Pokúsim sa dať na papier pár slov o probléme presadzovania a presadzovania sa individuálneho charakteru, svedomia a dobra v histórii a spoločnosti.
Pre každý národ, skupinu, náboženstvo a asi každú ľudskú štruktúru je asi nevyhnutné a možno aj potrebné pokušenie predpokladať, že práve my máme iné práva a nároky, ako všetci ostatní. Je asi hriech hociktoré spoločenstvo, aj to najstaršie, najúctyhodnejšie a najbezchybnejšie, v takom do neba volajúcom sebapreceňovaní podporovať. Keď poviem napríklad Ferovi, že robí zle a skončí ešte horšie a je len otázka času, kedy sa to stane a znovu udeje, asi by mi nemali hovoriť antifero.
Určite treba vystríhať pred každou zbytočnou provokáciou, a či po staršom pohoršením. Je fakt, že každá takáto zbytočná, aj keď niekedy nevyhnutná provokácia, si zaslúži odplatu, ktorá väčšinou aj príde a pravidelne na ňu doplatí aj kopa síce nevinných, ale občas aj úmyselne nevedomých ľudí, ktorí si z akéhosi prehnaného pocitu úplnej nevinnosti naschvál zakrývajú oči. Nechcem pravdu a realitu vidieť, radšej vo svojej akoby čistote zahyniem a so mnou aj kopa ešte lepších a nechápavejších odo mňa...
Sú to ohromne hlboké Kristove slová, že je treba, aby prichádzali aj pohoršenia, ale beda tomu, pre koho pohoršenie prichádza!
Možno si namýšľam, že práve táto moja reflexia vychádzajúca z konkrétnych zážitkov mojich a môjho národa, tak trochu objasňuje mimoriadne záhadné slová v našej základnej modlitbe:"A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás od Zlého."
O tom základnom pokušení sa píše už v základnej biblickej knihe Genezis a je to natoľko hlboká kniha, že ju možno naveky, in saecula saeculorum, úplne nepochopíme.
Bože, buď milostivý nám, ktorí chceme byť natoľko múdri a dobrí, až sme kvôli tomu hlúpi a zlí!
Vlado Gregor
gregigregor58@gmail.com