Otvorený list ministerke spravodlivosti

Vážená pani ministerka spravodlivosti,
dovoľujem si ako radový občan poslať Vám tento list. Je otvorený, pretože ho pošlem aj do médií, niektorým inštitúciám a i vybraným jednotlivcom. Po zostavení Vašej vlády som bol nadšený, že konečne máme vládu v SR, ktorá urobí poriadok vo výkone súdnej moci a v polícii, pretože jej pokrivený výkon som zažil v minulosti na vlastnej koži. Avšak pre známe vnútorné problémy vo vláde mám vážne obavy, že budete sľub daný občanom schopní dotiahnuť do konca.

Nebudem priebeh môjho prípadu tu podrobne popisovať, napísal som o ňom už dve knihy, avšak k jeho stručnému priblíženiu možno postačí blog s názvom „Vládneme – zvyknite si“ z jednej tých kníh. Z jeho textu jasne vyplýva, že som bol obeťou vedomej zvole zo strany polície, pravdepodobne i tej tajnej (SIS), za aktívnej účasti súdov a prokuratúry. Za svoju novinársku činnosť bol na mňa nahraný komplot s kriminálnym pozadím a bol som odsúdený za skutok, ktorý som nespáchal. Popísal som ho dostatočne a hodnoverne vo svojich knihách i zverejnených dokumentoch, kedykoľvek overiteľných.

V priebehu uplynulých rokov, od doby čo tu šantila Mečiarova vláda s jej výkonom spravodlivosti (za masívnych represálií a kompromitácií proti nepohodlným občanom a novinárom a i vyložene zločinných praktík), som podnikol celý rád opatrení o nápravu cestou zákonných ustanovizní, avšak bez účinku. Snažil som sa upozorniť na môj prípad, do ktorého boli vmanévrovaní i mnohí iní občania, aj cestou médií, tie sú však zamerané na excesy politikov a žvanenia o celebritách a osud radového občana je im ukradnutý, neatraktívny.

V súčasnosti ste začali riešiť, pani ministerka, najzávažnejšie kauzy v radoch súdov a polície. Jeden z policajtov, ktorého zbežne spomínam aj v uvedenom blogu a má zrejme značný podiel aj v mojom prípade, je ešte v kolúznej väzbe. Dokedy? To je vec politických machinácií spriaznených politikov v parlamente. Zameriam sa však menovite na indivíduá z Vášho rezortu. Sudkyňu JUDr. Ľudmilu K., ktorá ma jedenásť rokov súdila a v konečnom verdikte odsúdila bez dôkazov, spomeniem až na konci. V odvolacom konaní bol vedúci poroty JUDr. Jozef K. z Najvyššieho súdu SR. Odvolanie zamietol s odôvodnením, že som sa k činu priznal, spoluodsúdený Ján K. ma označil v pôvodnej výpovedi za páchateľa, tak sa nemám čo odvolávať - to je verdikt odvolacieho súdu! To, že pôvodné sebaobvinenie bolo motivované preto, aby som chránil skutočných vyhotoviteľov falzifikátov, ktorí boli mojím spoluodsúdeným Jánom K. nahovorení na výrobu falzifikátov za účelom, aby potom mňa označil za páchateľa, nebolo na odvolačke rešpektované. Bolo to všetko inscenované v réžii policajtov, aby som bol ja postihnutý, lebo som vydával nepohodlné noviny. Na začiatku vyšetrovania som s týmto obvinením súhlasil, aby neboli stíhaní mladí ľudia, cez ktorých bol komplot na nátlak Jána K. zrealizovaný. Pritom som rátal s tým, že v priebehu vyšetrovania hravo dokážem, že s mojimi technickými možnosťami som nemohol tlačiť plnofarebné tlačivá. Dokazovanie však nebolo nikdy cez experta usku- točnené, hoci som ho neustále počas tých rokov vyžadoval.

Spoluodsúdený Ján K. potom v priebehu vyšetrovacej väzby niekoľkokrát poprel svoju pôvodnú výpoveď voči mne a vo svojom odvolaní na Najvyšší súd SR veľmi jasne a podrobne popísal, ako bol policajtmi donútený urobiť proti mne obviňujúcu výpoveď a niekoľkokrát vo svojom odvolaní uviedol, že ja som skutok nespáchal a nebol som ho ani po technickej stránke schopný zvládnuť. Jeho odvolanie nebolo na odvolacom pojednávaní vôbec spomenuté a nebolo vzaté do úvahy ani moje odvolanie, kde som podrobne rozviedol moje technické možnosti a dal som si vyhotoviť odborný posudok v renomovanej firme zaoberajúcej sa predajom polygrafických zariadení, už keď sa to neráčilo prvostupňovej sudkyni a ani vyšetrovateľom počas trojročnej kolúznej väzby.
Spoluodsúdený Ján K. bol už v čase odvolacieho konania údajne necelé dva mesiace mŕtvy, preto bol z pojednávania vyňatý a asi ani preto nebolo spomenuté jeho odvolanie, v ktorom poprel obvinenia vznesené na začiatku voči mne. Ja som však bol s ním v priebehu údajného úmrtia v telefónnom kontakte, takže som mal hneď podozrenie, že jeho úmrtie je len fingované a bol mu umožnený inštitút utajeného svedka, čím ho chceli zrejme policajti vyňať zo súdneho konania, ako mu sľúbili na začiatku, keď bolo voči nemu vedené vyšetrovanie pre iný trestný čin a navrhli mu, že mu ho pardonujú, keď sa na mňa podujme urobiť komplot.

Túto domnienku mi osobne potvrdil, keď som ho bol niekoľkokrát navštíviť v jednej bratislavskej redakcii, kde bol zamestnaný ako redaktor a jeho fingované úmrtie jasne naznačilo, že celý komplot bol riadený príslušníkmi polície. Túto skutočnosť som využil v podaní o Obnovu konania, avšak bola zamietnutá na KS v Nitre porotou pod vedením JUDr. Štefana Hr., ktorej členkou bola aj sudkyňa JUDr. Ľubomíra K., proti ktorej rozhodnutiu som podával opravné opatrenie. (Aká tam môže byť nezaujatosť a objektivita?) Dôvod zamietnutia bol ten, že nemám dôkaz, že by bol môj spoluodsúdený v evidencii utajených svedkov. Ja som to fakt nemohol dokázať, ale sudcovia mali možnosť nahliadnuť do databázy utajených svedkov a tam potvrdiť alebo vyvrátiť moje podozrenie.
Týmto sa obraciam, pani ministerka, aj na Vás, že túto možnosť máte a v kladnom prípade by to jasne naznačovalo, že tu išlo o zjavnú manipuláciu políciou. Plné meno Jána K. Vám bez problémov poskytnem, nechcem ho však uviesť verejne, pretože má rodinu a aj on bol obeťou policajnej zvole a doplatil zrejme na to najhoršie z celej skupiny, ktorú na pokyn polície zorganizoval, aby mňa dostali do basy a prestal som vydávať nepohodlný občasník, v ktorom som popisoval skutky miestnych papalášov.

Hlavnú rolu v komplote zohrala sudkyňa KS v Nitre JUDr. Ľudmila K., ktorá dozorovala celý prípad v priebehu kolúzneho vyšetrovania plné tri roky (hoci sa de facto nekonalo) a viedla prvostupňové pojednávania počas ďalších ôsmich rokov. Pojednávania boli zväčša odročené pre neprítomnosť kdekoho, avšak mne jedinému udelila pokutu za neúčasť, hoci som mal potvrdenie, že som bol v nemocničnom ošetrení. Počas tých rokov som bol vcelku trikrát ospravedlnene neprítomný z dokladovaných dôvodov, i keď som bol jeden rok vo Francúzsku kvôli práci a poctivo som chodieval na pojednávania, ktoré boli vždy odročené.

Nechcem tvrdiť, že by to bola osobná zaujatosť, ale poslal som sudkyni dvakrát list počas väzby so žiadosťou, že by som ju chcel informovať o pozadí kauzy, ale bez odozvy od nej. Viem však od väzenského vyšetrovateľa, že ju informoval o pozadí komplotu. Napriek tomu ma odsúdila. A to bez dôkazov. Naopak, dôkazy hovorili opak, avšak neboli rešpektované. Počas pojednávaní zahriakovala obvinených, svedkov i advokátov, usadzovala ich a do zápisnice nadiktovala len to, čo uznala ona za vhodné, a keď náhodou jeden zo štyroch prísediacich sudcov (neprofesionálov), ktorí tam sedeli ako zombie, prejavil súhlas s mojou výpoveďou, umlčala ho pohľadom a viac sa neozval a zostal naďalej v role zombie. (Načo tam vôbec boli?)

Sudkyňa prevzala úlohu prokurátora, ktorý sa ani raz neozval jediným dotazom alebo aspoň slovíčkom, takže by som ani nevedel, či má hlas nebyť toho, že sme sa zopárkrát navzájom pozdravili na chodbe pred pojednávaním. (Tiež tam nemusel vôbec byť.) Na záverečné pojednávanie však prišiel mne úplne neznámy prokurátor, ktorého som prvýkrát videl a ten prečítal z pokrčených papierov verdikt, ako sme sa navzájom usvedčili a ako prebehlo dokazovanie, ktoré potvrdilo našu vinu. Myslel tým aj mojich komplicov, ktorých som predtým v živote taktiež nikdy nevidel. Ten čítaný dokument, ako si dnes vybavujem, bol ešte na prieklepových papieroch, napísaný zrejme ešte pred ôsmimi rokmi, hoci sa už odvtedy používali počítače a xerox. Nie som si tým istý, ale aj tak to bola fraška, že by aj Jean Moliér bledol závisťou nad jej sužetom. Na doplnenie tohto tvrdenia môžem uviesť slová, ktoré napísal predseda NS SR JUDr. Štefan Ha. vo svojom zamietavom Uznesení z neverejného zasadnutia na moje Dovolanie, ktoré som v zákonnej dobe poslal: Dovolací súd nie je predurčený k úplnému prieskumu rozhodnutí nižších súdov a nemôže skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku. Kto to má robiť? (Lampárne už zrušili.)
Napriek tomu, že ma pán predseda NS SR dôrazne upozornil, že proti jeho Uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok, napísal som tej slečne Justínke do panteónu rímskych bohov, lebo keď už hráme frašku, tak ju hrajme spoločne až do konca, aj keď sa tomu u nás hovorí výkon byrokratickej spravodlivosti, kde nevládnu zásady spravodlivosti, slušnosti a objektivity. Tým od súdov je asi zbytočne pripomenúť aj zásadu „in dubio pro reo“, tomu by mnohí zaiste ani nerozumeli, (lebo je to, tuším, po rimansky).

Napísal som aj do iných inštitúcií, ktoré by sa mali danou problematikou zaoberať, a to i viackrát v priebehu tých rokov, ale márna námaha. Vo všetkých tých inštitúciách sú právnici a sudcovia a medzi nimi je akási profesionálna kolegialita a svojho kolegu by v žiadnom prípade nepodrazili. Ako sa hovorí, vrana vrane oko nevykole. Tí fundovaní právnici fundovane pomocou všemocných paragrafov sťažovateľa odpinkajú s odôvodnením, že sa nemá ako radový občan čo ozývať. Punktum!

Pani ministerka, napriek tomu, že by som mohol tento list takto ukončiť a požiadať Vás len o to, aby ste preverili utajovanú informáciu o spomínanom utajovanom svedkovi a tým ukázať pri kladnom výsledku, že tu išlo o zámernú manipuláciu zo strany represívnych orgánov, dovolím si vzhľadom na moje osobné skúsenosti ešte dodatočné post scriptum a odcitujem odsek z iného blogu uvedenej knihy, v ktorom píšem o stave nášho súdnictva a že by sme ho nemali haniť:

„Kolegialita u sudcov je veľmi dôležitá, ako sa teraz dosť hovorí v médiách. Najmä pri schvaľovaní sudcov a prokurátorov na rôznych úrovniach, takže by sa dalo predpokladať, že by mali byť vybraní len tí s vyberanou kvalitou. A ono to tak vždy nie je. Možno je to v zložení tých výberových komisií, čo vyberajú sudcov. Sú to zväčša politici a kolegovia sudcov a tí zákonite tiež nemajú dôveru vo verejnosti. Tak ako sa môžeme spoľahnúť, že vyberú tých, čo by dôveru mali mať? Možno by bolo na pomoci, že by tie výberové komisie tvorili nestranní nestraníci z radov školených psychológov a psychiatrov. Tí kladú zložité otázky a tak zisťujú IQ, a ten je dôležitý pri výkone každej funkcie. Dalo by sa namietnuť, že kto má školy, má aj inteligenciu, ale v praxi to tak nefunguje. V škole sa môžete našprtať poučky, paragrafy, ale tie z vás urobia nanajvýš byrokrata, ale nie inteligenta. Inteligencia je do určitej miery vrodená, ale hlavne dá to hodne práce na sebe dopracovať sa k pokore, ako už pán Sokrates to kedysi tak hovoril. Je to chápanie širších súvislostí, súcitnosť so svetom, určitý stupeň empatie k ľuďom a to sa šprtaním nedosahuje.“

Tu končím s citáciou, hoci v posledných slovách sa už hovorí o EQ, emočnom alebo citovom kvociente. Netvrdím, že by v sudcovskom stave bol nedostatok hodnoty IQ, človek sa s ním už rodí, i keď sa nikto nerodí sudcom. EQ sa však získava počas života výchovou, prostredím, prácou na samom sebe. S tou zanedbanou výchovou sa už asi nedá nič robiť, ale s tým prostredím, by to ešte šlo. Je na Vás, pani ministerka, na Vašom reformne zameranom úsilí, aby ste to prostredie napravili. V tejto rozvadenej vláde to bude asi problém. Ale aj tak. Skúste to! V mene nás, občanov.

Dušan Vaňo, Topoľčany

PS: Pre tých, ktorí by sa nemali možnosť dostať k uvedenému blogu zo začiatku listu ani dodatočnej citácii z blogu o súdoch, uvádzam link, z ktorého sa dá kniha s tými blogmi bezplatne stiahnuť:
http://www.1000knih.sk/obchod/milujem-slovensko