Ježiš nám hovorí, že on je cesta, pravda a život a som niekedy zhrozený, akí sú jeho, aj úprimní, nasledovníci, od toho života odtrhnutí a izolovaní. Takisto sa nám tvrdí, že sa nemáme báť, že pravá láska vyháňa strach a podobne a pritom nikde nevidíme toľko strachu a bezdôvodného odstupu, ako u Kristových funkcionárov. Je mi to ľúto, ale ťažko mi ich ináč nazvať.
V Lukášovi 16, 1 - 8 je ohromne hlboký príbeh o nepoctivom správcovi. On slúžil svojmu pánovi, ale chcel dobre aj sebe a zároveň ľuďom, ktorí od neho záviseli. Sme zhrození tým, že pán takého služobníka pochválil za jeho až príliš ľudské správanie. Mám dojem, že v inštitúcii zvanej Cirkev s veľkým C, je toho strachu, nepoctivosti, neochoty pomáhať a zatvárania očí pred reálnymi problémami bežných ovečiek v poslednom čase naozaj až príliš. Ak ide o spravovanie hmotného majetku, je pochopiteľný ten strach, že ak sa neosvedčím, prídem o všetku svoju kariéru a stane sa zo mňa nikto, pretože robiť neviem a žobrať sa hanbím. Ale je prípustné sa takto správať aj v duchovnej sfére, v povolaní učiteľa ľudí a v nasledovaní Ježiša Krista?
Roky som nekompromisne bránil katolícku vieru a neurobil som tým pádom žiadnu kariéru, hoci príležitosti by sa našli, hlavne po nežnom prevrate. Ale vyžadovalo by si to celkom určitú, či už stranícku a či cirkevnú disciplínu. Boli by asi nevyhnutné aj väčšie kompromisy s pravdou, ako za toho jednoznačného socializmu, kedy sme vedeli, čo je správne, ale nemohli sme to realizovať. Hneď ako sme to realizovať mohli, začali sme zlyhávať a okamžite, ako sme mali možnosti presadzovať seba a svojich blízkych, prestávali sme byť pravdiví.
Veľmi si cením svoju vieru hlavne preto, že v nej je zmysel pre humor a zdravý odstup od samých seba a svojich štruktúr. Ani v islame, ani v budhizme, ani v konfucianizme, ani nikde, nenájdeme taký úsmevný príbeh, ako je humoreska o Jonášovi, ktorý sa zosmiešnil svojím preceneným nadšením, ktoré by v ťažkostiach a realite vtedajšieho sveta bez Božej pomoci vôbec nič nedokázalo. Hoci by to dotyčný rád o sebe tvrdil a užíval si vlastné a nepochybné zásluhy...
Ak my chceme kritizovať iných a stavať sa do roly učiteľov a pritom sami nedokážeme kritiku prijať, tak len pohoršujeme svet a kompromitujeme seba a aj svoje náboženstvo. Sledujme moslimov, ako sú na seba hrdí a ako sa na všetko urážajú! Ak sme my nedotkliví, nekomunikatívni a nekritickí, tak sa nenazývajme kresťanmi, pretože sme podobní, ba horší, ako tí islamisti, nad ktorými sa pokrytecky pohoršujeme a radostne ich kritizujeme. Našu proklamovanú odvahu a vraj nekompromisnú pravdovravnosť môžeme takýmto štýlom úplne stratiť, doslova za psom zahodiť.
Verím stále v možnosti korekcie a nápravy, ale len vďaka tomu nášmu dokonalému vzoru, Ježišovi Kristovi, ktorý by nám mal byť jasným obrazom pravdivosti, odvahy a zmyslu pre realitu. On je naozaj pravdou, cestou a životom a dáva nám ukážkovo najavo, že nič z toho nemôžeme vynechať, ak chceme byť naozaj pravdiví, odvážni a slobodní. Aj za cenu, že v tomto hriešnom svete, ktorému sa nesmieme prispôsobovať, neurobíme vôbec žiadnu kariéru. Nech nám v tom pomáha Pán Boh a všetci svätí!
Vlado Gregor
gregigregor58@gmail.com