Trest smrti pre pretransformované mafiánsko - bankárske zberby 1. časť

• 1.časť
• 2.časť
• 3.časť
• 4.časť
• 5.časť
• I. výzva
• II. výzva
• III. výzva
• 6.časť

         Trvalo mi to šesť týždňov, pokiaľ som preštudoval okolo 700 strán, tvoriacich asi polovicu dokumentov, hovoriacich o krížovej ceste a neľudskom utrpení slušného a čestného jedinca Františka Buvalu, ktorý sa dostal do spárov stále nenažraných arcizlodejských  bankárskych gaunerov, ktorí za vlády mečiarovsko-slotovskej koalície vedome a cieľavedome, s pomocou zákonov pripravených a zrealizovaných gaunermi z vtedajšej vlády a parlamentu, vytunelovali a okradli o desiatky a stovky miliárd naše banky Slovenskú sporiteľňu, VÚB, IRB, ako aj slovenských občanov. Miesto toho, aby za tieto zločiny proti štátu, ekonomike a nám všetkým boli už dávno utratení v rámci zákona o treste smrti, nakradnuté majetky, milióny a miliardy zabavené, ich pozostatky zakopané v nejakej hnojovej žumpe, miesto toho, dnes títo „elitní“ zlodeji, v realite nová garnitúra tyranov a vrahov, v skutočnosti rozhoduje o osude tohto štátu. No nielen to. Financujú, sebe podobný, zločinecko-zlodejský odpad, ktorý sa zhlukuje, cez zákony nimi navrhovanými a realizovanými, v najorganizovanejších zločineckých skupinách - v politických stranách – a na oplátku, dostávajú od nich zákazky s miliónovými a miliardovými hodnotami, mnohokrát predražené, keď škoduje štát, a nehorázne sa tu obohacujú práve tieto arcizlodejské zberby.

         Vzhľadom k tomu, aby čitatelia pochopili obludnosť tejto kauzy, lebo to, čo budem o pánovi Buvalovi dokumentovať, muselo z niečoho vychádzať – teda, muselo súčasťou niečoho byť. Preto sa v úvode odrazím od mimoriadne cenného dokumentu, ktorý som ako redaktor Necenzurovaných novín získal v roku 1993 v Prahe. Jedná sa o list anglického odborníka na ochranu ekonomiky Johna Millera zo dňa 30. 8. 1990 vtedajšiemu poradcovi prezidenta Havla Jiřímu Křižanovi. Je písaný v anglickom a českom jazyku a na strane 2 je takáto pasáž: „Otevření hranic, privatizace, větší osobní svoboda, atd., to všechno jsou věci přispívající ke ZVÝŠENÍ RIZIKA ZTRÁT A JSOU NEBEZPEČNÝMI PRO MAJETEK A OBĆANY ČSFR.“

         Niektoré západné spravodajské služby už v tom období disponovali dôkazmi o nielen takto pripravovanom rozkrádaní majetku, ale aj delení sfér najzločineckejšou organizáciou v rámci sveta – KGB, pri vybudovaní si pozície najsilnejšieho ekonomického hráča v Čechách a na Slovensku. To bol ten skutočný a hlavný dôvod rozdelenia štátu na dve republiky, v spolupráci s vybranými arcizločincami z KSČ a ŠtB pri spoločnom rozkradnutí toho, čo patrilo nám všetkým. Ani Západ ani Moskva nemali žiadny záujem o to, aby v bývalej ČSFR a neskôr v oboch samostatných štátoch prebehla deboľševizácia a odstavenie komunistickej nomenklatúry od novej ekonomickej moci, keď spoločne, do drancovania oboch štátov pribrali aj predstaviteľov ekonomického a bankového kapitálu zo Západu. Za takto lacno získané trhy, lacnú pracovnú silu a odbytištia arcizločinecké zberby z KSČ, ŠtB a vlastizradný nomenklatúrny tzv. disent, v skutočnosti zachránili Západ pred obrovskými sociálnymi nepokojmi.

         Práve preto by sa na tieto konkrétne zberby z KSČ a ŠtB nikdy nemali vzťahovať ľudské práva, a mali niesť za toto kolektívnu zodpovednosť nielen politickú, ale aj trestno - právnu. Dobre si zapamätajme aj tento výrok Františka Mikloška, jedného zo zakladateľov Antikristovej organizácie KDH, v skutočnosti znevažovateľa Kristovej cirkvi na Slovensku, ktorý dňa 15. 11. 2000 pre agentúru SITA vyhlásil, že November 1989 znamenal jeden kardinálny pardon celému komunistickému obdobiu – a preto nevidí dôvod, aby sme sa vyrovnávali s jeho 40-ročnou minulosťou.

         A teraz uvediem ďalšie konkrétne argumenty, ktoré tomuto všetkému, pokiaľ začnem dokumentovať kauzu pána Buvalu, predchádzali. Spisovateľ Ľuboš Jurík bol dlhé roky osobným asistentom Ivana Gašparoviča – a bol prakticky prítomný pri všetkých zlomových udalostiach v tom období. O tomto všetkom napísal knihu Pokušenie moci, ktorá má mimoriadne veľkú výpovednú hodnotu. Odcitujem niekoľko pasáží z nej, lebo práve v tom období, o ktorom budem z tejto knihy citovať, sa tvorili zločinecko-zlodejské bankárske zberby, ktoré budú hrať dôležitú úlohu v kauze pána Františka Buvalu.

         Strana 26, citujem: „Najlepší spôsob, ako sa zbaviť ilúzii a ideálov, je vstúpiť do vysokej politiky. Ale bez ideálov – a už vôbec nie bez ideí – sa žiadna politika robiť nedá, ani tá lokálna, nieto politika štátu a národa. Bez ideálov a ideí sa politika mení na cynický poker, na získavanie a využívanie moci pre zištné, prevažne osobné ciele, na získavanie výsad a privilégií, na hromadenie majetku a likvidácie protivníkov. Politika bez ideí je podhubím pre šírenie bacilov netolerancie, až diktatúry. Potom sa aj z idealistov stávajú štatisti, ktorí nakoniec v mene demokracie pomáhajú demokraciu deštruovať, V MENE VOLIČOV OKRÁDAJÚ VOLIČOV, RUINUJÚ NÁRODNÝ MAJETOK A HOSPODÁRSTVO. Ukázalo sa, že slovenskí politici neboli dostatočne pripravení prevziať zodpovednosť za riadenie samostatného štátu.“

         Strany 273 – 275, citujem: „Privatizácia bola od roku 1990 rozhodujúcim objektom politického a mocenského zápasu na Slovensku. Vznešené ideály o slobode, ľudských právach, voľnom pohybe a pod. sa stali len zásterkou pre grandiózne rozdeľovanie (či skôr rozkrádanie) štátneho majetku, ktorý sa hromadil pol storočia. Z večera do rána vznikali neobyčajne bohatí ľudia, ktorí sa len vďaka politickému rozhodnutiu stali mnohonásobnými milionármi, ba miliardármi. Obyčajní ľudia, ktorí dovtedy žili v družstevných bytoch, šetrili na škodovku či žiguli, chodievali na dovolenku k Balatonu alebo do Bulharska, mali zrazu nepredstaviteľné majetky, stačilo byť v správnej strane či hnutí. Žiaľ, táto tendencia – aj keď v inej, kultivovanejšej podobe provízii či auditov – pokračovala aj počas vlády Mikuláša Dzurindu.

         Problém našej privatizácie je najmä v tom, že v mnohých prípadoch sa privatizovalo pre bohatstvo samotné, teda vyberali sa ľudia, ktorí budú bohatí. Mečiarova vláda nezohľadňovala, či nadobúdateľ je schopný zabezpečiť efektívne fungovanie majetku, vláda HZDS, SNS a ZRS zohľadňovali predovšetkým to, kto je z ktorej strany. To bola tzv. slovenská cesta, ktorá deformovala celý privatizačný systém.

         Chodby Národnej rady SR, či už na Župnom námestí, či potom na Vodnom vrchu na Mudroňovej ulici, sa len tak hmýrili nádejnými privatizérmi, v kanceláriách predsedu, podpredsedov NR SR, predsedov parlamentných výborov či strán si podávali kľučky budúci majitelia sprivatizovaných štátnych podnikov, lobovali, presviedčali, uplácali, sľubovali a dávali provízie, PONÚKALI STRANÍCKU POSLUŠNOSŤ. Keď som sa niekedy pozeral zo svojho miesta v sále na chrbty koaličných poslancov, mal som pocit, ŽE MÁM PRED SEBOU ZHROMAŽDENIE FABRIKANTOV, MAJITEĽOV TOVÁRNÍ, NEHNUTEĽNOSTÍ A BANKOVÝCH ÚČTOV. DO PARLAMENTU CHODILI LEN AKO MIMOCHODOM, ZDVIHNÚŤ RUKU, KEĎ SA HLASOVALO. INAK SA NIKDY K NIČOMU NEVYJADROVALI, MNOHÍ ANI RAZ POČAS VOLEBNÉHO OBDOBIA NEVYSTÚPILI, NEBOLI TAM PRETO, ABY TVORILI ZÁKONY, ABY ZASTUPOVALI SVOJICH VOLIČOV. BOLI TAM NATO, ABY PRIVATIZOVALI, ABY ZBOHATLI. Platilo to, pravdaže, aj o ministroch, štátnych tajomníkoch, riaditeľoch sekretariátov, šéfoch krajských či okresných aparátov koalície HZDS, SNS, ZRS, o spriaznených manažéroch, RIADITEĽOCH BÁNK, príbuzných, priateľoch, DOKONCA AJ SERVILNÝCH BOSSOCH PODSVETIA, KTORÍ SA VRHLI AKO SUPY NA DOVTEDY ŠTÁTNE PODNIKY. VYBAVOVALI PO STRANÍCKEJ ZNÁMOSTI ÚVERY V BANKÁCH, HLBOKO POD CENOU DOSTÁVALI LUKRATÍVNE OBJEKTY, POZEMKY, NEHNUTEĽNOSTI, ABY ICH OBRATOM PREDÁVALI ČI VYKRÁDALI.

         Privatizácia prakticky položila na lopatky národné hospodárstvo, milióny a miliardy, ktoré sprivatizovali „poctiví mečiarovci“ A KTORÉ ULIALI DO SÚKROMNÝCH BÁNK NA SÚKROMNÉ KONTÁ, spôsobili pokles výroby, zatváranie podnikov, dramatický rast nezamestnanosti, sociálne napätie, praktické zrútenie zdravotníctva, vážne problémy v školstve a v celej sociálnej sfére, nehovoriac o nevyčíslených morálnych škodách.“

         Ako sa ale ukázalo, aj toto všetko sa málilo zločinecko-zlodejským gaunerom z vysokej politiky a bankárskym mafiánskym zberbám. Máme ešte v živej pamäti, ako za vlády zločinca, zlodeja a neskoršieho štátneho teroristu Vladimíra Mečiara sa šafárilo v slovenských bankách, napr. vo VÚB, IRB, či Slovenskej sporiteľni. Po nástupe pravicových tyranov a zbojníkov pod vedením Mikuláša Dzurindu, miesto toho, aby boli potrestaní konkrétni zlodejskí bankári a politici, tak v mene ekonomického Mengeleho a súhrnu ekonomického diletanta a ekonomického zločinca Ivana Mikloša, vrazili vyše 100 miliárd do opätovného ozdravenia týchto bánk. A arcizlodejskí bankári, ktorí mali byť za toto všetko utratení tými najukrutnejšími metódami podľa novoprijatého zákona o treste smrti, dokonca dostávali ešte odškodné v miliónoch – tzv. zlaté padáky.

         Toto všetko urobila slovenská pravica aj napriek tomu, že to nemalo oporu ani v ústave, ani v zákone. Ťarchu preniesli na tých, ktorí si nikdy žiadne peniaze z týchto bánk nepožičali, zatiaľ čo dlžníci si – pod inými obchodnými menami majetok naďalej užívali a užívajú. Ukázalo sa, že zločinci dzurindovskí a zločinci mečiarovskí sa pri OKRÁDANÍ VLASTNÝCH OBČANOV ZACHOVALI AKO JEDNA RODINA. A ako jedna rodina mali byť za tieto zločiny proti ľudskosti aj verejne utratení, keď pred ich odchodom do horúcich pekiel by sa im prehrala pieseň – „Už nebudete tento národ týrať, už nebudete túto republiku drancovať.“

         Je len logické, že takto rozkradnuté miliardy chýbajú v štátnej pokladni. Ale aj v zdravotníctve, školstve a iných odvetviach. Je to daň, za ktorú sme museli všetci zaplatiť, pretože rozkradnutý štát v mene zločincov mečiarovských, dzurindovských a arcizlodejských bankárskych mafií, ZDIERA PENIAZE TAM, KDE TO IDE NAJĽAHŠIE – OD DAŇOVÝCH POPLATNÍKOV, AKO AJ OD TÝCH NAJSLABŠÍCH VRSTIEV OBYVATEĽSTVA.

         V ďalšej časti už budem dokumentovať tragický príbeh pána Buvalu a jeho niekoľkoročný, zatiaľ bezvýsledný boj s arcizločineckými bankárskymi hyenami, ktoré zbohatli na úkor nás všetkých v mečiarovskej ére – a stále majú málo. Veď ich nazbíjané miliardy sa množili aj za vlády Dzurindu a množia sa aj za vlády Roberta Fica. Práve preto Slovensko potrebuje vládu na prospech občanov, ktorá bez zmilovania, bez štipky súcitu, dokáže s týmito arcizlodejskými a tyranskými zberbami zúčtovať. Najlepšie novoprijatým zákonom o treste smrti. Tvrdo, kruto, bezcitne a neľútostne. Aby to bolo na prospech vlastným občanom, pri dodržaní troch základných princípov: NIKDY NEZABUDNÚŤ, NIKDY NEODPUSTIŤ, NIKDY NEMAŤ SÚCIT!!! Slovenská realita je nielen krutá, ale jednoznačne dokazuje, že za každé odpustenie zločinov a zlodejstiev, ktoré tieto hyeny a monštrá páchajú na vlastnom národe, tak sa nám ešte odpornejšími zločinmi a zlodejstvami odvďačia. Nakoniec aj dvojdielny dokument uverejnený na týchto stránkach koncom roka 2008 pod nadpisom: Statočný občan bezcitne zlikvidovaný štátnou mafiou, má svoju výpovednú hodnotu.

Vladimír Pavlík