15 júl,2015 | Rozhovor
Nie iba spoločnosť Google či Apple Steva Jobsa patria ku „garážovým“ firmám, teda firmám, ktoré začali svoju činnosť v garáži. 1. januára 1955 boli v Poprade založené Pražiarne, baliarne a skladište štátneho obchodu, kde sa začalo s výrobou dnes najznámejšej slovenskej Popradskej kávy v dvoch garážach so šiestimi zamestnancami.
Prvá pražička mala obsah násypu 45 a 90 kilogramov zelenej kávy. V rokoch 1958 až 1962 vyrástol nový závod s výrobnou kapacitou až 450 ton kávy ročne. Firma prešla zložitým vývojom v rámci niekoľkých štátnych zriadení – Československej socialistickej republiky, Českej a Slovenskej federatívnej republiky a Slovenskej republiky – od štátneho podniku k stopercentnej súkromnej akciovej spoločnosti, s výlučne slovenským kapitálom.
Spoločnosť Baliarne obchodu Poprad dnes zamestnáva približne 250 ľudí. Jej hlavné portfólio tvorí káva a čaj. Výroba kávy je výlučne doménou popradského závodu, kde sa káva praží, melie, aj balí. V druhom závode v Spišskej Belej sa spracúva čaj a tiež tam má firma svoje sklady pre suroviny a obalové materiály. V minulosti spracovávala aj sušené arašidy, kokos, lupienky a dokonca bola najväčším výrobcom kornútkov na Slovensku. Dnes je ale situácia iná a spoločnosť sa zameriava len na svoje dva základné produkty. V mletej káve a v čaji má na tunajše pomery vysoký podiel, až 36 percent. Plány firmy sú jasné, zostať najväčším výrobcom čaju a kávy na Slovensku a zároveň sa presadiť aj v zahraničí.
Spoločnosť Baliarne obchodu je s menom súčasného generálneho riaditeľa Viliama Matušeka spojená už viac ako 28 rokov.
„Nerobil som to, čo som mohol, ale len to, čo som mal“ - Viliam Matušek starší
O privatizácii štátnych podnikov po nežnej revolúcii sa hovorí veľmi málo, aj keď po čase je zrejmé, že na Slovensku išlo o najväčšiu lúpež tisícročia, spojenú s korupciou, ktorá pretrváva dodnes. Stali ste sa riaditeľom štátneho podniku a mali ste čo robiť, aby sa spoločnosť vyhla divokej privatizácii, keď sa k prosperujúcim slovenským podnikom dostali rôzni dobrodruhovia, ktorí o výrobe, obchode a podnikaní nevedeli vôbec nič. Boli za nimi kamaráti vplyvných politikov, zahraniční investori a rôzne mafiánske gangy. Ako si spomínate na toto obdobie, ktoré väčšina prechádza bez slov, akoby sme túto časť našej histórie chceli vymazať z pamäti národa?
– V tej dobe ma nikto nepoznal, nikomu som za nič nemusel byť povďačný a od nikoho som nič nechcel. Prišli za mnou rôzni ľudia a ponúkali mi strašné veci. Nedá mi nepovedať, že korupciu tu nezaviedli naši manažéri. Korupcia tu prišla z tých krajín, ktoré nám prišli pomáhať. Títo ľudia nikdy nevedeli súťažiť a už vôbec nikdy nevedeli byť féroví, ale skúpili všetko. Pamätám si to veľmi presne. Do podniku som prišiel v roku 1987 a pracoval som ako vedúci údržby. Na starosti som mal stavby, rekonštrukcie, stroje, energetiku. Bola to zložená funkcia a bolo veľmi veľa veci, ktoré som musel robiť. Keď prišla revolúcia, ľudia z VPN, KDH a ďalšie skupiny, ktoré odvolávali z funkcií straníkov, hľadali nových ľudí do riadiacich funkcií. Prihlásil som sa do konkurzu na funkciu riaditeľa ako jediný kandidát za firmu – teda nebol som nominovaný žiadnou politickou stranou. Viem, ako to v tej dobe fungovalo. Baliarne obchodu boli v Prahe, Bratislave, Poprade, v Trnave, Valašskom Meziřičí. Všetko bolo rozdelené, premyslené a urobené tak dôkladne, že sme boli sebestační. V týchto firmách boli na vysokej úrovni systémy práce i zahraničné technológie, ale dopadlo to katastrofálne. Ľudia z vyspelých krajín, ktorí nám prišli pomáhať, všetko podplatili a začali tými hore. Keď tu teraz niekto vykrikuje, že sme skorumpovaný národ, nie je to tak. Toto nám tu zaviedli oni. Nie v rámci trhového systému a trhového hospodárstva, ale v rámci dobývania svojich záujmov.
V tom období patrili firmy, ktoré ste spomenuli, pod ministerstvo obchodu a cestovného ruchu…
– A prvý obchod, ktorý sa otvoril pre zahraničného producenta kávy, známu nemeckú firmu, bol priamo na ministerstve. Už vtedy sa hovorilo, že pani ministerka zobrala 1 mil. mariek. Verím tomu, že to tak bolo, lebo to bola najjednoduchšia cesta. Bola to len hra a keď to išlo na ministerstve, čo bránilo tomu zabezpečiť i ďalší odbyt pre túto firmu? Kúpili sa všetky fungujúce cukrovary, solivary, konzervárne, všetky potravinárske firmy a všetko zlikvidovali. O slovenských cukrovaroch nerozhodli naši riaditelia firiem, ale majitelia zahraničných cukrovarov v Nemecku. A o ostatných odvetviach, hlavne potravinárskeho priemyslu, sa rozhodlo podobne.
Spomínam si, ako cez revolúciu na Václavskom námestí v Prahe volali rečníci po zrušení čs. obchodných noriem. Bol to už vtedy zámer zlikvidovať naše zdravé potraviny?
– Samozrejme a štát stanovil kritéria, ktorými vytvoril živnú pôdu pre narušenie nášho zdravotného stavu pre zahraničné firmy, ktoré to robia. Postupne to naučili aj našich ľudí. Kedysi mamka doma piekla chlieb, do ktorého dala múku, soľ, vodu a droždie. Dnes neviem nájsť jediný chlieb, ktorý konzumujeme dennodenne celý život, v ktorom by nebola aróma, kyselina askorbová, enzýmy, emulgátory… Čo to robí v chlebe? Rovnako si vezmite džús, ktorý dostávajú deti v školách. Je tam možno 20 chemických látok… Na každý výrobok, ktorý musí vydržať hlavne dlho, sa vymyslela chémia a v našich potravinách máme tisícky ton v podobe farieb, konzevantov, stimulátorov, aditív. Ešte aj ovocie a zelenina vydrží pomaly dva roky, toľkou chémiou je zakonzervovaná. V zahraničí nič také neexistuje a som veľmi rád, že konečne začali na potravinárske výrobky písať zloženie. Verím, že ľudia si to prečítajú a sami sa rozhodnú, čo budú konzumovať. Noví majitelia našich bývalých firiem hlavne vedia, že musia ponechať naše značky. Svoje výrobky, ktoré sa už ani nevyrábajú v Čechách a na Slovensku, predávajú pod našimi bývalými obchodnými značkami. Mali by sme si uvedomiť, že celá svetová ekonomika je postavená na spotrebe a zahraničné firmy u nás kupovali priamu výrobnú spotrebu. Keď si teda niekto myslel, že nám tu z únie prišili pomôcť, tak to bol hlboký omyl a kto to nevidí ani dnes, je buď hlúpy alebo slepý. Dnes sú tu všetky zahraničné siete a pýtam sa, čo tu robia?
Trochu sme odbočili, vráťme sa k privatizácii. Ako to teda bolo?
– Nedávno v médiách zaznelo, že na Ukrajinu poslali v rámci USAID 200 ekonomických špecialistov, ktorí budú robiť poradný orgán pri nejakom ministerstve. Je to presne kopírovanie toho, čo sa stalo u nás. U nás to bol USAID – transakčný tím, ktorý robil poradcov pre ministerstvo hospodárstva a prišli nám radiť. Myslel som si, že kapitalisti nás prišli naučiť robiť! Boli to ale špecialisti, ktorí prišli na výber firiem a to bola predprípravná fáza. Išlo o to, aby zistili, ktorú firmu môžu zaradiť do svojho portfólia, ktoré firmy sú značkové, ktoré majú perspektívu a ktoré pôjdu do útlmu. Slovenské firmy v rámci privatizácie dávali privatizačné projekty, ale tie neboli pre nás, ale pre týchto poradcov, aby sa zorientovali. Aj u nás to bolo rovnaké a aj ja som urobil privatizačný projekt v skratke, v ktorom bola vlastne celá „duša firmy“. Páni poradcovia ale namietali, že im tam chýba plán na päť rokov. Pýtal som sa, aký plán, veď je po revolúcii a je tu trhový mechanizmus a žiadny plán nemáme. Ľudia z ministerstva to z mojej strany považovali za absolútnu sabotáž a chceli ma odvolať. Ostali veľmi prekvapení, keď som im povedal, aby ma nestrašili a jednoducho mi poslali faxom, že ma odvolávajú. Nechám tu kľúče od firmy a je to vybavené. Nikdy som riaditeľom nebol a stal som sa ním len náhodou. S odvolaním som žiadny problém nemal, stačilo poslať papier, ale odôvodniť to museli oni. Následne do firmy prišiel jeden z poradcov USAID a okrem iného sa ma opýtal, že keby to bola moja súkromná firma, či by som plán mal? Povedal som mu, že samozrejme, ale že toto je štátna firma, nie súkromná. Nasledovali ďalšie stretnutia na ministerstve, na protimonopolnom úrade, kde som sa dozvedel, že sme monopol a rôzne iné nezmysly. A to ma poúčali mladí ľudia, ktorí nevedeli vôbec nič. Preto som po revolúcii neuznával mladých ľudí. Ja som prešiel celou výrobou a mal som 39 rokov a títo mladí sa narodili a povedali im, že budú analytici a oni v 23 rokoch prednášali o ekonomike! Chcel som, aby mi v súvislosti s monopolom ukázali obchod, kde nie sú zahraničné kávy. Argumentovali, že tí ostatní vraj toľko nepredávajú. To som ani netvrdil, veď my sme mali iba dominantné postavenie. Ale monopol, keď sa tu predávala najhoršia kvalita v peknom balení? Keď si dnes Ukrajina myslí, že im Európska únia pomôže, je to hlboký omyl. Ukrajina bude slúžiť len ako surovinová základňa a odbytište ich výrobkov.
Množstvo stretnutí na ministerstvách, na úradoch, návštevy v podniku. Prečo taký tlak?
– Jednoducho preto, že oni to chceli predať firmu do Rakúska. Pán z ministerstva mi na stretnutí, kde bol prítomný aj zástupca tejto firmy rovno povedal, že my chceme mať s Rakúskom dobré vzťahy a mali by sme im to predať. Pýtal som sa, na čo tu vôbec som, keď je to politické rozhodnutie a keď chcú firmu predať? Na čo ma volajú? Mali predsa všetky papiere o firme a tak som zástupcovi ministerstva odporučil, nech ich dá záujemcovi, on si to preštuduje a kto za to zobral úplatok, nech mu ju predá. To boli strašné veci! Skončilo to tým, že sa stretneme inokedy. Asi im došlo, že to niekde vyzvoním. A to bola korupcia zhora, nie zdola! I napriek tomu to pánovi z ministerstva nedalo a pozval ma na ďalšie stretnutie s majiteľom firmy a jeho právnikom. Zase ma presviedčali, že by bolo dobré, aby záujemca mohol s nami spolupracovať. Aby sa jeho výrobky predávali v našej distribučnej sieti. Nuž pýtam sa, aký trhový mechanizmus, veď to je priama konkurencia! Slováci na ministerstve neboli nápomocní, ale išli proti slovenskej firme a až zahraničný záujemca im povedal, nech to nechá tak, pretože mám pravdu.
Tým privatizácia vašej firmy skončila?
– Ale kdeže, ešte iba začala. Zo sekcie predaja firiem mi opäť poslali list, že o nás má záujem zahraničná firma a že dúfajú, že chápem, že tu dochádza k privatizácii a prídu k nám na prehliadku. Tu žiadne pravidlá neplatili a kto bol slušný, povedali mu, že je idiot. Mne to dokonca aj napísali, že som riadny cvok. Keďže som poznal ľudí z brandže, tak som napísal pre istotu všetkým firmám v bývalom Československu, že ministerstvo ide robiť súťaž. Príde k nám na prehliadku tá a tá firma a či neprídu aj oni. Samozrejme, chceli prísť, veď náš podnik poznali a tak som na ministerstvo napísal, že plne chápem trhový mechanizmus a nech mi oznámia termín, kedy prídu na prehliadku, lebo záujem majú aj ďalšie firmy. Vtedy som si myslel, že končím, pretože prehliadku firmy zrušili, ale povedal som si, že hra je hra a bral som to športovo. Nebol som na to odkázaný. Nenaučili ma kradnúť, nenaučili ma lúpiť, vraždiť a tak som robil, čo som vedel. Mal som spokojný život, chodil som do roboty a mal som slušný plat. Ale nevidel som dôvod, prečo mám dať náš podnik niekomu ukradnúť.
V tom období ale na Slovensku väčšina firiem kolabovala…
– Ale nie preto, že by boli zlé, ale preto, že ich rozkradli manažéri. A rozkradli ich pod tlakom politických predstaviteľov, ktorí si všade nanominovali svojich ľudí. Riaditeľ, ktorý bol v podniku, bol odborník a tí ľudia ho nútili posielať milióny sem, ďalšie tam a človeku nič iné neostávalo, iba poslúchnuť a veľmi rýchlo pochopil situáciu. Keď oni kradnú, tak aj ja si musím zobrať nejaké peniaze a tak to rozkradli spolu. Ale nezačal to on. Pri privatizácii si mnohí ukradli aj stoličku pod zadkom a toto asi nikto vtedy nepochopil. Ľudia prišli na to, ako mať peniaze. Aj preto štátne podniky nefungujú, lebo je to tak.
Štát vlastne rozkradol a aj naďalej rozkráda sám seba…
– Robí sa to centrálne a robia to naši politici, ktorých volia ľudia zdola. To si naozaj myslia, že politici im chcú pomôcť? Ale nie! Politici a nimi nominovaní ľudia sú schopní a ochotní podplatiť každého a nechápem, že čosi také vôbec existuje. Ľudia vedia len to, čo vidia v televíziách, ako sa politik prezentuje a vôbec nechápu, čo je za tým.
Staršia pani sa pýtala dcéry, že prečo by politici kradli, však majú dobré platy, majú všetko. Jednoducho to tá staršia generácia nevie pochopiť. Ako príklad uvediem našu firmu. Slovenské súdy nás poškodili miliónkrát a žiadny súd sme nemohli vyhrať. Len preto, lebo ich jednoducho niekto podplatil. Napríklad pri našej ochrannej známke. Súd sa ťahal roky a po jednom pojednávaní, pred skončením celého prípadu, ma zastavil človek, ktorý mi povedal, že by vedel zvrátiť výsledok v náš prospech, pretože ma ľudí, styky a môže to urobiť. Sudcovia vraj nemajú žiadne svedomie, majú len veľké vrecká a keď im zaplatíme, oni to vybavia. Rozmýšľal som, ako to môžu urobiť, veď celý čas to išlo v prospech konkurencie. A potom som na to prišiel. Konkurencia už zrejme nemala peniaze a my sme ich mali. Tak nás zinkasujú! Dal som si otázku – prečo mám pomáhať konkurencii? Tak nech si to vyhrajú a zaplatia! Mali sme už pripravený nový produkt, takže sme to po desiatich rokoch vyhrať už ani nepotrebovali. Ale tu je dôkaz, ako nezávislé súdy dokázali zobrať našej firme značku, ktorá bola skutočne naša a všetci to vedeli! Takýto systém je neuveriteľný a nepochopiteľný. Aj preto u nás platí zásada, že spoločnosť nikdy nežiada štát a ani nikoho iného o pomoc. Preto u nás nenájdete peniaze zo žiadnych fondov, žiadnu pomoc neprijímame. Preto mi z úradu práce nikto nemôže prísť núkať nezamestnaných a dvíhať percento zamestnanosti. To neriešim. Za mnou prišli ľudia, že mi za úplatok vybavia eurofondy a dostanem obrovské peniaze! Je to vôbec možné? Keď videli, že nepochodia u mňa, chceli sa stretnúť so synmi…
Ako s odstupom rokov vnímate vývoj v bývalom štátnom podniku z pohľadu manažéra úspešnej slovenskej spoločnosti, ktorá v privatizácii obstála?
– Rozhodujúcim a veľmi dramatickým obdobím bolo práve spomínané obdobie privatizácie. Účtovná hodnota firmy bola 287 mil. korún. Keďže sme nemali politické krytie a bez politikov to nešlo, tak sme zaplatili 100 mil. naviac. Podľa môjho názoru náš privatizačný projekt odsúhlasili preto, lebo si všetci mysleli, že to aj tak nezvládneme. Baliarne a pražiarne sa mali predať zahraničným firmám, veď tam bolo podaných 45 privatizačných projektov. Ale v tej dobe sa nekupovalo za hodnotu naviac, ale za podhodnotu. A peniaze, ktoré bolo treba dať naviac, sa dali komusi do vrecka.
Na tú dobu to boli obrovské peniaze. Ako ste to vôbec zvládli?
– Každý rok sme splácali 34 mil. korún plus 18-percentný úrok. Ale zaplatili sme to, aby sme mali pokoj. Po pár rokoch, keď spoločnosť fungovala, nám ju chceli zase zobrať. Vraj sme porušili privatizačnú zmluvu a vyrubili nám pokutu 20 miliónov korún. Keď nám niečo vyčítali komunisti, tak to zdôvodnili, ale kapitalisti nám tu poslali kontrolu, zrejme prvýkrát v histórii, na kúpnu zmluvu z dôvodu a to som si nechal doslova zarámovať. Citujem: „…na základe upozornenia výkonného výboru na atypické správanie sa predstaviteľov Pražiarne – baliarne, a. s., Poprad, vzhľadom na neopodstatnené invektívy voči mne a mojim pracovníkom…“. Dôvod kontroly nebol ten, že by sme neplnili nejaké podmienky, ale ten, že som sa atypicky správal. Pritom bolo všetko zveľadené, mali sme peniaze, technológie fungovali. Kontrole na privatizovaný majetok, ktorá tu sedela dva týždne, sme predložili všetky doklady a jej členovia nakoniec konštatovali, že „sme jedna z mála firiem, ktorá nič neukradla a všetko je v poriadku, ale o vás sa strašne zle vyjadrovali.“ I napriek tomu nám dali pokutu 20 mil.! Bolo to len preto, lebo nejaká politická skupina sa rozhodla, že túto firmu predá, keď už tak dobre funguje. Neuveriteľné boli aj „finty“, ktoré na nás skúšali. Okrem iného im vraj mám doniesť doklad o akciách zamestnancov, ale oni ten svoj „stopili“, a ja som im mal dať náš! Tých 20 mil. som síce nikdy nezaplatil, ale vtedy som už myslel, že to nemá zmysel. Nebyť môjho syna, ktorý ma presvedčil, že ide len o ich hru a musím to zvládnuť, pretože teraz je Slovensko krajina zázrakov.
V tom čase však už bola v podstate firma sprivatizovaná, tak ako ju chceli znovu predať?
– Naozaj mal syn pravdu, bola to krajina zázrakov a všetko bolo možné. Asi chceli následný predaj odôvodniť nezrovnalosťami v privatizovanom majetku. Samotní ľudia, ktorí robili kontrolu nechápali, prečo tu vôbec sú. Všetko bolo oproti iným firmám v poriadku. Tie nielenže mali vo všetkom neuveriteľný neporiadok, ale doslova si firmy rozkradli. A čo sme robili my? My sme si majetok nerozkradli, investovali sme a začali budovať. Prvá vec, ktorú sme urobili, bola rekonštrukcia budov, aby ľudia mali dobré pracovné podmienky. Zrekonštruovali sme sociálne zariadenia, šatne, vymaľovali sme, skultúrnili pracovné prostredie. Rovnako sklady, výrobné haly a začali sme dokupovať nové technológie. Za celé roky, čo sme tu boli, sme nebrali z firmy žiadne peniaze. Investovali sme do podmienok pre výrobu a do rozvoja firmy. Ostatné prichádzalo postupne, pretože sme ročne investovali okolo 1,5 mil. eur, teda všetky peniaze sa dávali na rozvoj ako v Poprade, tak aj v Spišskej Belej. Technológie máme komplet zmodernizované, v Spišskej Belej sú japonské stroje na pyramídové vrecúška a vyvinuli sme množstvo nových výrobkov. Dnes môžem povedať, že máme všetky najmodernejšie technológie, napríklad pražičku kávy za 60 miliónov, moderný automobilový park, zrekonštruované budovy.
Každý asi už pozná staré historky, že v čase privatizácie ste odmietali zahraničné autá, hoci každý tiežpodnikateľ sa vyvážal na Mercedese…
– Ako riaditeľ som mal len Škodu 120, Forman, Soliter, Volgu. Nebazíroval som na luxusných autách, hoci aj ten mercedes som mať mohol hneď prvý rok, lebo peniaze boli. Ale nevidel som dosť dobrý dôvod, prečo by som si mal kúpiť nejaké luxusné auto, pretože som ho nepotreboval. Ďalší dôvod bol ten, že ani ľudia na to neboli zvyknutí, aby sa nejaký akcionár alebo riaditeľ vyvážal na zahraničnom aute. A vedel som, že s tými ľuďmi budem robiť vo firme ďalšie roky. U nás napríklad platí zásada, že každé nákladné auto je technicky vybavené tak, ako osobné a bežne ich obmieňame.
Väčšinou sú však ľudia nespokojní, hlavne so svojou mzdou. Je to tak aj vo vašej spoločnosti?
– Ľudia môžu mať názor aký chcú. Vždy ale budú nespokojní a právom. To je kapitalizmus a ja som ho nevymyslel. Systém nie je spravodlivý, ale čo sa dá robiť? Dnes nie je problém rozhodnúť, že každý môže mať plat aj päťtisíc eur, to viete urobiť za jeden deň. Ale kilo kávy bude stáť sto eur a táto firma by fungovala asi tri dni. Neboli by sme konkurencieschopní a celé sa to odvíja práve od toho. Keď dosiahneme zisk, nie je to na úkor ľudí, ale do ceny výrobku sa musí premietnuť všetko. Aj podľa môjho názoru tento svet nie je dobre zariadený, ale lepší model vraj neexistuje.
Možno nespokojnosť vyplýva aj z povahy človeka a naši ľudia neboli zvyknutí na veľa peňazí a keď sa k ním dostali, tak ich rozkradli. Všetci sme mohli mať psa alebo mačku, ale tigra nemohol mať každý a tak si ho tí, čo zrazu mali peniaze, kúpili. Ale oni ho nepotrebovali. V našich ľuďoch sa „prebralo“ také čosi, čo v nich dovtedy len driemalo. To nikde v kultúrnom svete nevidíte, to nefunguje. U nás má toho tigra pomaly každý, v každej dedine. Zrazu to bolo možné a ľudia nevedeli čo so sebou. Nerobil som to, čo som mohol, ale to, čo som mal. Aj ja som mohol robiť rôzne veci, ale nevidel som na to dobrý dôvod, akosi mi to nedopínalo, ale im to tak prišlo, že môžu. Viete koľko firiem začínalo s luxusnými autami, dovolenkami…? To boli tie jednoduché veci. A to, či firma funguje alebo nie, nebolo podstatné. Zrejme je to o povahe, či niečo chcete robiť, alebo nechcete a to platí u všetkých. Faktom ale je, že dnes potrebujeme ľudí chytrých, vzdelaných. A to, že vo firme pracujú moji dvaja synovia, bolo až nevyhnutné, lebo svet je čím ďalej horší a ani vo firme nemôžete dôverovať všetkým. Je dosť komplikované robiť, keď sú obchodné vzťahy, netvrdím, že všetky, postavené na korupcii. Mali sme obrovský problém s obchodnými zástupcami a musela prísť prísnejšia ruka, pretože základné pravidlá sa musia dodržiavať. Mnohí mladí ľudia to ale nechcú počuť. Oni chcú mať stály príjem a odvádzať minimum práce.
Predsa len, úspešná je každá spoločnosť len vtedy, keď má kvalifikovaných odborníkov, dobrých manažérov, moderné výrobné kapacity a odbyt…
– V prvom rade však musí mať systém. O systéme hovorím preto, že tam, kde chýba systém, v podstate nič nefunguje. A to sa týka rovnako krajín, ale aj výrobných spoločnosti. Veľmi veľa sme odpozerali zo západu. Dovážame od nich suroviny, technológie a majú veľmi dobre prepracované systémy. Jedným z nich je systém manažérstva, ktorý poznáme pod skratkou ISO a vybrali sme si z toho len to, čo je pre nás dobré. Časť manažovania kvality, environmentálne manažérstvo, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Mnohí si myslia, že keď si takýto systém vytvoria, že ich niekto bude mať rád. My sme si tieto systémy nedali zaviesť preto, aby nás mal niekto rád, ale preto, že vytvárajú kontrolný mechanizmus. Hoci sú veľmi náročné na administratívu a výkon oproti bývalým systémom kvality, ktoré sme u nás mali, poskytujú nám veľmi dôležitú spätnú väzbu. Dnes vieme vďaka tomuto systému nájsť každý nekvalitný výrobok, dokonca vieme, kto robil na konkrétnom stroji, ktorý kartón to bol, akú surovinu použil, resp. ju zamenil.
Rovnako, keď som chcel aby firma fungovala, musel som sa obklopiť odborníkmi. Za každú cenu, aj keď s niektorými neboli vzťahy najlepšie. Mohol som ich prepustiť, neurobil som to, pretože som tých ľudí potreboval, keď som chcel, aby firma fungovala. Keď máme spolu robiť, tak robiť musíme a nikdy nebudeme mať ľudí len dobrých alebo len zlých. V podniku som pracoval od roku 1987, ale bol tu zamestnanec, ktorý tu robil desaťročia a bol skutočný odborník. Dal výpoveď s tým, že má určité výhrady. Povedal mi ktoré a po polroku, aj keď niektorí ľudia „penili“, bol naspäť a urobil som z neho výrobného námestníka. Ale on vedel, že to robím preto, aby firma fungovala. Keď chcete, aby firma išla, nestačí mať kamarátov. Neexistuje, aby som niečo porušil, vedome určite nie. Ale každý človek musí počítať s tým, že ľudia sú rôzni.
Spomínali ste, že systém nie je dôležitý len vo firme, ale aj v krajine a v spoločnosti. Čo ste tým mysleli?
Napríklad takú Etiópiu, odkiaľ priamo dovážame kávu. Tam nie je žiadny systém a nič tam nefunguje. Etiópia je ako prostitútka, každý ju chvíľu znásilňoval, ale je tam len to, čo postavili Rusi a Taliani. A prečo to nefunguje, keď majú okrem kávy aj dobytok? Pretože tam nemajú družstvá a nikto im nedá stroje, zariadenia a technológiu, aby ich mohlo to, čo v krajine majú, uživiť. Tam nemajú žiadny systém, nemajú socializmus, kapitalizmus, jednoducho nič. Bol som v Peru a to je veľmi bohatá krajina. Majú zlato, plyn, ovocie, kávové plantáže, ale všetko je to akési chaotické. V celej krajine bola toho času jediná pražička kávy a aj s ňou mali problém, hlavne s obsluhou a údržbou. Ako mi povedali, Američania sú proti nim a tak im nikto, čo sa týka technológií, nič nedá. Všetci berú len suroviny. Napriek tomu, že je tam veľmi veľa ovocia, nemajú výrobné zariadenia na jeho spracovanie a ešte aj džúsy k nim dovážajú. Všetci to o týchto štátoch vedia, preto ich vykorisťujú, preto nič nefunguje a zámerne im nepomôžu. Svet je postavený na tom, aby jeden druhého vykorisťoval v tom najhlbšom slova zmysle. Tak to je žiaľ dodnes a tak skoro sa to nezmení.
Nie sme, podľa vášho názoru, v súčasnosti kdesi na úrovni týchto krajín, aj keď sme súčasťou Európskej únie a všetci tu hovoria o tom, ako nám pomáhajú?
– Európska únia, kde funguje kapitalizmus, nikdy nemala v úmysle nám pomôcť. Majú systém, najmodernejšie technológie, len ich územie je pre nich malé a potrebujú ďalšie odbytišťa pre svoje výrobky a lacnú pracovnú silu. Aké výhody máme z toho, že sme členmi únie? Iste, môžeme voľne cestovať a ešte môžeme robiť gastarbeitrov. A tých robia naši odborníci, ale nie vo svojich odboroch, ale len na podradných pozíciách, kde majú nízke mzdy. Čo u nás robia všetky ich obchodné reťazce, v ktorých sa predávajú úplne rovnaké výrobky ako v Paríži, Londýne, v New Yorku? Väčšina tovarov svetových značiek sa vyrába v Číne, kde je najlacnejšia pracovná sila. Čo u nás robia automobilky, prečo tu montujeme francúzske a nemecké auta? Na tom stojí celá svetová ekonomika a je to ten najjednoduchší systém. A oni tvrdia, že nám niekto pomáha? Prešiel som západnú Európu a môžem povedať, že ľudia sú rovnakí tu aj tam. Čo sa týka vlastnosti, podnikania a peňazí, v tom sme si rovní. Ale kapitalisti tu prišli zarábať a vláda to nazýva pomocou. Aká pomoc? Im ide o ich zisk, ale nedá sa povedať, že preto sú zlí, či nejakí iní v podnikaní. My sme takí istí kapitalisti, ako aj oni, len nás do únie nevzali preto, aby sme sa stali kapitalistami, ale aby u nás mohli zarábať. Keď sa dopočujem že k nám prišlo zarábať päťtisíc ľudí z Nemecka ako robotníci, tak vtedy poviem, že to je zmysel toho, čo sme chceli. Ale keď tu prídu Rumuni alebo Bulhari, dovtedy nemôžem povedať, že sme si rovní.
Rovnako počúvame, že máme jednoduchší prístup na trhy vyspelých štátov…
– Tak to teda nie! Možno so surovinami, ale s výrobkami? Dostať sa na západné trhy s našimi výrobkami nie je vôbec ľahké. Pripravili sme pre tieto trhy čaje, ktoré mali absolútne všetko. Boli kvalitné, mali svetový dizajn, obaly nezaťažovali životné prostredie… ale dostať sa tam je veľmi, veľmi náročné. Celá táto akcia nám ale veľmi pomohla a posunula firmu o krok dopredu. Dnes vieme presne, ako fungujú väzby, vzťahy, aké sú reálne cesty, čo sa tam dá robiť. Na druhej strane, keď sme chceli vyviesť vzorky našich čajov do Ruska, tak nás na hranici zastavili, lebo sankcie! Tak kde mi môžeme ísť podnikať? Na západ nás nepustia, na východ nemôžeme a sme vybavení.
Vy sám sa cítite ako kapitalista?
– Som celkom šťastný človek, lebo tu nič nie je naše. Materiály sú zo západu, banky sú západné, všetko, na čo siahnem, je zo západnej Európy. Oni mi umožnili pracovať, nechali ma tu, ani neviem, ako sa to stalo. Umožnili mi ukladať si peniaze do ich bánk a dokonca mi umožňujú si ich aj vybrať a môžem si kupovať všetky ich veci a ani nemusím cestovať do zahraničia. Je pravda, že niekedy je to pochybnej kvality, ale mám to tu. Keď prídem kdekoľvek inde v Európe, alebo vo svete, všade kúpim to isté. Ten istý hamburger, tú istú coca-colu, maslo… Oni sa tvária, že každý nám pomáha. Ale prečo by nám pomáhal? Aký je zákon kapitalizmu? To je prirodzený stav veci, ale to nikto nemôže nazvať pomocou. Systém sa nedá obísť.
Ľudmila Rešovská
http://www.podtatransky-kurier.sk/
