PREVRACAČI KABÁTOV AKO ČARNOGURSKÝ ALEBO KOVÁČ MAJÚ VŽDY PRIPRAVENÝ CERTIFIKÁT DO KAŽDÉHO REŽIMU

Kto by chcel vedieť ako  vyzerá prototyp politika – prevracača kabátov, ukážkovým príkladom je klan rodiny Čarnogurských  a exprezident Michal Kováč.

Ako nedávno uviedol  Denník N, žiadne „medziobdobie“ sa nezaobišlo  bez prisluhovačov, ktorí sa chvíľu tvária ako reprezentanti jedného systému, potom sa tvária bezpartajne a nakoniec sú z nich jasní exponenti novoutvoreného zriadenia. Zásadné politické zmeny v našich dejinách vyžadovali okrem nových politických hviezd aj politikov prepájajúcich to staré s tým prichádzajúcim. Tí dodávali novému režimu legitimitu, pomáhali ho inštalovať a za zásluhy si v ňom väčšinou hoveli. Sú to prevádzači medziobdobiami, prievozníci nemennej politickej konformity. Hrali v očiach spoločnosti väčšinou negatívnu úlohu ako prevracači kabátov, zradcovia a pokrytci. Politológovia ich označujú za pragmatikov, realistov a konjunkturálnych politikov.

Exemplárnym príkladom ne ceste od   hlinkovcov ku komunistom je Pavol Čarnogurský starší.  Aká politická žumpa sa v podobe jeho synov dostala k moci po novembri 1989 potvrdzuje obežník veliteľstva Hlinkovej Gardy podpísaný Pavlom Čarnogurským s príkazom na „zaisťovanie“ cenností utekajúcim Židom a Čechom. O pôvode majetku tejto rodiny v Kanade sa písalo na http://necenzurovane.net/ini/omsovevino.html v SPRÁVE O ORGANIZOVANOM OKRÁDANÍ ŠTÁTU A OBYVATEĽSTVA PO NOVEMBRI 1989  (Pôvodný originálny názov autorov) "NALEJME SI OMŠOVÉHO VÍNA", ktorú na podnet iniciatívneho občana zo Židovskej náboženskej obce (ŽNO) vyšetrovala polícia pre podozrenie   údajného    antisemitizmu.  Paradoxne ale ŽNO nikdy nevadilo okrádanie na ktorom sa podieľal práve Pavol Čarnogurský a rovnako si dobre porozumeli s jeho synom Jánom Čarnogurským, ktorý s jarmulkou na hlave aktívne obnovoval činnosť slobodomurárskej lóže v Bratislave začiatkom 90 tých rokov ako to výstižne opísal vo svojej analýze o odluke RKC od Vatikánu pán Danis z Kanady http://www.necenzurovane.net/15/rkc.html, kde spomenul aj nekresťanskú hamýžnosť po peniazoch  syna  Jána Čarnogurského. Som presvedčený, že ak existuje  peklo rodina Čarnogurských už má v ňom   zabezpečené svoje miesto.

V Nemecku by táto rodina v politike definitívne skončila, čo však na Slovensku neplatí, pretože tu platí rovnica, čím väčší hajzeľ a farizej, tým vyššia funkcia a majetok. O ich podnikateľských aktivitách v zahraničí budú ešte uverejnené zaujímavé skutočnosti. 

Ďalším slizkým potkanom s certifikátom do každého režimu je exprezident Michal Kováč, ktorý sa z poradcu Fidela Castra a socialistického bankára stal hlavným financmajstrom mečiarovho HZDS, v čase jeho zrodu a možno aj práve vďaka peniazom, ktoré zabezpečil. Na faktúre za projekt na predaj piva a nealkoholických nápojom za vyše 2 mil. Sk. figuruje práve podpis Michala Kováča a Ivana Lexu.
http://www.cas.sk/clanok/129430/zaciatky-meciarovho-hzds-za-predaj-piva-si-fakturovali-miliony.html 

V každom normálnom demokratickom štáte by podobné kriminálne indivídua skončili v base, na Slovensku s jánošíkovskou tradíciou ich však volia za prezidentov a capa urobili záhradníkom. Napriek tomu, že sa Michal  Kováč  dobre postaral o svojich potomkov, jeho synovi sa to málilo a keďže zdedil po otcovi podvodnícke a zlodejské gény, starý “ujo“ mal plné ruky práce so zahladzovaním trestnej činnosti svojho nezdareného potomka a jeho kumpánov. Ak sa dostane divá sviňa ku korytu zašpiní ešte aj to koryto a exprezident dokonale zneužil inštitút amnestií a udeľovania milostí  o čom by však bola samostatná kapitola.

Na ilustráciu aká výberová zmes sa dostala k politickej moci predkladám  dokument z 26. Schôdze rokovania NR SR z 19. 1. 2000  a hoci sa jedná o poslanca za HZDS, ako sa vraví, ak sa zavŕta do hovna začne smrdieť a lotri si začnú vykrikovať kto z nich je ten väčší.

Alex Bondarčuk

http://www.psp.cz/eknih/1998nr/stenprot/026schuz/s026006.htm

Středa 19. ledna 2000
Druhý deň rokovania
26. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
19. januára 2000

Poslanec R. Hofbauer:
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán spravodajca,

dámy a páni,
rozprava k tomuto bodu programu mi pripadá ako vecne naprosto neskutočná. Veď o čom tu rokujeme? O tom, že Národná rada Slovenskej republiky má akceptovať rozhodnutie a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky a má ho previesť do reality? Na to treba viesť siahodlhú rozpravu a treba presviedčať poslancov vládnej koalície? Ak je to tak, tak sa potom iba dokumentuje, že celá problematika, ktorá sa tu prerokúva, nie je vecou práva, ale je vecou doslova posadnutosti, nie vecou politiky, ale vecou diagnózy.

Dámy a páni, nie politiky, nie svedomia, nie práva a nie zdravého rozumu, pretože tu je vytýčený jeden kľúčový cieľ, Lexa a Krajči sú iba záchytné body na tejto trase. Tým cieľom je kriminalizácia Vladimíra Mečiara, kriminalizácia Hnutia za demokratické Slovensko ako celku a následná, samozrejme, likvidácia mechanizmami diktátorského štátu tomu primeranými. Previnenia Vladimíra Mečiara sú totiž také, že súčasná koalícia ich nemôže, domnievam sa, pri spôsobe svojho rozmýšľania jednoducho amnestovať. Hnutie za demokratické Slovensko v rokoch 1991 - 1992 doviedlo do rozpadu a do faktického zániku svetoobčiansku Verejnosť proti násiliu. No to je hrozné previnenie. Hnutie za demokratické Slovensko pod vedením Vladimíra Mečiara ustanovilo zvrchovaný štát Slovenskú republiku. Kto to kedy počul? A čo je úplná katastrofa pre súčasnú koalíciu, ten štát bol vysoko úspešný.

Tieto veci treba bezpochyby súčasnou vládnou koalíciou potrestať a k tomuto sa prepožičali i minister spravodlivosti, ktorý sa tým stal ministrom nespravodlivosti, minister vnútra, ktorý sa týmto nestal ministrom vnútra, ale ministrom vnútorností, pretože to, čo robí, to nie je policajná práca, ale to je prosektúra, nuž a vyšetrovatelia, ktorí sa z vyšetrovateľov premenili na osočovateľov. V tomto procese sa hľadajú krkolomné hľadania nových foriem zákonov všetko s retroaktívnym pôsobením. Veď to, čo nám tu predvádza v návrhoch minister spravodlivosti, tak to sa už vymyká súdnemu rozumu a pripomína to retribučné zákony prijímané po roku 1945, 1946, ktoré sa uplatňovali s platnosťou na roky 1936, 1937, 1938, na základe ktorých bol napríklad aj popravený prezident doktor Jozef Tiso z obdobia štátnosti rokov 1939 - 1945. Z piatich bodov žaloby jeden bol nezmyselný, vecne nenaplnený a štyri boli retribučnými zákonmi retroaktívne prijaté s platnosťou sedem rokov dozadu. Presne toto predvádza minister nespravodlivosti Ján Čarnogurský.

Dámy a páni, táto vládna koalícia sa podpísala pod celý rad mimoriadne zaujímavých skutočností, ktoré vás nezbavia viny na tom, že sa na tomto spolupodieľate. Táto koalícia, a to aj hlasmi tohto parlamentu, zbavila mandátu poslancov, a to bez dôkazového konania. Táto vládna koalícia posadila do väzenia poslanca, a to bez jeho odsúdenia. To nemá obdobu. Za vlády tejto vládnej koalície bol zavraždený poslanec predchádzajúceho vládneho hnutia a bývalý minister predchádzajúcej vlády Ján Ducký. K takýmto vraždiacim krokom sa neuchyľovali skoro žiadne vlády na svete s výnimkou diktátora Pinocheta, ktorý zavraždil a dal zavraždiť nielen prezidenta Allendeho, ale aj ešte aj vo Washingtone bývalého ministra Leteriéra a v Argentíne bývalého ministra Pratsa. To sú skutočne kroky, ktoré nemajú obdobu v civilizovanom svete a vy sa pod tieto všetky kroky, dámy a páni, podpisujete.

Pod uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyniesol Šafárikov senát ako rozporné stanoviská a odmietavé stanoviská, sa podpísali 8 experti, ústavní experti. Na nich je najzábavnejšie to, že za ústavných expertov sa vyhlásili oni sami. Čudujem sa, že sa nevyhlásili za laureátov Nobelovej ceny vo veci ústavného práva, pretože bola by to rovnaká váha. Ja pripomeniem ich mená a ich kariéry.

Pán Daniel Lipšic je ponovembrový právnik, ktorý až v roku 1999 absolvoval rigoróznu skúšku na katedre štátu a práva a nikdy nepracoval ani v štátnom, ani v ústavnom práve. Je vedúcim úradu na ministerstve, to znamená robí hospodárskeho úradníka a zabezpečuje od vykurovania budovy až po autoprepravu. Je expertom na kritizovanie rozhodnutí Ústavného súdu, skutočne.

Pán Ján Drgonec je docentom na Právnickej fakulte, ktorý má kvalifikáciu z hospodárskeho práva. Doktorát vied získal z hospodárskeho, nie zo správneho alebo ústavného práva. Hodno neprehliadnuť, že za socializmu bol činný v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied a odtiaľ putoval ako veliteľ delostreckej batérie do Líbye, kde dlhodobo pôsobil, do Kaddáfího Líbye. Po ukončení svojej kariéry na ústavnom práve hodlá nastúpiť do advokátskej kancelárie k pánu Ernestovi Valkovi.

Pán docent Kresák je ústavný právnik a doktor vied, ktorý za socializmu absolvoval exkluzívny služobný pobyt v Spojených štátoch amerických, za čias pôsobenia v Slovenskej akadémii vied bol v jej politickom vedení, zdôrazňujem v politickom, nie odbornom.

Pán Vladimír Matern, doktor vied, za socializmu bol exponovaným komunistom. Kandidatúru vied robil externe v oblasti trestného a nikdy nie ústavného práva. Externe pôsobil ako vedúci katedry na Vysokej škole Zboru národnej bezpečnosti. Bol predsedom vojenského súdnictva. Dnes je advokátom v oblasti reštitúcií a jeho dcéra Katarína je poradkyňou pána Jána Čarnogurského.

Pán Ladislav Orosz je kvalifikovaný právnik a ako predseda fakultného výboru Socialistického zväzu mládeže ešte aj po páde režimu vo svojich prácach citoval a oslavoval exponentov vtedajšieho režimu.

Pán Jozef Prusák je odborníkom na teóriu práva. Nikdy nepracoval v oblasti ústavného práva. Jeho kandidátska práca bola na tému právo a šport. Ako teoretik, ktorý nikdy nemal nič spoločné s aplikáciou práva, už vôbec nie ústavného. Za socializmu bol poradcom generála Pjesčáka, najprv námestníka ministra vnútra, neskôr generálneho prokurátora Slovenskej socialistickej republiky.

Nuž a pán Ernest Valko bol komerčným právnikom, ktorý pôsobil v bytovom podniku. Na ústavnú úroveň ho vyzdvihol jemu blízky Václav Havel, kde pôsobil nedlhý čas a s takýmto účinkom nie slávnym. V súčasnosti vykonáva politickú advokátsku prax a k nemu nastúpi aj pán Ján Drgonec.
Tak toto sú tí experti, ktorí sa rozhodli posudzovať, hodnotiť, kritizovať a prijímať kategorické závery k uzneseniu a k nálezu Ústavného súdu. Dámy a páni, veď toto je skutočne výsmechom súdnosti a výsmechom právneho štátu.

Dovoľte mi, aby som sa zastavil pri pánu ministrovi spravodlivosti, pretože on je hnacím motorom tejto nezmyselnej činnosti.

Rodina pána doktora Čarnogurského je skutočne košatou rodinou a veľmi rôznorodou rodinou. A ja si dovolím odcitovať telegrafický rozkaz hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy v Bratislave zo 14. marca pod číslom - len počúvajte, dámy a páni, 791/8249: "Doručte všetkým oblastným veliteľom okresným a miestnym veliteľom Hlinkovej gardy. Vo vašom obvode a v právomoci Hlinkovej gardy nariaďujem s okamžitou platnosťou prehliadky utekajúcich Židov a Čechov, aby boli zistené cenné veci, ktoré neoprávnene vyvážajú, najviac peniaze a skvosty. Cenné predmety môže zhabať len veliteľ útvaru osobne, služobný veliteľ HG alebo na to poverený zástupca v prítomnosti dvoch gardistov. Cenné predmety hneď odveďte zaistené Hlavnému veliteľstvu v Bratislave. Na zhabané veci vydajte riadne potvrdenia. Na jednu osobu nechajte najviac 500 korún. Ženy môžu prehliadať ženy zvlášť dôkladne. Podpísaný veliteľ Hlinkovej gardy Pavol Čarnogurský vlastnou rukou."

Dámy a páni, tieto cennosti boli deponované po vojne, nikdy sa nestali súčasťou majetku slovenského štátu a boli po vojne odvezené do Prahy, kde zmizli. Nikdy sa nevrátili ani tým, od ktorých boli zhabané. V tom čase už ale pán Pavol Čarnoguský mašíroval v uniforme Československej armády. Z jeho troch synov každý je výraznou osobnosťou. Pán Ján Čarnogurský v časoch takzvanej komunistickej diktatúry vyštudoval prominentnú právnickú fakultu na rovnako prominentnej Karlovej univerzite v Prahe a vykonával advokátsku prax v čase socializmu. Klobúk dole. Také čosi aby vykonával takzvaný disident, tak to je skutočne úctyhodné. Druhý brat Pavol Čarnogurský veľmi aktívne hospodársky pôsobí v Kanade a Spojených štátoch amerických, kde je prepojený na telekomunikačné organizácie.

Nuž a tretí brat pán Ivan Čarnogurský je veľmi schopný podnikateľ v oblasti stavebníctva. Roky za komunistického režimu pôsobil v zahraničí a jeho "kvalifikačné" osvedčenie má číslo 20275 a krycie meno Inžinier.


K jeho súčasnému podnikaniu na území Bratislavy, tie prepojenia sú veľmi zaujímavé, pretože vedú k organizácii Metro, akciová spoločnosť, Bratislava, kde na čele tejto organizácie je manželka ministra spravodlivosti pani Marta Čarnogurská. Kapitálové vstupy do tejto organizácie sa zabezpečovali cez magistrát Bratislavy a cez primátora, tu prítomný pán Kresánek by o tom vedel povedať istotne viac, pretože do tejto organizácie boli prevedené miliardové majetky mesta Bratislavy, ktoré si nepretržite sťažovalo na to, že nemá finančné prostriedky. Sú to desiatky a desiatky hektárov územia mesta v najatraktívnejšej polohe centra.

Takže toľko k ministrovi spravodlivosti, ktorý je nositeľom a gestorom celého tohto konania, aspoň ja som o tom presvedčený.

Dámy a páni, východiskom k týmto všetkým našim prerokúvaniam sú predchádzajúce skutočnosti. Jednoducho ja ich nebudem tu opakovať detailne, pretože už to predo mnou zopakovali poslanci, a to veľmi podrobne. Na to, že prezident Michal Kováč nemal oprávnenie na vyhlásenie referenda, ktoré nemalo oporu ani v uznesení Národnej rady Slovenskej republiky, ani v právoplatne vykonanej petícii. On si proste vyhlásil referendum také, aké on uznal za vhodné. Na podanie na Najvyšší súd vtedajšieho ministra Gustáva Krajčiho, Najvyšší súd sa s týmto zaoberal a vydal právoplatné uznesenia a rozhodnutie, ktoré nikto doteraz nespochybnil a nikto ho nezrušil. Podpísaný pod týmto bol podpredseda Najvyššieho súdu doktor Štefanko. A to bol hlavný dôvod, prečo bolo treba v hanebnej kauze takzvaného vylamovania dverí na Najvyššom súde zabezpečiť jeho odvolanie, jeho dehonestáciu a jeho vyhodenie z právnickej sféry a zo sféry Najvyššieho súdu.

Dámy a páni, ďalším aktérom v tomto je Interpolom zatýkaný a prezidentským oteckom amnestovaný syn prezidenta, človek, na ktorého je uvalený dosiaľ platný zatykač Interpolu a ktorý za tejto vlády je úspešným pracovníkom ministerstva zahraničných vecí. Čo k tomu dodať? To tento poslanecký zbor nezaujíma a netrápi? Spolu s pánom Michalom Kováčom mladším však bol amnestovaný aj ktosi iný, pán Sič Milý. Veľmi sa pozastavím pri tejto osobe, o ktorej je zatiaľ hlboké ticho. Matka pána Siča Milého bola dlhoročná šéfka sekretariátu vedúceho katedry analytiky na chemicko-technologickej fakulte, neskôr dekana profesora Jána Garaja. Profesora Jána Garaja som videl na televíznej obrazovke a mohli ste ho vidieť aj vy ako jedného z najbojovejších vystupujúcich účastníkov Akredidačnej komisie bojujúcich za zrušenie takzvaných mečiarovských univerzít a menovite Akadémie výtvarných umení v Banskej Bystrici.

Nuž tak tento pán má dostatočný dôvod na takéto vystupovanie, pretože v predchádzajúcom režime bol skutočne ortodoxným nie že straníkom, to ma netrápi, pretože v komunistickej strane boli tisíce a desaťtisíce pracovitých a statočných ľudí, ale doslova nositeľom Brežnevovského komunistického režimu, čo som mohol zažiť ako pracovník ministerstva, keď tam nastúpil ako námestník podpredsedu Slovenskej komisie pre vedecko-technický rozvoj a investície, a to v časoch, keď sa už v Sovietskom zväze konala perestrojka. Mal k tomu bezpochyby aj dôvody a kvalifikačné oprávnenie, ktoré má číslo 22319 pod krycím menom Chemik. Takže spoločnosť ako vyšívaná.

Dámy a páni, hlboké ticho je okolo odpočúvania a odpočúvaných materiálov, s ktorými tu bezstarostne šermoval minister, predseda vlády Mikuláš Dzurinda. S tým sa bavil ako s bežnou poštou. Hlboké ticho je okolo zmanipulovaného výberového konania na poradcu Slovenských telekomunikácií, ruvačky o Naftu Gbely, kde sa navzájom osočovali tri subjekty súčasnej vládnej koalície. Do súčasnosti to nebolo zodpovedané. Machinácie okolo rozkradnutia Priemyselnej banky, ktorá prešla do privátnych rúk a následne s 10-miliardovou sekerou vtiekla do Slovenskej sporiteľne. Dal z tejto koalície a z vášho poslaneckého koaličného zboru niekto odpočet za tieto nehoráznosti všetkým občanom tohto štátu?

Dámy a páni, toto všetko je prípustné, toto všetko je dovolené a toto všetko je požehnané, pokiaľ táto vládna koalícia odovzdá celé hospodárstvo tohto štátu do tých rúk, ktoré sú na to určené. Pokiaľ tak bude, môžete tu stavať aj mučiarenské koly a upaľovať ľudí zaživa, je to v úplnom poriadku. Pokiaľ to tak nie je a Mečiarova vláda to tak nerobila, tak čokoľvek pozitívne, čo sme robili, bolo vykresľované ako hrôzostrašné veci, ktoré nemajú nič spoločné s právnym štátom a právom.

Takže dámy a páni, my sa tu bavíme o niečom úplne inom a všetky tieto rokovania sú len zahmlievacími manévrami pod iné ciele a iné zámery. Dámy a páni, ale vy si uvedomte ešte jednu veľmi zásadnú vec, ktorá, myslím si, tu neodznela. Stále sa tu ktosi dovoláva na naše svedomie, rozum, čestnosť a ja neviem čo všetko možné. Ja si dovolím upozorniť na niečo iné. Vy tu v tomto štáte za súčasného mechanizmu uplatňujete parametre norimberských princípov a norimberských zákonov, pretože tie zákony sú šité na konkrétne osoby, dokonca na konkrétne mená, na konkrétne kauzy, na konkrétne ciele a už sa hľadajú len prostriedky, akým spôsobom to dosiahnuť. Veď toto v histórii už bolo dosiahnuté veľa razy.

Na obchodnom dome Centrum v Karlovej Vsi je vysprejovaná podobizeň Ivana Lexu a pod tým je vysprejovaný nápis, ja už si presne nepamätám či na šibenicu alebo do basy, to je v podstate jedno. Je to priemyselne vyrobená šablóna a priemyselne rozširované. Ja si pamätám na podpisové akcie a na petície, na výzvy, koho všetkého bolo treba v päťdesiatych rokoch obesiť, popraviť, dostať do väznice. A upozorňujem na jednu vec, v ktorej sa odvolávate na priznanie pána Svěchotu. Milada Horáková sa vo väzení priznala, Vladimír Klementis sa vo väzení tiež priznal, aj generálny tajomník Komunistickej strany Slovenska Slánský, ktorého súčasný český veľvyslanec je jeho syn, sa priznal. Veď nie je problémom z kohokoľvek, akýmkoľvek ľubovoľným spôsobom priznanie vytĺcť, to už dokázali odborníci z gestapa počas druhej svetovej vojny. Takže ak tu niekto šermuje s priznaním pána Svěchotu, nech sa s tým veľmi neoháňa, pretože pod nátlakom a pod násilím každý z nás tu prítomných je schopný sa priznať absolútne k čomukoľvek.

Takže na záver, dámy a páni, norimberské princípy a norimberské zákony mali aj pokračovanie. Norimberské procesy a norimberské rozsudky. Ak sa niekto z váš utešuje, že ho kryje poslanecké imunita pred tým, čo v súčasnosti vy robíte a vy viete, že robíte protiprávne, viete, že robíte protizákonne, a viete, že nerešpektujete elementárne ľudské zákonné ústavné princípy, beriete na seba svoju zodpovednosť, ktorú z vás nikto nezoberie, tá na vás ostane až do smrti a budete ju znášať a nenádejajte sa s tým, že niekedy spod nej uniknete. Nikdy ani jeden z vás.