Čo mi predpovedal Milan Šimečka na jeseň v roku 1988 – a aj sa to splnilo

U menovaného som mal možnosť byť trikrát v jeho byte a musím popravde povedať, že to bolo pre mňa prínosom, pričom mám dostatok dôvodov tvrdiť, že na Slovensku nemá konkurenciu v tom, ako v napísaných knihách skĺbiť súhrn predvídavosti, noblesy a razancie. Tak ako mi ostane v pamäti, keď som uňho vynášal knihu od Georgea Orwella – 1984, ktorá bola ručne prepísaná na stroji a nebola objavená ani pri domovej prehliadke, keď bola v posteli ukrytá pod matracom, na ktorom vtedy ležala jeho chorá manželka. No a tam mi povedal aj tú pamätnú vetu, ktorú som vtedy nepovažoval za hodnú bližšieho zamyslenia – že pri zmene režimu budem viac prenasledovaný ako teraz – myslel to obdobie, ktoré trvalo do roku 1989.

Ako sa to začalo
Bolo to v polovici roka 1990 a v Dome kultúry v Považskej Bystrici sa konal míting s novým ministrom vnútra Vladimírom Mečiarom, ktorému som chcel vyjadriť verejnú podporu spoločne s Iniciatívou za očistenie Považskej Bystrice od skorumpovanej mafie, ktorú som založil vo februári 1990. Deň pred mítingom ma navštívil človek, ktorého som videl prvý raz, a povedal mi, že istí ľudia ho ako ministra vnútra požiadali, aby ma zdiskreditoval, lebo som pre nich nebezpečný. Taktiež mi pripomenul, že pozná moju minulosť vrátane mojich problémov so štátnou mocou. Došiel som k záveru, že celý míting si nielen natočíme, ale som si aj pripravil odpoveď, ako budem reagovať, pokiaľ sa to stane.

                                                                 

Ukázalo sa, že dotyčná osoba ma neklamala. Úvod mítingu sa začal hrubými paranoidno-dezinformačnými bludmi na moju osobu, ako som zablokoval jeho auto a vyhrážal sa mu – viď necenzurovane.net/13/meciar.html. Týmto dňom sa začal môj neľútostný boj voči tomuto zloduchovi, trvá už 35 rokov a nazbieralo sa naňho toľko vecí (prakticky všetko bolo aj verejne publikované), čo sa nepodarilo nikomu na Slovensku.

              Napríklad to, čo je zverejnené na necenzurovane.net/08/fakturanti.html, len dokazuje, že ekonomickú trestnú činnosť páchal už pred rokom 1989. No a vrchol nastal, keď bol vo funkcii premiéra, čo opísal elitný spisovateľ Ľuboš Jurík, ktorý bol poradcom predsedu NR SR Ivana Gašparoviča od júna 1992 do marca 1997. Bol nielen najvýkonnejším slovenským spisovateľom, ale mal aj najvyšší kredit v zahraničí. Jeho dva diely Pokušenie moci (480 strán) a Pokušenie z moci (majúca 600 strán) sú aj po faktografickej stránke krutou obžalobou koalície pod vedením Mečiara. Jeho 600-stranová kniha s názvom Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie, ako aj Smrť ministra o tragickom osude Vladimíra Clementisa (majúca 310 strán), taktiež svedčia o jeho výnimočnosti.

Okrem toho je autorom viac ako troch desiatok kníh, televíznych scenárov a divadelných hier. Za knihu literatúry faktu Pokušenie moci (vydanú v roku 2002) a Pokušenie z moci (vydanú v roku 2013) BOL DVAKRÁT OCENENÝ CENOU EGONA E. KISCHA. Získal aj Krištáľové krídlo, je tiež držiteľom Výročnej ceny Samuela Zocha a Národnej ceny Vojtecha Zamarovského.

Dnes, keď je Slovensko v totálnom rozklade a biede, ktorá sa začala od roku 1993, kedy najsmradľavejší protislovenský odpad s minulosťou prednovembrových zbabelých občianskych hovien okolo eštebáckeho konfidenta Mečiara a notorického ožrana Slotu založil akúsi zločinecko-zlodejskú, mafiánsko-gaunerskú a nesvojprávnu Slovenskú republiku, sa na strane 275 z Pokušenia moci dočítame aj toto:

„Chodby Národnej rady SR, či už na Župnom námestí, či potom na Vodnom vrchu na Mudroňovej ulici, sa len tak hmýrili nádejnými privatizérmi. V kanceláriách predsedu, podpredsedov NR SR, predsedov parlamentných výborov či strán si podávali kľučky budúci majitelia sprivatizovaných štátnych podnikov, lobovali, presviedčali, uplácali, sľubovali a dávali provízie, ponúkali stranícku poslušnosť. Keď som sa niekedy pozeral zo svojho miesta v sále na chrbty koaličných poslancov, mal som pocit, že mám pred sebou zhromaždenie fabrikantov, majiteľov tovární, nehnuteľností a bankových účtov. Do parlamentu chodili len akoby mimochodom, zdvihnúť ruku, keď sa hlasovalo. Inak sa nikdy k ničomu nevyjadrovali, MNOHÍ ANI RAZ počas volebného obdobia nevystúpili, neboli tam preto, ABY TVORILI ZÁKONY, aby zastupovali svojich voličov. Boli tam nato, aby privatizovali, aby zbohatli.

Platilo to, pravdaže, aj o ministroch, štátnych tajomníkoch, riaditeľoch sekretariátov, šéfoch krajských či okresných aparátov koalície HZDS, SNS, ZRS, o spriaznených manažéroch, riaditeľoch bánk, príbuzných, priateľoch, DOKONCA AJ SERVILNÝCH BOSSOCH PODSVETIA, ktorí sa vrhli ako supy na dovtedy štátne podniky. Vybavovali po straníckej známosti úvery v bankách, hlboko pod cenu dostávali lukratívne objekty, pozemky, nehnuteľnosti, aby ich obratom predávali či vykrádali.“

Tvrdiť, že Mečiar je zakladateľ a otec slovenského národa, je asi to isté, ako keby Adolf Hitler založil Norimberský tribunál.

Vladimír Pavlík