Tesne po novembri 1989 vlastnila KSČ majetok v hodnote asi 10
miliárd korún. Mimo toho vlastnila a užívala nehnuteľnosti štátu
v hodnote piatich miliárd korún, pričom mala aj ďalšie príjmy. Sú
nezvratné dôkazy, že tento majetok, ale
už v súkromných rukách, opätovne vlastnia bývalí komunisti, bývalí
dôstojníci ŠtB, agenti ŠtB, ako aj vysokí úradníci bývalých komunistických
ministerstiev. Ako je to možné? Veď už v máji 1990 bol na základe
tlaku verejnosti vo Federálnom zhromaždení vypracovaný zákon o navrátení
majetku KSČ a SZM ľudu ČSFR. Lenže tento zákon nadobudol právoplatnosť až
k 1. 1. 1991. To teda znamenalo, že KSČ a SZM mali dlhých sedem mesiacov
na to, aby tento majetok mohli rozpredávať a prenajímať súkromným osobám –
komunistom, eštebákom a agentom ŠtB. Že takéto niečo sa mohlo stať, bolo
hlavne zásluhou dvoch, komunisticko-fašistickou ideológiou vyškolených
právnikov Jičínského a Rychetského, ktorí v tom období pôsobili ako
hlavní legislatívci vo Federálnom zhromaždení ČSFR. Hanba a hnus, že
Jičínský doteraz pôsobí ako poslanec českého parlamentu za sociálnu demokraciu,
a Rychetský je dokonca predsedom Ústavného súdu ČR.
Položme si otázku, či táto zásadná legislatívna chyba bola náhodná či
vedomá? Dnes možno jednoznačne povedať, že sa jednalo o úmysel. Vedomý
úmysel. Podobná šanca sa totiž nechala aj rozkrádaniu štátneho majetku bývalých
podnikov zahraničného obchodu. A aby za toto zlodejstvo nemohol byť nikto
postihnutý, odhlasoval federálny
parlament, vedľa ďalších dobre premyslených úprav trestného zákona, ZRUŠENIE
PARAGRAFU O TRESTNOM POSTIHU ZA ROZKRÁDANIE MAJETKU V SOCIALISTICKOM
VLASTNÍCTVE. Poslaneckí tupohlavci tvrdili, že zbavujú trestný zákon
ideologického paškvilu, a pritom v skutočnosti odhlasovali beztrestnosť komunistickým zločincom a zlodejom.
Taktiež bolo odmietnuté aj použitie lustračného zákona pre Investičné
privatizačné fondy. Preto ich mohli ovládnuť bývalí nomenklatúrni
komunisti, bývalí dôstojníci ŠtB, ako aj agenti ŠtB. Ako títo zločinci a
zlodeji bačovali v týchto fondoch, možno dokumentovať napríklad na
Harvardských fondoch, ktoré boli pod kontrolou technickej správy ŠtB, a ktoré
tak s obľubou propagoval a ospevoval treťotriedny ekonóm
a trhový boľševický ošklbovač Václav Klaus.
Kapitálny
úlovok CIA
Dnes, nielen 17 rokov po novembri 1989, ale aj neskoršie udalosti
v bývalej Juhoslávii či na Ukrajine nám názorne dokumentujú, že nielen
americká administratíva, ale aj CIA či iné mocenské spravodajské služby tu
zohrávali nezanedbateľnú úlohu. Po získaní nových vecí či ďalších odborných
analýz môžem konštatovať, že v bývalom Československu existovalo vplyvné
mocenské centrum, ktoré sa začínalo nielen ideologicky, ale hlavne
ekonomicky zbližovať s trhovým
americkým a západným európskym systémom. Pokiaľ prechod od socializmu
k trhovému americkému či prozápadne európskemu ekonomickému modelu mal mať
bezbolestný či nekrvavý priebeh, muselo tu byť nielen určité prepojenie
s neskoršou koordináciou silových a spravodajských mocenských
zložiek, ale aj istý druh dôvery.
Kapitálnym úlovkom pre CIA bolo naverbovanie V. Vajnara pre spoluprácu,
keď pracoval v misii OSN v USA. Vtedy ešte netušili, že z dotyčného
súdruha sa neskôr stane vedúci sekretariátu generálneho tajomníka ÚV KSČ G.
Husáka, a v roku 1983 z jeho rozhodnutia sa stane ministrom
vnútra Československej socialistickej republiky. Pravdepodobne ani ŠtB by sa
nikdy o tomto nedozvedela, nebyť istej náhody. Ale aj priebeh tejto náhody
len dokazuje, že napr. niektorí ich odborníci patrili medzi svetové špičky vo
svojom obore, na rozdiel od hrubých a primitívnych hulvátov, ktorí mali na
starosti tzv. vnútorných nepriateľov. Ako vlastne k tomuto odhaleniu
prišlo?
Spravodajca Hlasu Ameriky J. Naegele bol na návšteve u Jána
Čarnogurského. Jeho cestu z Prahy do Bratislavy sledovalo špeciálne
komando ŠtB, a celý rozhovor Čarnogurského s Naegelem bol nahrávaný.
Počas tohto rozhovoru Naegele Čarnogurskému povedal, že V. Vajnar by mal
vymeniť na funkcii ministra zahraničných vecí B. Chňoupka. Čarnogurský vyjadril
počudovanie, prečo má minister vnútra prejsť na funkciu ministra zahraničných
vecí. Naegele povedal, že to je
v poriadku, lebo Vajnar je pre Západ prijateľný. Na základe tohto
vyjadrenia špecialisti z ŠtB urobili dôkladnú analýzu, po ktorej sa im
neskôr podarilo zistiť, že Vajnar bol naverbovaný CIA, keď pracoval
v misii OSN v USA. No ani toto zistenie nebolo konečné. Neskôr bol
v Prahe zaistený cudzinec od CIA, ktorý mal pri sebe závažné dokumenty.
Jeho osobnú prehliadku schválil náčelník odboru v Prahe. Keď sa to Vajnar
ako minister vnútra dozvedel, okamžite tohto náčelníka odboru, ako aj jeho
dvoch podriadených, ktorí osobnú prehliadku nariadili, prepustil.
V roku 1985 Vajnar ponúkol Lorencovi funkciu prvého námestníka
federálneho ministra vnútra. Keďže Vajnar, pokiaľ sa mám odvolať na svedectvo
samotného Lorenca, bol vzdelaný, skúsený a veľmi pracovitý človek, pedant
a skúsený diplomat so značnou
dávkou nedôverčivosti, možno sa plným právom domnievať, že od tohto
okamihu, alebo po nejakom čase od tohto okamihu sa Lorenc stáva jedným z
kľúčových hráčov v udalostiach, ktoré sa tu odohrali v novembri 1989.
Za ministrovania V. Vajnara bol šedou eminenciou na dotyčnom ministerstve aj
pplk. Krása, jedna z hlavných osobností koordinácie činnosti nielen
v novembri 1989, ale aj po novembri 1989 pri nových a nekrvavých
politicko-ekonomických zmenách.
Pri dvoch reorganizáciách vlády v roku 1988 prišiel o svoju
funkciu aj V. Vajnar. Podľa mojich informácií si nielen ÚV KSČ, ale ani RVHP
nemohli kvôli blamáži dovoliť priznať, že minister vnútra socialistického štátu
bol spolupracovníkom CIA. Jeho odvolanie komentoval Alojz Lorenc takto – „Ľudia
túžili po zmenách a čakali, kto ich osloví presvedčivým programom.“
(Ministerstvo strachu? – str. 145). Hoci Lorenc ako najvyšší šéf ŠtB musel
vedieť o Vajnarovej činnosti pre CIA, nemá doteraz záujem
o tomto hovoriť. Neskôr odhalená realita nám ukazuje, že Vajnar, Lorenc
a Krása, samozrejme v úzkej spolupráci s KGB a ŠtB už
v roku 1987 pripravovali vytypované a dobre preverené skupiny mladých
kádrov, kde niektorí boli presúvaní priamo do zahraničia, napr. do Sovietskeho
zväzu a Číny. Taktiež sa do zahraničných bánk presúvali stámilióny korún.
Z jednej takejto skupiny vznikla neskôr v roku 1994 aj Penta Group.
Tejto finančnej skupine, ktorej základy boli položené komunistickou
nomenklatúrou, KGB a ŠtB, bude venovaná samostatná kapitola. Len tak mimochodom,
bolo by zaujímavé Lorencove vysvetlenie ohľadom jedného zo zakladateľov Penty
Group Mareka Dospivu, čo v skutočnosti rozhodlo, že bol vybraný
v roku 1987 do tzv. čínskeho a ruského výsadku. Z niektorých
informácii a dokumentov mi vyplýva, že existuje rodinný či príbuzenský
vzťah medzi ním a Milošom Dospivom, občanom českej národnosti, bývalým
dôstojníkom I. správy ŠtB, jedným z vrahov tajne vysväteného kňaza
Přemysla Coufala vo februári 1981 v Bratislave. Treba pripomenúť, že Miloš
Dospiva sa stal príslušníkom ŠtB už v roku 1948. O niekoľko mesiacov
po násilnej smrti tohto tajne vysväteného kňaza sa Alojz Lorenc stal náčelníkom
ZNB hlavného mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja. Súčasťou správy
ZNB bola aj správa ŠtB, ktorá mala na starosti Přemysla Coufala. Takže Lorenc
musel o všetkom vedieť.
Ponovembroví
politici ako predĺžené ruky zločincov z KSČ a ŠtB
Je to taký
zvláštny paradox, že Ján Čarnogurský, hoci nechtiac, sa spolupodieľal na
odhalení V. Vajnara. Horšie ale je, že tento politik sa vedome, ako
spolupáchateľ, spolupodieľal na najzavrhnutiahodnejších ekonomických zločinoch
na nezanedbateľnej časti slovenského národa. No ani toto nie je konečný odpočet
jeho zločinov a kolaborácie so zločincami z KSČ a ŠtB po
novembri 1989. Ako politik sa svojou činnosťou spolupodieľal nielen na
likvidácii kresťanstva na Slovensku, oslabovaniu či spochybňovaniu kresťanských
ideálov, ale sa aj spolupodieľal na oslabovaní a spochybňovaní pozícií
najvyšších predstaviteľov Kristovej cirkvi na Slovensku. Tak ako KDU-ČSL
v Českej republike urobila z Ježiša Krista, obrazne povedané,
politického prostitúta, tak politici typu Jána Čarnogurského urobili z KDH
bezcitnú a cynickú, hermeticky uzatvorenú, Antikristovu organizáciu. Mám
dosť dôvodov tvrdiť, že to robili a robia vedome a cieľavedome.
Dôvodov je niekoľko. Pre sionisticko-židovské kruhy, ako aj liberálne kruhy
a rôzne sily zla, je úplne neprípustné, aby kresťanstvo nielen
v rovine politickej, ale aj v rovine občianskej, sa stalo vedúcou
silou na Slovensku po novembri 1989, hoci prednovembrová realita to priamo
predurčovala. Prečo zrazu taký strach?
Dôvod je vcelku jednoduchý. Pokiaľ by na Slovensku vládli skutoční
kresťanskí politici, tak by sa tu nikdy
neboli realizovali také ekonomické zločiny, ako aj zločiny proti ľudskosti, aké
sa tu napáchali za posledných 16 rokov. Pričom tieto zločiny sa realizovali
v mene pretransformovanej prednovembrovej komunisticko-eštebáckej
oligarchie a ich pomocníkov – zločineckých a zlodejských politikov.
Tvrdím, že touto politikou najvyšší predstavitelia KDH vedome oslabujú
a spochybňujú autoritu najvyšších predstaviteľov Kristovej cirkvi na
Slovensku, ale aj samotné kresťanstvo. O bezbrehom cynizme Jána
Čarnogurského svedčia napr. aj jeho výroky v týždenníku Domino fórum číslo
46/2005, citujem: „V sociálnej sfére sa
komunizmus na Slovensku premenil na najtvrdší kapitalizmus, akého dnes už ani
na Západe niet.“ Pri tejto jeho vete, vete pravdivej a realistickej si
treba uvedomiť, že toto tu zaviedli a zrealizovali komunisti a eštebáci
utrhnutí z reťaze v mene demokracie, slobody a ľudských
práv v podaní disidentských kolaborantov. Vyrabovali majetok tohto národa
ako tí najzločineckejší novodobí fašistickí vyvrheli, potláčajúci pri tom
nielen právo na život, ale aj právo na dôstojný život nezanedbateľnej časti
slovenských občanov. Dokonca im už neprekáža ani zavádzanie systému kolektívnej viny na nevinných občanoch za
ekonomické zločiny, ktoré tu spolu s politikmi napáchali.
Že je to aj zásluhou takých, ako je on sám, svedčí aj ďalší výrok
v dotyčnom týždenníku, citujem: „Na
našej vnútroštátnej úrovni dohody medzi disidentmi a komunistickou vládou
sa dosiahlo, že pád komunizmu sa udial vcelku kultúrne v rámci ústavných
pravidiel a najmä bez krviprelievania.“ Škoda len, že nemal odvahu
povedať, že za vlastizradu a kolaboráciu disentu
s komunisticko-eštebáckymi fašistickými zločincami sa nám títo po novembri
1989 odvďačili nielen tými najodpornejšími nekultúrnymi protiústavnými
metódami, ale aj psychickou a fyzickou likvidáciou nevinných občanov, kde
nezanedbateľný počet z nich dohnali k sociálnym samovraždám.
V týždenníku Nové slovo bez rešpektu č. 27/1994 jednoznačne priznal, že
ako predseda vlády sa spolupodieľal na najzávažnejších ekonomických zločinoch,
spojených s protizákonným rabovaním majetku, citujem:
„V prostredí, kde som sa pohyboval
ja, sa hovorilo, že prví privatizovali
starí komunisti, ktorí si nahrabali peniaze. Keby som bol chcel podnikať kroky
proti privatizérom, moji prívrženci by to boli privítali. Verejne som vtedy
povedal, že poznám aj špinavé peniaze a že sú mechanizmy aspoň čiastočne
ich odlíšiť od čistých. Uvažovali sme týmto smerom, ale systémové kroky proti
tomu robiť- bolo by znamenalo zastaviť privatizáciu....Privatizácia bola dobrá
a netreba spätne si za ňu sypať popol na hlavu. BOLA V SÚLADE
S PRÁVOM A KRESŤANSKÝM PRESVEDČENÍM.“
A ja, ako autor tohto dokumentu hovorím, že by bolo v súlade
s právom a kresťanským presvedčením, keby bol verejne vyobcovaný priamo
do horúcich pekiel. Čím skôr, tým lepšie. Lebo všetko nasvedčuje tomu, že práve
cez neho sa chystá ďalšie oslabenie KDH s následnou víziou –
v budúcich voľbách sa nedostať do parlamentu. Taktiež si treba položiť
závažnú otázku, komu to v skutočnosti vyhovuje, keď väčšina občanov chodí
na bohoslužby, no do vysokej politiky volia predstaviteľov zla?
Keď
politických väzňov riadia konfidenti ŠtB
Po novembri 1989 mali byť morálnou elitou národa. Mali byť vzorom
odvahy, statočnosti, morálky, cti a vlastenectva pre väčšinu národa. Áno,
hovorím o politických väzňoch. Nestalo sa tak. ŠtB ani tu nenechávala nič
na náhode. Tí statoční a čestní sú dnes vytláčaní kolaborantmi tejto
zločineckej organizácie. Dôvod je celkom prozaický. Konfederáciu politických
väzňov v ČR nezakladali a neskôr neovládli tí statoční
a nekolaborujúci. Závažné a zároveň otrasné svedectvo k tejto
téme bolo uverejnené v mesačníku Svědomí č. 8/2006 na stranách 10-11.
Dočítame sa tu, že pri zakladaní KPV bolo niekoľko agentov ŠtB a členov
KSČ. Uvádzajú sa tu mená šiestich agentov a tajných spolupracovníkov ŠtB
s dátumom ich narodenia, krycími menami a registračnými číslami.
Jedná sa o tieto mená: František Melichar, Čeněk Sovák, Bruno Fagoš,
Ladislav Tonar, Pavel Muraško, Miroslav Hesoun.
Hlavnou oporou týchto agentov ŠtB či im podobných kolaborantov
v radoch politických väzňov bolo Ministerstvo vnútra ČR. Vrcholom cynizmu,
ale aj urážky a pľuvancov do tváre tých čestných politických väzňov bolo,
že agenti ŠtB v ich radoch presadili, že o tejto téme sa nesmelo
verejne hovoriť. Dokonca to zašlo tak ďaleko, že tento kolaborantský odpad
nielen začal dezinformačnú kampaň na adresu tých neskompromitovaných, keď si
títo založili Združenie bývalých politických väzňov, ale dokonca sa postavil na
stranu ľavicových a komunisticko-eštebáckych zločincov, ktorí
vykonštruovali krivé obvinenia za účelom uväznenia najmladšieho člena KPV ČR
Vladimíra Hučína.
(Pokračovanie v ďalšej časti)
Vladimír Pavlík
|
|