"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Hlboká sonda do „svedomia“ exprezidenta Michala Kováča – 1. časť

Trochu do histórie

 

      Písal sa rok 1880 keď sa spoznali Andrzej P. Zamoyski ( nar. 1852 vo Warszave ) a Hedviga Labuzova ( nar. v Lubien, Galicija – dnešné Malo poľské vojvodstvo ) . On študent zo šľachtickej rodiny a ona pomocníčka na školskom statku. Nebudeme si nič zakrývať ak napíšem, že mladý pán si našiel peknú mladú milenku. Z celého tohto romániku sa narodil Valentín ( 13. 2. 1881 ). Dopadlo to bohužiaľ tak, že gróf sa samozrejme oženil s inou ženou a Hedviga ( Jadwiga ) bola tak chudobná, že jej neostávalo nič iné ako Valentína umiestniť do sirotskej rodiny. Vyrastal v chudobných a veľmi skromných pomeroch. Asi si viete predstaviť ako sa v tej dobe ťažko žilo. Zarážajúci je pritom fakt, že jeho biologický otec si pár rokov po jeho narodení kúpil hrad v Starej Ľubovni, kúpele vo Vyšných Ružbachoch a mnoho ďalších pozemkov.

Keď sa v Lubiene vyučil za garbiara, Valentín sa presťahoval do Spišskej Belej, kde si založil aj rodinu. Vo svojej garbiarskej profesii bol veľmi šikovný a pamätníci na neho spomínajú ako na dobrého a pracovitého človeka.

V roku 1924 ho za veľkej slávy navštívil jeho vlastný otec. V Spišskej Belej sa dodnes traduje, ako vplyvný gróf navštívil rodinu garbiara. No syn Valentín, po všetkom tom čo prežil, nemal chuť sa s ním rozprávať. Napriek tomu mu nevlastný otec založil v Zipser Banke konto na sumu 250 000 mariek, čo v tom období boli neskutočne veľké peniaze. Valentín Labus ich ale nikdy nepoužil, lebo bol zvyknutý žiť veľmi skromne. Až v roku 1942, keď umieral, dal dokument o právomoci k výberu sumy svojim deťom, aby sa poctivo rozdelili. Keďže rodina mala nemeckých predkov, polovica súrodencov musela odísť – ujsť do Nemecka. Výber peňazí sa im podarilo uskutočniť a v Nemecku ich uložiť na „účet“.

Druhá polovica rodiny ostala bývať v Spišskej Belej a od roku 1948 boli neustále prenasledovaní ŠtB a komunistickou mocou. Súrodenci žijúci v Nemecku sa snažili nájsť spôsob, ako peniaze preniesť na Slovensko, čo sa aj v roku 1967 podarilo a Emil Labus, otec dnes žijúceho Františka Labusa išiel do banky výber vybaviť. Tam sa od pracovníčky dozvedel, aká veľká suma je tam. Komunistický režim ale výber odmietol a začalo sa opätovné prenasledovanie rodiny, vrátane nasadenia agentov ŠtB. Ten po týchto akciách štátu prestal ohľadom tohto už vyvíjať aktivity. V Bratislave na Kupeckého ul. č. 6 mal ale sestru Margitu. Tam bývala aj staršia pani s ktorou sa poznala, a túto pani navštevoval aj Michal Kováč s manželkou Emíliou, s ktorými sa tam zoznámila aj pani Margita. Táto sa neskôr Michalovi Kováčovi zdôverila s problémom výberu peňazí, keďže zistila, že pracuje v banke. Ten jej za províziu prisľúbil pomoc pri výbere sumy. Sestra Margita začala naliehať na svojho brata Emila, aby dokument priniesol do Bratislavy a za prítomnosti jeho syna Františka, odovzdali v roku 1982 dokument Zipser Banky aj s potrebnými dokladmi (rodné listy, úmrtné listy a pod.) Michalovi Kováčovi. Títo ľudia, v dobrej viere, všetky dokumenty odovzdali bez úradného potvrdenia či spísania akéhokoľvek dokumentu. Za krátky čas po tomto akte teta Margita zomrela, čo Michal Kováč využil – a miesto provízie si ponechal celú sumu peňazí. Všetky spôsoby domôcť sa práva za bývalého režimu boli bezúspešné.

Ponovembrový boj za spravodlivosť

Keď sa Michal Kováč stal slovenským prezidentom, František Labus a Mária Svitanová sa opätovne začali domáhať svojich nárokov. Niekoľkokrát mu písali aby dokument vrátil, navštívili ho v jeho nadácii, odkiaľ boli jeho ochrankou vyhodení, skúšali všetko možné aj nemožné. Podali na neho trestné oznámenia, no veci sa nepohli.
Keď v auguste 1995 uniesli jeho syna a on platil za neho kauciu, rakúski novinári sa ho pýtali, odkiaľ má takú veľkú sumu peňazí. Ten v televízii ukázal dokument, tvrdiac, že je to dedičstvo po jeho nebohom strýkovi, no poškodená strana, sledujúc taktiež tento televízny dokument s hrôzou zisťuje, že je totožný s ich vlastným dokumentom, ktorý Michalovi Kováčovi odovzdali v roku 1982. V roku 1999 začala v tejto kauze konať aj polícia, a treba otvorene povedať, že v nej odviedli kus poctivej roboty, za ktorú si jej príslušníci z OO PZ Ružinov – západ zaslúžia verejné poďakovanie. (Podrobnosti budú uverejnené v niektorej ďalšej časti – pozn. autora V. P.) Pán Labus a pani Svitanová navštevujú viacerých politikov, novinárov, médiá, no každý od toho bočí. Nakoniec po dlhých ťahaniciach sa im podarilo Michala Kováča dostať pred súd, no on nemal záujem sa tam dostaviť. Dostavil sa až na štvrtú výzvu, keď mu hrozila pokuta a predvedenie. Pani Svitanová sa totiž neustále na súdoch pýtala, ako je to možné, keď ona ako dôchodkyňa a pán Labus ako dôchodca prichádzali na súdy až z východného Slovenska – a on, s osobným šoférom a autom, čo je platené daňovými poplatníkmi, sa nevie dostaviť na súd, ktorý je vzdialený niekoľko ulíc od jeho bydliska.
Keďže v ďalších častiach sa budem opierať o autentické dokumenty, odcitujem časť z jedného z rozsudkov z 15. novembra 2005 – 20C 214/02-54:

„Navrhovatelia sa návrhom zo dňa 4. 9. 2002, doplneným podaniami zo dňa 4. 11. 2002, 7. 3. 2003 a 9. 6. 2003, domáhali vydania bankového dokumentu – vkladnej knižky č. 4434 znejúcej na meno: Kontoinhaber, Labus Valentin, Spišská Belá, Slovakai vedenej v Deutsche Bank, Frankfurt Main. V odôvodnení návrhu uviedli, že na uvedenú knižku bola v roku 1922 v tom čase v banke Zipser vložená suma 250.000,- DM. Predmetná suma v roku 1944 bola vyvezená do Nemecka, do peňažného ústavu Dresdner bank. V roku 1982 odporca prostredníctvom nebohej tety navrhovateľov Margity Juráčkovej v Bratislave na Kupeckého prevzal originál výpisu z účtu banky Zipser Spišská Belá znejúci na meno Valentín Labus so stavom 250.000,- DM s tým, že ako pracovník Československej banky v Bratislave vybaví výber tejto sumy v prospech potencionálnych dedičov po nebohom Valentínovi Labusovi, zomrelom 5. 6. 1942. Od roku 1995, kedy dňa 5. 10. 1995 Slovenská televízia v hlavnom spravodajstve odvysielala šot, v ktorom bol detailný záber ich bankového dokumentu a ktorým odporca preukazoval pôvod zaplatenia kaucie za syna Michala v kauze Technopol, sa bezvýsledne domáhajú toho, čo im patrí, teda bankového dokumentu. Vyjadrenie odporcu k získaniu dokumentu bolo všeobecné, že ho má po vzdialenom príbuznom, „po ujovi“. Odporca doposiaľ DOBROVOĽNE NEVYDAL DOKUMENT, odmieta akýkoľvek dialóg, naďalej neoprávnene disponuje a má vo vlastnej držbe bankový dokument.“

Vladimír Pavlík  


    Facebook


Hlavná stránka