Podľa slovníka je mafia tajné záujmové združenie používajúce nelegálne (zločinné) metódy, ktoré sa usiluje o ovládanie  teritória  v ktorom  sa snaží nahrádzať štát.
ZÁSADNÝ ROZDIEL MEDZI KLASICKY DEFINOVANOU MAFIOU AKÁ PÔSOBÍ VO SVETE JE V TOM, ŽE  SLOVENSKÁ PONOVEMBROVÁ MAFIA A ORGANIZOVANÝ ZLOČIN PRERÁSTOL DO ŠTRUKTÚR ŠTÁTNEJ SPRÁVY A ŠTÁTNY KORUPČNÝ SYSTÉM VYTVORIL ZO SLOVENSKEJ REPUBLIKY  ŠTÁT OVLÁDANÝ ÚZKOU  SKUPINOU OLIGARCHOV.  TÁTO MAFIA DOSIAHLA ÚROVEŇ, KTORÁ JEJ UMOŽŇUJE OVLÁDAŤ NIELEN  URČITÉ TERITÓRIUM, ALE PROSTREDNÍCTVOM SPRIAZNENÝCH POLITIKOV UŽ AJ CELÝ ŠTÁT, VRÁTANE  MÉDIÍ  A DOKONCA SA PODIEĽAŤ NA TVORBE A SCHVAĽOVANÍ ZÁKONOV, KTORÉ UMOŽŇUJÚ LEGALIZÁCIU ZLOČINNÝCH METÓD A ZARUČUJÚ BEZTRESTNOSŤ. 

         V minulosti sa mi niekoľkokrát stávalo, dnes už len ojedinele, keď mi bolo vyčítané, že o politikoch píšem vulgárne, ba až démonicky. Ja osobne som toho názoru, že usvedčiť predstaviteľov vysokej politiky z arcizločinov a arcizlodejstva, alebo ich nazvať najsmradľavejším a najzavrhnutiahodnejším odpadom tohto národa za všetko zlo, ktoré tu napáchali, nemá nič spoločné ani s vulgárnosťou ani s démonizáciou. Vždy som sa opieral len o konkrétne a preukázateľné fakty a dôkazy, či už to bolo pred novembrom 1989 alebo po novembri 1989, až po dnešnú súčasnosť. Za túto dlhú dobu som vystriedal a spoznal množstvo spolupracovníkov a informátorov, z ktorých len nepatrné či mizivé percento mi dalo nepresné, alebo vedome zavádzajúce informácie. Až raz príde doba, keď tento arcizločinecký a arcizlodejský dobytok z vysokej politiky sa bude zodpovedať pred súdom tohto národa, zažijú viacero šokových prekvapení, akí ľudia z ich okruhu zbierali dôkazy o ich zločinoch a zlodejstvách. Je veľmi dobré, že už konečne, aj keď v istom utajení, začal fungovať Občiansky ústav pamäti slovenského národa, ktorý mapuje a zbiera dôkazy nielen na konkrétnych arcizločincov a arcizlodejov z vysokej politiky, ale sa zaujíma aj o ich najbližších rodinných príslušníkov, ktorí takto nakradnutý majetok vlastnia, alebo budú neskôr vlastniť.

Spisovateľ a publicista, pre ktorého je pravda súčasťou života

         Počas písania tohto dokumentačného seriálu som dostal zaujímavú knižku. Mimoriadne zaujímavú knižku. Volá sa Pokušenie moci a napísal ju spisovateľ a novinár Ľuboš Jurík. Bola vydaná v roku 2002, je to vlastne I. diel, kde je zmapované obdobie slovenskej politiky z rokov 1992 – 1994. Pripravuje sa aj II. diel z rokov 1995 – 1997. Ľuboš Jurík pracoval v rokoch 1992 – 1997 ako hovorca predsedu Národnej rady SR Ivana Gašparoviča. Možno povedať, že z titulu svojej funkcie bol priamo v centre politického diania. Jeho svedectvo v tejto knižke treba považovať nielen za autentické, ale aj pravdivé a hodnoverné. A treba povedať ešte niečo, čo sa nedá povedať o väčšine slovenských spisovateľov a novinárov. V tejto knihe Ľuboš Jurík nielen ukázal, ale aj dokázal, aký veľký kus samotného Krista je v ňom samotnom. Sú tu pasáže, priamo biblické pasáže, ktoré ho prezentujú, pokiaľ sa mám odvolať na Bibliu – „som ten, ktorý chcem písaným slovom vyjaviť pravdu, ktorú doteraz nikto nemal odvahu vyjaviť.“               

         Na strane 26 tejto knihy sa píše: „Najlepší spôsob, ako sa zbaviť ilúzií a ideálov, je vstúpiť do vysokej politiky. Ale bez ideálov – a už vôbec nie bez ideí – sa žiadna politika robiť nedá, ani tá lokálna, nieto politika štátu a národa. Bez ideálov a ideí sa politika mení na cynický poker, na získavanie a využívanie moci pre zištné, prevažne osobné ciele, na získavanie výsad a privilégií, na hromadenie majetku a likvidáciu protivníkov. Politika bez ideí je podhubím pre šírenie bacilov netolerancie, až diktatúry. Potom sa aj z idealistov stávajú bezradní štatisti, ktorí nakoniec v mene demokracie pomáhajú demokraciu deštruovať, v mene voličov okrádajú voličov, ruinujú národný majetok a hospodárstvo. Ukázalo sa, že slovenskí politici neboli dostatočne pripravení prevziať zodpovednosť za riadenie samostatného štátu.“

         Na stranách 273 – 275 čaká čitateľa nevídaný šok prezentujúci skutočnú ponovembrovú realitu: „Privatizácia bola od roku 1990 rozhodujúcim objektom politického a mocenského zápasu na Slovensku i vo všetkých postkomunistických krajinách. Bola hybnou silou mnohých politických aktov, sporov, politického vypätia i pádu. Vznešené ideály o slobode, ľudských právach, voľnom pohybe a pod. sa stali len zásterkou pre grandiózne rozdeľovanie (či skôr rozkrádanie) štátneho majetku, ktorý sa hromadil pol storočia. Z večera do rána vznikali neuveriteľne bohatí ľudia, ktorí sa len vďaka politickému rozhodnutiu stali mnohonásobnými milionármi, ba miliardármi. Obyčajní ľudia, ktorí dovtedy žili v družstevných bytoch, šetrili na škodovku či žiguli, chodievali na dovolenku k Balatonu alebo do Bulharska, mali zrazu nepredstaviteľné majetky, stačilo byť v správnej strane či hnutí. Žiaľ, táto tendencia – aj keď v inej, kultivovanejšej podobe provízií či auditov – pokračovala aj počas vlády Mikuláša Dzurindu.

         Mravné zásady, morálne hodnoty, základné piliere civilizačných noriem sa dali do nezadržateľného, deštrukčného pohybu. Privatizácia našla spoločnosť absolútne nepripravenú a spôsobila také škody v spoločenskom organizme, ktoré už prakticky nikdy nebude možné odstrániť a napraviť. K takým rozsiahlym vlastníckym zmenám došlo azda len v období vyvlastňovania majetku komunistickými stranami. Problém našej privatizácie je najmä v tom, že v mnohých prípadoch sa privatizovalo pre bohatstvo samotné, teda vyberali sa ľudia, ktorí budú bohatí. Mečiarova vláda nezohľadňovala, či nadobúdateľ je schopný zabezpečiť efektívne fungovanie majetku, vláda HZDS, SNS a ZRS zohľadňovala predovšetkým to, kto je z ktorej strany. To bola tzv. slovenská cesta, ktorá deformovala celý privatizačný proces.

         Chodby Národnej rady SR, či už na Župnom námestí, či potom na Vodnom vrchu na Mudroňovej ulici, sa len tak hmýrili nádejnými privatizérmi, v kanceláriách predsedu, podpredsedov NR SR, predsedov parlamentných výborov či strán si podávali kľučky budúci majitelia sprivatizovaných štátnych podnikov, lobovali, presviedčali, uplácali, sľubovali a dávali provízie, PONÚKALI STRANÍCKU POSLUŠNOSŤ. Keď som sa niekedy pozeral zo svojho miesta v sále na chrbty koaličných poslancov, mal som pocit, ŽE MÁM PRED SEBOU ZHROMAŽDENIE FABRIKANTOV, MAJITEĽOV TOVÁRNÍ, NEHNUTEĽNOSTÍ A BANKOVÝCH ÚČTOV. DO PARLAMENTU CHODILI LEN AKOBY MIMOCHODOM, ZDVIHNÚŤ RUKU, KEĎ SA HLASOVALO. INAK SA NIKDY K NIČOMU NEVYJADROVALI, MNOHÍ ANI RAZ POČAS VOLEBNÉHO OBDOBIA NEVYSTÚPILI, NEBOLI TAM PRETO, ABY TVORILI ZÁKONY, ABY ZASTUPOVALI SVOJICH VOLIČOV. BOLI TAM NATO, ABY PRIVATIZOVALI, ABY ZBOHATLI. Platilo to, pravdaže, aj o ministroch, štátnych tajomníkoch, riaditeľoch sekretariátov, šéfoch krajských či okresných aparátov koalície HZDS, SNS, ZRS, o spriaznených manažéroch, riaditeľoch bánk, príbuzných, priateľoch, DOKONCA AJ SERVILNÝCH BOSSOCH PODSVETIA, KTORÍ SA VRHLI AKO SUPY NA DOVTEDY ŠTÁTNE PODNIKY. VYBAVOVALI PO STRANÍCKEJ ZNÁMOSTI ÚVERY V BANKÁCH, HLBOKO POD CENU DOSTÁVALI LUKRATÍVNE OBJEKTY, POZEMKY, NEHNUTEĽNOSTI, ABY ICH OBRATOM PREDÁVALI ČI VYKRÁDALI. (Po tomto svedectve Ľuboša Juríka nech mi je dovolené pripomenúť niekoľko mimoriadne závažných faktov. Dnes je už dostatok nezvratných dôkazov, že Ivan Gašparovič, ktorý prakticky v každej vete farizejsky spomína slovo „občan“, neustále tárajúc o tom, ako myslí národne a cíti sociálne, je v skutočnosti súhrn zločinca, zlodeja a štátneho teroristu na funkcii slovenského prezidenta, ktorý miesto prezidentského paláca mal už dávno doživotne obývať väzenskú celu v Ilave či Leopoldove. Nečudujme sa, keď mu neprekáža nielen mafia v športe, ale ani mafiánske firmy, ktoré šport dotujú. Preto je aj takým aktívnym odporcom Špeciálneho súdu, ako aj aktivistom na jeho zrušenie. – poznámka autora V. P.).  

         Budúci historik nikdy nepochopí posledné desaťročie dvadsiateho storočia, ak sa dôsledne neoboznámi s „procesom privatizácie“, ak si hlboko neosvojí zlodejskú morálku ponovembrovej generácie „politikov“, ak si ako hlavnú metódu skúmania oných rokov nepoloží otázku: mať či nemať? O nič iné nešlo, iba o uchmatnutie čo najväčšieho koláča zo spoločného majetku. Dokonca aj Ivan Gašparovič, už ako radový poslanec HZDS, na otázku Parlamentného kuriéra (č. 9/1999), kedy sa podarí dosiahnuť konsenzus medzi koalíciou a opozíciou, odpovedal nezakryto: „Keď sa skončí privatizácia. Privatizácia je to najväčšie zlo, ktoré však potrebujeme, keďže meníme politický a ekonomický systém v štáte.“ Nepochybne mal pravdu, aj keď zabudol dodať, aký osoh mali z privatizácie jeho stranícki a koaliční kolegovia.

         Privatizácia prakticky položila na lopatky národné hospodárstvo, milióny a miliardy, ktoré sprivatizovali „poctiví mečiarovci“ A KTORÉ ULIALI DO ZAHRANIČNÝCH BÁNK NA SÚKROMNÉ KONTÁ, spôsobili pokles výroby, zatváranie podnikov, dramatický rast nezamestnanosti, sociálne napätie, praktické zrútenie zdravotníctva, vážne problémy v školstve a v celej sociálnej sfére, nehovoriac o nevyčíslených morálnych škodách.“   

Záverečný účet pre arcizločincov a arcizlodejov z vysokej politiky

         Ako som už v úvode naznačil, bez statočných a čestných jedincov či už z vysokej politiky, regionálnej politiky, polície, prokuratúr, súdov, ale aj radových zamestnancov na týchto inštitúciách a ministerstvách, ale aj mnohých súkromných osôb, by moje písanie nemalo zmysel. Bolo by to všeobecné písanie, ktoré by bolo o ničom. Každý z týchto jedincov má v mojich očiach mnohonásobne vyššiu hodnotu, ako napríklad tisícová či desaťtisícová kričiaca masa zhromaždená na námestí. Takáto masa, ktorá vás dnes oslavuje, a zajtra je vás schopná udupať. Na rozdiel od týchto statočných jedincov, ktorí, keď majú napríklad pocit, že môžu byť odhalení, dajú vedieť, že už nebudú spolupracovať, alebo sa dočasne odmlčia.

         Od takýchto ľudí som získal nespočetné množstvo materiálov aj na jedného z najodpornejších netvorov ponovembrového Slovenska (no nielen na neho), Vladimíra Mečiara. Boli obdobia, keď som si kládol otázky, prečo práve Všemohúci Boh musel potrestať matku Vladimíra Mečiara, aby práve ona priviedla na svet takéto zločinecko-zlodejské, a neskôr štátno-teroristické monštrum. Prečo na ňu Boh takto zanevrel? Neverím, že by sa niečím zlým spreneverila. Táto statočná a čestná žena, hoci bez patričného vzdelania, ktorá sa vo svojom živote nadrela ako to, obrazne povedané, hoviadko božie, len aby mohla vychovať svoje deti v určitom štandarde, prečo potom? Na základe mnou získaných informácií o jej ťažkom živote pripomínam, že nie všetci muži po fyzickej stránke by vydržali tú drinu, ktorou ona musela vo svojej životnej púti prejsť. Keďže som desať rokov manuálne odrobil v bani, a ďalších trinásť rokov na stavbách, tak môžem posúdiť, ako chutná ťažká robota. Až budem uverejňovať dokument pod názvom: Vladimír Mečiar – od prednovembrového lokaja KSČ a ŠtB k ponovembrovému zločincovi, zlodejovi a štátnemu teroristovi, budem sa mimo iného zamýšľať aj nad tým, či počas svojho života dokázal nájsť odvahu ospravedlniť sa svojej matke, keď nie počas jej života, tak aspoň pri jej hrobe, za všetko zlo, zlodejstvo a zločiny, ktoré tu napáchal.

         Keďže nechcem byť nespravodlivý, tak kvôli objektivite pripomínam, že mnohí rodičia arcizločincov a arcizlodejov z vysokej ponovembrovej politiky sú priamym stelesnením zla, na rozdiel od nebohej matky Vladimíra Mečiara. Takže sa nemožno čudovať jednej, často z platiacich realít, že netvor splodí a porodí len netvora. Je asi prekliatím slovenského národa, že mal a má stálu smolu, že v jeho čele stoja zločinci, zlodeji a amorálni zvrhlíci, z ktorých mnohí majú ešte tú drzosť, že sa považujú dokonca za vlastencov, ba dokonca aj za kresťanov. Oháňajú sa štúrovcami a im podobnými slovenskými dejateľmi, pričom svojim správaním a politickou zbabelosťou napr. umožnili, aby extrémistickí politici maďarskej národnosti, či už v Maďarsku, alebo na Slovensku, urobili z nás extrémistov, na ktorých sa odbavuje a poučuje ich Európska únia, Európsky parlament, a im podobní pokrytci a farizeji z USA. Nikde na svete neexistuje, aby politici inej národnosti, ako u nás poslanci za SMK, sa spolupodieľali na doháňaní nevinných občanov Slovenska k sociálnym samovraždám.     

         Vráťme sa ale do reality, krutej reality, ktorú vo svojej knihe opísal spisovateľ a novinár Ľuboš Jurík. Čitatelia mojich článkov ešte v bývalých Necenzurovaných novinách museli zaregistrovať, že už vtedy som písal o tom, ako v rámci ekonomických rabovačiek na Slovensku politickí zločinci a zlodeji povýšili organizovaný zločin nad vlastných spoluobčanov. Oni ho nielen vytvorili, oni sú aj jeho ochrancovia, rodičia a starší súrodenci. Dnes už mám dostatok nezvratných dôkazov, že práve predstavitelia z vysokej politiky vedome oslabovali prácu polície po technickej a finančnej stránke, vedome umožňovali, aby organizovaný zločin bol pred políciou nie o krok, ale o niekoľko krokov vpredu. Lebo technicky a finančne podvyživená polícia, TO JE ZÁRUKA BEZTRESTNOSTI ZLOČINCOV A ZLODEJOV Z VYSOKEJ POLITIKY, ktorí predstavujú to najväčšie nebezpečenstvo pre Slovensko a jeho občanov. Preto títo zločinci, pokiaľ sa tu obnoví trest smrti, budú musieť byť okamžite utratení. Najlepšie systémom tzv. šokovej terapie.

         Dnes, keď od sadisticko-fašistických tyranov a vrahov z SDKÚ, SMK, KDH, ako aj od ich ponížených služobníkov z masmédií, či rôznych domácich a zahraničných analytických spolkov počúvame – odkiaľ chce Ficova vláda zobrať peniaze na zlepšenie sociálnych podmienok, tak im treba dať nasledovnú otázku: prečo ste nekričali vtedy, keď sa tu vedome rozkrádali stovky a stovky miliárd, ktoré predsa majú tú istú hodnotu ako zahraničné investície, či pôžičky od zahraničných bánk? 

         V rámci medzinárodnej spolupráce a vlastizrady pri rozkrádaní Slovenska, ako aj jeho neskoršom odovzdaní zločinecko-zlodejskými slovenskými politikmi do cudzích rúk, kde nič z tohto sa nerobilo na náhodu, keď oni samotní, či v ich mene sa tu najskôr všetko rozkradlo a vytunelovalo, boli sme nimi cudzine podhodení ako lacná pracovná sila a pokusné králiky pri zveľaďovaní ziskov zahraničných monopolov, ako aj rôznych ekonomických pokusov na vlastnom národe, častokrát ukončené duševnými vraždami či sociálnymi samovraždami nevinných občanov. Realita, ktorú nám predviedli politici SDKÚ, KDH, SDĽ, SMK, ANO a SOP v období rokov 1998 a 2006 nám ukázala, že následky za predchádzajúce ekonomické zločiny HZDS a SNS okamžite systémom kolektívnej viny preniesli na plecia nevinných občanov. Teda, skutoční zločinci ostali nepotrestaní, ale trestaní začali byť nevinní občania. Mimochodom, ako dobre si tu porozumeli arcizločineckí, arcizlodejskí a arcištátnoteroristickí politici z HZDS a SNS s novodobou pravicovo – fašistickou politickou garnitúrou z SDKÚ, KDH a SMK. Vôbec im neprekážalo, že používať fašistické metódy v mierových časoch je omnoho horšie, ako ich používanie za vlády fašistickej diktatúry!!! Veru tak, Ľudia proti rasizmu, Židovská obec na Slovensku, pravičiari a antifašisti z OKS, Fedor Gál a spol., a vám podobní krákoráci zo SME, či týždenníka týždeň, ktorí svojim mlčaním a zbabelosťou ste sa s týmto druhom fašizmu stotožnili.

Vladimír Pavlík