|
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!
|
|
Tiso, Beneš, Gottwald, Husák... 1. časťNedá sa ďalej nečinne mlčať nad niečím, keď sa tu prezentuje len tá jediná – ich pravda, keď skutočná pravda sa prezentuje ako lož a dezinformácie sú prezentované ako objektívna pravda. Samozrejme, v ich podaní. Lebo to, čo predvádzala súčasná propaganda pri spomienkach na 14. marec 1939, bolo neuveriteľným dezinformačným fujhnusom. Preto budem čerpať z autentických, doteraz existujúcich dokumentov, ktoré si môže každý overiť, no ktoré mnohým až príliš vadia. Po ukončení poslednej časti tohto dokumentu, sám ešte neviem či to bude osem, deväť či desať častí, mnohí potom pochopia, prečo je to tak. A hlavne, komu to vyhovuje. Kto je v skutočnosti zodpovedný za Tisovu smrť? Benešov dopis Gottwaldovi 15. apríla 1947 Pán predseda vlády, Obdržal som rozsudok súdu v procese s Tisom a zároveň mnoho žiadostí a príhovorov (medzi nimi i žiadosť slovenského kléru), aby bola odsúdenému udelená milosť. Všetky žiadosti a príhovory o milosť som Vám a pánu ministrovi spravodlivosti, tak ako prichádzali, dával posielať.
Behom celého terajšieho súdneho jednania som postupoval ja i úradné miesta republiky len podľa znenia ústavy, to jest, nikdy sme do súdneho jednania v žiadnej forme nezasahovali a rozsudku v ničom neovplyvňovali. Teraz bol vynesený rozsudok smrti. Bude teda nutné k vzhľadom podaným žiadostiam o milosť podľa ústavy rozhodnúť, či mu má alebo nemá byť milosť udelená. Viem, že o tom je mienka jak medzi Slovákmi, tak medzi Čechmi rozdielna a politické rozhodnutie, ktoré padne, bude taktiež – nech je akékoľvek – SPORNÉ. K tomu by som mal ešte dve zásadné poznámky. Čo ma v celom procese najviac zarážalo, bol súdom právne zistený fakt nielen Tisovej zrady na slovenskom ľude po porážke slovenského povstania a Tisovom pripojení sa v Banskej Bystrici k nemeckým nacistickým utlačovateľom a votrelcom, keď títo prevádzali masové vraždy slovenských prostých ľudí, či už účastníkov povstania či tých, ktorí sa ho nezúčastnili. Tiso sa tým stal priamo či nepriamo spoluvinníkom týchto brutálnych a mnohopočetných vrážd obyčajného a nevinného slovenského ľudu. A druhý súdom zistený fakt: Tiso pred súdom popieral jasne zistené skutočnosti, tým súdu a celej našej verejnosti v takej vážnej chvíli svojho života klamal a klamlivo sa vykrúcal prenášaním viny zo seba na iných politických spoluvinníkov. Jeho obhajoba, i keď je to pre obžalovaného procesne prípustné, bola preto naprosto nedôstojná muža, ktorý bol v jeho postavení a hral v ťažkej situácii pre Slovensko jeho všeobecne známu úlohu. Bolo to veľmi trápne a ponižujúce. Cez tieto skutočnosti by som však chcel o otázke milosti uvažovať úplne objektívne a nezávisle. Pre mňa je to otázka dvojakého charakteru: predovšetkým je to otázka rýdzo ľudská. IDE TU PREDSA O ĽUDSKÝ ŽIVOT! A tu úplne jasne hovorím, že proti udeleniu milosti odsúdenému Tisovi nie som. SOM OCHOTNÝ MILOSŤ MU UDELIŤ. Za druhé je to otázka politická a v istom smere i otázka ústavná. Podľa znenia doposiaľ platnej ústavy vyžaduje moje udelenie milosti kontrasignácie zodpovedného ministra. Keďže v prípade Tisa ide o vec politickej povahy, bude sa o doporučení či nedoporučení milosti uznášať vláda ako zbor. Musím teda predovšetkým počkať, aké v tejto veci bude uznesenie vlády a ako bude znieť návrh podpísaný pánom ministrom spravodlivosti a mne predložený. Pokiaľ tento návrh vlády bude znieť na udelenie milosti, opakujem to, čo som práve povedal, že milosť odsúdenému Tisovi podľa vládneho návrhu UDELÍM. Nebude však milosť navrhnutá, kladiem si, ako som povedal, otázku rázu ústavného. Mám napriek tomu milosť na smrť odsúdenému Tisovi udeliť a postaviť sa tým proti stanovisku vlády (lebo jej väčšiny)? Bola by tým zjavne vytvorená situácia, v ktorej by došlo k rozporu medzi prezidentom republiky a vládou. To by mohlo mať závažné dôsledky v ďalšom vývoji politických udalostí v štáte a mohlo by to viesť k vládnym alebo i k ústavným krízam. K tomuto zaujímam nasledovné stanovisko: Nepokladám pre záujmy štátu za možné a prípustné, aby sme mohli v dnešnej nepokojnej a ešte nie dosť konsolidovanej vnútornej a vonkajšej situácii republiky pripustiť vyvolanie nejakého zásadného rozporu medzi vládou a hlavou štátu a mohli by mať za následok hlbšie politické komplikácie. Preto považujem v záujme štátu a kľudného vývoja republiky za nutné, aby aj v tejto otázke bola medzi nami zachovaná plná jednota. Nepovažujem proste za možné, že by Tisova osoba, znovu ešte i po tejto strašnej vojne, v ktorej vystupoval ľudsky tak nedôstojne a politicky tak krajne nešťastne a o udalostiach tak žalostne neinformovane – ukazuje to celý priebeh a výsledok vojnových a povojnových udalostí – mohla ešte teraz hrať medzi nami úlohu rozbíjača národnej a štátnej jednoty, mieru a konsolidácie štátu a vyvolávať dokonca vládnu alebo ústavnú štátnu krízu. Preto v prípade, že by vládou nebola Tisovi navrhnutá milosť, podriadim svoj postup tomuto politickému hľadisku a svoje osobné stanovisko potlačím. Prosím, pán predseda, aby ste Vy a vláda pri úvahe o svojom návrhu, ktorý mi predložíte, zobrali do úvahy všetko to, čo v tomto dopise uvádzam, a podľa toho potom o svojom postupe rozhodli. Zároveň robím výzvu pre všetkých našich politických činiteľov a na celý náš ľud, aby rozhodnutie – nech je akékoľvek, a ktoré tu po najvážnejšej úvahe vlády a prezidenta padne – bolo brané s vedomím plnej politickej zodpovednosti a jednomyseľný prejav našej spoločnej túžby nás všetkých, ako po plnej spravodlivosti, tak aj ako jednotný výraz politickej túžby po jednote, mieri a kľudu medzi všetkými občanmi tohto štátu. Osoba Tisa nech padne do hĺbky úplne zaslúženého zabudnutia a nech nám všetkým je varovnou výstrahou, čo sa v našom národnom živote už nikdy nemá opakovať. Do slovenčiny preložil:
|
Mnoho času som o Tisovom prípade rozmýšľal už za hranicami ale aj teraz doma. Často som spoločne s Vami celú vec preberal a uvažoval o tom, čo bude treba urobiť, až padne taký či onaký výrok súdu. Poznal som dr. Tisa dosť dobre – až do poslednej chvíle pred Mníchovom som s ním ako zástupcom Slovenskej ľudovej strany jednal a ponúkal mu politický kompromis v slovenských veciach, veľmi prijateľných jemu a jeho strane, lebo to bolo skoro to isté, čoho sa dostalo Slovensku v dnešnej republike. Len to malo byť uplatnené postupne, nie naraz. Jeho strana mi tiež bezprostredne pred Mníchovskou dohodou oficiálne odpovedala, že môj návrh ako základ k definitívnej dohode prijíma. Ale hneď na to, keď som dr. Tisa volal do Prahy k tomuto dojednaniu, odmietol prísť – a potom začal hneď, ešte za plnej existencie republiky, robiť všetko to, čo mu teraz žaloba pred súdom vytýkala a dokázala. 