krážom a súvisle v celých našich svätých Písmach, je ten, že Boh sa zastáva jednotlivcov, skupín a národov, ktoré sa dostanú na dno – či už fyzické, psychické, alebo sociálne.

V tom je podstata našej viery, konkrétne kresťanskej a katolíckej, a tiež stopercentná istota, že aj terajšie nezmysly, hoci s masívnou podporou popieračov milujúceho a osobného Boha, skončia v prepadlisku dejín a znovu príde k slávnostnému a nádhernému návratu zdravého rozumu. Ak sa budeme účinne kajať a ak sa včas a čo najskôr spamätáme, možno to bude stáť menej obetí ako v tom "experimentálnom" dvadsiatom storočí.

Tak nám pomáhaj Pán Boh a všetci svätí!

Vlado Gregor      gregigregor58@gmail.com

 

Vyzerá to tak, že svet nemohol byť stvorený ináč, ako bol stvorený a ani nemôže byť riadený ináč, ako je riadený. To, že jeho doba je obmedzená, že nemusel existovať, že môže aj zaniknúť, je vlastne dôkazom toho, že má zmysel a bola to niekoho dobrá vôľa, že vôbec vznikol. Predpokladá sa a sú na to aj fyzikálne dôkazy, že vesmír, v ktorom žijeme, má maximálne 14 miliárd rokov. Je to zázrak, že existuje takto dlho, ale dá sa predpokladať, že ten Boh na jeho počiatku mal celú večnosť čas rozmýšľať, ako ho stvoriť tak, aby nejaký čas vydržal.

My ľudia sme stvorení na obraz Boží, tiež máme tendenciu rozmýšľať a špekulovať - napriek našim obmedzeným možnostiam a schopnostiam. Už tisícročia sa vzpierame tomu, čo nevyhnutne prichádza, chceme, aby to bolo lepšie a občas si aj predstavujeme, že by sme to zlepšiť vedeli a mohli. Naozaj dokážeme všeličo a prispeli sme k tomu, že mnoho vecí funguje ináč a lepšie, ako v dávnej histórii. Ale nezabúdajme na to, že nielen akési čisté zlo je škodlivé, zámerné a neodpustiteľné. Ak chceme dobre sebe, inému, alebo iným na úkor a na škodu iného, alebo iných, takisto páchame zlo a môžeme sa od tých iných dočkať následkov a pomsty. Je to paradox, ale vidíme to v modernej civilizácii na každom kroku, že čím sa ľudia majú ekonomicky lepšie, tým menej sa navzájom potrebujú, izolujú sa jeden od druhého a ich vzťahy končia v slepej uličke. Nie je to však len problém modernej doby. V Biblii máme veľa príkladov na to, že ak sa ľuďom príliš darilo, stávali sa horšími. Už dávno píšem o tom, že symbolom hriechu bývajú veľké ríše a ich metropoly - počnúc od Sodomy, cez Babylon, Rím až po  moderné veľkomestá, ktoré by bez doplňovania skromnejšími a menej rozmaznanými dedinčanmi a inými "barbarmi", boli a aj sú vo svojom blahobyte dlhodobo neudržateľné.

Na páde Rímskej ríše je to veľmi pekne zdokumentované. Fungovali tam kúpele, cesty, pošta, rímski občania nemuseli robiť, chlieb a hry boli zadarmo. Keď to dlhšie trvalo, spoločnosť bola demoralizovaná a lenivá a nakoniec sa rozložila zvnútra. Barbari a nastupujúce kresťanstvo boli už len klincom do rakvy.

Je to paradox, ale ak sú ľudia vystavení nepriazni osudu a tvrdej drine, akosi sa majú radšej a ako by im Boh pomáhal sa z bezvýchodiskovej situácie dostať - keď už takpovediac nevedia kam z konopí a neostáva im nič iné, ako spoľahnúť sa na tú vis maior, teda vyššiu moc, ktorá je nad nimi a ktorej sa môžu len pokloniť a pekne ju poprosiť, aby im pomohla.

Táto moc, ktorú považujeme za živú a osobnú, za Tvorcu a Udržovateľa všetkého okolo nás, nám niekedy pripadá neúprosná a zlá. Nerúhajme sa, moji milí, takýto postoj k Bohu, životu a svetu je začiatkom cesty do smrti a pekla. Svedčí o tom aj osobný život každého z nás, aj omyly a tragédie, ktoré vidíme okolo seba a máme niekedy oprávnený pocit, že prichádzajú náhodne a nezaslúžene.

Celý náš život by mal byť žitý v živom povedomí toho, že naše obmedzenia a nedokonalosti môžeme prekonávať len opakovaným spoľahnutím sa na tú pôvodnú dokonalosť a nevyhnutnosť, v ktorej má pôvod všetko, vrátane nás. Boh nemá rád opovážlivcov a hriešnikov, ale napriek tomu pomáha a z prachu pozdvihuje tých, ktorí si dokážu uvedomiť a pochopiť svoju nedokonalosť a hriešnosť. V tom je zmysel pokory, vzájomného odpustenia a uznania nevyhnutnosti našich hriechov a chýb. Len toto je cesta do tých večných príbytkov, ktoré sú pripravené pre každého z nás. / Ján 14, 2 / Prísť k tomuto postoju k životu je nezaslúžený dar a dostaneme ho často len za cenu veľkých nešťastí a utrpení. Buďme však naozaj presvedčení a žime tú pravdu, že "tým, čo milujú Boha, všetky veci sú na osoh". / Rimanom 8, 28 / A majme na pamäti neustále tú základnú pravdu, že sme tu nemuseli byť ani my, ani svet okolo nás a buďme za to nesmierne a nekonečne vďační. Bez toho podliehame tomu diabolskému pokušeniu nikomu neslúžiť, neuznávať svoje hriechy a omyly, skrátka byť sami sebe Bohom.

Som iste vo svojich úvahách neskromný a opovážlivý, ale žiaľ Bohu, lepšie to nedokážem. Nech je Boh milostivý mne aj mojim čitateľom, či už potešeným, alebo nahnevaným.

 

Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com