Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

MEDITÁCIE
NIE PRÍLIŠ
MEDOVÉ
IV
Vlado Gregor
1978 - 2021

Pokračovanie knižiek
Svedectvo času I., II. 
 Meditácie nie príliš medové I., II., III.

1.  Ježiš nám neprišiel priniesť priveľa pokoja, aby sme celkom pokojní nepadli do    
     hnoja.
2.  História sa postupne ku koncu chýli, ale múdry človek sa stále hlúpejšie mýli.
3.  Môžeme si už na zemi tvoriť malé raje, ak jeden druhému bez kariérizmu praje.
4.  Ani človek ani národ bez vzájomnej pokory nič dobrého a trvalého nevytvorí
5.  Zdá sa, že skúšame hororové testy a privolávame si netušené tresty.
6.  S úctou počúvam "Staň sa mi podľa tvojho slova" a verím, že sa to deje naďalej

     a znova.
7. Tá rýchlo preslávená korona nám hádže definície priamo do lona.
8. Skúšame nazerať Bohu do dvora a chýba nám ohľaduplná pokora.
9. Nechcime hneď a všetko riešiť, zabudneme, že sa treba aj tešiť.
10.  Skúsme byť naozaj pokorní, ináč sa nevyhnutne staneme odporní.
11.  Človek celý život hľadá, aká vec by mu bodla
        a čo je pre neho tá ozaj správna modla.
12.  Od narodenia po smrť nás všeličo rozbolí, aj tak túžime byť dobrí a veselí. 
13.  Ak neexistuje slobodná vôľa, ale len akási pravda holá, beznádej nás rýchlo zdolá.
14.  Vyznajme svoje hriechy, omyly a viny, aj tak nás nakoniec dobehnú dejiny.
15.  Nemusíme a nemôžeme sa cítiť ako obri, ale môžeme veriť tomu,
       že treba byť dobrý.   
16.  Stále snívame o možnosti pozemského raja a jasné pravdy sa pred ľuďmi
       mrzačia a taja.
17.  Ak zabúdame a nechceme klásť si otázky, budeme nútení schovávať sa za masky.
18.  Presviedča nás náš pontifik, že už nehreší vôbec nik a akákoľvek heréza patrí
       do starého železa.
19.  Ak človek nevie, kde sa končí trpezlivosti hranica, stáva sa z neho drzá
       a nebezpečná opica.           
20.  Nebudeme sebe a ani nikomu milí, ak budeme preceňovať svoje úbohé sily.

 

1.
Ježiš nám neprišiel priniesť priveľa pokoja,
aby sme celkom pokojní nepadli do hnoja.
Vianoce 2019
                                                                                                            / Matúš 10, 34 a Lukáš 12, 51 /                   

             
     Pochybnosti a nevera vznikajú pozvoľna a už v predkoncilovej teológii sa prejavuje tendencia menšej úcty k Bohu a k preceňovaniu, niekedy až k zbožňovaniu človeka. Spomeniem Maritaina, Congara, de Lubaca a de Chardina.
     Vieme zo socializmu, ale už aj zo súčasnosti, že nie je natoľko dôležité, čo sa oficiálne hovorí a čo sa verejne vytlačí, ale to, čo sa dá čítať medzi riadkami a k čomu to nakoniec vedie. "Podľa ovocia ich spoznáte..."
     K histórii, dôsledkom a následkom koncilu odporúčam texty dona Luigiho Villu /1918 - 2012 /, ktorý dokonca vydával časopis Chiesa viva. Dobrá a faktografická je aj kniha protestanta Ericha Brüninga "Cudzí agent", kronika koncilu od Ralpha Wiltgena SVD "Rýn sa vlieva do Tiberu" a čerstvo preložená kniha Roberta de Matteiho  "II. vatikánsky koncil". Ak sa vám to nechce čítať, stačí si prelistovať spomienky Hansa Künga a všeličo o zákulisí a cieľoch podaktorých účastníkov koncilu sa bez námahy dozviete. Málokedy citujem, pretože sa zaoberám všeobecnými a všeľudskými zásadami, ale keď konečne niečo zacitujem,
znamená to, že sa to naozaj oplatí prečítať.
     Nepochybne sme sa dostali do štádia, keď sa hanbíme za to, že ešte vôbec existujeme. Nečudujte sa, že to nielen mňa, ale mnohých veriacich trápi. Asi nielen ja mám smutný dojem, že otec František nechce len stvoriť novú Cirkev, ale chce zaviesť aj novú vieru. A to
ľudia odmietnu a už aj odmietajú. "Nahneval si vládcu? Obráť sa k ľudu. Nahneval si ľud? Tak utekaj." / kaukazské príslovie / Stalo sa totiž to, že po koncile sa neoficiálne uznal judaizmus za rovnocenný kresťanstvu a po Seelisburgu už aj oficiálne, doslova sa zakázala
misia medzi židmi. Čo je tak trochu paradox, ak nie rovno nezmysel. Pretože čo iné robil medzi svojimi rodákmi Ješua Mašiach, ak nie zvestoval evanjelium pre ich záchranu a obrátenie? A žiaľ Bohu, vzniká vo mne ďalší dojem, že po rehabilitácii judaizmu vznikli snahy po rehabilitácii šamanizmu, to jest pohanstva.
     Otec František teda nejde na nervy len mne tým, že stále treba vysvetľovať, ako to vlastne myslel. Pritom v evanjeliu sa píše jasne: "Vaša reč nech je áno, áno a nie, nie a čo je navyše, je od Zlého." /Matúš, 5, 37/ Moji rodní Záhoráci zase hovoria: " Myslet a srat není jedno."
     Modlárstvo nie je len obdivovanie Pachamamy a ušľachtilých divochov, ale akékoľvek uctievanie sveta a človeka. Ak preceňujeme možnosti politiky a ekonomiky, určite páchame modloslužbu. Pretože prvý príkaz Desatora o tom, že si máme ctiť len nášho Stvoriteľa a
jedine jemu sa máme klaňať, je dosť jasný a kategorický. NON POSSUMUS, to jest nemôžeme, hovorili tisícky mučeníkov, ktorých nútili k modloslužbe a NIKTO nám nemôže prikazovať niečo iné a tolerantnejšie.

                                    Bože, buď nám milostivý a zachráň nás!
                               Vlado Gregor           gregigregor58@gmail.com

2.
História sa postupne ku koncu chýli,
ale múdry človek sa stále hlúpejšie mýli.
25. 1. 2020

     Každý človek v niečo verí, lebo bez viery a spoľahnutia sa nemôže prežiť, ani len fyzicky. Málokto však svoju vieru domýšľa a reflektuje, sú na to niekedy potrebné naozaj silné zážitky.
     Málokto si uvedomuje aj to, aké nezmyselné sú hádky medzi evolucionistami a kreacionista-mi. Boh existuje totiž nezávisle od času a nad časom, dokonca existoval ešte pred časom. Pre neho je totiž aj to, čo sa nám, žijúcim, rastúcim a upadajúcim v čase, zdá ako evolúcia, vlastne kreáciou. Pretože Boh pozná začiatok aj koniec toho, čo sa deje pod Slnkom, ako na to prišiel už starozákonný Kazateľ.
     Dobro je iste prvotné a ťažko by sa verilo v Boha, ktorý nie je, nechce a nevie byť dobrý. Zároveň je ale nepochybné, že trápenia, nedokonalosti a teda aj zlo, majú nejaký zmysel, preto-že  ináč by tu neboli. Ťažko sa to bez konkrétneho prežitia chápe a ešte ťažšie vysvetľuje, ale bez celkom určitého zla by sa to dobro nemohlo zjaviť, prejaviť a teda ani realizovať. Je to asi nevyhnutná daň, že popri všetkej láske a sentimente si aj konkurujeme a pri svojej nevyhnutnej
nedokonalosti sa aj nevyhnutne a zavinene i nezavinene mýlime.
     Rodinná a bratská láska sa považuje za najintenzívnejšiu a nespochybniteľnú. Paradox je ale ten, že v rodinách sa vyskytuje aj najviac nenávisti, závisti, ponižovania a zneužívania... Je to niekedy kruté, ale je nielen neľudské, ale aj proti prírode, nedbať predovšetkým na ľudí, ktorí od nás závisia, spoliehajú sa na nás a za ktorých sme zodpovední. Bez alfa samcov a bez včelej kráľovnej, teda bez konkrétneho poriadku a hierarchie, nemôžu fungovať nielen cicavce a hmyz, ale ani ľudské spoločenstvo. Preto buďme ekumenickí a tolerantní, ale vážme si samých seba a svoju osvedčenú vieru a poučnú históriu. Ak to nebudeme robiť, márne bude náš vzor Ježiš Kristus hľadať vieru na Zemi, keď znovu príde. Buďme teda odpúšťajúci a milosrdní, ale uvedomujme si, že môžeme byť takí len vtedy, keď si pevne určíme, čomu máme veriť a na čo sa môžeme spoľahnúť.
     Na záver spomeniem ešte môj osobný paradox. Svoje nadšenie som si vypestoval v opozícii a v súboji s násilným komunizmom. S hrôzou ale zisťujem, že po jeho páde je naša viera oveľa viac ohrozená ako vtedy, keď bol tento nepriateľ mocný a jasný, ale evidentne nezmyselný a
poraziteľný. Dobro a pravda teda nepochybne pretrvávajú a nedajú sa zrušiť a pochovať, ale nepochybujme, že aj zlo je stále rafinovanejšie a nebezpečnejšie, hoci zdanlivo maximálne tolerantné a zmierlivé.
     Buďme realisti a nedajme sa klamať vlkmi v rúchu baránka a pastiermi, ktorí zradili svoje poučujúce a ochraňujúce povolanie a poslanie. Pretože žiaľ Bohu, zdá sa, že ich rady sa rozrastajú a šíria väčší strach a neistotu, než násilný a nekompromisný komunizmus. Ten však definitívne prekonáme len vtedy, keď budeme vďační, za to, čo sme prijali ako dar a ak budeme zadarmo a nezištne rozdávať to, čo sme zadarmo dostali

Tak nám Pán Boh pomáhaj!
                Vlado Gregor   gregigregor58 @gmail.com

 

3.
Môžeme si už na zemi tvoriť malé raje,
ak jeden druhému bez kariérizmu praje.
8. 2. 2020

     Stretol som nedávno dve myši. Jedna hovorila druhej:"Budem voliť mačky, lebo sľúbili, že nebudú chytať myši." Milí moji, demagógia si nachádza stále nové a netušené dimenzie. Určite sú poľutovaniahodné javy ako korupcia, protekcionizmus, klientelizmus a podobne, ale
nemusia byť vždy zlé a už vôbec to nie sú javy práve tie neodpustiteľné a najhoršie. Pretože bez toho, aby sa medzi sebou podporovali ľudia a skupiny ľudí, by sa civilizácia zrútila. Dobre to vystihuje Ježiš v podobenstve o nepoctivom správcovi. Nebudem uvádzať kapitolu a verš, veď vy mladší a technicky zdatní si to poľahky vygooglite.
    Mimochodom, ak by rodiny, spoluveriaci a jednoducho dobrí a milosrdní ľudia nedržali spolu,ako by mohol sústavne vznikať na Zemi dočasný raj, hoci len lokálne a časovo obmedzený? Sám by som sa bez otcových známostí nedostal ani na gymnázium, ani na vysokú školu, ktorú som však aj tak kvôli obludnému mrzačeniu dejín, ktoré som tam študoval, nebol schopný psychicky dokončiť, hoci intelektuálne ma história od malička nadchýnala.
     Hnevá ma totiž , ako sa historické fakty nekriticky prenášajú do súčasných pomerov, bez ohľadu na vtedajšie možnosti a podmienky a ako sa vyrábajú nekritizovateľní hrdinovia z nereálnych, ba občas až fanatických fantastov.
     Citujem z článku o jubilantovi Vincentovi Šabíkovi, zakladateľovi Literárneho týždenníka:" Na postave takého intelektuála, ako je V. Šabík, by sa dalo rekonštruovať obdobie socializmu. Jeho spomienky by pomohli rozmotať pravdivý obraz času, ktorý sme všetci žili a
evidovali. Podľa neho inštitúcie skôr chránili, najhorší boli jednotlivci - udavači, "kostolníci", ako im Šabík hovorí, ktorí si zapisovali a udávali. V. Šabík je totiž zástanca "pozitívnej deviácie", ktorý nie veľmi súhlasí s demonštratívnym disidentstvom a úplným dištancom od vládnucej a manipulatívnej strany. Zdôvodňuje to tým, že byť v procese je  aj šanca napomáhať zmierňovaniu jeho ostrosti a aj niečo konkrétne v prospech kultúry robiť. Tento postoj je rovnako legitímny a oprávnený ako disidentský." /Slovenské pohľady 9, 2017, krátené/
     Sám som bol celý život disident, verejne od roku 1979, ale nikdy som nemal neúctu k ľuďom, ktorý si predstavovali život ináč a chceli slušne a charakterne žiť aj za cenu určitého prispôsobenia. Často nie je totiž hrdina len ten, ktorý bojuje a protestuje, ale aj ten, ktorý mlčí, uvažuje a ticho koná.
     O dôležitosti prispôsobenia sa a schvaľovaní túžby po dokonalosti a svätosti vie svoje aj katolícka Cirkev, ktorá účinkovala v mnohých neľahkých časoch a mnohým ľuďom uľahčovala a spestrovala ich život, dávala im pocit dôstojnosti a nádeje. Často aj v neľútostnom a priznajme si, že niekedy v krivdiacom boji proti rôznym druhom nereálnych fantastov. Dogmy Cirkvi sa nenariaďovali zhora, schvaľovali sa až potom, keď sa zistilo, že veľká väčšina veriaceho ľudu si ich váži a ctí. Nejde teda ani tak o ich doslovnú realitu, ale o pravdivý ideál a konkrétne usmernenie, ktoré predstavujú. Sú to ťažké zamyslenia a skúmania a presahujú možnosti tejto úvahy, ale vyzývam mladé a nadšené mozgy, aby sa nad nimi vážne zamysleli. Možno im to dodá možnosť aj niečo konkrétne a reálne urobiť a pomôcť mnohému dobrému, ktoré sa nie možno, ale určite deje okolo nás. Neučme sa teda bohapusto nadávať, ale ticho a reálne pomáhať!

A SLOVO NECH SA STANE TELOM!

Vlado Gregor            gregigregor58@gmail.com

4.
Ani človek ani národ bez vzájomnej pokory nič dobrého a trvalého nevytvorí
Voľby  2020

Videli sme pred aj po nedávnych voľbách, čo to znamená "vulgus odiosum a profanum", teda ľud nenávistný a bezbožný, ľud v zmysle byť vulgárny, náladový, manipulovateľný a aj zmanipulovaný.
     Isteže každý systém a každé vládnuce zoskupenie má limity vyplývajúce z ľudskej nedokonalosti, teda hriešnosti. Pretože hlina sme a na hlinu sa obrátime. Aj KDH sa totiž po svojej dlhej a mučivej kariére a u mnohých z nich iste aj po nezištnom účinkovaní, nedostalo
už druhýkrát do parlamentu. Ide (aj) o to, že ľudia, ktorí sa chcú nazývať kresťanmi, sa nemôžu správať len ako červotoče, kritici všetkých a každého. Isteže takto nenasledujú svoj vzor Krista, ktorý bol najväčším realistom v dejinách a nikdy sa nepripájal ku krikľúňom,
nikdy netvrdil, že naučí tých druhých, aby sa jeho a jeho nasledovníkov báli."
     My ľudia sme nedokonalí a čítame o tom už od prvej biblickej knihy Genezis. Boh nás síce vyhnal z raja, lebo sme chceli byť príliš múdri a chceli tvoriť ešte krajší a lepší raj, než nám bez nášho pričinenia spadol do lona. Ale netvrďme, že Boh nevedel, čo robí, že nám nevenoval odev, aby sme sa za seba nehanbili a že nám neprisľúbil záchranu, teda tú archaickú spásu a či vykúpenie. Týmto termínom už mnohí moderní a zvlášť mladí ľudia nerozumejú a vo svojej modernizovanej pýche a či dutosti ani nechcú rozumieť.
     Isteže, každý štát, každé zoskupenie a každé spoločenstvo má svoje chyby, svojich sabotérov a prospechárov. Boli takí aj za I. Slovenskej republiky, aj za Mečiara, aj za Fica. Aj oni, aj ich prívrženci boli len obyčajní hriešni ľudia, ale predsa len niečo "uplácali" a neboli len červotočmi a kritikmi.
     Bol som pred pár rokmi v Maďarsku a chodili sme nielen po knižniciach, ale aj iných kultúrnych a štátnych inštitúciách a všade sme videli portréty ich činiteľov a dejateľov. Z povahy vecí vyplýva, že my Slováci pri svojej bohorovnosti vieme na všetkých svojich predchodcov, zakladateľov a dobrodincov, i keď ľudských a chybujúcich, akurát napľuť. Zmeňme sa teda konečne a kajajme sa. Nielen za nás, ale aj za svoj národ, za svoje spoločenstvo a za našu spoločnú minulosť. Pretože bez toho nás nebude čakať nielen dobrá, ale žiadna budúcnosť.
PS. Vyskytol sa už konečne aj u nás koronavírus. Som tomu aj trochu rád, pretože u niektorých ľudí už zase vznikal dojem, že my Slováci sme takí hnusní, že nás už ani len ten vírus nechce... Chcime sami seba a prekonávajme nielen takéto problémy, reálne a nezávislé od nás, ale aj také, ktoré si tvoríme a zapríčiňujeme my sami vďaka svojej neprekonateľnej nenávisti a závisti. Hádam sme už po týchto voľbách konečne prišli k tomu, že prekonáme tú svoju charakteristiku, že nie je nám natoľko ľúto, že nám zdochla koza, ako to, že ešte stále
nezdochla susedovi, našim konkurentom, opozičníkom a kritikom.
     Vyprášme konečne s tými Svätoplukovými prútmi tú závisť, malichernosť a hlavne komplexy, ktorými síce ako malý a mladý štát, ale s bohatými a veľkými tradíciami, ešte stále trpíme. Myslime na našu Matku Sedembolestnú a skúsme byť aj trochu radostní aj z úspechu
tých druhých. Niet inej cesty a napred ísť sa nielen môže, ale aj musí.

                            Vladimír Gregor               gregigregor58@gmail.com
5.
Zdá sa, že skúšame hororové testy a privolávame si netušené tresty.
16. 3. 2020


                                                       Koronavírusový manifest

     Milí moji, zdá sa, že nevyšiel pokus o zničenie kresťanstva cez manipuláciu proletárskej väčšiny, ani cez najrôznejšie menšiny, tak sa robí pokus o úplné zmagorenie ľudí strachom z rôznych vírusov.
     Pokiaľ mi moja osobná historická pamäť siaha, ani za najhlbšieho komunizmu sa naši funkcionári neodvážili rušiť sväté omše. Teraz hrozí, že začne byť trestné stretnutie viac ako štyroch ľudí, dokonca sa vyzýva na udávanie všetkých tých, ktorý si dovolia vyjsť bez rúšky.
Zdá sa, že nikdy pred touto prelomovou a nikdy nezažitou dobou neexistovali žiadne virózy a neumierali starí ľudia...
     Náš Spasiteľ sa pýtal, či ešte nájde vieru na Zemi pri svojom druhom príchode. Obávam sa, že už nenájde ani zdravý rozum. Zdá sa teda, že jeho predpoveď vychádza na sto percent a test o ľudskej hlúposti a možnostiach manipulácie pomocou strachu sa vydaril.
     Spamätajme sa, kým nebude neskoro! Nepochybujme, že bezbožné pokúšania a testy znova privolajú hrozné Božie tresty.

                              Vlado Gregor              gregigregor58 @gmail.com

 

6.
S úctou počúvam "Staň sa mi podľa tvojho slova"
a verím, že sa to deje naďalej a znova.
  25. 3. 2020

Predošlá úvaha bola koronavírusovým manifestom a bol som  schopný na túto tému napísať len pár riadkov. Skončil som spomenutím Božích trestov za našu opovážlivosť a vyvolávanie strachu, bezohľadnosti a starania sa len o seba.
     Život je úžasná, dôležitá a neopakovateľná vec, ale nemáme sa báť tých, ktorí môžu zabiť telo, ale tých, ktorí môžu zabiť dušu. Tú by sme si naozaj nemali dať vziať, ujsť do anonymity a nemyslieť ani na svojich milých a blízkych, ale len a len na samého seba. Nenavštevujme starých ľudí, mohli by sme im vraj skrátiť posledné roky života. Že ich okradneme o našu prítomnosť a lásku, to je v poriadku.
     Otrasné zážitky teraz skusujem nielen vo vzťahu k starým, ale ešte hroznejší pohľad bol pre mňa na mladého chlapca a dievča, ako spolu sedeli na lavičke v rúškach a meter a pol od seba.
     Hrozné veci sa diali od začiatku dejín ľudstva a masové krváky boli nielen v XX. storočí, ale aj v minulosti a často bezohľadnejšie a krutejšie. Nehovoriac už o epidémiách, hladomoroch, zemetraseniach, záplavách, suchách, meteoritoch, sopkách a tak ďalej. Poznanie vzrastá
a mnohé veci vidíme stále jasnejšie. Naozaj sa zdá, že "nič nie je skryté, aby to nevyšlo najavo."
     Nikto nepochybuje o tom, že my ľudia sme nedokonalí, hriešni a hlúpi. Ale hlúpy nie je celkom úplne ani ten vírus, o ktorom sa pochybuje, či je vlastne živý. Ale zdá sa, že žiť chce a ak evanjelium považuje aj vrabca za živého tvora, o ktorého sa Boh stará, prečo by sme mali z vedomia Boha, ktorý vie všetko, vynechať aj rôzne vírusy? Pretože sa paradoxne už nejakú dobu dozvedáme, že sú aj vírusy a baktérie, ktoré sú pre nás aj užitočné a bez niektorých by sme dokonca ani nemohli žiť.
     Tvorca náuky o dedičnom hriechu Aurelius Augustinus bol iste geniálna hlava a v mnohom predbehol svoju dobu. Ale je veľa poznatkov a informácií, o ktorých v tej dobe vedieť nemohol. Nepochybujme teda o ľudských vinách a hlúposti, ale neobviňujme človeka za veci, za ktoré ozaj nemôže a neodvažujme sa ich nazývať zaslúženým a či dokonca Božím
trestom.
      Len tak mimochodom spomeniem, že nielen Luther, ale aj množstvo siekt pred ním a fanatikov po ňom nevzniklo ani tak z učenia Ježiša Krista, ale práve z nepodložených a príliš odvážnych špekulácií Aurélia Augustína.
     Píšem túto úvahu na deň Zvestovania Pána a v tento deň zaznelo "Staň sa mi podľa tvojho slova." Dokonalý a bezhriešny Syn bezhriešnej Matky nás zase naučil modlitbu, ktorá sa začína slovami "Buď vôľa tvoja." Nikdy sme všetko nevedeli a nikdy ani nebudeme vedieť. Ale s pokorou prijímať Božiu vôľu bez toho, aby sme z neho robili kápa a sadistu, môžeme od počiatku dejín až do ich konca.

                                              FIAT VOLUNTAS TUA!
                                Vlado Gregor                gregigregor@gmail.com
7.
Tá rýchlo preslávená korona nám hádže definície priamo do lona.
1. apríl  2020


     Ten už veľmi slávny koronavírus nám jasne odhalil, že ľuďom už príliš na viere nezáleží a tobôž nie na Cirkvi. Asi by sme mali poriadne hlboko vstúpiť do seba.
     Podstata ľudskej hriešnosti a pýchy asi nie je v tom, že by sme si nedokázali priznať svoje zlo, na to sme niekedy až chorobne hrdí, ale v tom, že si nevieme priznať svoju slabosť, neschopnosť a nedostatočnosť. O tom je aj príbeh Adama a jeho potomkov a celé špiritizovanie o tak nazvanom dedičnom hriechu. A tento fakt nereálnej hrdosti, pýchy a nepriznania si vlastných nedostatkov a chýb platí takisto pre veriacich i neveriacich, aj pre ideológie, koncepcie a rituály, ktoré vymýšľajú, presadzujú a za každú cenu bránia a obhajujú. Nielen Sokrates a Kristus, ale aj mnohí iní boli popravení za to, že si dovolili povedať takúto jasnú a nepopierateľnú pravdu.
     Ešte raz teda opakujem: Dúfajme a verme, ale zbytočne iných neserme. Buďme si istí aj sebaistí, ale nenanucujme druhým vraj originálne drísty.

                                               KYRIE ELEISON!  PANE, ZMILUJ SA

                                  Vlado Gregor                      gregigregor58@gmail.com


8.
Skúšame nazerať Bohu do dvora a chýba nám ohľaduplná pokora.
19. 4. 2020


     Človek sa s problémom poznania pravdy stretáva a občas aj bojuje už od svojho vzniku, od chvíle, keď si uvedomil, že existuje, že má svoje záujmy, ktoré chce presadiť a realizovať. Občas vo svojom záujme a to predovšetkým, občas aj v záujme svojich blízkych a či archaic­kejšie blížnych a občas v záujme poznania akejsi všeobecnej, neomylnej a tzv. božskej pravdy, ku ktorej je ochotný kráčať aj cez mŕtvoly. A to je to najhoršie, lebo vtedy je sfanati­zovaný človek ochotný za svoju ideu pochovať aj samého seba.
     Neúcta ku zdroju všetkej pravdy, ktorý môžeme tušiť, ba byť si dokonca istý v tom, že je, nás niekedy vedie k tomu, že ho chceme zovšeobecňovať, poznať, vysvetľovať, určovať
a plánovať nielen pre seba, ale aj pre všetkých ostatných. Nejde to, milí moji, a všetky veľko­lepé ideológie a plány s takýmito náročnými a precenenými cieľmi sa s veľkým rachotom zrútili. Nielen socialistické plány a nielen fantazírovania o rôznych druhoch vyvolenosti, jedi­nečnosti a exkluzivity.
     Vesmír okolo nás je veľkolepý a k jeho konečnej záhade sa nikdy nedopracujeme. Musia nám stačiť starosti a problémy so záhadou jedného neviditeľného vírusu. A takýchto malič­kých a často nepoznateľných problémov sa v našich životoch a aj v životoch a vzťahoch ne­spočetných ostatných ľudí vyskytuje množstvo, ktoré nedokážeme presne určiť a definovať. Práve preto lepšie chápeme a bez toho by sme to asi ani nepochopili, že najväčším hriechom je bezohľadnosť voči druhým a pýcha na pravdu, o ktorej si namýšľame, že sme ju my naj-lep­šie pochopili a dokonca jedine my.
     Učenie Ježiša Krista a jeho odkaz, svedectvo jeho vlastného života, pretrvali dodnes a po­rážajú všetky pokusy o gnózu, to jest o dokonalé vedomosti vybraných ľudí. V tom je pod­stata opovážlivosti, pýchy, rúhania a všetkých negatívnych vlastností, že si namýšľame, že
poznáme, alebo perspektívne dokážeme poznať dokonalosť samu a to cez svoje vlastné hero­ické a gigantické úsilie. Skrátka predpokladáme, že "kde  je vôľa, tam je cesta". V poriadku, ale nezabúdajme, že to nie je naša vôľa, ale vôľa Božia a že "cesta, pravda a život" je práve ten Ježiš, ktorý sa tomu Bohu celkom a bez výhrady pokoril.
A on je s nami po všetky dni až do skončenia sveta. Amen.

                              Vlado Gregor          gregigregor58@gmail.com

9.
Nechcime hneď a všetko riešiť, zabudneme, že sa treba aj tešiť.
28. 4. 2020

     Písal som v predošlej úvahe o nenáležitej a opovážlivej povahe a odvahe rôzneho druhu fanatikov a predpisovačov správneho života pre všetkých ostatných. Najhoršie je, keď sa takýmto prístupom zabíja láska k človeku a pochopenie jeho problémov, nedostatkov a prípadne aj priestupkov, vín a hriechov.
     Čítam teraz zločinecké príbehy zo starej Číny "Príbehy sudcu Paoa" od Š - Ju - Kchuna a porovnávam ich so zbierkou súdničiek priateľa Petra Onderu, ktoré by sa takisto uplatnili aj knižne. Často si tiež porovnávam zbierky rôznojazyčných prísloví a porekadiel, kde sa vyskytujú stále rovnaké konštatovania a recepty. Skutočne by bolo dobré, keby sme viac vnímali ľudovú, osvedčenú a konkrétnu múdrosť, než odvážne teórie a ideológie, ktoré narobili viac škody ako osohu. Historici to iste môžu bez výhrad potvrdiť.
     Súťažil som kedysi v desaťboji a občas som aj vyhral. Treba si však uvedomiť, že ak človek súťaží s približne rovnocennými súpermi, podarí sa mu z tých desiatich zvíťaziť tak v troch, maximálne štyroch disciplínach. Samozrejme, ak má výkony vyrovnané, môže byť bodovo najlepší a pritom nevyhrať ani jednu. Určite je to tak aj v bežnom živote, ale fanatici to jednoducho nedokážu pochopiť. Isteže je Biblia výborná, poučná a neuveriteľne múdra kniha, ale človek môže byť dobrý a rozumný aj vtedy, ak ho podobné čítanie vôbec nezaujíma. Každý máme totiž dosť svojich a konkrétnych starostí a problémov a nábožné kázania nás síce môžu potešiť, ale nám ich nevyriešia a tobôž nedokážu riešiť jednotlivé a protichodné problémy a ciele najrôznejších skupín a celkov.
     Nepopieram, že pri riešení tých svojich, často nereálnych a neužitočných cieľov, človek aj hreší, zvlášť ten mladý a neskúsený. Ale o tomto je už napísané krásne a hlboké podobenstvo o márnotratnom synovi a o často nevyhnutnej a tvrdej skúsenosti na ceste k pochopeniu
ceny seba samého a zároveň ľudí naokolo.
     Svet iste za cenu mnohých omylov a konfliktov smeruje k zovšeobecňovaniu a zároveň konkretizácii svojich problémov, ale je to cesta veľmi ťažká, strmá a niekedy až apokalyptická. Ježiš nám dal recepty, ktoré nám pomáhajú, ale konkrétne riešenia, hic et nunc, tu a teraz, nechal na nás, na našu aktuálnu slobodu, konkrétne možnosti a vlastné schopnosti.

Deo Gratias! Bohu vďaka!
Vlado Gregor      gregigregor58@gmail.com

 

10.
Skúsme byť naozaj pokorní,
ináč sa nevyhnutne staneme odporní.
1. 6. 2020

     Dostal som na predošlú úvahu zopár ohlasov v tom zmysle, akoby som popieral cenu
a nevyhnutnosť Biblie, teda Svätého Písma. Milí moji, nič z toho som nemal v úmysle a nič také z nijakých mojich zamyslení nevyčítate. Naznačujem len, ako už veľakrát predtým, že tak ako hocičo ostatné, sa môže stať modlou a predmetom mrzačiacej závislosti aj Biblia.
A nielen ona, ale hocijaká iná úprimná, ale nepokorná, nekritická a slepá viera v hocijakú inú, hoci aj nepopierateľnú, autoritu.
     Pozrime sa len na moslimov, ako sa vehementne bránia akejkoľvek modloslužbe a pritom ich nekritický vzťah ku Koránu a samozvanému prorokovi sa im stáva priam exemplárnou modlou. A veruže aj v kresťanstve sa tej nekritickosti a klaňaniu sa hocičomu vytvára veľký
priestor a túto škodlivú zónu si kolíkujeme my sami, ktorí sa vyhlasujeme za jediných správnych  a dokonale nielen veriacich, ale aj všetkému rozumejúcich. Ako keby sme zabúdali na tie jasné Kristove slová: "Blažený, kto sa na mne nepohorší." / Matúš 11, 6 a Lukáš 7, 23/
     Nezabúdajme ani na to, že Ježiša súdili, ponížili a nakoniec aj zabili nie tí prostí ľudia neznalí Písem, ktorých mal rád a ktorí ho s láskou, pochopením a často s konkrétnou ľútosťou a pomocou nasledovali, ale práve tí zákonníci, dokonalí znalci a vzdelaní vykladači svätých spisov.
     Mimochodom, keby bolo to písanie až také dôležité, iste aj samotný Ježiš by sa snažil písať aj ináč, ako len do piesku. Asi v jeho prípade bolo oveľa dôležitejšie to, ako konkrétne mal rád ľudí a ako oni mali radi jeho.
     Kritizuje sa aj v súčasnosti tzv. klerikalizmus a môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že prichádza aj v rámci katolíckej hierarchie a funkcionárstva k určitej izolácii a strate úprimnej a ľudskej komunikácie. Tým netvrdím, že bez hierarchie a autority sa dá nejaká spoločnosť riadiť, budovať a zdokonaľovať. Ale buďme si istí, že ako nám to zdôrazňuje, duplikuje
a multiplikuje náš Zakladateľ, máme byť predovšetkým služobníci ostatných a podľa jeho príkladu nemáme odháňať a ponižovať nikoho, kto príde za nami s nádejou, dôverou  a túžbou po troche ľudského porozumenia. Žiadne úradné a obradné povinnosti nás od chladného
a ignorantského vzťahu k našim prípadným ovečkám a nasledovníkom neospravedlňujú. Nemôže byť učeník nad svojho Učiteľa, stačí, keď ho bude úprimne, pokorne a nekompromisne nasledovať. / Matúš 10, 24 - 25 a Lukáš 6, 40 /

                                               Tak nám Pán Boh pomáhaj!

                                Vlado Gregor        gregigregor58@gmail.com

 

11.
Človek celý život hľadá, aká vec by mu bodla
      a čo je pre neho tá ozaj správna modla.

14. 6. 2020

  Sme ako jednotlivci hodení do času a miesta, ktoré sme si nezariadili a ktoré od nás nezávisí. A ak chceme ľudsky žiť a stať sa dobrými ľuďmi, nevyhnutne potrebujeme pomoc. Ako deti sme maximálne závislí od okolia, mamy, otca a blízkych príbuzných a nič iné nám neostáva, iba s vďakou a bez uvedomelého porozumenia prijímať to, čo sa s nami deje.
     Smerom k dospelosti sa meníme a vytvárame si svoje vlastné hodnoty, o ktorých nepochybujeme a nechceme pochybovať. Ale z tejto istej a možno aj nezavinenej príčiny začíname viac alebo menej uctievať samých seba a sami chceme, aspoň do nejakej miery, rozhodovať
o tom, čo je dobré a zlé pre nás a čo je dobré a zlé pre druhých. Skúšame a trápime sa a až ku koncu života a pri ubúdaní svojich možností a schopností prichádzame na hĺbku slov Ježiša Krista, že ak nebudeme ako deti, nevojdeme do kráľovstva nebeského.
     Na jednej strane sa obávam a na druhej strane som nadšený, že všetko toto platí aj pre všetky naše ľudské vynálezy, poriadky a inštitúcie. Ak by to tak nebolo, v každom prípade by sme sa museli stať otrokmi niečoho a niečo by sa nevyhnutne stalo našou modlou. Našťastie, práve nastávajúce uvedomenie si svojich obmedzení a ubúdajúcich síl, nás práve od toho oslobodzuje. Ten živý Ježiš nás potešuje, že poznáme pravdu a pravda nás vyslobodí, ale zároveň nás falošne neutešuje, že to pôjde rýchlo, zrazu a bez prežívania trápení a sklamaní, bez pochopenia toho, akí sme, alebo nakoniec budeme, slabí a nedokonalí.
     Toto všetko sa vzťahuje nielen na nás, nielen na našich blízkych, ale aj na ľudské spoločenstvo ako celok. Stále lepšie to pozorujeme a vidíme a vďaka tomu veríme, že nielen my, ale aj ľudské spoločenstvo cestou mnohých zákrut, omylov a trápení smeruje ku konečnej záchrane a spáse. Božie kráľovstvo sa naozaj priblížilo a približuje, preto sa neustále a bez prerušenia kajajme a verme evanjeliu!

 


Vlado Gregor           gregigregor58@gmail.com


12.
Od narodenia po smrť nás všeličo rozbolí,
aj tak túžime byť dobrí a veselí. 
12. 7. 2020


     Staré rímske porekadlo nás učí, že "senes bis pueri", teda "starci sú dvojnásobní chlapci." Ako deti rastieme, vnímame, ako nám pribúdajú sily, možnosti a schopnosti a je to radostný proces. Smutné pritom je, že často nám ubúda zmysel pre realitu, dobrotu a sebakritiku.
     Procesy v prírode, ktorá si natoľko neuvedomuje sama seba, sú iste plné trápenia a bolesti a isteže je pravda, že sa máme dobre aj vďaka utrpeniu domácich zvierat a rastlín, ktoré sú ešte bezbrannejšie ako najúbohejšie zvieratko. Ak by sa však aj ten najposlednejší člen životného reťazca voči nám vzbúril, malo by to pre ľudí fatálne následky. O vzbure rastlín je horror "Deň trifidov", o vzbure zvierat ešte známejší horror "Vtáci."
     Najpozoruhodnejšie na našom vedomí je to, že sa dokážeme búriť aj voči sebe samému a sebe samým dokážeme robiť zle - často aj tým, že krivdíme druhým, povyšujeme sa nad nich a za každú cenu ich chceme prekonať, ponížiť, alebo aspoň ohromiť naším väčším a dokonalejším výkonom.
     Asi najviac by sme mali byť vďační za to, ak do konca života plasticky a konkrétne pochopíme, že je to zlá cesta a naším cieľom nie je úspech, ale veselosť, čisté svedomie a radosť zo života. To všetko je naozaj možné aj pri veľkej bolesti a utrpení a to je podstata toho, čomu nás učí Kristus. Je smutné, že aj mnohí tí, ktorí sa považujú za jeho nasledovníkov, ako aj spoločenstvá, ktoré vytvárajú, to nechápu a ich cieľom je veľmi často celkom určitá dominancia a snaha o výnimočnosť na úkor druhých.
     Nech je pochválený Boh, ktorý nám cez Krista a svätého Ducha, ktorý medzi nami konkrétne účinkuje, dáva pochopiť náš vlastný, celkom osobný a hlavne dobrý zmysel!


DEO GRATIAS!   BOHU VĎAKA!

Vlado Gregor               gregigregor58@gmail.com


13.
Ak neexistuje slobodná vôľa, ale len akási pravda holá,
beznádej nás rýchlo zdolá.
31. 7. 2020


     Prečítal som obe knihy Yuvala Harariho "Sapiens" aj "Homo Deus". Písal ich veľmi vzdelaný a bystrý človek, ale vidím v knihách zásadné rozpory. Paradoxne ide o to neustále pokušenie "budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo", ale pritom sa tu vlastne popiera individualita, originalita a predsa len určitá nezávislosť človeka, teda celkom určitá sloboda a možnosť, napriek všetkej determinácii, sa v určitom zmysle a za konkrétnych podmienok slobodne rozhodnúť. Pretože možnosť byť akýmsi bohom napojeným na počítač, ktorý ma rádovo a kvalitatívne prekonáva, vo mne nevyvoláva žiadnu hrdosť ani radosť.
     Ako sa píše v Kazateľovi, "nič nie je nové pod slnkom." Našu determináciu, pudovosť
a živočíšnosť naznačuje už apoštol Pavol v známom výroku, že nekoná to, čo by chcel, ale koná to, čo v skutočnosti nechce a preto sám seba nazýva biednym človekom. Tejto determinácii, ktorú nazýva dedičnou hriešnosťou, sa až chorobne vášnivo venuje Aurelius Augustinus, ktorý príznačne trpí aj tým, že nedokáže vôľou ovládať svoje vetry... Keď tak sledujem jeho životopis, asi by sa mal hanbiť za celkom iné veci a činiť pokánie hlavne za svoje opovážlivé konštrukcie. Iste ho do veľkej miery ospravedlňuje to, že mnohé fakty, ktoré sú pre nás samozrejmé, nepoznal a ani nemohol poznať. Preto netreba pochybovať o jeho genialite, dobrých úmysloch, ba ani o svätosti.
     Podobne a možno ešte intenzívnejšie sa so svojou hriešnou pudovosťou trápil Martin Luther a takisto si nevedel poradiť so živočíchom v sebe samom, ani prakticky, ani teoreticky. Zničený touto dilemou vlastne úplne opustil koncepciu slobodnej vôle, čo mu veľmi dôrazne a vtipne vyčítal Erazmus Rotterdamský v diele "De libero arbitrio." Vlastne kvôli tomu sa s ním rozišiel.
     Sme naivní, keď predpokladáme, že Ježiš o týchto problémoch človeka, o jeho zodpovednosti a možnosti ju poznať a vyvodiť z nej osobné povinnosti, nevedel a nehovoril. Vlastne celé podobenstvo o márnotratnom synovi je o tom. Takisto nepochybuje o našej občasnej nevyhnutnosti hrešiť, teda o nedokonalosti, ktorú vlastnou vôľou nedokážeme odstrániť, ale len pochopením druhých a snahou im odpustiť. Len takto sa môžeme dostať k objektívnemu poznaniu seba samého a k možnosti sa zmeniť, teda konať pokánie. To neznamená úzkostlivosť,
komplexy a strach, pretože ak si uvedomujeme hoci len jediný a malý talent, máme slobodu a povinnosť ho rozvíjať. To je podstata úcty k slabému človeku a rešpekt k jeho individualite a teda aj cesta k slobode v Duchu svätom. To je aj nádej, prednosť a výlučnosť kresťanstva. Neopúšťajme ho, milí moji a ani my sami sa neopúšťajme a po splnení týchto podmienok nás neopustí ani Boh.

                                    KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!

                                Vlado Gregor      gregigregor58@gmail.com

 

14.
Vyznajme svoje hriechy, omyly a viny,
aj tak nás nakoniec dobehnú dejiny.
16. 8 2020


     Zúčastnil som sa 15. augusta spomienky na smrť Andreja Hlinku. Mohlo nás tam byť okolo osemdesiat - žiadni oficiálni predstavitelia politického ani cirkevného života si ho neprišli uctiť. Svojho oltárneho spolubrata pozdravil iba staručký kňaz, ktorého chceli mladí ľavicoví fanatici pred pár rokmi silou - mocou obviniť z popierania holokaustu. Z politickej scény som tam registroval iba dve členky strany, ktorú permanentne nie je vhodné ani spomenúť.
     Je to paradoxné, keď si uvedomíme, aká sláva sa bude diať o pár dní pri oslave veľmi nejednoznačného partizánskeho hnutia, ktoré v predstihu pripravovalo škodu a krivdu mnohým ľuďom. Smutné je aj to, že zajtra sa chystám na stretnutie nežne revolučného kresťanského hnutia, ktoré si neváži a nectí históriu kresťanov vo vlastnom národe a hneď v zárodku sa vyjadrilo, že bude pôsobiť ako červotoče a spochybňovať každého a všetkých. Je to jeho dedičný hriech a bez jeho vyznania nie je možné žiadne jeho znovuzrodenie a či archaickejšie vzkriesenie.
     Celkove je hrozný pohľad na naše dejiny a absolútnu neúctu k ľuďom, ktorí pre nás čosi, i keď s chybami a nedostatkami, predsa len vykonali. Stále totiž počúvame "lebo Tiso", "lebo Husák", "lebo Mečiar", "lebo Fico" a tak ďalej a tak podobne. V politike je vždy problém, čo sa dá robiť a čo nie, koho záujmy a do akej miery môžeme chrániť. Ak sme teraz na 80 percent závislí od nemeckej ekonomiky, asi to za Tisa nebolo ináč, tým viac, že aj česká ekonomika bola toho času súčasťou nemeckej. Vždy je problém aspoň niekomu pomáhať a pritom udržovať väčšinu ľudí nad vodou.
     Pracujem už 37 rokov v jednej búde, ktorá má okolo 30 zamestnancov a uvedomujem si, aké je zložité riadiť aj takéto malé spoločenstvo bez kompromisov a krívd, niekedy aj zbytočných a zlomyseľných, ale väčšinou potrebných a nevyhnutných. Celé evanjelium Ježiša Krista je práve o neodporovaní zlu a nevyhnutnosti odpúšťania. Je to veľmi smutné, ak si to, zvlášť v poslednom a či ostatnom čase, neuvedomujú mnohí ľudia, ktorí sa považujú a vyhlasujú za kresťanov.



Bože, buď milostivý nám hriešnym a tak trochu aj smiešnym!

Vlado Gregor            gregigregor58@gmail.com

 


15.
Nemusíme a nemôžeme sa cítiť ako obri,
      ale môžeme veriť tomu, že treba byť dobrý.   

12. 9. 2020

     Oslovili raz Ježiša: "Učiteľu dobrý." A on sa ohradil: "prečo ma nazývaš dobrým? Dobrý je jedine Boh." Zjednodušene môžeme povedať, že dobrý a absolútny nemôže byť nedokonalý, hoci i ten najsvätejší človek. Z logiky sveta a či vesmíru vyplýva, že môže existovať len preto, že ho riadi jedna vôľa. My sme stvorení na Boží obraz a takisto nemôžeme nepresadzovať svoju vôľu a nesnažiť sa o svoj svätý pokoj. Ale vždy pritom musíme mať na mysli, že naše snahy sú relatívne a omylné a vždy sa musíme snažiť predovšetkým chápať Božiu dobrotu a aplikovať ju vo svojom živote.
     Veľa sa špekuluje a uvažuje o tom, či vôbec máme nejakú slobodnú vôľu a či máme vôbec možnosť slobodne sa v niečom rozhodovať. Sú to iste možno aj neprekonateľné teoretické problémy, ale našťastie živá skúsenosť a teda reálna prax, nám hovoria, že môžeme byť dobrí, môžeme konkrétnu dobrotu rozdávať, prijímať a hlavne byť za ňu vďační. Ale komu? Asi predsa len tomu Bohu, ktorý dal existenciu nielen vesmíru, ale aj tej partikulárnej čiastočke, ktorou sme my sami.
     Boh už v knihe Genezis hovorí, že všetko, čo stvoril, je dobré a človeka dokonca definuje, ako niečo veľmi dobré. Prečo sa nám teda tak často vzprieči žalúdok pri pohľade na ľudské zlo a nedokonalosť? Riešili tento problém rozliční teoretici a veľduchovia, vrátane sv. Aurelia Augustína. Listoval som nedávno Katechizmus katolíckej Cirkvi a je tam mnoho odkazov na tzv. dedičný hriech a ešte viac na tzv. prvotný hriech. O čo tu vlastne ide? Nejde o to, že sme hriešni a nedokonalí, to je úplne jasné, ale kto za to môže?
     Bol raz jeden Adam a jedna Eva, ktorí zapríčinili všetko zlo a nedokonalosť nielen v ľudskom svete, ale aj v celom vesmíre? Mohol dobrý Boh stvoriť úplne skazeného a zlého človeka, ktorý je s celým svetom odsúdený na smrť a večné trápenie? Isteže nie a ak sme po Augustínovi stáročia stavali svoju vieru a istotu na nevinnom omyle, tak s postupným rastom horčičného zrnka ju stále viac staviame na úmyselnej lži. Musíme už s tým raz skončiť, lebo celá stavba sa nám zosype a Syn človeka naozaj nenájde vieru na Zemi pri svojom druhom príchode.
     Každý si teda hľadáme možnosť vlastnej dobroty a spokojnosti a narážame na to, že to isté chcú, často aj na náš úkor, aj naši blížni a vzdialenejší. Paradoxne, vďaka veľkým trápeniam a bolestiam smerujeme k tomu, že máme na tieto naše možnosti a nemožnosti stále reálnejší a sebakritickejší pohľad.
     Preto je čoraz hriešnejšie tvrdiť, že človek ako pojem je mysliteľný bez trápenia, bolesti a smrti, teda bez logickej, nevyhnutnej a do veľkej miery aj nezavinenej nedokonalosti. Augustínova koncepcia je síce logická, ale evidentne neľútostná a ak máme len trochu ľudské srdce, musíme ju s veľkou ľútosťou opustiť a snažiť sa o niečo lepšie a milosrdnejšie. Jedine to nám pomôže lepšie poznať dobrého Boha a jeho vôľu. Pre každého z nás osobne.

Buď vôľa Tvoja! Fiat voluntas Tua!

Vlado Gregor       gregigregor58@gmail.com
16.
Stále snívame o možnosti pozemského raja
a jasné pravdy sa pred ľuďmi mrzačia a taja.

10. 10. 2020


     V Ježišovom posolstve sa nachádza veľmi mnoho ťažko pochopiteľných, hoci celkom jednoznačných tvrdení. Hovorí sa o tom, že blahoslavení sú tí pokorní, tichí, utláčaní, plačúci a o ničom nerozhodujúci. Ale prečo práve oni často lepšie chápu reálnu a životnú pravdu, ako tí, ktorí určujú, čo je dobré a zlé pre ostatných, alebo si to aspoň myslia?
     My, ktorí často celý život patríme medzi tých spodnejších a závislejších, si pravidelne a občas úplne jasne uvedomujeme, že o ten slušnejší a lepší život je zbytočné nasilu sa uchádzať a spoluprácou s nadriadeným zlom nakoniec škodíme len sami sebe. Skrátka, že často je
dobre to zlé, ktoré vidíme, strpieť a za pôvodcov zla sa od srdca pomodliť.
     Ako keby sme neustále zabúdali, že základom našej viery sú state z knihy Genezis, kde sa hovorí o opovážlivosti určovať rozdiel medzi dobrom a zlom, ochutnávať zo stromu poznania dobra a zla. Nepochopenie tohto textu a príkazu je príčinou fanatizmu, zadubenosti, pomýlenosti, nenávisti a všetkých možných nešťastí.
     Je v človeku utopická tendencia myslieť si, že my o tom rozhodujeme, či nám bude dobre, alebo zle, že všetci sme bratia a ak si to určíme ako väčšina a či skôr rôzne  silná menšina, ktorá sa za väčšinu maskuje, tak utvoríme raj na zemi. Nie raj, milí moji, ale peklo a vytvárame ho neustále, opakovane a stále rafinovanejšie a pritom hlúpejšie a nepoučiteľnejšie!
     Tu nejde o to, že sa nemôžeme rozhodovať, tie úvodné kapitoly Biblie hovoria o tom, že rozhodovať sa musíme a človek sa práve vtedy stal človekom, keď sa musel rozhodovať medzi dobrom a zlom, keď pochopil vlastnú zodpovednosť a keď zistil, že je nahý, smrteľný a
omylný. Zvieratá, ktoré sa úplne riadia pudmi a okolnosťami, i keď u vyšších živočíchov iste ani citové vzťahy nie sú vylúčené, preto neustále svojím spôsobom žijú v raji a nemusia sa natoľko trápiť svojou zodpovednosťou.
     Tá vrchnosť, ktorá sa vždy tvárila, že zožrala všetku múdrosť sveta, bola charakterizovaná a poučovaná Ježišom Kristom, ktorý si za to vyslúžil kríž. A história sa stále opakuje vo všemožných variantoch. Dokonca aj v súčasnej Cirkvi sa menej hovorí o Bohu a stále viac o vytváraní raja na zemi ľudským úsilím. Pritom sa permanentne popierajú aj možnosti omylu a zla a teda aj hriechu a trestu. Bože, odpusť tým, čo takéto nehoráznosti produkujú, pretože
väčšinou naozaj nevedia, čo činia.

 

PANE, ZMILUJ SA, KRISTE, ZMILUJ SA!
KYRIE ELEISON, CHRISTE ELEISON!

Vlado Gregor       gregigregor58@gmail.com

 

17.
Ak zabúdame a nechceme klásť si otázky,
     budeme nútení schovávať sa za masky.

18. 10. 2020

     Nemôžem si pomôcť a pohorší to mnohých vzorne nábožných ľudí, ale zásadná odlišnosť našej viery a dôvery od iných ideológií a manipulácií je v tom, že dovoľuje a priam prikazuje klásť otázky.
     Ľudstvo od počiatku svojho sebauvedomenia sníva o raji a o akomsi zlatom veku v protiklade k neradostnému plahočeniu sa a permanentnému a neľútostnému boju o život svoj, svojej rodiny, neskôr svojho národa a momentálne sa už bojuje aj o prežitie našej zemegule. Pretože ak zničíme ju, zničíme aj seba.
     Určite najväčší hriech je nedôverovať Bohu a neveriť v jeho dobrotu, ale asi druhý najväčší hriech je neklásť si otázky, prečo je také ťažké uveriť tomuto základnému a zásadnému predpokladu o zmysle nášho života a nielen jeho, ale aj o zmysle dejín a konečnom zmysle a
cieli ľudskej existencie.
     Možno sa vám zdá, že chcem niečo popierať a relativizovať, ale všimnime si to kladenie otázok počnúc Kainom / Či som ja strážcom svojho brata? / cez Abraháma, Kazateľa, Jóba, prorokov, až po Ježiša a apoštolov.
     Často nerozlišujeme medzi hypotetickým a faktickým, medzi vytúženým a ideálnym a medzi živým a reálnym. Túžime po dokonalosti a pevnosti, ale žijeme v nedokonalosti a nikdy nekončiacom provizóriu. Raz znášame tú našu neistotu a snahu čo najlepšie a najmenej hriešne prežiť lepšie a raz horšie, ale bez tej evanjeliovej viery, nádeje a lásky by to bolo asi úplne najhoršie a zničili by sme si aj tú možnú, hoci nevyhnutne neúplnú a nedokonalú, dobrotu a istotu.
     Je ťažké si s pokorou priznať vlastnú nedostatočnosť a nechápavosť a spoľahnúť sa na Boha ako na dobrého otca, ktorého cestám celkom nerozumieme a ani nebudeme rozumieť. Nech nám je vzorom a orientačným bodom ten Ježiš, ktorý zažíval to isté, čo my, bol hendikepovaný a prenasledovaný od narodenia až po predčasnú smrť a je tak trochu živým majákom nádeje pre podobné osudy nás všetkých.
     Mám pocit, že v poslednej dobe zvádzame zúfalý boj o takzvaný zdravý sedliacky rozum a o jednoduchú možnosť slobodne si klásť otázky a hľadať na ne rozumné odpovede. Ten rozum a aj nerozum a tým aj určitú slobodu rozhodovať sa máme nepochybne od Boha a nie od seba. Preto sa na všetko pýtajme svojho Tvorcu bez strachu a s veľkou dôverou, ale aj s veľkou pokorou a teda sebakritikou.

Tak nám v tom Pán Boh pomáhaj!

Vlado Gregor             gregigregor58@gmail.com

 

18.
Presviedča nás náš pontifik, že už nehreší vôbec nik
  a akákoľvek heréza patrí do starého železa.

Núdzový stav 2020

Vidíme aj v 21. storočí veľké projekty na konečné zotročenie ľudí, na ich nenápadnú manipuláciu k bezbrannej poslušnosti. Oproti 20. storočiu je tu oveľa väčšia rafinovanosť. Argumentuje sa milosrdenstvom, všeobecným bratstvom, úplnou rovnosťou a slobodou už konečne bez akýchkoľvek nedostatkov a obmedzení. Dokonca sme akýsi záhadne vzniknutý a expresne a všade rozšírený vírus vyhlásili za akéhosi Satana po zničení ktorého budeme nesmrteľní. Pripomína vám to niečo?
     Ale isteže, len mnohých, vrátane mňa, zaráža nepochybný fakt, že momentálne podobné tendencie a podivuhodné úmysly pramenia priamo z vnútra, ba z jadra Cirkvi. Popierame zlo v človeku, nehovoríme o hriechu, tresty vraj úplne stratili zmysel a boj o pravdu skončil. Všetci sme bratia, fratelli tutti a každé ovocie je zdravé úplne rovnako a v žiadnom prípade nemôže nikomu uškodiť. Tutti frutti bude pravdepodobne názvom ďalších hlbokomyseľných
zovšeobecnení...
     Áno, aj Cirkev podliehala triumfalizmu a megalomanstvu. Zažívala ale pravidelne aj rôzne tvrdé poučenia a uzemnenia, trpké a múdre návraty do reality. Zvlášť na našom území sme s veľkou intenzitou zažívali pokusy zničiť ju a rozvrátiť, väčšinou násilím, ale postupom doby čoraz viac nenásilnými manipuláciami a využívaním obyčajnej ľudskej hlúposti a márnivých snov o dokonalej dobrote a blaženosti. Vždy, všade, pre všetkých a bez tvrdo vybojovaných zásluh a snažení. Áno, my tu v Európe a zvlášť v strednej, sme boli v centre konfrontácie so živým komunizmom, protestantizmom a aj islamom. Naozaj sme neprišli z periférie a konca sveta.
     Odvaha a úprimnosť sa cení čoraz menej, pravda o našich zlých sklonoch je ignorovaná a pomaly už aj zakazovaná. Na rozvrat a popretie hodnoty zodpovedného a pracovitého života sa využíva všetko - rozprávky o dobrých darebákoch, o nevinných hriešnikoch a o budúcom
raji, ku ktorému prídeme zrušením zákonov, policajtov, pravidiel a akýchkoľvek trestov a obmedzení.
     Kto a akí zvrhlíci takéto nezmysly presadzujú a chcú z nich profitovať? Skúmajme, pýtajme sa, bráňme sa a v prípade potreby aj trestajme. Pretože ak úplne povolíme uzdu ľudskej zlobe, neprávosti a hlúposti, zbúrame nielen skalu Petrovu, ale úplne zničíme možnosť naozaj slobodne a vskutku poctivo žiť, pracovať a spokojne umierať.
     Preto adresujem všetkým  dlhoročné a tradičné slová, ktoré pre nás roky boli kompasom na čestné a dobré cesty. Pamätaj na smrť svoju a aj svojich blízkych, veriacich nielen v milosrdenstvo, ale aj v spravodlivosť!

                                                    MEMENTO MORI!

                                 Vlado Gregor              gregigregor58@gmail.com

19.
Ak človek nevie, kde sa končí trpezlivosti hranica,
     stáva sa z neho drzá a nebezpečná opica.           

                                                              17. 11. 2020

     Mladý človek je iste častejšie agresívny, ale určite je to aj preto, že je ešte neskúsený a neistý. Časom však, vďaka živým skúsenostiam a Božej milosti, nachádza tú hranicu, ktorej prekročenie už nie je únosné ani pre neho, ani pre jeho blízkych. Súčasný tlak na ľudí a ich bezprecedentná manipulácia celkom určite celkom určitú hranicu už dlhodobo prekračujú.
     Rešpektovať vonkajšiu moc je iste potrebné a užitočné a hocijaký poriadok je lepší ako anarchia, ale terajší fyzický a psychický tlak na úbohých ľudí, ich rodiny a spoločenstvá, už presahuje znesiteľnú mieru. Ježiš iste odporúčal do maximálne možnej miery poslušnosť autorite a napriek prísnej kritike rešpektoval aj duchovné autority svojej doby. Hovoril o nich ako o tých, ktorí síce dobre hovoria, ale už podľa toho nekonajú. Čo však, keď naše svetské i duchovné autority už ani dobre nehovoria a nielen cudzia, ale už ani vlastná ľudská dôstojnosť pre nich nič neznamená?
     Ježiš nás v Jánovi 17, 9 upozorňuje, na rozdiel od pápeža Františka, že neprosí za tento svet, ale za tých, ktorých mu jeho Otec dal. Súčasná situácia vo svete je taká, že vrchnosti nás priamo žiadajú, aby sme ubližovali svojim blízkym a na nás odkázaným a brali v prvom rade ohľad nie na večné a ľudské, ale na akési núdzové a dočasné ani nie zákony, ale len vyhlášky a vestníky. A náš hlavný pastier sa k tomuto všetkému pripája a zdá sa, že viac mu záleží na konaní a plánoch globálne etablovaných svetských autorít, než na slobode vlastných trpiacich, zúfalých a pomaly už dokonale dezorientovaných ovečiek.
     Máme byť prísni, disciplinovaní a dobrovoľne sa obmedzovať, ale zisky hypermarketov neboli nikdy vyššie a nerástli tak, ako v súčasnosti. Akú má logiku zatvárať prevádzky a podniky, kde sa ukáže pár ľudí za hodinu, alebo ani to nie a mohutné obchodné, finančné a informačné spoločnosti fungujú ďalej bez akýchkoľvek problémov, dokonca úspechy a zisky nebývalo navyšujú?
     Človek má zlý pocit, že ak predtým platilo heslo "Proletári všetkých krajín, spojte sa", tak teraz začala platiť mantra "Vírusy všetkých krajín, spojte sa!" Obe tieto heslá fungujú ako biče a kyjaky na tých ľudí, ktorí chcú len to, aby oni a ich rodiny dôstojne žili a hlavne prežili.
     Vírusy iste sú, aj spôsobujú choroby, ale nemôžu byť zámienkou pre zavádzanie celosvetového policajného štátu a pre nekompromisné oddeľovanie poslušných od takzvane neposlušných a o trestanie, ba až likvidáciu  nepohodlných ľudí, ktorým už pomaly, ale isto, zakazujú sa na niečo aj opýtať.
     Je nepochybne užitočné a prikázané  modliť sa za našich duchovných i svetských predstaviteľov, ctiť si ich a poslúchať, ale len v tom prípade, ak neskáču po hlave a základnej logike nás a našich blízkych.
     Rešpektujeme, že existuje kontrola. ale nesmiete mať človeka za vola! Budeme radi nosiť rúška, ale nech má od vás pokoj naša vlastná hruška! Nekopte pre nás až tak hlboké jamy, lebo veľmi skoro padnete do nich aj vy sami! To platilo v časoch písania Biblie a platí to aj teraz.

Požehnaný Boh naveky!

Vlado Gregor          gregigregor58@gmail.com

20.
Nebudeme sebe a ani nikomu milí,
ak budeme preceňovať svoje úbohé sily.

 Človek má sklon, ktorý sa nedá utíšiť po celý jeho život a to hľadať v tom živote nejaký zmysel, nejakú logiku, ktorá platí pre neho aj pre celý svet. Zvlášť mladý človek má pokušenie veriť, že chápe nielen seba, ale dokáže pochopiť aj históriu a ciele iných, ba aj samotného Boha. Sám som si celé roky podvedome myslel, že dejiny sú akýsi apokalyptický súboj medzi dobrom a zlom, ale v poslednom čase a v momentálnej situácii prichádzam na to, že osobná i svetová história je len permanentný boj o zdravý rozum. Ale to "len" pre nás asi stačí a mali by sme sa s tým pokorne uspokojiť.
     Najhoršie a najhlúpejšie nápady v oblasti viery a reálnej morálky totiž vznikali neustále, neprestajne a permanentne zo snahy pochopiť, ba ešte aj interpretovať pre iných, knihu Genezis a knihu Apokalypsa. Akoby sme nechápali dosah osobných, konkrétnych a existenčne dôležitých, hoci len dočasných, problémov pre životy jednotlivých ľudí. Zovšeobecňovať bez snahy o zdravý rozum totiž nemusí byť len omyl, ale aj hriech a urážka zdravého rozumu. Nemusí to byť žiadny veľký šéf, ani Igor Matovič, ani pápež František, ale aj ten obyčajný malý napoleonko či napoleonka, ktorí nasilu presadzujú svoje koncepcie a pritom sami neriešia ani svoje osobné problémy a tobôž milujúci a pokorný vzťah ku druhým ľuďom.
     Tí, ktorí ma poznáte, viete, že celý život som robil takzvane podradnú robotu a zažíval šikanu a urážky, možno niekedy aj oprávnené a neúmyselné, ale určite vždy nepríjemné. Našťastie, nikdy ma tieto problémy nepriviedli k úplnému zúfalstvu a nikdy som neprestal mať rád ľudí. Snaha o jasný cieľ a poriadok je nevyhnutná pre každého, aj toho najväčšieho šéfa, pretože bez nej nebude nikto nielen veľkým šéfom, ale bude len veľkým, nepokorným a urážajúcim hovädom...
     My žijeme v čase a každý sme uväznený vo vlastnom tele, teda nemôžeme plne chápať Boha, ktorý tvorí všetko od začiatku až do konca. Preto ani nemôžeme vykladať druhým ľuďom ako to robia, prečo to robia a tvrdiť, že ak nás budú poslúchať, tak spravia úplne najlepšie, všetko im bude jasné a dostanú sa do raja, ktorý sme im objasnili a naprojektovali. Opica môže s radosťou zavolať svoju tlupu na miesto plné banánov. Ale kdesi som čítal, že jedine človek dokáže presvedčiť ostatných, že keď budú počúvať práve jeho, dostanú sa na miesto, kde bude tých banánov stále dosť a bez akejkoľvek námahy.
     Milí moji, verme, že existuje nebo, aj cestu do raja môžeme hľadať a nájsť, ale nepodliehajme nezaslúženému rešpektu voči rozprávkam druhých a ani voči vlastným sebaklamom. Veď aj náš vzor Ježiš Kristus nás poučuje, že sa príliš nemáme starať o budúce dni, lebo každý deň má dosť svojich starostí. Väčšina z nás to iste môže potvrdiť.
     Verme teda, že ten zdravý rozum, o ktorý denne bojujeme od narodenia až po smrť, nakoniec zase zvíťazí a to aj v konečnom a celosvetovom meradle. Iste nám k reálnemu pochopeniu vecí, situácií a osôb okolo nás pomôže, ak sa budeme kajať a veriť evanjeliu. Teda sa
vedieť permanentne a sebakriticky meniť a prinášať radostnú zvesť podľa možnosti nielen sebe, ale aj iným.

Bože, buď k nám milostivý a zachráň nás!

Vlado Gregor     gregigregor58@gmail.com




   PRINT RSS

             
Hlavná stránka