Diamantová baňa v JAR

marec 1991

Resumé:

    Uvedený časový sled obsahuje len podstatné dokumenty z rozsiahleho vyše 80 kg. spisu prípadu Jozefa Petrova. Z tohto dôvodu je potrebné pripomenúť aj iné závažné okolnosti a fakty súvisiace s prípadom. Doposiaľ nie je zistené, z akých zdrojov pochádzalo 40 mil. USD, ktoré boli vyplatené v splátkach podľa zmluvy Stolarczykovej spoločnosti. Štyria nastrčení kupci nemeckej národnosti sa totiž po tom, čo Jozef Petrov podal podnet Nemeckej finančnej polícii na preukázanie pôvodu peňazí, vyplatených podľa zmluvy, veľmi rýchle z Nemecka vyparili. Otázkou zistenia pôvodu týchto peňazí, z dôvodu podozrenia, že mohli pochádzať aj  zo zahraničných pôžičiek pre bývalú ČSFR, by  sa v štandardnom právnom štáte, akým Slovenská republika, žiaľ, nie je, mala zaoberať finančná polícia a spravodajská služba.

Organizovanie a zosnovanie zločineckej skupiny a túto rozsiahlu hospodársku ekonomickú trestnú činnosti, ktorá ňou bola spáchaná, by nebolo možné zrealizovať bez  spolupráce a súčinnosti vtedajších inštitúcii SR, vrátane zastupiteľského úradu v JAR, cez ktorý Martimex zabezpečoval v roku 1992 vývoz technických zariadení do JAR pod zámienkou výstavy s názvom Elektra Minig Exhibition. Je potrebné upozorniť na vtedajšieho veľvyslanca v JAR Františka Dlhopolčeka, bývalého pracovníka Ministerstva zahraničných vecí (komunistickej) ČSSR, ktorý v rokoch 1987-1989 absolvoval dvojročnú stáž na Diplomatickej akadémii v Moskve v bývalom ZSSR.( Všeobecne je známe aj nezainteresovaným a nie len pracovníkom  Ústavu pamäti národa, že  komunistická spravodajská služba posielala do Moskvy pre KGB, len vopred vybrané a preverené osoby). Je taktiež pozoruhodné, akú diplomatickú kariéru dosiahol neskôr tento adept moskovskej akadémie, keď pôsobil ako veľvyslanec vo Veľkej Británii a Izraeli. Ešte pozoruhodnejšie je, ako sa s niektorých  radových nomenklatúrnych kádrov Martimexu, zainteresovaných v kauze s diamantovou baňou, stali pracovníci pôsobiaci v zahraničí a zastupujúci záujmy Slovenskej republiky! (To všetko je žiaľ plne v kontexte s ponovembrovým vývojom v roku 1989, kedy sa v bývalom Československu uskutočnil v podstate ekonomicky prevrat riadený ŠtB a KGB, ako jasne potvrdzuje a dokazuje neskoršia beztrestnosť pre šéfa ŠtB A. Lorenca  a na Slovensku zrod jedného z najbohatších slovenských podnikateľov, bývalého rozviedčíka v USA V. Širokého).

Zdá sa, že kauzu s diamantovou baňou dedili všetky politické garnitúry, ktoré sa od roku 1990 striedali pri moci. Jozef Petrov sa pokúšal domôcť práva aj cez slovenských politikov. Osobne pritom „prispel“ k vydaniu medzinárodného zatykača  na M. Kováča ml., o čom informoval  V. Mečiara. Svoj omyl a fakt, že sa obrátil na nesprávnu osobu pochopil po pozoruhodnom a interesantnom prepojení HZDS s Juhoafrickou republikou, o čom svedčí ďakovný list V. Mečiara odoslaný do JAR 11. júna 1992 z centrály HZDS. Možno práve názvom výstavy Elektra Minig Exhibition sa nechal neskôr V. Mečiar inšpirovať pri voľbe názvu svojej rezidencie a zrejme exriaditeľ SIS I. Lexa neutekal s falošnými dokladmi bez príčiny práve do JAR.

Tak ako sú podľa zákona nepremlčateľné zločiny komunizmu proti ľudskosti, rovnako nepremlčateľné sú aj ekonomické zločiny spáchané bývalými prisluhovačmi KSČ a ŠtB. Kontinuita týchto ekonomických zločinov pokračovala aj po novembri 1989, o čom svedčí okrem mnohých iných aj prípad s diamantovou baňou. Z tohto dôvodu by malo byť morálnou povinnosťou nielen Ústavu pamäti národa, ale najmä slovenských politikov, ktorí sa hlásia k demokratickým hodnotám, aby boli tieto zločiny vyšetrené. Skutočnosť však potvrdzuje, že je tomu presne naopak a práve politici tieto zločiny všemožne ututlávajú a zakrývajú, čím sa stávajú spolupáchateľmi zločincov. Žiaľ ako potvrdzuje ďakovný list úradu vlády SR z 11. septembra 2006,  pokiaľ by sa aj našiel politik, ktorý by chcel túto vec prešetriť, zabránia mu v tom ľudia z pozadia na vysokých štátnych postoch využívajúc k tomu všetky prostriedky a  ekonomicko-politické prepojenia.

Na Slovensku neexistuje skutočný právny štát a politická vôľa pre skutočné presadzovanie zákona v prospech záujmov občanov. Na politickej scéne absentuje skutočná občianska strana, ktorá by sa verejne zaviazala, že nebude zneužívať svoju moc na okrádanie väčšiny a umožní priamu kontrolu svojich rozhodnutí zástupcami občanov. Až tomu tak bude,  vytvorí sa priestor aj na vyšetrenie ekonomických zločinov v podobe privatizácií, poškodzovania ekonomickej bezpečnosti štátu predajom strategických podnikov, garážových firiem v daňových rajoch a rôznych iných rabovačiek a podvodov, medzi ktoré bez pochýb patrí aj kauza diamantovej bane v JAR.