Tiso, Beneš, Gottwald, Husák... 4. časť

• 1.časť
• 2.časť
• 3.časť
• 4.časť
• 5.časť
• 6.časť
• 7.časť
• 8.časť

         Minister V. Kopecký úvodom pripomína, že keď dostal za úlohu aby vyjadril v tejto veci stanovisko Komunistickej strany Československa, potom si je istý, že toto stanovisko je v súlade s názorom naprostej väčšiny českého národa. Drvivá väčšina Čechov očakáva, že milosť nebude udelená a že sa vykoná spravodlivý trest nad zločineckým zradcom a rozbíjačom republiky, nad jej úhlavným nepriateľom, ktorý bol zároveň nepriateľom nášho veľkého spojenca Sovietskeho zväzu, nad zločincom, ktorý zhrešil tak nehanebne aj proti všetkým kresťanským zákonom. O tom, že je to názor prevažnej väčšiny národa, nemôže byť najmenších pochybností. V mysliach občanov bol Tiso už tisíckrát obesený. Český národ sledoval jeho činnosť po všetky tie roky a vie, že je to najpodlejší nepriateľ štátu a národa. Je to tým odsúdeniahodnejšie, že sa kryl kňazským rúchom. Keby o veci mal rozhodovať sám národ, potom by sa ukázalo, že je v zdrvujúcej väčšine pre výkon trestu. Mohlo by sa ale povedať, že zo strany českého národa je to akt pomsty alebo odvety, ale o to tu predsa nejde. Vláda sa neriadi pri svojom rozhodovaní na prvom mieste neriadi názorom českého národa, ale má pred sebou jednomyseľný výrok slovenského ľudového súdu, ktorý rozhodol o treste, taktiež bolo vyslovené, že milosť sa udeliť nemá. Je jasné, že tu Národný súd ako súd ľudový je povolaným predstaviteľom vlády slovenského ľudu. Tento predstaviteľ rozhodol bez akéhokoľvek nátlaku nielen o najťažšom treste, ale tiež o tom, že milosť NEDOPORUČUJE. Slovenský politický orgán, ktorý bol povolaný, aby sa vyjadril, TAK NEUROBIL. Nezaujíma vôbec stanovisko a obmedzuje sa len na to, že žiadosť predkladá. To je najlepší doklad o skutočnej vôli slovenského ľudu. Pokiaľ neprišlo pri dnešnom politickom zložení v predsedníctve Slovenskej národnej rady k tomu, aby sa našla väčšina pre uznesenie, ktorým sa dáva návrh na udelenie milosti doporučuje, potom je to najpádnejším dôkazom, pod akým tlakom bolo svedomie rozhodujúcich činiteľov na Slovensku, keď tomuto tlaku nemohli odolať a keď nemali odvahu, aby verejne povedali, že doporučujú milosť. Na Slovensku má predsa Demokratická strana väčšinu, ale napriek tomu sa nevyslovila pre udelenie milosti. To plne potvrdzuje správnosť rozsudku a okolnosť, že rozsudok je skutočným výrazom spontánnej a elementárnej vôle slovenského ľudu, ktorý si praje, aby Tiso bol prísne potrestaný a aby bola takto odčinená krivda spáchaná na Slovensku a slovenskom ľude, aby bolo odčinené jeho utrpenie a aby bolo chránené všetko to, za čo sa na Slovensku bojovalo a čo vydobylo banskobystrické povstanie. Je jasné, že stranícko-politické dôvody a úvahy neboli na Slovensku dosť silné, aby sa predsedníctvo Slovenskej národnej rady mohlo väčšinou hlasov svojich členov rozhodnúť pre milosť. To je fakt priamo osudového významu, je to fakt, že slovenský národ si vo väčšine nepraje omilostenie tohto najpodlejšieho zločinca a že si nepraje podporu reakcie a reakčného teroru.

         Minister V. Nosek pripomína, že už skôr sa malo postupovať tvrdo a dôsledne a že by sa situácia vyvinula ináč, pokiaľ by za prvej republiky boli Tuku odsúdili na smrť a trest smrti by bol vykonaný. Minister V. Kopecký pripomína, že udelenie milosti by sa prirodzene vykladalo tak, že myšlienka samostatného slovenského štátu je tak silná, že vláda musela pred ňou ustúpiť a že práve táto myšlienka si vynútila milosť. Bola by to rana československej štátnej jednote a samostatnosti, ktorá sa už po dobu dvoch rokov po oslobodení republiky potvrdzuje a rozvíja a ktorá môže byť zárukou pokojného a šťastného vývoja republiky.

         Námestník Fierlinger správne hovorí, že by nás udelenie milosti ZDISKREDITOVALO tiež v očiach našich spojencov, ktorými sú slovanské štáty. Boli by sme najmä ťažko zdiskreditovaní v Sovietskom zväze nielen preto, že by Sovietsky zväz mal sám možnosť pohnať Tisa pred svoje súdy a súdiť ho pre zločiny, ktorých sa dopustil proti Sovietskemu zväzu ako jeden z hlavných podnecovateľov vojny proti Sovietskemu zväzu, ale tiež preto, že Tiso sa ani s týmto neuspokojil, ale sám navštívil front, prišiel do Kyjeva a Charkova a vyžíval sa tam na utrpení ruského a ukrajinského obyvateľstva. Keby vláda doporučila milosť, viedlo by to k tomu, že by sa so Slovenskom špekulovalo podobne, ako to robil Hitler, že by sa zasa počítalo s tým, že Slovensko môže byť oddelené od Československej republiky a že tým Československá republika môže byť zničená, že je treba vyčkať len na vhodný okamžik na intervenciu, aby sa mohol opakovať 14. marec 1939. Rečník pripomína prejav prezidenta republiky k slovenskej delegácii, keď ju varoval pred slovenským separatizmom a poukazoval na to, že sa situácia od roku 1939 podstatne zmenila, že dnes je Sovietsky zväz v strednej Európe a pod Karpatami, a že by sa Československá republika, resp. český národ nemohol nikdy vzdať spoločných hraníc so Sovietskym zväzom. Toto všetko je treba zvážiť. Pre vládu je dnešné jej rozhodnutie priamo skúšobným kameňom jej patriotizmu, a to patriotizmu československého. Vláda dnes vypočula veľkého československého vlastenca Jána Masaryk. Povedal, že sa síce ako nepolitický minister zdrží hlasovania, ale keby jeho hlas mal byť rozhodujúci, že bude hlasovať za výkon trestu. Tak hovorí skutočný československý patriot. Je to jasné, lebo ide o vec, za ktorú bojoval jeho otec prezident Osloboditeľ celý svoj život. V tomto vážnom okamžiku musí taktiež každý člen vlády dokumentovať svoju zodpovednosť a svoje vlastenectvo a musí mať na mysli záujem republiky a jej ľudu. O milosti nemôže byť reč. V tomto prípade môže smrť jedného veľkého zločinca na šibenici znamenať veľmi veľa pre náš štát a na druhej strane by nevykonanie trestu smrti mohlo byť pre štát priam osudné. Treba brať zreteľ na to, že zločinec je kňaz, to naopak robí jeho hriechy ešte ťažšími. Väčšina českého národa je predsa katolícka, ale nikto nemôže tvrdiť, že, pretože si praje, aby trest smrti bol vykonaný, sa rozišla s kresťanstvom. To sa nedá taktiež tvrdiť o slovenskom obyvateľstve. Nebolo by dobré, keby sa katolícka cirkev zaťažovala takým ťažkým hriešnikom, akým je Jozef Tiso. Pokiaľ má teda rečník vyjadriť stanovisko svojej strany, tak chce úplne jasne povedať, že jeho strana doporučuje, aby trest smrti nad Jozefom Tisom BOL VYKONANÝ a aby vláda tým dokumentovala svoje odhodlanie hájiť jednotu republiky do všetkých dôsledkov a za všetkých okolností.

         Minister dr. P. Drtina považuje za samozrejmé, že v tejto vláde sedia len dobrí československí vlastenci, ktorí, keď majú rozhodnúť o konkrétnej politickej otázke, majú prirodzene na mysli len prospech a záujem republiky. Nehovorí dnes ako  minister spravodlivosti, ale ako člen vlády, ktorý v nej reprezentuje národne socialistickú stranu. Najskôr by som sa chcel zmieniť o tom, čo vláda o prípade dr. Tisa vie, resp. nevie. Nepozná spisy, najmä nepozná obžalovací spis, ani obhajobu, pokiaľ nemá o tom kusé informácie z novín, nepozná podrobne záverečnú reč verejného žalobcu a nevie nič o dôvodoch rozsudku. Nie je tiež podrobnejšie informovaná o jednaní Slovenskej národnej rady ohľadom žiadosti o milosť, hoci tu ide o najkompetentnejšieho slovenského činiteľa, ktorý sa k tejto žiadosti mal vyjadriť, a najmä nevie, ktoré dôvody viedli k uzneseniu predsedníctva Slovenskej národnej rady, podľa ktorého sa meritórne nevyjadrilo. Podľa referátu predsedu vlády je jasné, že Slovenská národná rada nepoužila práva, ktoré jej poskytuje retribučné nariadenie. Toto právo jej prislúcha nielen ako slovenskému orgánu, ale hlavne tiež ako hovorcovi slovenského národa, ale hlavne slovenského ľudu a Slovenska samého. Toho si vláda musí byť plne vedomá a pokiaľ to tak dôrazne konštatuje minister, robí tak preto, lebo si je treba uvedomiť, čo tento postup Slovenskej národnej rady pre nás znamená, pokiaľ ide o postavenie Slovenskej národnej rady. Rečníkova strana bude musieť v budúcnosti z tohto postupu vyvodiť dôsledky, až sa zas bude jednať o otázky, kde sa Slovenská národná rada má vyjadriť a kde sa má brať ohľad na jej stanovisko. Slovenská národná rada sa odvoláva na dohodu medzi vládou a predsedníctvom Slovenskej národnej rady zo dňa 11. apríla 1946 a odvoláva sa tiež na novelu retribučného nariadenia zo dňa 14. mája 1946, ktorá podľa právneho rádu má povahu zákona. Svojim neočakávaným postupom stavia predsedníctvo Slovenskej národnej rady vládu do mimoriadne obtiažnej situácie. Za tohto stavu veci nechce národne socialistická strana túto obtiažnu situáciu vlády ešte zhoršiť a napriek tomu, že postup Slovenskej národnej rady nepovažuje za správny, predsa chce s ním počítať a riadiť sa ním pri formulácii svojho stanoviska. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady predkladá vláde uznesenie Národného súdu podľa retribučného nariadenia, kde sa prehlasuje, ŽE UDELENIE MILOSTI SA NEDOPORUČUJE. Mimo tohto predkladá návrh povereníka spravodlivosti na udelenie milosti bez toho či k tomu zaujíma stanovisko. Pokiaľ sa vec posudzuje podľa ustanovenia čl. I. písm. b) protokolu z 11. apríla 1946, má vláda vrátiť návrh na udelenie milosti predsedníctvu Slovenskej národnej rady, či má proti nemu námietky z hľadiska celoštátnych záujmov. Minister a jeho strana sa domnievajú, že vláda má toto právo použiť. To neznamená, že by malo prísť k odkladu rozhodnutia. Podľa § 19 retribučného nariadenia v novelizovanom znení musí byť trest vykonaný po uplynutí 48 hodín od vyhlásenia rozsudku. Je celkom ale možné, aby sa predsedníctvo Slovenskej národnej rady v tejto lehote ešte vyjadrilo a aby potom vláda mohla zaujať meritórne stanovisko. Aby objasnil právnu situáciu, číta minister spravodlivosti znovu ustanovenie čl. I. písm. b) protokolu z 11. apríla 1946.

         Minister A. Zmrhal sa domnieva, že vláda nie je povinná vrátiť návrh predsedníctvu Slovenskej národnej rady.

         Námestník dr. P. Zenkl zastáva oproti tomu návrh, že pokiaľ má vláda z hľadiska celoštátnych záujmov námietky, má návrh vrátiť.

         Námestník V. Široký sa obáva, že vrátenie môže viesť k zbytočným odkladom. Námestník dr. P. Zenkl upozorňuje, že tomu tak nie je, keďže § 19 nariadenia Slovenskej národnej rady stanoví 48 hodinovú lehotu.

         Minister dr. H. Ripka sa ujíma slova a konštatuje, že postup Slovenskej národnej rady v tejto veci naplnil ministrov národne socialistickej strany najhlbším údivom, pokiaľ sa má vysloviť veľmi mierne. Je to úžasné, keď sa Slovenská národná rada, ktorá si od okamihu oslobodenia Slovenska osobovala a osobuje ešte dnes nárok na to, aby bola považovaná za zvrchovaný orgán slovenského národa, zrazu v takej dôležitej politickej veci sa omedzuje na úlohu poštovej schránky a tak si vykladá ustanovenie dohody z 11. apríla 1946. Je predsa jasné, že dohoda takto myslená nebola. Kto mohol predpokladať, že v podobnej situácii predsedníctvo Slovenskej národnej rady urobí len posla a vôbec sa nevyjadrí. Keby to bol zmysel ustanovenia, potom predsa povereník spravodlivosti mohol svoj návrh predložiť priamo vláde alebo rezortnému ministrovi. Postup predsedníctva Slovenskej národnej rady musí vládu prekvapiť tým viac, že tu predsa nejde o vec, ktorá by sa na prvom mieste týkala len záujmu republiky, ale ide v prvom rade o budúcnosť a osud slovenského ľudu, a tu vedúci slovenský orgán nemá odvahu, aby sa vyjadril. Ako si má vláda vysvetliť, že páni, ktorí sa tak radi hrajú na samostatnú slovenskú vládu a ktorí sa niekedy chovajú tak, že vzniká dojem, že máme vedľa prezidenta republiky ešte iného prezidenta na Slovensku, sa odrazu v tak kardinálnej otázke politického života, ktorá sa týka každého jednotlivého Čecha a Slováka, omedzujú na to, že robia poštovú schránku. Touto úvahou sa vysvetľuje zmysel návrhu národne socialistickej strany, aby si priala nejaký odklad alebo aby chcela robiť nejakého „šíbra“. Na druhej strane je ale jasné, že uznesenie predsedníctva Slovenskej národnej rady znamená, že zodpovednosť chcú presunúť na vládu a to najmä na ich slovenských členov. Nie je treba, aby prišlo k nejakému ďalšiemu odkladu. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady môže podať vyjadrenie behom niekoľko málo hodín. Vláda ich môže priamo k tomu vyzvať.

Príloha č. 39, Prameň: SÚA-AÚV KSČ, fond 83, a.i. 302

Vladimír Pavlík