Zastávam názor, že v prvých dvoch častiach som dostatočne
preukázal, že žiadna zmena politického a ekonomického systému
v bývalom sovietskom bloku sa nerobila na náhodu, ako sa nás o tom
snažia presvedčiť kadejakí havlomodlári, či im podobní pseudohumanisti,
kaviarensko-politickí hochštapleri a povaľači, čo budem preukazovať aj
v tejto časti dokumentu. Ponovembrová realita v Česku
a Slovensku nám taktiež nezvratne potvrdila, že Štátna bezpečnosť pred
novembrom 1989 nebola len zločineckou organizáciou majúcou v sebe tú
drzosť, že sa pasovala nielen za ochrancov záujmov československých občanov,
ale aj samotného štátu od rôznych domácich a zahraničných, teda, nimi
vyrobených nepriateľov. Nielen príprava, ale aj realizácia rozkrádania štátneho
majetku po novembrových udalostiach jednoznačne preukázala, že ŠtB, či jej
agentov možno označiť aj prívlastkom – arcizlodejskí, arcizločineckí, komunisticko - fašistickí gauneri,
ktorí by mali byť pri znovuzavedení trestu smrti zaživa nahádzaní do
desaťmetrových jám a zahádzaní zeminou. Samozrejme, že súčasťou tohto
ozdravného aktu by malo byť aj zabavenie ich nakradnutého majetku. Trestom
smrti by mali byť odmenení aj všetci tí ponovembroví poslanci, ako aj všetci tí
„ctihodní“ ústavní lumpengauneri označkovaní skratkou JUDR, ktorí takéto
ekonomické zločiny s ostatnými politikmi cez spoločne pripravené zákony
zrealizovali. Ich popravy by mali byť verejné, spojené s ľudovými
slávnosťami, a mali by byť ódou na radosť, čo by v skutočnosti bol
prvý krok k demokracii a právnemu štátu.
Ako KGB
a ŠtB už v roku 1987 pripravovali niektorých zakladateľov Penty Group
Treba úplne jednoznačne povedať, že konkrétni špičkoví arcizločinci
z ŠtB typu Alojza Lorenca boli na rozdiel od väčšiny komunistickej
nomenklatúry o nejaký ten rok vpredu, hlavne v príprave na páchanie
ekonomických zločinov a ekonomického zbojstva po novembri 1989. Myslím tým
presun štátneho majetku do rúk vybraných dôstojníkov a agentov tejto
arcizločineckej a arcizlodejskej organizácie. Kvôli objektivite treba ale
povedať, že v príprave na tieto ekonomické zločiny zo strany ŠtB boli
zainteresovaní aj niektorí vybraní členovia komunistickej nomenklatúry.
Počítalo sa so všetkými možnými variantmi. Dokonca aj s takými, že
niektorí agenti ŠtB, napr. Marcel Děkanovský z Košíc, nar. 2. 11. 1948,
agent ŠtB, reg. č. 12366, 236610, evidovaný košickou ŠtB, krycie meno Marcel,
taktiež evidovaný ŠtB pre Prahu a Stredočeský kraj, reg. č. 23905, 390501,
krycie meno Marcel, ktorý sa po novembri 1989 spolupodieľal na zakladaní pravicových periodík, napr. TELEGRAF
a DOMINO. Po niekoľkých ďalších rokoch sa spolupodieľa na vzniku súkromnej
televízie TV GLOBAL, kde hlavným komentátorom sa stal najpravicovejší pravičiar
Peter Schutz, ktorý sa po novembri 1989 dostáva na politické výslnie systémom –
kde sa vzal, tu sa vzal, a zrazu je tu Peter Schutz. Z tejto
televízie sa neskôr stáva TV JOJ.
Týždenník pravicového a konzervatívneho zamerania TELEGRAF,
z ktorého sa neskôr stáva denník v službách ODS, vzniká 24. februára
1991. Vydavateľom je spoločnosť GENNEX. Ako adresu uvádza Blatnická 16, Praha.
Šéfredaktorom je určený MUDr. Miroslav Macek, neskôr nomenklatúrny politik ODS,
ktorý sa v polovici roka 2006 prezentoval fackou a napadnutím
v priamom prenose MUDr. Davida Ratha, ktorý bol v tom čase ministrom
zdravotníctva ČR. Spoločnosť GENNEX a.s., IČO 506028, Hlubočepská 6, Praha 5,
vznikla 30. 4. 1990. Riaditeľom sa stáva Vladimír Tichý, Vodní 9, Praha5.
Predsedom sa stáva Marcel Děkanovský, Jesenského
12, Košice. Základný kapitál spoločnosti je 960 000 Kčs. 68% akcií patrí
Armádnemu filmu, 32% akcií patrí osobe talianskej národnosti menom Mario
Bologna, Via passo della Stelvio, Brescia, Itália. Mimochodom, tento taliansky
občan tu vystupuje ako partner Marcela
Děkanovského.
Poďme ale k histórii vzniku súčasnej Penty Group. Pokiaľ sa tejto
finančnej skupine hovorí ako finanční žraloci, tak si treba uvedomiť, že tými
skutočnými žralokmi nie sú jej poprední šéfovia Jaroslav Haščák a Marek
Dospiva. Aj keď, lebo taká je realita,
možno úplne jednoznačne predpokladať, že Haščák s Dospivom disponujú
významnými diskreditujúcimi materiálmi na nezanedbateľný počet politicky
a ekonomicky činných ľudí na významných postaveniach. Nakoniec Alojz
Lorenc by o tom vedel nielen rozprávať, ale aj objasniť, ako sa to všetko
pripravovalo. Aj preto skutočnými žralokmi stojacimi v pozadí sú
arcizločinci a arcizlodeji z KGB a ŠtB. Len tak mimochodom,
poďme si pripomenúť isté pravidlá, platiace v bývalom režime, pokiaľ bol
niekto KGB a ŠtB v bývalej Československej socialistickej republike
vytypovaný a neskôr vybraný na štúdium do Moskvy, dokonca na privilegovaný
Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov, ktorý bol jednou
z najdôležitejších inštitúcii pod 100% dohľadom KGB. Mnohým absolventom sa potom menili aj životopisy, hlavne podľa
záujmov ich využitia. Tu sa napríklad absolventi učili aj špionážnemu remeslu.
Treba povedať, že Haščák s Dospivom museli pochádzať nielen
z rodín, kde ideológia KSČ a ŠtB musela byť priamo posvätnou kravou,
ale aj oni od svojej mladosti museli zapadnúť do noriem poslušnosti
a oddanosti KSČ a ŠtB. To napr. znamená, že pokiaľ obaja už ako 18-roční v roku 1987 nastúpili
na Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov, tak zločiny KSČ a ŠtB
už museli prezentovať tak, že z ich pohľadu sa nejednalo o žiadne
zločiny, ale o ochranu záujmov ľudovodemokratického, a neskôr
socialistického zriadenia a záujmov robotníckej triedy. Paradoxné pritom
je, že práve z týchto špičkových odborníkov z KGB a ŠtB, ktorí
Haščáka s Dospivom vybrali, sa potom stali tie najzlodejskejšie
kapitalistické monštrá, kde pri
rozkrádaní vlastného štátu sa dokázali spojiť a dohodnúť aj
s bývalými ideologickými nepriateľmi. Nakoniec aj ich cynizmus,
arogancia a bohorovné správanie svedčí o tom, od koho takéto základy
dostali.
Nezanedbateľnú úlohu pri výbere Mareka Dospivu a Jaroslava Haščáka
mohol zohrať aj ten fakt, že v ich rodinných rodokmeňoch figurovali
dôstojníci ŠtB typu Miloslava Dospivu, nar. 24. 12. 1924, ev. č. 164 159,
pracovníka I. správy ŠtB a Jána Haščáka, nar. 23. 3. 1923, pracovníka
správy ŠtB Košice. Hlavne Miloslava Dospivu možno radiť do kategórie špičkového
arcizločinca, ktorý napr. už tri mesiace po Februári 1948 v hodnosti
strážmajstra ŠtB patril do komanda pracujúceho na odhaľovaní protištátnych
živlov, ako aj v hľadaní protištátnych materiálov. To, že o 33 rokov
neskôr sa spolupodieľal na fyzickej likvidácii tajne vysväteného kňaza Ing.
Přemysla Coufala v Bratislave koncom februára 1981, ako by len dokazovalo,
že aj v dôchodkovom veku 56 rokov bol schopný likvidovať tzv. triedneho
nepriateľa. Niet pochýb, že Alojz Lorenc a jeho pobratimovia z ŠtB
vedeli, že pre svoje neskoršie
ekonomické záujmy si vybrali dobrých, oddaných a hlavne poslušných
a bezcitných adeptov na neskoršie spravovanie pochybne nadobudnutého
majetku, ktorý bol predtým v rukách štátu či jeho občanov.
To, že ŠtB bola nielen arcizlodejskou, ale aj arcizločineckou organizáciou, kde, pokiaľ im to vyhovovalo, dokázali
kryť aj špičkového nacistického zločinca, sa verejnosť mohla dozvedieť
koncom novembra 2000 v denníku Mladá fronta DNES. Napr. aj to, ako
poprední predstavitelia bývalého komunistického Československa v 60.
a 70. rokoch kryli nacistického zločinca Wernera Tuttera, ktorý sa
dopustil vojnových zločinov proti civilnému obyvateľstvu a mal by mať na
svedomí 92 vrážd na Slovensku a v Česku. Od roku 1954 žil v Západnom
Nemecku, kde pôsobil ako agent II.
správy ŠtB. Dôkazy o jeho zločinoch odmietol vtedajší režim vydať
nemeckej justícii, ktorá ich opakovane požadovala. Kauza Tutter názorne
dokumentuje, že komunisti a príslušníci ŠtB využívali nacistických
zločincov, a dokonca ich aj chránili.
Samozrejme, že čitatelia môžu namietnuť, čo má toto spoločného
s Pentou Group. Konštatujem, že je tu mnoho spoločného. Len to dokazuje,
že arcizločinci z KSČ a ŠtB sa neštítili ničoho. Pokiaľ im vyhovovali
nacistickí zločinci, dokonca vrahovia československých občanov, tak ich kryli
a využívali ich služby. Keď potrebovali rozkradnutím si privlastniť
majetok československého národa, neskôr českého a slovenského, tak sa
nielen na to dlhodobo pripravovali, ale to aj cez pochybné zákony realizovali,
napr. aj cez Pentu Group.
Stále
tajné, alebo už zničené, či dobre uložené niektoré materiály?
Bolo by to mimoriadne zaujímavé čítanie z materiálov KSČ, ŠtB, ako
aj vtedajšieho ministerstva zahraničných vecí o tom, čo v skutočnosti
rozhodovalo, že prijímacie pohovory na právnickú fakultu v Prahe robené
Marekom Dospivom a Jaroslavom Haščákom boli vyhodnotené ako tie najlepšie.
Ešte zaujímavejšie by bolo čítanie, kto
na ministerstve zahraničných vecí rozhodol o tom, že obaja menovaní pôjdu
študovať na Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov do Moskvy, ako aj
vedomostné a ideologické posudky za tým účelom vypracované. Pred
nejakým časom som získal vierohodné informácie, (čas ukáže, čo bude zrelé na
uverejnenie), že v archívoch bývalej KGB v Moskve sú na Haščáka
a Dospivu mimoriadne cenné informácie, nielen ohľadom ich kádrových
materiálov a záruk zo strany ŠtB,
ale aj odborné hodnotenia a výsledky zo strany KGB počas ich štúdia na
Moskovskom štátnom inštitúte v období rokov 1987 - 1991.
Vladimír
Lexa a Penta Group
Pod absolútnym dohľadom ekonomického odboru ŠtB za bývalého režimu bola
aj štátna plánovacia komisia. Jej šéfom do novembra 1989 bol Vladimír Lexa.
Zároveň s touto funkciou bol aj podpredsedom vlády Slovenskej
socialistickej republiky a členom prvej porevolučnej vlády. Možno plným
právom povedať, že mal najlepší prehľad
o tom, ako vyzerá slovenské hospodárstvo na začiatku deväťdesiatych rokov.
Netreba ale zabúdať, že týmto prehľadom disponovali aj ekonomické kruhy KGB
a ŠtB. Teda tie kruhy, ktoré už v roku 1987 po predchádzajúcej
dvojročnej príprave zrealizovali odchod Haščáka a Dospivu na štúdium do
Moskvy. A pokiaľ by týmto kruhom trebárs Vladimír Lexa nevyhovoval, teda,
nebol by jeden z nich, nemal by šancu za bývalého režimu vykonávať tú
funkciu, ktorú vykonával.
O svojich vzťahoch s Pentou Group v ekonomickom
týždenníku Trend č. 21/2006 uviedol, že pánov z Penty pozná veľmi dobre
a veľmi si ich váži. Podľa neho sú šikovní a ambiciózni
a párkrát sa s nimi aj rozprával. Keďže Vladimír Lexa má už 69 rokov,
tak som mu ochotný odpustiť aj jeden zaujímavý a rozporný blud, že pánov
z Penty pozná veľmi dobre, hoci sa s nimi len párkrát rozprával. Ha,
ha, ha, ha, ha, starý pán Lexa. No nielen to. Starý pán Lexa si naďalej robí
prdel z čitateľov Trendu aj v ďalšej pasáži, keď o penťákoch
povedal aj toto: Mne sa títo podnikatelia
páčia najmä preto, lebo sú vzdelaní, nesmierne pracovití, koncepční... VYRÁSTLI BEZ KONTAKTOV, ale vlastnou usilovnosťou
a cieľavedomosťou sa dopracovali tam, kde sú. Ha, ha, ha, ha, ha,
starý pán Lexa, to máte skutočne pocit, že všetci na Slovensku patria do
kategórie volov a žrútov kadejakých kágebácko – eštebáckych lexovín?
(Dokončenie v ďalšej časti)
Vladimír Pavlík
|
|