"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Najvyšší súd SR nemôže riadiť komunistický zločinec, či amorálny hnoj

2003


Ako by nestačilo, že predsedom slovenskej vlády je politik, ktorý ako poslanec NR SR sa v októbri 1995 stotožnil s marením vyšetrovania štátneho terorizmu. Ako by nestačilo, že predsedom NR SR je politik, ktorý ako poslanec NR SR sa v októbri 1995 stotožnil s marením vyšetrovania štátneho terorizmu. To isté sa vzťahuje aj na terajšieho ministra zahraničných vecí, ministra vnútra, ministra obrany, podpredsedu vlády Csákyho, podpredsedu NR SR Bugára a mnohých ďalších. Ako by nestačilo, že riaditeľom SIS je syn fašistického a gardistického zločinca. Ako by nestačilo, že predsedom správnej rady Ústavu pamäti národa je amorálny a podlý polointelektuál Langoš, predĺžená ruka KSČ a ŠtB v hanobení, či likvidácii, statočného sudcu Samuela. Ako by už toto všetko nestačilo...
A v komunistickom a štátno - teroristickom Slovensku sa schyľuje k ďalšiemu zhanobeniu demokracie a k zhanobeniu všetkých tých, ktorí na vlastnej koži prežili peklo v mene justičných zločincov.
Do ďalšieho kola volieb na post predsedu Najvyššieho súdu SR boli zvolení kandidáti, ktorých možno plným právom označiť za amorálny a zločinecký justičný hnoj. Jedná sa o Štefana Minárika, Haraldta Stiffela a Idu Hanzelovú.
Štefan Minárik má na svedomí politických väzňov Mariána Dudinského, Vojtecha Otmara, Emila Šveca, ako aj katolícku aktivistku Kesegovú a kňaza Labudu. Známy je aj kauzou Babinský, kde rozhodoval podľa želania politickej nomenklatúry na čele s Petrom Colotkom. Ako ortodoxný komunistický zločinec odsúdil počas totality nevinných ľudí pre politické názory odlišné od stanoviska ÚV KSS. Vždy vzorne slúžil a slúži vládnej moci.
Kandidátka Ida Hanzelová, manželka terajšieho generálneho prokurátora, pracovala na Ministerstve spravodlivosti SR v Bratislave a pred rokom 1990 tu bola šéfkou straníckej organizácie KSS. Je kandidátkou ministerstva spravodlivosti a "združenia sudcov", ktoré možno pomenovať aj ako B-družstvo SDKÚ a DS. Hovorí sa, že jej servilita vo vzťahu k súčasnému ministerstvu je príkladná.
Haraldt Stiffel je známy svojim výrokom, že v minulosti bol 4x vyhadzovaný z justície, nepovedal však, že na vyššie posty a vyššie súdy - až bol vyhodený až na Najvyšší súd SR. Je to jediný kandidát, ktorý nebol v KSS, ale svojou servilitou predbehol aj podstatnú väčšinu komunistov. Je známy tým, že bol členom senátu Najvyššieho súdu SR v Bratislave, ktorý prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici začiatkom 80-tych rokov odsúdiť kňaza Labudu a katolícku aktivistku Kesegovú a keď krajský súd nerešpektoval toto stanovisko a týchto spod obžaloby oslobodil, bol opätovne členom senátu, ktorý zrušil oslobodzujúci rozsudok a vec prikázal iným sudcom v Banskej Bystrici, ktorí potom týchto nevinných odsúdili na bezpodmienečné tresty odňatia slobody. Trápne je najmä to, že tento kandidát aj v súčasnej dobe si stojí za týmto svojim rozhodnutím, hoci už okolo roku 1985 generálna prokuratúra určila, že také konanie, za ktoré boli títo veriaci odsúdení nie je žiaden trestný čin. Jeho stanovisko z roku 2002, že za odsúdenie sú vinní obaja obžalovaní je úplne absurdné a zvrátené. Tento kandidát sa v roku 1990 votrel do VPN a v tom čase robil aj námestníka ministrovi spravodlivosti Ladislavovi Košťovi, ktorý mal ako spolupracovník ŠtB krycie meno "Láďa" a "Docent".
Na Najvyššom súde SR v Bratislave je dostatok aj takých sudcov, ktorí nie sú zaťažení minulosťou, vedia čo je spravodlivosť, práca je pre nich najdôležitejšia a je zarážajúce, že takýto sudcovia neboli vybraní ako kandidáti.
Začiatkom roka 1990 sa každý z týchto troch kandidátov obával skutočných previerok, ktoré sa chystali ale ktoré sa nikdy neuskutočnili a preto takéto osoby prežili v justícii až do dnešnej doby a teraz sú takí drzí, že kandidujú na najvyšší post v justícii. Ani jeden z týchto kandidátov nemá čo robiť na súde akéhokoľvek druhu a stupňa. Sú to všetko skorumpovaní sudcovia vládnou mocou, ktorých životným krédom nie je spravodlivosť, ale dosiahnutie kariéry za akúkoľvek cenu. Pojmy svedomie a spravodlivosť sú pre nich neznámou kategóriou.
Jedna z obetí justičného zločinca Štefana Minárika, politický väzeň Emil Švec, napísal 3. februára 2002 predsedovi Senátu Parlamentu Českej republiky Petrovi Pithartovi list, ohľadom vyrovnania sa s minulosťou komunistického režimu.
V odpovedi Petra Pitharta z 14. februára 2002 boli aj tieto vety:
"Současně si uvědomuji, že kontinuita našeho a totalitného práva existuje a je velkou překážkou pro tyto snahy. Avšak tato právní filozofie byla již jednou přijata na základě tehdy stávající situace a my jsme nyní nuceni v jejím rámci, využívajíce i možnosti, které vyplývají z přirozených práv člověka, dělat vše, co se dá".
Keďže tento vysokopostavený politik tu jednoznačne potvrdil, že medzi časťou komunistickej nomenklatúry a tzv. vyšším disentom z Charty 77 došlo ku konkrétnym a záväzným dohodám, ktoré sa na Slovensku realizovali aj v mene VPN a KDH, tak sa nečudujme, že slovenská justícia je v takom stave hnoja a špiny.

V pondelok 22.6.2003 Súdna rada nezvolila za predsedu NS SR ani jedného z týchto troch kandidátov. Chcem veriť, že toto bude výzva pre všetkých slušných sudcov, aby do tejto funkcie konečne presadili takého kandidáta, ktorý tu bude nielen odbornou ale aj morálnou autoritou.

Vladimír Pavlík

    Facebook


Hlavná stránka