Kde sú prvopočiatky zverskosti veľkej časti Slovákov – mám na mysli obdobie od roku 1918 až po dnešnú dobu?

Samozrejme, po dnešnú dobu. Ako sa to mohlo stať, že tento národ, teda jeho väčšina, sa stal alebo patril medzi najzverskejších sluhov a komplicov nemeckého nacizmu? Aká mohla byť skutočná príčina? Bola hlavná príčina spred obdobia roku 1918, kde sme neboli svojbytným národom, ale len sluhovským príveskom? Prečo sme potrebovali toho istého nepriateľa, akého si vytvoril nemecký nacizmus? Alebo všetci tí Židia, ktorí skončili v plynových komorách alebo inou predčasnou smrťou, boli bankári, úžerníci, obchodníci, vykorisťovatelia? Alebo to bolo urobené systémom kolektívnej viny za zločiny, ktoré páchali tie zverské elity najvyšších židovských kruhov?

SAMOZREJME, TO ISTÉ PLATÍ AJ O SLOVANOCH. Lenže ten najväčší paradox v porovnaní s nemeckým nacizmom a Slovenskom je ten, že nemecký nacizmus NELIKVIDOVAL TÝCH SVOJICH, ALE SLOVÁCI – SLOVANIA LIKVIDOVALI A LIKVIDUJÚ AJ TÝCH SVOJICH. Nielen vo vojnovom období, v 50. rokoch minulého storočia, ALE HLAVNE OD ROKU 1993, keď sme sa dostali pod čižmu fašistického a nacistického kapitalistického Antikrista. Hoci tieto zločiny mali rôzne podoby, ALE NAPRIEK TOMU BOLI ZLOČINMI PROTI ĽUDSKOSTI.

Prečo práve toto sa vzťahuje na zakomplexovaných zbabelcov, ktorí keď sa dostali k moci, rozhodovali o ľudských životoch a boli tí najzverskejší? Prečo po roku 1990 až po dnešnú dobu je počet týchto zločinov proti ľudskosti – predčasnému ukončeniu ľudských životov nevinných ľudí – väčší, ako v období od roku 1938 do roku 1989?

Zločiny proti ľudskosti, ale už NIE cez plynové komory, ALE v mene fašistického a nacistického kapitalistického Antikrista a jeho vlastizradných politikov národnosti slovenskej, vygenerovaných TZV. slovenským národom.

Zastávam názor, že pokiaľ by ponovembroví vnuci a pravnuci boli v realite v pozícii svojich rodičov, starých rodičov a prastarých rodičov v období fašistického Slovenského štátu, boli by ešte väčšími zverskými odľudmi. Z ľudského hľadiska neexistuje výraz, keď napríklad židovské rodiny mali byť zaradené do transportu o jeden či dva týždne, no zversko-ľudský odpad národnosti slovenskej v mene Boha a národa si už nechal úradnou cestou prepisovať ich nehnuteľnosti do svojho osobného vlastníctva. Že tieto odporné gény sa dedia z pokolenia na pokolenie, ukázal november 1989, keď sme sa dostali pod čižmu fašistického a nacistického kapitalistického Antikrista, pričom židovské arizácie neprichádzali do úvahy, tak Slováci začali arizovať majetky a nehnuteľnosti svojich slovenských spoluobčanov, ako aj to, čo bolo štátne. Má to ale aj neuveriteľný paradox, že títo gauneri a hajzli sa na budovaní dotyčných vecí nezúčastňovali.

Je dobre známe, že nemecký nacizmus nenávidel starých, chorých, telesne a zdravotne postihnutých ľudí, ktorí už nemohli tvoriť hodnoty, preto na to mali plynové komory a ďalšie neľudské metódy. Po roku 1989 sa zločiny proti ľudskosti zosofistikovali, hlavne cez vykrádanie zdravotníctva a tzv. nevyhnutné ekonomické reformy, ale aj duševné vraždenie. Títo gauneri a hajzli neváhajú zo štátneho rozpočtu vykrádať aj to, čo je určené na demografiu a podporu rodiny.

JE NAIVNÉ SI MYSLIEŤ, ŽE FAŠISTICKÝ A NACISTICKÝ KAPITALISTICKÝ ANTIKRIST BUDE CHCIET SLOVENSKU POMÁHAŤ, JEHO JEDINÝM CIEĽOM JE NA ÚKOR SLOVENSKA ZBOHATNÚŤ.

Práve ich slovenskí riťolezi tu zaviedli systém kolektívnej viny na nevinných, kde následky za svoje ekonomické a politické zločiny, ako aj zločiny proti ľudskosti PRENIESLI NA NEVINNÝCH OBČANOV.

Jedným z najstrašnejších pohľadov bolo, keď v ohradách koncentračných táborov stáli bezbranné detičky  s ručičkami nad hlavou a 180 cm vysokí esesáci mierili na nich odistenými samopalmi. Po roku 1989 fašistický a nacistický kapitalistický Antikrist nemieri na slovenské deti odistenými samopalmi, ale zločineckými a neľudskými EKONOMICKÝMI SAMOPALMI. Aký to paradox, keď za posledných 36 rokov práve cez toto dohnali k biede a chudobe vyše 100-tisíc detí! Lebo táto bieda a chudoba nastane vtedy, keď kapitalistický Antikrist doženie k biede a chudobe ich rodičov.

Samozrejme, cez gaunerov, hajzľov, sadistov, psychopatov, parazitných darmožráčov a prevetrávačov pohlavných orgánov z ponovembrových vlád, parlamentov, ministerstiev a nimi okotených oligarchov, finančných skupín, bielych golierov. Pričom o ich beztrestnosť sa starajú aj v hlbokom predklone zločinecké štátne orgány MV SR, GP SR, MS SR, SIS, ako aj Ústavný súd. O ich riadiacich pracovníkoch rozhodujú a do týchto funkcií ich dávajú práve títo, aby ich chránili, čím sa stávajú spolupáchateľmi. No a v rámci týchto paradoxov napríklad skorumpované sudcovské zberby tu založia konkurzné mafie, schránkové firmy a biele kone.

Doteraz sa napríklad nenašiel ani jeden minister, ktorý riadil tento zločinecký štátny orgán, aby to odsúdil, vyzval na nápravu a zároveň poprosil občanov o odpustenie, že doteraz sa nemalo hovoriť V MENE REPUBLIKY, ALE V MENE ZLOČINECKÚ KONKURZNEJ MAFIE, SCHRÁNKOVÝCH FIRIEM A POVRAZDENÝCH A NEZVESTNÝCH BIELYCH KONÍ.

Na záver citujem z predslovu ku knihe počas života zaznávaného Jonáša Záborského Dva dni v Chujave, ktorý len potvrdzuje, že v mentalite slovenského národa sa ani za 150 rokov nič nezmenilo. Jediné, čo sa zmenilo, je to, že maďarónskych bezohľadných úradníkov nahradili domáci zdierači a voľby sa na Slovensku stali len výberom medzi zlodejmi alebo kolaborantmi.

Vladimír Pavlík

---

JONÁŠ ZÁBORSKÝ
(1812 – 1876)
Význam spisovateľa
Záborský patrí medzi slovenských spisovateľov, ktorí u svojich vrstovníkov nenašli uznanie. Toho sa jeho diela dočkali až hodne po jeho smrti.
Umelecky najvyššie stojí Záborský vo svojich realistických, ostrou satirou predchnutých rozprávkach svojej poslednej tvorivej periódy. Sú to najmä Panslavistický farár a Dva dni v Chujave. V oboch podáva autor trochu zaobalene vlastne kus vlastného životopisu. Práce tieto sú znamenitými dokumentmi svojej doby, charakterizujúc ostré povahové tiene nedávno z poddanstva oslobodeného slovenského dedinského ľudu.
Ľud ten má všetky necnosti bývalého otroka: gazduje ľahkomyseľne, pije, je poddajný voči pánom, ale nedôverčivý, drzý a nevďačný k slovenským inteligentom, ktorí s ním cítia a chcú ho pozdvihnúť. Autorovi sa klasicky podarili postavy maďarónskych vysávačov ľudu: podplatných, spupných stoličných úradníkov, ktorí sa regrutovali zväčša z dogazdovaných zemianskych statkárov, zneužívajúcich úrad – čo sa im stal útočišťom – k tomu, aby biedny ľud vyciciavali, trestali a sužovali. A samé ústrky a krivdy zakúšal ľud od svojich zemepánov, ktorí sa u úradov vždy postarali, aby skoro všetky obecné bremená doľahli na plecia so všetkých strán zdieranej sedliače.

---