Hoci by nás opustili aj mamy, nikdy sa necíťme úplne sami            

L - 8

13. 6. 2013

     
     Väčšine ľudí ide o vytváranie akýchsi pevných štruktúr a či mocenských systémov a sú to pochopiteľné snahy. Takisto všetci reformátori a očisťovatelia chcú budovať niečo zásadne nové, čo konečne bude mať silu niečo radikálne, teda od koreňa zmeniť a definitívne vylepšiť.

     Milí moji, ide o zásadný omyl. Kristus nás celým svojím životom presvedčuje, že takto to nejde a ak chceme meniť svet, musíme to robiť mimo mocenských a majetkových štruktúr. Tie konštatovania, že syn človeka nemá kde hlavu skloniť a vlastní domáci sú človeku nepriateľmi, nie sú nijaké lacné povzdychy, to je svojím spôsobom a do určitej miery osud všetkých opravdivých nasledovníkov Ježiša Krista.

     Ak by sme chceli niečo naozaj očistiť a zásadne zmeniť, sami by sme museli byť čistí a dokázať vychovať samých neuveriteľne čistých a absolútne nezištných nasledovníkov. Štruktúry a moc nie je až také ťažké vytvoriť, stačí mať dostatok energie a vedieť zmanipulovať dostatočné množstvo dôverčivých ľudí. Pretože, keď nie je komu dôverovať, aký má celý svet okolo nás a celý náš život vlastne zmysel? Ale je toto cesta, ktorej nás učí evanjelium? Dokážeme vzbudiť istotu a pritom si zachovať čistotu?

     Možno nie je až taký problém vyrobiť maximálne rýchle a výkonné auto, problém je dať mu dobré brzdy a vymyslieť pre neho bezpečný a užitočný účel, ktorý aj keď nebude k úplne všeobecnému prospechu, ale aspoň nebude ničiť. Tento rébus rieši človek a ľudstvo pravdepodobne už od vynálezu pästného klinu.

     Nedostatky a manipulácie, poverčivosť a ziskuchtivosť, nájdeme v každej štruktúre a v každej organizácii, pretože všetky pravidlá a zákony sú aj výrobným prostriedkom a sú určené aj k ovládaniu druhých a iných. Je nejaká cesta vymaniť sa z tohto začarovaného kruhu? Isteže je, ale zvykne končiť v opustenosti a v horšom prípade na kríži. Ako ale hovorí ľudové príslovie, každý špás niečo stojí a my si musíme určiť, čo sme v rámci nasledovania Krista ochotní obetovať a do akej miery dokážeme tým druhým, alebo aj tým svojim, ale nie celkom podľa nášho gusta, dobrorečiť a nie zlorečiť.

     Je to nekonečný proces sprevádzaný samými omylmi a potknutiami, ktoré vyplývajú z ľudskej nedokonalosti, ale ak chceme postupovať dopredu, neostáva nám nič iné, len kráčať a potkýnať sa. Asi dôležitejšie, ako všímať si to u seba a odpúšťať sebe, je  všímať si to a tolerovať u tých našich blízkych a menej blízkych. Pretože v tomto jednoduchom pravidle spočíva možnosť zachovania existencie života na tejto vesmírnej guli s konečnou veľkosťou, poriadne hrboľatou, s nestálymi ľuďmi a nestálym počasím. čo je momentálne veľmi aktuálny problém. Bolo to tak aj za Noeho, ktorý sa neobzeral po druhých a netrúfal si ich meniť, ale pozeral sa okolo seba a skúmal, kde má nasmerovať svoju energiu, aby dokázal zachrániť aspoň seba a svojich najbližších. Aj za cenu risku a obety, nie iných, ale seba samého.                                         

Vlado Gregor, Holíčska 23, 851 05 Bratislava    gregigregor58@gmail.com