"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Slovensko na kolenách – 4. časť

     

          V prvých týždňoch či mesiacoch po Novembri 1989 by ma ani vo sne nebolo napadlo, koľko zvrhlých ľudí s tými najodpornejšími a najzákernejšími hodnotami či vlastnosťami bude súčasťou tohto národa. Nedá mi neodcitovať niekoľko viet kardinála J. CH. Korca ktoré sú úvodom knihy Od barbarskej noci, ktorej je autorom. Citujem zo strany 9: „...naši vlastní ľudia, pohŕdajúc dejinami a ich duchovnou náplňou vykonali to, čo neprišlo na myseľ ani Tatárom, ani tureckému panstvu, ani nikomu inému v predlhých dejinách nášho ľudu a národa.“ Mal tým na mysli noc z 13. na 14. apríla 1950, keď boli zlikvidované všetky mužské rehole a ich kláštory.

          Prečo takýto úvod? Z celkom jednoduchého dôvodu. Ponovembrovým pretransformovaným komunistom a eštebákom sa za vyše 20 rokov podarilo niečo omnoho horšie. Nielenže Slovensko rozkradli a zdevastovali politicky, morálne a ekonomicky, ale za túto krátku dobu ho darovali cudzine za vcelku lacný peniaz. Možno viacerí z Vás si položia otázku: veď predsa pravica rozpredala Slovensko cudzine? Tu ale treba vyviesť ľudí z tohto omylu a povedať skutočnú realitu: všetko, čo sa týkalo politiky či ekonomiky ako aj zakladania politických strán hneď po Novembri 1989 sa robilo v réžii konkrétnych prednovembrových príslušníkov KSČ a ŠtB. Písať tu podrobnosti by bolo stratou času, lebo na tejto stránke to už bolo niekoľkokrát zdokumentované – a nielen na nej... Oni v skutočnosti stáli za vytváraním tzv. pravicových či národných strán. Z psychologického hľadiska to bolo vcelku dobre vymyslené, keď k moci sa dostali mnohí ľudia, ktorí dovtedy žili v panelákoch a na rekreácie chodili do Bulharska, prípadne tí vyvolenejší do Juhoslávie. Pred tým, ako budem citovať z knihy Ľuboša Juríka – Pokušenie moci – ktorý bol šesť rokov ako najbližší asistent pri Ivanovi Gašparovičovi, treba pripomenúť, že prvou predohrou týchto zlodejín boli tzv. holandské dražby.

          Takže poďme si odcitovať niektoré pasáže z tejto knihy, ktoré sú skôr autentickou výpoveďou autora. Strana č. 26 – Najlepší spôsob, ako sa zbaviť ilúzií a ideálov, je vstúpiť do vysokej politiky. Ale bez ideálov – a už vôbec nie bez ideí – sa žiadna politika robiť nedá, ani lokálna, nieto politika štátu a národa. Bez ideálov a ideí sa politika mení na cynický poker, na získavanie a využívanie moci pre zištné, prevažne osobné ciele, na získavanie výsad a privilégií, na hromadenie majetku a likvidáciu protivníkov. Politika bez ideí je podhubím pre šírenie bacilov netolerancie, až diktatúry. Potom sa aj z idealistov stávajú bezradní štatisti, ktorí nakoniec v mene demokracie pomáhajú demokraciu deštruovať, v mene voličov okrádajú voličov, ruinujú národný majetok a hospodárstvo. Ukázalo sa, že slovenskí politici neboli dostatočne pripravení prevziať zodpovednosť za riadenie samostatného štátu.

          Strana č. 273 – 275 – Privatizácia bola od roku 1990 rozhodujúcim objektom politického a mocenského zápasu na Slovensku i vo všetkých postkomunistických krajinách. Bola hybnou silou mnohých politických aktov, sporov, politického vypätia i pádu. Vznešené ideály o slobode, ľudských právach, voľnom pohybe a pod. sa stali len zásterkou pre grandiózne rozdeľovanie (či skôr rozkrádanie) štátneho majetku, ktorý sa hromadil pol storočia. Z večera do rána vznikali neuveriteľne bohatí ľudia, ktorí sa len vďaka politickému rozhodnutiu stali mnohonásobnými milionármi, ba miliardármi. Obyčajní ľudia, ktorí dovtedy žili v družstevných bytoch, šetrili na škodovku či žiguli, chodievali na dovolenku k Balatonu či do Bulharska, mali zrazu nepredstaviteľné majetky, stačilo byť v správnej strane či hnutí. Žiaľ, túto tendenciu – aj keď v inej, kultivovanejšej podobe provízií či auditov – pokračovala aj počas vlády Mikuláša Dzurindu.

          Mravné zásady, morálne hodnoty, základné piliere civilizačných noriem sa dali do nezadržateľného, deštrukčného pohybu. Privatizácia našla spoločnosť absolútne nepripravenú a spôsobila také škody v spoločenskom organizme, ktoré už prakticky nikdy nebude možné odstrániť a napraviť. K takým rozsiahlym vlastníckym zmenám došlo azda len v období vyvlastňovania majetku komunistickými stranami. Problém našej privatizácie je najmä v tom, že v mnohých prípadoch sa privatizovalo pre bohatstvo samotné, teda vyberali sa ľudia, ktorí budú bohatí. Mečiarova vláda nezohľadňovala, či nadobúdateľ je schopný zabezpečiť efektívne fungovanie majetku, vláda HZDS, SNS a ZRS zohľadňovala predovšetkým to, kto je z ktorej strany. To bola tzv. slovenská cesta, ktorá deformovala celý privatizačný proces.

          Chodby Národnej rady SR, či už na Župnom námestí, či potom na Vodnom vrchu na Mudroňovej ulici, sa len tak hmýrili nádejnými privatizérmi, v kanceláriách predsedu, podpredsedov NR SR, predsedov parlamentných výborov či strán si podávali kľučky budúci majitelia sprivatizovaných štátnych podnikov, lobovali, presviedčali, uplácali, sľubovali a dávali provízie, ponúkali stranícku poslušnosť. Keď som sa niekedy pozeral zo svojho miesta v sále na chrbty koaličných poslancov, mal som pocit, ŽE MÁM PRED SEBOU ZHROMAŽDENIE FABRIKANTOV, MAJITEĽOV TOVÁRNÍ, NEHNUTEĽNOSTÍ A BANKOVÝCH ÚČTOV. DO PARLAMENTU CHODILI LEN AKOBY MIMOCHODOM, ZDVIHNÚŤ RUKU, KEĎ SA HLASOVALO. INAK SA NIKDY K NIČOMU NEVYJADROVALI, MNOHÍ ANI RAZ POČAS VOLEBNÉHO OBDOBIA NEVYSTÚPILI, NEBOLI TAM PRETO, ABY TVORILI ZÁKONY, ABY ZASTUPOVALI SVOJICH VOLIČOV. BOLI TAM NATO, ABY PRIVATIZOVALI, ABY ZBOHATLI. Platilo to, pravdaže, aj o ministroch, štátnych tajomníkoch, riaditeľoch sekretariátov, šéfoch krajských či okresných aparátov HZDS, SNS, ZRS, o spriaznených manažéroch, riaditeľoch bánk, príbuzných priateľov. DOKONCA AJ SERVILNÝCH BOSSOCH PODSVETIA, KTORÍ SA VRHLI AKO SUPY NA DOVTEDY ŠTÁTNE PODNIKY. VYBAVOVALI PO STRANÍCKEJ ZNÁMOSTI ÚVERY V BANKÁCH, HLBOKO POD CENU DOSTÁVALI LUKRATÍVNE OBJEKTY, POZEMKY, NEHNUTEĽNOSTI, ABY ICH OBRATOM PREDÁVALI ČI VYKRÁDALI.

          Budúci historik nikdy nepochopí posledné desaťročie dvadsiateho storočia, ak sa dôsledne neoboznámi s „procesom privatizácie“, ak si hlboko neosvojí zlodejskú morálku ponovembrovej generácie „politikov“, ak si ako hlavnú metódu skúmania oných rokov nepoloží otázku: mať či nemať? O nič iné nešlo, iba o uchmatnutie čo najväčšieho koláča zo spoločného majetku. Privatizácia prakticky položila na lopatky národné hospodárstvo, milióny a miliardy, ktoré sprivatizovali „poctiví mečiarovci“ A KTORÉ ULIALI DO ZAHRANIČNÝCH BÁNK NA SÚKROMNÉ KONTÁ, spôsobili pokles výroby, zatváranie podnikov, dramatický rast nezamestnanosti, sociálne napätie, praktické zrútenie zdravotníctva, vážne problémy v školstve a v celej sociálnej sfére, nehovoriac o nevyčíslených morálnych škodách.   

Dobre si boli vedomí, aký raz bude záverečný účet

          Pokiaľ dnes sa s obľubou tvrdí, že za všetko môže pravica, je to totálna lož, lebo v období o ktorom tu píšem, pravica ešte prakticky neexistovala. Dve špičkové zločinecké organizácie – slovenská vláda a slovenský parlament boli v réžii HZDS, v réžii zločinca, zlodeja a neskoršieho zakladateľa ponovembrového štátneho terorizmu Vladimíra Mečiara. A vtedajší predseda slovenského parlamentu Ivan Gašparovič bol v skutočnosti v pozícii  zbabelého úbožiaka trčiaceho zo zadnej časti tela Mečiara. Tá najzákladnejšia otázka ale je, či si títo arcizločinci a arcizlodeji dokázali uvedomiť, že raz sa to musí Slovensku vypomstiť? Pamätám si, že v tom období bol ekonomickým poradcom Mečiara pán Staněk z ekonomického oddelenia SAV, ktorý dnes vcelku reálne predpovedá ekonomickú katastrofu Slovenska aj zásluhou ekonomickej kriminality či šedej ekonomiky. Problém je ale v tom, že toto sa robilo už za Mečiara a základnou otázkou je, prečo pán Staněk mlčal? Pokiaľ náhodou nemlčal a Mečiara upozorňoval na následky, tak sa mu ospravedlňujem. Taktiež si myslím, že tento ekonomický Mečiarov poradca musel vedieť o dôraznom varovaní guvernéra NBS, keď Mečiar chcel rozkradnuté miliardy natlačiť novými miliardami a ten mu dôrazne pripomenul, čo by to znamenalo. Zastávam názor, že Mečiar , A. M. Húska a im podobní by mali byť zaživa a pri plnom vedomí zapichnutí na hák takým spôsobom, aby čo najbolestivejšie za realizáciu týchto ekonomických zločinov či ekonomického rabovania čo najdlhšie skapíňali v tom najväčšom utrpení. Lebo bolo to práve za tejto vlády, kedy sa zároveň odštartovala postupná likvidácia slovenského národa cez ekonomiku – čo bol jeden z hlavných dôvodov po nástupe pravice, že štát je najhorším vlastníkom majetku, pri rozpredávaní nášho dedičstva zahraničiu. V skutočnosti nová garnitúra pravicových fašistov, extrémistov, sadistov a psychopatov z SDKÚ-DS, KDH, SMK a ANO ktorá vymenila Mečiara len pokračovala v začatom. A omnoho bezcitnejšie. Veď židoúžernícke a židolichvárske šelmy zo Svetovej banky a MMF majú v takýchto zločinoch proti ľudskosti bohatú prax a tradíciu.

Poľudšťovanie fašizmu, extrémizmu, sadizmu a psychopatizmu počas ekonomických experimentov na slovenskom národe

          Prvýkrát a verejne na takéto zločiny proti vlastnému národu upozornila Konferencia biskupov Slovenska 3. júla 1996. Keďže v roku 1996 som mal možnosť si preštudovať analýzu z roku 1994 pod názvom: Postupná likvidácia slovenského národa cez ekonomiku a rómsky problém – s konečným výsledkom, aby za cca. 80 rokov boli Slováci menšinou vo vlastnom štáte, podľa tohto prehlásenia KBS mám pocit, že museli sa taktiež dostať k dotyčnej analýze. Pri porovnaní textu, citujem: „...že v posledných rokoch dochádza na Slovensku k doteraz nevídanému poklesu pôrodnosti. Tento trend je taký prudký a hlboký, že by pri dlhšom pretrvávaní mohol VÁŽNE OHROZIŤ I SAMOTNÚ EXISTENCIU NÁRODA. Ak by pôrodnosť bola taká nízka alebo nižšia ako v roku 1995, počas života jednej generácie by sa počet obyvateľov Slovenska zredukoval o 20 až 25 percent a počas troch generácii o viac než polovicu.“

          Treba si uvedomiť, že tento diablo - satanský plán na postupnú likvidáciu slovenského národa vychádzal zo základného atribútu: CEZ EKONOMIKU BRÁNIŤ SLOVENSKÝM ŽENÁM RODIŤ DETI. Keď to rozmeníme na drobné, tak to môžeme povedať nasledovne: vedomé nevytváranie ekonomických podmienok pre slovenské ženy na zakladanie rodiny. Samozrejme súčasťou tohto všetkého je likvidácia ženskosti, ktorá sa následne premietne do likvidácie rodiny – a k tomu už je len krok na postupnú likvidáciu národa. A, samozrejme, nekontrolovateľné „množenie“ neprispôsobivej rómskej populácie vedenej k tomu, aby nemala záujem sa prispôsobiť, ako aj nezáujem o potieranie rodinnej súlože v tejto komunite, keď následky – retardovaní potomkovia, ostávajú doživotne na ťarchu štátu. Je len samozrejmé, že tie peniaze, ktoré by mali ísť na podporu slovenskej rodiny či demografie, idú niekde úplne inde. Dnes sme v situácii, keď tieto organizované zločinecko-zlodejské tlupy nám tu s vážnymi tvárami vysvetľujú, že za toľko a toľko rokov už nebude mať na dôchodky kto robiť, preto je treba nutne robiť opätovné sociálne reformy a zvyšovanie dôchodkového veku. Paradoxne, hovoria to práve tí, ktorí toto všetko zavinili a zrealizovali.

          Veď nový trend týchto ponovembrových politických fašistov, extrémistov, sadistov a psychopatov riadených židoúžernickými a židolichvárskymi netvormi zo Svetovej banky a MMF je nasledovný: Čím dlhšie žiješ, tým viac prekážaš. Staroba sa považuje za ekonomickú záťaž spoločnosti. Od starých ľudí sa už nič neočakáva. A neustále štvať mladých ľudí proti starým, že oni sú na príčine ich zlej situácie. Preto treba neustále reformovať. My už nepotrebujeme ani gulagy, ani koncentračné tábory, ani plynové komory. Nám stačia nevyhnutné ekonomické reformy. A pokiaľ doženieme človeka k sociálnej samovražde, je to aj s predohrou, ktorá sa volá duševné vraždenie, po ktorom nasleduje u tých slabších jedincov siahnutie si na život.

Pokračovanie v ďalšom čísle.

Vladimír Pavlík


    Facebook
Hlavná stránka