Mnohí považujú nielen knihu Genezis, ale celú Bibliu a minimálne Starý Zákon za čosi nereálne, mýtické, protirečivé a vycucané z prsta.
Ľudstvo vo všeobecnosti vníma svoje trápenie a bolesť a žije v strachu zo spomienok na minulé katastrofy a v obave z katastrof budúcich. Čelí tomu úvahami o zlatom veku, kedy bolo všetko dobré a ľudia nevinní a bezchybní. Z toho vyplýva aj náuka o dedičnom hriechu, ktorý je vraj príčinou všetkého zla nielen v človeku, ale aj v celom vesmíre. Je takéto uvažovanie reálne a nestala sa niekde chyba?
Je naozaj najväčším tajomstvom vesmíru i ľudstva, že nedokážeme pochopiť a vlastne si ani celkom uvedomiť dôležitosť a nevyhnutnosť zla, bolesti a utrpenia. Keď sa píše o zákaze ochutnávania ovocia zo stromu poznania dobra a zla, predpokladá sa, že zlo je reálne a už existuje. Ako potom môžeme nazývať Boha dobrým?
Ide o to, že existencia nie je možná bez nedokonalosti, chýb, omylov a z toho vyplývajúcich hriechov, bolestí a trápení, zavinených i nezavinených. Ak by bolo všetko dokonalé a bezchybné, ako by vôbec mohlo niečo existovať, rozvíjať sa a ako by sme mohli slobodne a či menej slobodne aspoň niečo konať?
Kozmológovia hovoria, že vo vesmíre existuje mierna prevaha hmoty nad antihmotou, pretože keby ich bolo presne a dokonale rovnako, obidve by sa anihilovali a nevzniklo a nebolo by tu vôbec nič. Podobne je to so všetkými, aj bežnými procesmi, omylmi a následnými nápravami a snahami o zlepšovanie.
Podľa svojho života a príkladov Ježiša a svätcov verím tomu, že Boh je dobrý a všetko trápenie nevinných má svoj hlboký a existenčný zmysel. Bolesť a utrpenie sú fatálne, nevyhnutné a nepríjemné, ale práve vďaka nim žijeme ľudský život a vzdorujeme zúfalstvu a ničote.
Tento vzdor a dôležitosť vlastnej hrdosti a viery v zmysel nielen existencie sveta, ale aj vo svoj vlastný, je zdrojom viery, nádeje a vzájomnej lásky. Moderní quasi teológovia akosi nevedia pochopiť, že ľudia nehľadajú predovšetkým vedomosti, ale hlavne istotu a nádej a to vo všeobecnosti, nielen tí nábožensky založení a nielen tí, čo sa k tomu priznávajú. Práve preto aj zo sekulárnych ideológií, dokonca z tvrdo ateistických, vznikajú paródie náboženstiev a zbierky stále inovovaných a nezmyselnejších dogiem.
Veľká chyba pri snahe viesť ľudstvo k lepším zajtrajškom a nájdeniu strateného raja je snaha robiť v záujme tohto cieľa nejaký zámerný výber ľudí a vhodných, zmysluplných a užitočných kontaktov v rámci akejsi elitnej skupiny. Takto nespoznáte ozajstný život a ani ho nedokážete meniť a zmeniť. Uvedomte si to, milí moji, že práve takýto prístup k svetu a ľuďom je celkom a úplne protievanjeliová stratégia a taktika.
Práve v tom je teda veľký zádrhel a rafinovaná zrada, že sa práve u tých múdrejších a vzdelanejších stráca pokora a úcta k tomu, čo ich presahuje. Tento proces im zatemňuje zrak takým spôsobom, že nevnímajú to Božské a Božie v bežných ľuďoch a profánnych a obyčajných situáciách okolo seba. Je pozoruhodné, že často tí jednoduchší a skromní ľudia, tí akoby chudobní duchom, majú v sebe ten kompas, ktorý ich zakaždým neomylne nasmeruje k bázni Božej, k úcte k Bohu a k jóbovskému a kristovskému prijatiu svojich často veľmi problémových a nezavinených osudov.
Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com
39. Ako chceme pochopiť celý svet,
ak nespravíme krajším jeden kvet?
29. 6. 2016
Pripadajú nám niekedy biblické príbehy neuveriteľné, napríklad súboj Dávida s Goliášom. Väčšina ľudí totiž nevie, že ten prak neboli parôžky s gumičkami, ale rotačná zbraň, ktorá sa roztáča šesť až sedem krát za sekundu a na tridsať metrov má prieraznosť guľky z pištole. Je to rovnaký princíp, ako pri hode kladivom, kde vyše sedemkilová guľa letí cez osemdesiat metrov a keby povolili dlhší drôt, tak by sa hádzalo aj vyše sto! Ak vás zaujímajú podrobnosti, prečítajte si knihu "Dávid a Goliáš" od Malcolma Caldwella.
Človek bytostne túži po dokonalosti, ale pritom si jasne a či menej jasne uvedomuje jej nemožnosť. Zároveň má jasnú a či menej jasnú predstavu o nevyhnutnosti absolútnej dokonalosti. Ježiš nám prikazuje, aby sme boli dokonalí, ako je náš Otec nebeský dokonalý. Ako to ale myslel, keď dobre vieme, že môžeme byť dokonalí len v rámci našich možností a schopností?
Je naozaj pozoruhodné, že hlboké pochopenie toho, že vesmír je´stvorený, že má začiatok a bude mať koniec, nevzniklo vo vzdelanej antike, ale u pastierov, ktorí triafali kameňmi. To, že hmota okolo nás nemôže byť z princípu dokonalá, nevyčerpateľná a večná, bolo nemožné pochopiť aj tým najmúdrejším hlavám staroveku...
Akým spôsobom je však dokonalý Boh? Logicky je totiž jasné, že ak stvoril svet a čas, tak vlastne obmedzil sám seba. Hovorí sa, že Boh stvoril čas preto, aby sa nestalo všetko naraz. Ale potom platí aj to, že ani on nemôže zmeniť to, čo sa už raz stalo. Vieme dobre, že následkov svojich omylov a hriechov sa často ani pri najlepšej vôli nedokážeme zbaviť, aj keď veríme, že je možné ich odpustiť.
Ak teda Boh dovolil, aby tu niečo vzniklo a začali fungovať pravidlá, zákony a postupnosti, mali by sme byť nesmierne vďační za to, že našu nedokonalú existenciu už tak dlho trpí. Pretože ak by túto naozaj božskú trpezlivosť stratil, okamžite by sa vrátil pôvodný chaos. Bezčasový, nezmyselný a bezdejinný... Aj Sokrates, aj Kristus došli každý svojím spôsobom až na hranice ľudského poznania a obaja skončili tak, že nahnevali ľudí túžiacich po dokonalosti, bezchybnosti a nekompromisnosti natoľko, že oboch zneisťovateľov a kritikov
exemplárne popravili.
Na záver tejto, asi zákonite zjednodušenej úvahy, chcem zdôrazniť, že nemôžeme nijako chápať Božiu neobmedzenosť, ak si pokorne a aspoň zhruba neuvedomíme svoju obmedzenosť, nedostatky a nemožnosti. Spoľahnutie sa na Božiu vôľu a viera v jeho dobré úmysly s nami teda nie je žiadny defetizmus, sebapodceňovanie a rezignácia, ale jedine možný a reálny prístup k sebe a svetu okolo nás. Asi len takto môžeme aspoň približne nasledovať Ježišov príklad a stať sa dobrými pastiermi a nielen úplne bezbrannými a závislými ovečkami. Preto verím aj tomu, že napriek permanentnému rozpadu veľkých a silných mocností sa predsa len približuje jeden ovčinec a jeden pastier. Určite bude stáť na iných základoch a môžeme k nemu prispieť aj my, ak si uvedomíme nielen svoje kapacity, ale aj deficity a hriechy.
KAJAJME SA A VERME EVANJELIU!
Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com
40. Milí a vážení, spamätajme sa trocha
a vnímajme,
čo dokáže šikmá plocha!
5. 7. 2016
V čom spočíva opovážlivosť a nebezpečenstvo v smerovaní nielen sveta, ale aj katolíckej Cirkvi? Čo svedčí o erózii tej Skaly Petrovej, o ktorej veríme, že ju brány pekelné nepremôžu?
Sledoval som hádam pred mesiacom Vatikánsky magazín a bolo to v polospánku, pretože som bol značne unavený, už neviem, či z posúvania kníh, alebo montáže regálov. Išlo tam o stretnutie otca Františka s džinistami a v priamom preklade som počúval, akí sme si všetci rovní, aké sú všetky viery rovnaké, ako treba byť tolerantný ku všetkým a ku všetkému a už mi tam chýbalo len to boľševické vsio ravno, alebo total egal...
Takisto som bol ani nie nahnevaný, ale totálne znechutený mudrovaním otca Tomáša Halíka, že všetci profesori z Oxfordu hlasovali za Európsku úniu, kým upratovačky a taxikári za odchod z nej. Milí moji, neuvedomujeme si, že tá novodobá Babylonská veža je zámerne stavaná na protikresťanských zásadách a že európski komisári sa ani neunúvajú premenovať, aby sa odlíšili od tých boľševických?
Nie od jedného človeka a nie od jedného kňaza som počul, že strach v Cirkvi je teraz oveľa väčší ako za komunistickej diktatúry a liberálne dusno začína byť nedýchateľné.
Pozrite sa, roky robím vo veľkej knižnici a išli mi cez ruky haldy kníh. Vidím, čo sa tvrdilo nie až tak dávno, tie reči o nepriateľoch ľudu a svetlých zajtrajškoch, o tisícročných ríšach, ktoré pretrvali desaťročia a o rôznych posvätných jednotách, priam adorovaní egalitarizmu v najbizarnejších formách. Úcta k originalite, úcta k hodnote kočišov a šoférov, roľníkov a farmárov, otrokov a robotníkov, bola a je pochovávaná zaživa a v meniacich sa, ale v podstate rovnako drzých a hlúpych variantoch. To, čo sa hovorilo o diktatúre proletariátu, o morálnom kódexe marxizmu - leninizmu, ale aj o existencii nadčloveka a zrušení takzvanej otrockej kresťanskej morálky, sa vracia stále znova a úcta k nezmyslom je asi nevykoreniteľná. Tí, čo sa v nacizme vyhlasovali za elitu, pochádzali väčšinou z najhoršej spodiny a takisto budovatelia komunizmu patrili k tým nezodpovednejším a bezcharakternejším. Reči o vyššej rase a jasnej uvedomelosti, o výkonnosti triednej a či národnej avantgardy, sa vracajú v stále nových baleniach a slogany o bratstve, rovnosti a slobode takisto. Raz sme neuvedomelí, potom zase nedemokratickí, ale vždy sme my tí sprostí, ktorí tých nadľudí vozíme a po nich upratujeme. Po nie dlhom čase zalamujeme rukami a lámeme si hlavu, koľko hlúpostí, pokrytectva a zbytočnej škody dokážu vyprodukovať školení a vzdelaní, ale nafúkaní a tvrdohlaví učitelia dokonalosti.
Donekonečna sa rozprávalo o diktatúre proletárov, o proletárskom internacionalizme, o rozkvete čistej, vybranej a už konečne bezchybnej rasy. Akoby sme nechceli vidieť, že teraz sa tvrdia podobné nehoráznosti o pozitívnej diskriminácii, politickej korektnosti, rodovej rovnosti a príbuzných odrodách typu vsio ravno, total egal a už konečne... Vždy z nich vychádza ako tá najtotálnejšia, najpokryteckejšia a najbojazlivejšia Cirkev katolícka. Áno, iste, my kresťania si uvedomujme aj svoje omyly a hriešne tendencie, ale bráňme sa proti tomu, aby sa nestali konečným a kompromitujúcim faktom!
KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!
Vlado Gregor gregigregor58 @
gmail.com
