Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka


55.
Dúfajme, že vierou prenesieme hory, ale buďme si istí, že nie bez pokory. 
1. 1. 2017

        
         Je to asi najväčšie tajomstvo sveta a jeho stvorenia, že dobro sa nedá zavádzať nasilu. Bez pochopenia toho, že je tu realita zla a rôznych pokušení, nedospejeme k markantnému priblíženiu raja na zemi, ale práve naopak. Medituje o tom Jób a Kazateľ, uvažuje o tom aj Kristus v podobenstve o kúkoli medzi pšenicou a v príbehoch o úcte aj k mylnému hľadaniu dobra u nedokonalých, nevedomých, ba aj neúmyselne zlých ľudí.

Ešte raz opakujem, že najväčší omyl je zavádzať dobro násilím a nechcieť pochopiť realitu a nevyhnutnosť zla. Je to obrovská sila, ktorú nezničíme žiadnou askézou a prinútením a preto som sa zhrozil, keď som nedávno počul, že otec František chce spoločenstvo veriacich zásadne zmeniť tým, že premení mentalitu jeho pastierov. Okamžite nás pri tom napadne toľkokrát zdiskreditované sociálne inžinierstvo...

Milí moji, neexistuje väčšie a diabolskejšie pokušenie, ako chcieť meniť ľudí na svoj obraz, podľa našich túžob a predstáv. Práve z takýchto utopických nápadov pochádzajú všetky sektárstva, elitárstva, revolúcie, hlúpe prenasledovania a nezmyselné kontroly myslenia a to od manichejcov, cez katarov, husitov, boľševikov, až po terajších nekonečne najspravodlivejších, najtolerantnejších a najmilosrdnejších zlepšovateľov. Takéto nereálne blúznenia sú zosobneným zlom, ktoré sa prejavuje cez živých ľudí a v konkrétnych situáciách a preto tieto opovážlivosti pripisujeme Satanovi, Pokušiteľovi, Ohováračovi a Rozdeľovačovi. Verte tomu, drahí moji, že ani deliť, ani zjednocovať, nemôžeme násilne a ani silní sa nestaneme bez rešpektu k vlastnej slabosti. Boh nám to dal v osobe Ježiša Krista tak jasne najavo, že len slepý to nevidí. Milosrdný a chápavý Kristus prísne duplikuje, že nie nezavinené slepectvo je hriech, ale hriechom a vinou je úmyselné zakrývanie očí a popieranie nevyhnutnosti pokory a pokánia, ktoré vyplývajú z našich nedokonalostí a chýb.

Ak sa píše, že hneď po Kristovi sa vyrojilo množstvo antikristov, je to práve v tomto zásadnom nepochopení fungovania reality sveta a konkrétnej ľudskej povahy a jej naozaj nevyhnutných nedokonalostí. Je to asi tento jasný fakt, ktorý tak trápil Luthera a priviedol ho k úplnému skepticizmu, k popretiu ľudskej možnosti a schopnosti byť dobrý. Je to ale zásadný omyl, ktorý vedie k postupnému znechuteniu a k úplnej strate viery. My si síce musíme uvedomovať naše zlé sklony, ale nemôžeme poprieť ani možnosť sa z vlastnej vôle zlepšovať a zdokonaľovať. Bez rešpektu k týmto možnostiam a snahám by sme z človeka a aj z dejín ľudstva urobili jeden obrovský a maximálne deprimujúci nezmysel. Ak sa ja sám cítim nenapraviteľne zlý, nemôžem možnosť a schopnosť nápravy upierať všetkým ostatným...

Rešpektujme teda možnosť povznesenia jednotlivcov a posvätnosť ich snáh, vrátane úsilia o funkčné a čo najlepšie hierarchie, ktoré sa generujú nevyhnutne a nedá sa ich tvorbe nasilu zabrániť. V tom je podstata nádejnosti katolicizmu a zároveň záruka prežitia Cirkvi, že jestvuje viera a nádej v možnosť a živosť funkčnej a užitočnej svätosti. Ak túto nádej jednotlivcom a následne ľudstvu násilne zoberieme, ak chceme predpisovať svoju vlastnú dokonalosť, tak to zosobnené a nesmierne silné Zlo zvíťazilo.

MARANATHA! PRÍĎ PANE!

     
Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com


     
56. Je to záhada veľká a odveká, posúdiť dobro a zlo človeka.
6. 1. 2017


     Píše sa v Genezis ako Boh videl, že to, čo stvoril, je dobré. Je teda trochu divné, že v kresťanstve vznikla náuka o úplnej ľudskej skazenosti a o nemožnosti čokoľvek dobré urobiť bez takzvanej Božej milosti, ktorá doteraz nie je definovaná a asi to ani celkom nejde. Mám pocit, že Kristus nepovažoval ľudskú prirodzenosť za zlú vo svojej podstate. Už prísnejší je apoštol Pavol a ešte viac zakladateľ západného typu kresťanstva svätý Aurelius Augustinus, po našom Augustín. Tento cirkevný otec bol v mladosti silno ovplyvnený manicheizmom a myslím si, že je to aj poznať. Je šťastím pre katolícku Cirkev, že nikdy ho nebrala celkom vážne. Úplne vážne ho aplikovali Luther a Kalvín a vieme, kam ich to doviedlo.

Ide o to, že ak my zo svojej prirodzenosti a dobrej vôle nemôžeme nič objektívne dobré vykonať, tak sme roboty a nie ľudia, niečo na spôsob totálne predurčeného Matrixu. K tej myšlienke predurčenosti Kalvín aj dospel a to až v karikatúrnej forme...

Viete, nemôžeme popierať zlé ľudské sklony a aj sám na sebe si ich veľmi dobre uvedomujem. Nie som šikovný, ani príliš usilovný a aj z týchto príčin dlhodobo ponižovaný a podceňovaný. Ak by som neveril, že z vlastnej vôle a z tých pár dobrých talentov dokážem niečo dobré urobiť, tak sa idem rovno obesiť...

Čudujú sa mnohí, že katolícka Cirkev pretrváva napriek toľkým problémom a zlyhaniam. Hlavnou príčinou je asi to, že dáva ľuďom nádej, že môžu byť svätí. Nakoniec, píše sa to už v Starom zákone, aby sme boli svätí a Ježiš nás povzbudzuje ešte viac, keď nám prikazuje, aby sme boli dokonalí ako náš nebeský otec.
Blíži sa päťsto rokov od vystúpenia dr. Martina Luthera. Napriek veľkým snahám o zmierenie a o bagatelizáciu rozdielov musím povedať, že jed luteranizmu účinkuje a otravuje ovzdušie aj v katolíckej cirkvi a pomaly už aj na najvyšších miestach. Obávam sa takéhoto mechanizmu myslenia: Boh nás stvoril takých, akí sme , skazených a bez akejkoľvek dobrej vôle a možnosti vytvárať niečo nepochybne milé a užitočné. Preto je v podstate povinný byť milosrdný a všetko nám odpúšťať, keď nám dovolil byť takýmito...

Spolieham sa na zdravý zmysel tých spodných a obyčajných kresťanov, že niečo také odmietnu a budú si na jednej strane uvedomovať nesmierne Božie milosrdenstvo, ale aj nesmiernu potrebu pokánia a rafinovanosť pokušení a zjednodušení, ktoré sa nám predkladajú a číhajú na nás na každom kroku. Asi reálnejšie ako my chlapi sú v tomto triezvom pohľade na svet a život práve ženy a preto verím, že práve mariánska úcta môže byť našou konečnou záchranou.


                                                    PER MARIAM AD JESUM!


Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com


 

57. Možno by sa tieto špekulácie nedozvedel svet, keby ich nechcel publikovať Priestornet.   
8. 1. 2017

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

1. Celý problém rozlíšenia pravdy od lži je vlastne v objektívnom posúdení dobra a zla. Niektorí tvrdia, že tieto pojmy sú vždy len vzťahové, teda subjektívne a konkrétne. Na tento rébus narážame od počiatku histórie ľudstva, obrazne povedané od Adama. Markantne tento problém zaznel u zakladateľa západného typu kresťanstva sv. Augustína. Na jeho myšlienkové koncepcie mal veľký vplyv konkrétny spor s konkrétnymi sektármi, ak ma pamäť neklame, volali sa donatisti. Názvy ale naozaj nie sú podstatné, lebo ten spor o majiteľov absolútneho dobra a reči o jasnom poznaní absolútneho zla sú tu od počiatku. Augustín bol naozaj svätý človek a chcel s nimi dobre vychádzať, ale tento druh kacírov zvlášť reálne vystrájal a v záujme akejsi svojej a jedinej pravdy drancoval, mučil a zabíjal. Toľko treba povedať, aby sme túto a podobné situácie mohli objektívne zhodnotiť.

     Mnohým sa zdá absurdná dogma o dedičnom hriechu. Vznikala postupne v akomsi sprvu len tušení o podstatných a nevyhnutných koreňoch zla. Ak si chceme túto dogmu aktualizovať, ujasniť pomocou súčasnej terminológie, použime jasnú logiku. Veríme, že pri zrode každej ľudskej bytosti schopnej o niečom samostatne rozhodovať, asistuje Boh, nielen pri stvorení Adama. Ak si uvedomíme, že ten Adam mohol byť síce dobrý a nevinný, ale nemohol byť dokonalý, lebo nebol Bohom, nevyhnutne z toho vyplýva, že sa musel rozhodovať medzi dobrým a menej dobrým. Ak použijeme spomínanú základnú logiku, tak asi občas aj medzi dobrým a zlým. Uvedomenie si tejto reality vlastne pre človeka znamenalo poznanie jeho osobnej nahoty a nedostatočnosti. Nemusíme do toho pliesť sexuálny podtext, hoci práve tá neriadená a často i neriaditeľná sexualita je zdrojom mnohého zla. Je priam matematicky jasné, že toto spoznanie ťažkostí osobného a zodpovedného rozhodovania vo vzťahu ku konkrétnym udalostiam a situáciám znamenalo bezpodmienečné vyhnanie z raja. Ťažko teda vyčítať hociktorému Adamovi, že občas zapochybuje a všelijakí hadi ho pokúšajú k nevere. Je fakt, že sa to opakovane deje a ten strom večného, dokonalého, nevinného a nezničiteľného života je pre nás stále a nevyhnutne len ideálnym cieľom. To je asi dôvodom už prvotných kresťanských povzdychov ako "Maranatha!" teda "Príď Pane!" a tiež zdrojom apokalyptického myslenia, ktoré zdôrazňuje nesmierne trápenia a zrady na ceste k ideálnym cieľom.

     Je samozrejmé a logické aj to, že tieto problémy s dobrom a pravdou v protiklade ku lži a zlu sa vyskytujú na rôznych úrovniach, v rodinách, národoch, štátoch a od osobných a intímnych vzťahov až po tie oficiálne, nalinkované a "všeobecne dobré a užitočné". Čím je tá úroveň vyššia a zložitejšia, tým je rozhodovanie ťažšie a možnosť omylov narastá priam exponenciálne, kvadraticky a či ako by sme to nazvali. V matematike a technike som nevynikal nikdy.

Aj pokušenia sú pri tých konštrukciách dokonalých vzťahov, charakterizovaniach lepších a horších národov a nálepkách diktátorov a demokratov, úmerné veľkosti problémov, nárokov a ľudskej naivity a manipulovateľnosti. O tomto všetkom tie naše sväté knihy hovoria a to od samého Počiatku, po hebrejsky Berešít, ako sa Genezis nazýva v origináli.

Vyjadrujem sa možno príliš abstraktne a pre väčšinu ľudí úplne nestráviteľne, ale ak by som chcel konkrétne posudzovať časy, doby a aktuálne spoločenstvá, básniť o tom, ako by som ich vylepšil definovaním akéhosi Božieho štátu v spore s akýmsi zlým a vulgárnym plebsom, ktorý nevie nič iné, iba kaziť moje sny, tak by som podľahol pýche a posudzovaniu, ktoré sú počiatkom takmer všetkých a práve tých najhorších katastrof. Aj k týmto komplikovaným úvahám som bol vyzvaný a ich výsledok je približne ten istý, ako keby som ostal ticho. Máme ale od Krista príkaz rozvíjať svoje talenty a nezakopávať ich, aj keď vidíme, koľko pohoršenia a omylov môže zo snaženia o ich rozvoj vzniknúť. Koniec - koncov, tieto obavy vzťahoval náš Spasiteľ aj sám na seba. V mnohom teda zostávame rovnakí, ale veriť a dúfať v milosrdnú podporu Boha pri našich snahách a dôverovať v odpustenie nevyhnutných omylov, nám Ježiš nielen doporučuje, ale fakticky prikazuje. V tom je asi aj podstata milosti Božej, v ktorú nielen veríme, ale aj pevne sa na ňu spoliehame.

2. Tie ťažkosti takého poznania objektívneho dobra a pravdy, ktoré je jasne vysvetliteľné a nikomu neublíži, vedú v histórii opakovane k tomu, že sa objektívna pravda popiera a znehodnocuje. Pilátova otázka "Čo je pravda?" znie od začiatku dejín a bude znieť až do konca. Nie je teda problém dať sa znechutiť a kapitulovať, ale asi lepšie je veriť, že ten Ježiš naozaj vydal svedectvo pravde a kto je z pravdy, počuje jeho hlas...

"Primum esse, deinde philosophare", teda najprv sa treba najesť, až potom sa dá filozofovať. Tento fakt je vyjadrený aj v modlitbe "Otče náš", ale nemal by nás viesť k tvrdeniu, že človek je živý len z chleba a že pokušenia Ježiša na púšti neboli reálne  a nie sú pochopiteľné. Koľkokrát sa už tie pokušiteľské sľuby o novom a bezchybnom svete nesplnili a koľkokrát sa ešte nesplnia? Už toto je overená a nespochybniteľná pravda a stačí trochu praktickej pokory, aby sme ju dokázali poznať, vnímať a odovzdávať.

3. Ak sú veci takto zložité, ale pritom jasné a pochopiteľné, malo by nás to viesť aj k viere v Božiu prozreteľnosť, ktorá určite nie je tou nedefinovateľnou predurčenosťou, ktorá popiera základnú ľudskú slobodu a možnosť aspoň určitého rozhodovania a vlastného podielu na budovaní lepšieho sveta, minimálne v blízkom okolí. Takúto možnosť a schopnosť uprel človeku tohtoročný jubilant Martin Luther. Inteligentný a rozhľadený Erazmus Rotterdamský to okamžite pochopil a napísaním knihy "De libero arbitrio", teda o slobodnom rozhodovaní, sa s ním navždy rozišiel.
     Čo sa týka tej Prozreteľnosti, zvyknem ju písať s veľkým písmenom, lebo pre mňa v živote veľa znamenala. Je to ale fakt, o ktorom vie a rozhoduje iba Boh a je to ľudskou rečou a logikou nevyjadriteľná zložitosť. Existujú ľudské a konkrétne dejiny, ktoré sa dajú kauzálne posudzovať a logicky skúmať, ale sú aj dejiny každého jednotlivca a každého spoločenstva ľudí, ktorí sa o niečo snažia. Sú to doslova dejiny Ducha a kauzalita, matematika a logika v nich neplatia. Myslite si o tomto mojom tvrdení čo chcete, ale skúste si uvedomiť aj to, či funguje nejaká dokázateľná logika a kauzalita vo vašom vlastnom živote a či sa na takom základe dá posúdiť vaša objektívna hodnota. Kalvín tvrdí, že áno.

4. Vydal som už dve zbierky podobných ťažkých úvah, aké tu produkujem a kto má záujem, môže si ich kúpiť, alebo objednať na adrese vydavateľstva Post Scriptum. Ďakujem všetkým, ktorí mi k týmto "Svedectvám času" pomohli.

5. Je iste ťažké dokázať, že odkaz Ježiša a fungovanie Cirkvi, ktorá tento odkaz odovzdáva ďalším generáciám, pretrvá až do konca, ad infinitum. Napriek tomu veríme, vysvetľujeme a dokazujeme, že brány pekelné nás nepremôžu a nezničia. Statočný slovenský kňaz Štefan Šmálik napísal v nebezpečných časoch knihu "Boží ľud na cestách" o dejinách Cirkvi, o tom, ako prekonávala tie nevyhnutné nedostatky a omyly, o ktorých toľko teoretizujem. Odporúčam túto knižku a tiež uvedomenie si hodnoty katolíckej apologetiky, ktorá sa akosi takmer úplne vytratila. Naozaj si nemyslím, že je naivné ceniť si a objektívne dokazovať hodnotu našej viery, jej každodenného prežívania a pôsobenia na svet okolo nás. Popri tejto knihe odporúčam aj vynikajúcu publikáciu Friedricha Heera "Duchovné dejiny Európy". Je tam zhrnuté množstvo kritického a objektívneho materiálu, teda pre nás veriacich aj nepríjemného. Napriek tomu som presvedčený, že aj takéto úprimné knihy našu nádej, možno aj neúmyselne, potvrdzujú.

6. Na záver chcem ešte zdôrazniť a dosvedčiť, že nádej a pevnú pôdu pod nohami som nikdy nestratil a nie je to ani tak moja zásluha, ako zásluha rodiny, priateľov a toho mora svedkov, ktorých v histórii
ľudstva a osobitne kresťanstva nachádzame a budeme nachádzať. Je pre mňa povzbudením a veľkou úľavou, že veci fungujú aj bez našich nekonečných a veľmi dôležitých plánov a predsavzatí... Verte teda, že "finis coronat opus", po slovensky "na konci plieska bič" a od Boha nás neodlúči vôbec nič.

     
Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com


58. Až vtedy pochopíme, že treba držať pokope,
     keď nás niekto riadne nakope?     21. 1. 2017

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

     Veľa sa v Biblii, hlavne v Novom zákone, hovorí o milosrdenstve, ale veľa aj o hriechu, jeho druhoch a nenapraviteľných následkoch a tiež o dôležitosti pokory a pokánia. Ježiš, pred ktorým sa má skloniť každé koleno a ktorému jedinému z ľudí sa máme klaňať, je prísny a jednoznačný vo svojich morálnych zásadách a odsudzovaní pýchy a konkrétnych nespravodlivostí. Ak sa ale stretne hoci aj s trochou ľútosti, hovorí o milosrdenstve a odpustení. Všimnite si, že napriek niekedy tvrdým slovám, nikoho nepreklínal a nevylučoval, dokonca ani Judáša. Ešte aj Herodesa nazval iba líškou a jedine farizejov synmi diabla, ale tí už boli príliš drzí, namyslení a dotieraví.

     Cirkev po Kristovi sa možno aj v záujme zachovania svojej existencie stávala prísnejšou, hierarchickejšou, organizovanejšou a aj trestajúcou. V histórii sa totiž vždy vyskytovali trochu popletené a príliš horúce hlavy, ktoré z nadšenia pre svoju čerstvo poznanú pravdu boli ochotní ísť aj cez mŕtvoly. Zažili sme to aj my, deti dvadsiateho storočia a zdá sa, že tieto tendencie nevymreli.

     Každému chodcovi a či šoférovi sa asi stalo, že nebol problém prejsť na červenú a môžu nastať situácie, keď to nie je nevyhnutné len pre sanitku. Nemôžeme ale dávať do dopravných predpisov, že rešpektovať semafory nie je bezpodmienečne dôležité. Aj vzťahy medzi rôznymi ľuďmi a partnermi sa často dejú neplánovane, nezodpovedne a krížom - krážom. Iste netreba veľa inteligencie, aby sme to chápali, ale nemali by sme mať tú drzosť tvrdiť, že sme stvorení absolútne zlí a neovládateľní, takže robme si, čo chceme, aj tak sa nám všetkým prepáči a odpustí. Ani žiadna svetská inštitúcia nemá tú neslušnosť a drzosť tvrdiť, že kradnúť je zakázané, ale občas poteší... V náboženskej inštitúcii by sa takéto a podobné postoje nemali vyskytovať vôbec.

     Nielen ateistický, ale aj nerealistický a násilný marxizmus sa márne pokúšal svoje ciele a diktáty presadiť násilím, zmeniť ľudskú prirodzenosť predpismi a popravami. Neomarxizmus používa sofistikovanejšie metódy. Takzvaná frankfurtská škola sa dala na takzvaný "pochod inštitúciami", ktoré plánuje rozbiť a rozožrať zvnútra. Veľmi rafinovane kalí a múti vodu v najzákladnejších medziľudských vzťahoch, ktoré spochybňuje a tým berie ľuďom oprávnenú oporu a podporu u tých najbližších. Ak sa spoločnosť takto atomizuje a individualizuje, logicky sa stáva ľahko ovládateľnou. Manipulátori si akosi neuvedomujú, že si sami podrezávajú pod sebou konár a že žijú a prosperujú práve kvôli tým ešte stále dobrým a poctivým, ktorí na nich robia a napriek ich znechucovaniu držia ľudskú spoločnosť pokope.

     Milí moji, všetci sme stretli v živote veľa dobrých ľudí, aj takých, ktorí sa o žiadnu vieru a iné abstrakcie nezaujímali, ale boli často reálnejší a zodpovednejší od tých, ktorí by mali byť soľou zeme a záchranou pre tých úbohejších a nevzdelanejších. Ak si to neuvedomujú a vďaka svojej sile a prefíkanosti bohapusto ľudí klamú a využívajú, ich pád bude naozaj veľký. Božie milosrdenstvo nám hovorí, že všetky hriechy sú odpustiteľné, okrem úmyselného konania zla, okrem zámernej nepoučiteľnosti a okrem vedomého pestovania vlastnej pýchy a opovážlivosti. Nepľujte do nebies a ani na svojich blízkych, drahí moji. Slina padne na vaše hlavy a odpustené bude len tým opľuvaným a ukrivdeným. Nie vám, bezstarostným a nezodpovedným pastierom, ktorí vedeli a mohli robiť dobre, ale v rámci alibizmu a vlastnej pohodlnosti tak úmyselne nerobili! Je to naša preveľká vina, ktorá sa tiahne dejinami a naozaj priťahuje Božie tresty.

NOSTRA CULPA, NOSTRA CULPA, NOSTRA MAXIMA CULPA!

Vlado Gregor          gregigregor58@gmail.com


   PRINT RSS

             
Hlavná stránka