Tiso, Beneš, Gottwald, Husák... 6. časť
Predseda vlády Kl. Gottwald zdôrazňuje, že je pre okamžité meritórne rozhodnutie a jeho oznámenie prezidentovi republiky. Ináč by sa vec len skomplikovala.
Minister prof. dr. A. Procházka konštatuje, že celá problematika je pre neho úplne nová a preto by bol rád, keby jeho názor mohol byť preskúmaný právnikmi, ktorí matériu ovládajú. Je presvedčený, že predsedníctvo Slovenskej národnej rady podľa ustanovenia čl. 1, písm. b) protokolu zo dňa 11. apríla 1946 malo vyjadriť a že nemá len úlohu sprostredkovateľa. Ináč by toto ustanovenie nemalo vôbec zmysel. Keby Slovenská národná rada nemala kompetenciu k meritórnemu posúdeniu návrhu na udelenie milosti, nemala by predsa vláda dôvod, aby vec vrátila predsedníctvu Slovenskej národnej rady so svojimi námietkami z hľadiska celoštátnych záujmov. Je jasné, že tu predsedníctvo Slovenskej národnej rady nevykonalo niečo, čo sa malo vykonať, a vláda nevie, prečo sa tak stalo. Rečník sa nechce touto otázkou ďalej zaoberať, ale súhlasí s ministrami dr. P. Drtinom a dr. H. Ripkom v tom, že bolo politickým a mravným záväzkom a povinnosťou predsedníctva Slovenskej národnej rady, aby sa meritórne vyjadrili. Pokiaľ ide o § 30k retribučného nariadenia, minister má dojem, že sa toto ustanovenie rozhodne vzťahuje tiež na prípady hrdelného trestu, lebo sa v ňom nehovorí o žiadnom akomkoľvek obmedzení.
Predseda vlády Kl. Gottwald poukazuje na to, že potom by toto ustanovenie bolo v rozpore s § 19.
Minister prof. dr. A. Procházka nezdieľa tento názor a myslí si, že by nebolo logické, keby všeobecné ustanovenie o podávaní žiadosti o milosť, odklad trestu a riadenia o žiadosti neplatilo pri treste smrti, kde by význam takejto žiadosti a odkladu trestu je zďaleka najväčší. Pri trestoch na slobode nezáleží predsa toľko na tom, či sa trest nastúpi alebo nie, lebo trest na slobode sa v podstate rovná vyšetrovacej väzbe. Minister sa pripojuje k návrhu národne socialistických členov vlády, aby predsedníctvo Slovenskej národnej rady bolo vyzvané meritórne sa vyjadriť k návrhu povereníka spravodlivosti na udelenie milosti.
Minister prof. dr. J. Stránsky nezdieľa obavy, že by postup podľa tohto návrhu mohol viesť k odkladu pri rozhodovaní. Takýto odklad by nanajvýš mohol byť úplne nepatrný. Hlavne mu však záleží na tom, aby vo vláde nevznikol dojem, že národne socialistickej strane ide len o formálnu vec. Aj keď návrh bude väčšinou členov vlády zamietnutý, mala by vláda vziať aspoň na vedomie politický význam a nejako vnútorne s ním súhlasiť.
Minister dr. H. Ripka už veľmi dobre charakterizoval postup predsedníctva Slovenskej národnej rady a s ním možno len súhlasiť. Predseda vlády Kl. Gottwald, námestník Zd. Fierlinger a minister V. Majer potvrdzujú, že úplne zdieľajú stanovisko, tlmočené ministrom dr. Ripkom.
Minister prof. dr. J. Stránsky sa obracia na námestníka Ursínyho, s ním súhlasí v tom, že nepriateľská ideológia sa nemôže odstrániť tým, že sa vykoná trest smrti nad jednotlivou osobou, ale na druhej strane nemožno takú ideológiu odstrániť tým, že sa trest nevykoná. Chyba je v tom, že na Slovensku v retribučných veciach je stále zlá ideológia. V Londýne a v Moskve bolo členom vlády jasné, že v prvej dobe po oslobodení vzniknú situácie, kde si revolučné národné výbory vytvoria samostatné retribučné normy a podľa nich budú postupovať. S tým sa muselo taktiež počítať najmä u tak reprezentačného národného výboru, akým bola Slovenská národná rada. Je však veľký rozdiel medzi postupom Slovenskej národnej rady a medzi chovaním Českej národnej rady po príchode vlády do Prahy. Zatiaľ čo Česká národná rada sa ihneď vzdala svojej právomoci v prospech vlády, Slovenská národná rada trvala na tom, že retribúciu si prevedie sama a vláda sa podvolila. Teraz sa ukazuje, kam to viedlo. Slovenskí predstavitelia doviedli vládu do takej situácie, že musí rozhodovať v tak závažnom prípade žiadosti o milosť, aj keď nepozná spisy či obsah rozsudku. Minister uznáva, že aj napriek tomu ide o politickú nutnosť, aby vláda rozhodla, ale na druhej strane žiada, aby taktiež námestník Ursíny a jeho priatelia uznali, do akej situácie sa vláda postupom slovenských činiteľov dostala, keď musí rozhodnutie strán o žiadosti na milosť rozsudku vydaného podľa nariadenia, na ktorý nemala prakticky žiadny vplyv. Korunou celej veci však je, že za tohto stavu veci rozhodujúci slovenský orgán mlčí, ponecháva rozhodnutie československej vláde a spôsobuje situáciu, že na Slovensku môžu opäť vzniknúť spory a povesti o tom, že tí Češi boli tak zlí a neudelili milosť, a že sa zneužije rozhodnutie vlády k tomu, aby sa očierňoval český národ. Treba si uvedomiť, že na Slovensku súd rozhodol pevne a jednoznačne, že však nerozhodli politické miesta. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady uvaľuje zodpovednosť za rozhodnutie vo veci, ktorá je na prvom mieste tiež vecou slovenskou, na plecia vlády, vrátane ich slovenských členov. Aj ten, kto vecne neuznáva stanovisko námestníka Ursínyho, musí predsa len uznať, že mal aspoň odvahu, aby toto svoje stanovisko vláde jasne vyložil, aj keď sa zároveň pritom márne snažil vysvetliť postup predsedníctva Slovenskej národnej rady. Presunutie politickej zodpovednosti v tejto veci z predsedníctva Slovenskej národnej rady na vládu JE VEĽKOU POLITICKOU NELOJÁLNOSŤOU a minister chce v závere ešte povedať, že tento postup poprípade môže mať tiež dobrý účinok, lebo sa ním kompromituje myšlienka akéhokoľvek dualizmu a bude treba prihliadnuť k tejto skúsenosti, až sa v najbližšej dobe prikročí k riešeniu problémov postavenia Slovenska v našej novej ústave. Minister ľutuje, že prišlo k takejto situácii. Ide o vec, ktorá sa mala riešiť jednomyseľným výrokom slovenských činiteľov a celej československej vlády. Malo ísť o jednotný československý i slovenský prejav.
Predseda vlády Kl. Gottwald myslí, že už bolo povedané všetko, čo sa k návrhu národne socialistických ministrov mohlo povedať a že môže preto prikročiť k hlasovaniu. Námestník J. Ursíny žiada ministra prof. dr. J. Stránského, aby korigoval svoj výrok, pokiaľ tvrdil, že celá Slovenská národná rada trvala na tom, aby sa retribúcia na Slovensku riešila samostatne. Pripomína, že to bol práve on a jeho ústami Demokratická strana, ktorí si priali, aby sa retribúcia upravila jednotne v celom štáte. Nebolo ich vinou, že sa tak nestalo.
Námestník V. Široký poznamenáva, že teraz, keď rozhodol slovenský súd podľa samostatných slovenských predpisov, je opäť treba jeho výrok rešpektovať.
Predseda vlády Kl. Gottwald dáva potom hlasovať o návrhu ministra dr. Drtinu, aby sa vec vrátila predsedníctvu Slovenskej národnej rady s námietkami vlády z hľadiska celoštátnych záujmov podľa výsledkov prevedenej v rozprave. Pri hlasovaní sa zisťuje, že sa pre návrh z prítomných 23 členov vyslovilo len 10, preto nebol prijatý.
Predseda vlády Kl. Gottwald potom vyhlasuje, že sa teraz bude ďalej jednať o jeho návrhu.
Minister prof. dr. Zd. Nejedlý vyhlasuje, že ho priebeh doterajšieho jednania presvedčuje o tom, že ak má byť hlavným argumentom pre postup vlády, aby sa dosiahlo pevnej štátnej jednoty v Československej republike, potom by bolo udelenie milosti najhorším prostriedkom k dosiahnutiu tohto cieľa. Kto by tvrdil, že sa udelením milosti dosiahne jednota, ten by priznával, že ide o prázdne slovo a že jednota v skutočnosti neexistuje. Minister študoval tiež dôkladne problematiku, pokiaľ ide o postavenie katolíckej cirkvi. Táto cirkev ešte dnes ťažko bojuje s dôsledkami toho, že už raz bola spojená s tým, čo pre celý národ znamenalo nešťastie. Ľudáctvo tiež prinieslo republike a Čechom a Slovákom nesmierne škody a mnoho nešťastia. Ľudová strana by sa preto mala vyvarovať toho, aby čokoľvek podnikla na prospech dr. Tisa.
Minister dr. P. Drtina chce teraz tlmočiť stanovisko svojej strany k návrhu ministerského predsedu. Napriek tomu, že ich návrh bol zamietnutý, hoci bol diktovaný len prianím, aby sa čelilo pokusu predsedníctva Slovenskej národnej rady presunúť výhradnú zodpovednosť na vládu, napriek tomu, že vláda presne nepozná ani obsah trestných spisov, ani rozsudku, ani záverečných rečí, ani iných dôležitých náležitostí, o nich hovoril minister dr. H. Ripka, budú členovia vlády, ktorí v nej stranu zastupujú, vzhľadom k tomu, že Tisova vina ako velezradcu nielen proti republike, ale tiež ako velezradcovi voči slovenskému povstaniu je bezpečne zistená a potvrdená výrokom nezávislého slovenského súdu, ktorý zároveň vymeral najvyšší prípustný trest a jednomyseľne sa uzniesol, že nedoporučuje udelenie milosti, a ďalej vzhľadom k tomu, že Slovenská národná rada, resp. jej predsedníctvo, za týchto okolností ani zo slovenského stanoviska nepovažovali za nutné lebo za vhodné, aby návrh na udelenie milosti doporučili, hlasovať pre výkon trestu smrti.
Minister dr. I. Pietor úvodom zdôrazňuje, že každý člen vlády si je vedomý toho, že vláda dnes rozhoduje o veci historického dosahu. Pritom sú ale dôvody, ktorými sa príslušníci jednotlivých strán riadia, rôzne. Členovia komunistickej strany sú nutne pod vplyvom okolností, že patria k veľkej rodine komunistických strán na celom svete a pre nich je teda rozhodnutie jednoduché, ľahšie, než ako by išlo o nejaké benderovské povstanie. Bolo poukazované na to, ako by udelenie milosti MUSELO pôsobiť v Sovietskom zväze. Rečník tu nezdieľa obavy, lebo Sovietsky zväz prakticky neodsudzoval prípady, kde proti členom protektorátnych vlád NEBOL vyslovený trest smrti, hoci sa tiež jasne vyjadrili proti Sovietskemu zväzu a boli jeho zásadnými nepriateľmi.
Predseda vlády Kl. Gottwald poukazuje na to, že protektorát nikdy neviedol vojnu proti Sovietskemu zväzu a že nedal Nemcom k dispozícii pre boj proti Sovietom ani jedného vojaka.
Minister dr. I. Pietor si myslí, že tu ide len o nuanciu a predseda vlády Kl. Gottwald poznamenáva, že je to „sakramentská nuancia“. Minister dr. I. Pietor potom uvádza konkrétny prípad, kde samotní Sovieti neodsúdili ťažkých vojnových vinníkov k smrti, ale ich využívajú len hospodársky. Poukazuje na zvláštne postavenie Demokratickej strany v tejto veci, ktorá ponesie na prvom mieste následky chyby, ktorými sa poprípade stane. Všetky politické strany združené v tejto vláde majú spoločný cieľ, to jest, konsolidáciu a upevnenie štátu a zblíženie oboch národov na prospech republiky. Ide len o to, aby sa našla správna cesta k tomu, a tu sa názory rozchádzajú. Minister pripomína, že v období 1918 až 1938 prišlo k mnohým chybám, trebárs tí, ktorí sa ich dopustili, boli často najlepšími vlastencami. Ich hlavná chyba spočívala v tom, že videli Slovensko tak, ako ho chceli vidieť, a nie tak, aké skutočne bolo. Musíme sa vyvarovať opakovaniu tejto chyby a musíme triezvo posudzovať danú situáciu. Nemožno prehliadnuť, že Slovensko a Slováci urobili behom 20 lebo 25 rokov vývoj, ku ktorému Češi a iné národy potrebovali stáročia. Do stavu, ktorý bol takto vytvorený, nemalo by sa rušivo zasahovať. Väčšina Slovákov, aj keď je to tá horšia väčšina, vidí v Tisovi predsa len bývalú hlavu štátu a populárnu postavu. Danú problematiku je treba riešiť účelne a z hľadiska vyššieho patriotizmu politika. Nejde tu o patriotizmus jednotlivého bojovníka, ktorý sa chopí zbrane a ide do lesov bojovať. Politik nesmie takto myslieť. Musí počítať s danými politickými pomermi a náladami a podľa toho musí rozhodnúť. Keď slovenskí politici išli do hôr bojovať, mohli si dovoliť byť aj takýmito jednotlivými vlastencami. Dnes jednajú opäť ako politici, kde je treba politických a štátnických úvah a múdrostí. Vláda nesmie zapierať, že Tiso je ešte dnes u väčšiny slovenského národa populárny.
Minister prof. dr. Zd. Nejedlý poznamenáva, že to by bolo skôr dôvodom pre výkon popravy.
Minister dr. I. Pietor je presvedčený, že keby sa dnes na Slovensku konalo referendum, VYSLOVILA by sa prevažná väčšina PRE MILOSŤ. Bola by to len časť elity národa, najmä odbojové zložky, ktoré by sa vyslovili proti nej.
Príloha č. 39, Prameň: SÚA-AÚV KSČ, fond 83, a.i. 302
Vladimír Pavlík
|
