Dostal som nedávno ponuku robiť kostolníka, ale z voleja som odmietol. Ja som totiž nikdy netúžil robiť ani miništranta, pretože vždy som chcel samostatne a nezávisle rozmýšľať a aj hovoriť bez decentných obalov.

     Situácia vo svete je zlá a žiaľ Cirkev nehľadá na ňu recepty, otvorene o problémoch nediskutuje a stará sa nie až tak o dobro svojich ovečiek, ako o bezstarostný a nerušený život svojich pastierov a štruktúr. Niekedy akoby sme zabúdali, že Krista síce nazývame veľkňazom podľa akéhosi Melchizedecha, ale v realite žiadnym kňazom nebol, pretože ho medzi seba nechceli a vtedajšia hierarchia sa mu vyhýbala ako čert krížu.

     Prichádza teraz až k nenávisti voči Cirkvi, ale čo môžem ja k tomu povedať? Veď už od deväťdesiatych rokov bubnujem na poplach, že k tomu príde...Nefungujú a nedodržiavajú sa zákony a my kresťania o nič viac ako ostatní netlačíme na zlých a mocných, aby sa to aspoň trochu zmenilo. Aká je to sloboda, keď väčšina národa má existenčné problémy a pol milióna za tých 25 nežných rokov utieklo za hranice a ani sa netúžia vrátiť? Aká môže vlastne existovať sloboda, keď sa ľudia trasú už aj o ten najmizernejší flek a ako nám v týchto problémoch pomôžu oficiálne a formálne modlitby? Nestávame sa falošnými prorokmi a nemusia potom vystupovať ľudia, ako prvý literárne činný prorok Amos, ktorý namiesto kňazov poukazuje na bezútešnosť a neúnosnosť situácie?
     Hľadajú sa zástupné témy a zatvárajú sa oči pred absenciou základnej spravodlivosti a pred možnosťami nápravy, alebo aspoň pred ich poctivým hľadaním. Ľuďom sa nehovorí ani približná pravda a manipulujú sa omnoho bezočivejšie a prefíkanejšie ako za reálneho socializmu. Úbohým a bezbranným sa krivdí stále viac a bezohľadnejšie a nikoho to nejako zvlášť a existenčne nezaujíma.

     Za totality sa vyskytovali rôzne skupiny siedmich statočných, ale boli podstatne menej akčné a už vtedy nepúšťali medzi seba ľudí, ktorí mali tendenciu samostatne rozmýšľať a otvorene sa pýtať. My sme boli dobrí tak na spoločné modlitby a na poslušné počúvanie väčšinou nič neriešiaceho moralizovania. Som smutný, že to musím povedať a doteraz som sa tomu vyhýbal, ale kresťanská politika na Slovensku sa od začiatku vyznačuje neznášanlivosťou a nafúkanosťou a tí, čo ju vtedy produkovali, sa teraz týmito "cnosťami" snažia infikovať mladých a neskúsených. Neverte im a nenasledujte ich, milí dorastenci! Nielen politika, ale medziľudské vzťahy všeobecne sú o dohodách,
kompromisoch, odpúšťaní a zmierlivosti.

     Ak sa kresťanstvo má stať dôveryhodným, jednoducho sa nemôže zbavovať zodpovednosti za spoločnosť ako celok a budovať si akési perfektné a elitné štruktúry, ktoré budú ľudia na okraji a v zúfalstve bez kritiky a ponížene rešpektovať a uctievať. A ak nás náhodou neposlúchajú, neklaňajú sa nám a sami od seba za nami nechodia, môžu nám byť ukradnutí...
     Asi by som mohol tieto tvrdé vyjadrenia zakončiť tým, že história sa stále opakuje a dôveryhodnými bývajú len tí ľudia, ktorí idú nie proti minulým, ale súčasným násiliam, klamstvám a krivdám. Je to často za cenu ignorancie a veľkých obetí a bolestí, ale vždy to tak bolo a ako nasledovníci Krista sa nemáme na čo sťažovať.

     Neustále a opakovane si však musíme dávať pozor, aby sme neupadli do naivity, alibizmu a sladkých rečí. Aj toto sa stále opakuje a ak to prekročí určité hranice, pravidelne to vedie k nenávisti, ničeniu, katastrofám a apokalypsám. Ani teraz si nemyslime, že sa takémuto osudu vyhneme prázdnymi rečami a konkrétny život tých nie našich všade naokolo nás nemusí zaujímať. Máme byť úprimní ak o deti, ale musíme lepšie vnímať špinavosti a viac zametať svoje a okolité smeti.

                          Vlado Gregor, Holíčska 23, 851 05 Bratislava, gregigregor58@gmail.com