Cez nijaké machinácie a špekulácie sa nedostaneme do Božej destinácie             

L - 24

13. 11. 2013

         Je to spoločná ľudská vlastnosť a prejav našej nedokonalosti, že sa snažíme Boha vtesnať do dogiem a definícií, vymedziť mu určité mantinely. Nedá sa to, milí moji, ale je to zároveň v našej povahe, aby sme to robili. Nejde to bez toho a na to tu máme Cirkev a jej Učiteľský úrad, aby nás v tomto smere aspoň trochu brzdila. Tým netvrdím, že iné cirkvi a vyznania sa nesnažia o niečo podobné a nemôžeme s nimi nájsť spoločnú reč. Ak by sme to tvrdili, bolo by to popretie konečného cieľa ľudstva ako jedného ovčinca a nedeliteľného spoločenstva.

     My všetci, muži svojím spôsobom, ženy tiež svojím spôsobom a aj spoločenstvá svojím spôsobom hľadáme absolútnu lásku, ktorá by vyliečila naše rany, viny a postihnutia. Keď nie absolútnu, tak aspoň takú, ktorá sa k nej veľmi približuje. Aj keď nič neznamenáme, predsa len máme potrebu, aby si nás aspoň niekto cenil a obdivoval.
     Je to mimoriadne ťažké pochopiť a zvlášť vzdelaný človek a osobitne teológ sa to vzpiera uznať, že Boh je síce najvyššia abstrakcia, ale aj to najkonkrétnejšie konkrétno prístupné všetkým aj bez jeho poučovania. Známy a veriaci filozof Ludwig Wittgenstein tvrdí, že ak sa o niečom nedá hovoriť, treba o tom mlčať. Len my ľudia to akosi nedokážeme.

     My všetci žijeme v Božej prítomnosti a on naozaj každého z nás vníma v jeho plnosti. On je zároveň mimo nás aj v nás a je to on, ktorý jediný nás dokáže mať rád absolútnou láskou. Práve to sa nám snaží naznačiť Ježiš v slovách o mnohých príbytkoch v dome jeho Otca.

Takisto nás uisťuje, že keď ho budeme nasledovať, prídeme tam, kde je on.
     Vtedy sa naozaj stávame Božími ľuďmi, keď pochopíme, že každé naše vyniknutie a obdarovanie, všetky naše talenty a schopnosti, nič neznamenajú a my máme v Božích očiach cenu odhliadnuc od toho všetkého a možno o to väčšiu, o čo viac tých úžasných a obdivuhodných vlastností nám chýba.

     Ak by aj toto všetko, čo tu tvrdím, nebola pravda, na čo iné sa môžeme spoľahnúť a podľa čoho iného môžeme bez stresu a strachu naplno žiť svoj život? Ak nepustíme to Božie svetlo do tmy našich nedokonalostí a konečností, prežijeme síce možno úspešný a pekný život, ale vždy bude v ňom vŕtať červík obáv a nespokojnosti a najväčšmi vtedy, keď úporne tvrdíme, že to tak nie je.

     Prajem vám, moji drahí čitatelia, chorí i zdraví, mladí i starí, nech sa vám v tejto nádeji žiť i umierať darí.

  
Vlado Gregor, Holíčska 23, 851 05 Bratislava  gregigregor58@gmail.com