Vnuci ponovembrových politikov nezradia ideály masových vrahov z vojnového Slovenska

Konfidenti nacizmu, agenti gestapa, arizátori a príslušníci POHG z obdobia vojnového Slovenského štátu si naivne mysleli, že počty ich obetí prostredníctvom zločinov proti ľudskosti už nikto neprekoná. Mysleli si to napriek desiatkam tisícov nevinných obetí židovskej národnosti, ktoré poslali do plynových komôr (pričom ešte pred ich deportáciou úradnou cestou získavali ich majetky), napriek vypaľovaniu osád a usadlostí, upaľovaniu zaživa či vraždeniu účastníkov SNP a tých, ktorí im pomáhali. Mám na mysli obdobie od roku 1939 do roku 1945. Podľa odhadov bolo týchto obetí zločinov proti ľudskosti okolo 80-tisíc, medzi ktoré možno zaradiť aj Slovákov – Slovanov.

Keď k tomu prirátame 50. roky minulého storočia, mnohí z týchto najzvrhlejších zločincov poprevracali kabáty podľa smernice Hermanna Schönbergera z 13. marca 1945. Ten taktiež riadil agentov gestapa a podľa tejto smernice mali vstupovať do komunistickej strany, bezpečnosti, armády ako aj ostatných štátnych zložiek a likvidovať ľudí, ktorí poznali ich minulosť. Pravosť dokumentu bola overená Štátnym notárstvom pre Prahu 2 dňa 1. 3. 1972. Netreba však zabúdať ani na slovenských gardistov a neoľudákov, ktorí boli v prezliekaní kabátov skutočnými majstrami.

Definícia zločinu proti ľudskosti má jednu základnú myšlienku, ale niekoľko spôsobov

Základom definície zločinu proti ľudskosti je moment, keď štátna moc doženie NEVINNÝCH občanov k predčasnej smrti – spôsobov je však niekoľko. Zločiny proti ľudskosti sa na Slovensku nepáchali len v období od roku 1939 do roku 1945, teda vo vojnovom období, ale aj v nevojnovom období od roku 1990 do roku 2026. Len metódy BOLI A SÚ odlišné.

Po nástupe fašistického a nacistického kapitalistického Antikrista, pod ktorého čižmu sa Slovensko dostalo po roku 1990 — hlavne od založenia tzv. zločineckej a nesvojprávnej zvrchovanej Slovenskej republiky —, sa namiesto koncentračných táborov, plynových komôr, vypaľovania osád, upaľovania zaživa a arizovania židovského majetku prešlo na iné metódy.

Tak ako po príchode do koncentračného tábora išli okamžite do plynu starí, nevládni či zdravotne postihnutí (telesne aj duševne), pretože už boli ekonomicky neproduktívni, tak sa po novom nearizoval židovský majetok, ale majetok nás všetkých – majetok štátu. A to aj napriek tomu, že zločinecko-zlodejskí arizátori z ponovembrových vlád a parlamentov, vrátane nimi okotených oligarchov, finančných skupín a bielych golierov, z tohto majetku nič nevybudovali. No a likvidácia dôchodcov, ako aj telesne a zdravotne postihnutých, sa začala robiť cez vykrádanie zdravotníctva.

Je dostatočne preukázané, že od roku 1993 do dnešnej doby sa zo zdravotníctva vykradlo minimálne 5 miliárd eur, kvôli čomu predčasne zomrelo približne 120-tisíc nevinných občanov. Pokiaľ sa niekomu zdá, že toto číslo je nadnesené, odcitujme si z údajov Eurostatu, ktoré zdokumentoval Andrej Králik zo Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku: v roku 2013 NEMUSELO na Slovensku umrieť 11 078 Slovákov.

(Tu si všimnime jeden zaujímavý paradox – ako si Židia cez rôzne pamätné tabule pripomínajú tieto obete a vzdávajú im úctu s tým, že na nich nezabudnú, na rozdiel od ponovembrového Slovenska. Prikladám tu jeden z dokumentov, ktorý som ako návrh adresoval prezidentovi, Úradu vlády, poslaneckým klubom SMER-SD, ĽS-HZDS, SNS, SDKÚ-DS, KDH, SMK a PREDSEDOVI NR SR – necenzurovane.net/08/tab.html – NIKTO Z NICH MI NEODPOVEDAL).

Lenže gauneri a hajzli z vlád a parlamentov používali a používajú aj zločiny proti ľudskosti v menšom – týranie a ponižovanie nevinných občanov. Príkladom je nevyplatenie mzdy za odvedenú prácu (typický príklad zo stredoveku) či neodvádzanie odpracovaných rokov do Sociálnej poisťovne. Existuje množstvo prípadov, keď si ľudia v ťažkej zdravotnej situácii musia cez zbierky od občanov získať potrebnú sumu na liečbu, pričom by to mali hradiť zdravotné poisťovne. To, že vyše 100-tisíc detí žije v chudobe, je ďalšou krutou realitou.

Vladimír Pavlík

---

Pamätná tabuľa pre obete sociálnych samovrážd

                                 
Vladimír Pavlík, Orlové 75, 017 01 Považská Bystrica

                                                                                                                     Orlové 6. 5. 2008

Vážení
Kancelária prezidenta SR
Zámocká 2
P.O. BOX 128
810 00 Bratislava

Vážení
Národná rada Slovenskej republiky
Poslanecké kluby SMER-SD, ĽS-HZDS, SNS, SDKÚ-DS, KDH, SMK
Námestie A. Dubčeka 1
812 80 Bratislava 1

Vážení
Kancelária predsedu Národnej rady SR
Námestie A. Dubčeka 1
812 80 Bratislava 1

Vážení
Úrad vlády Slovenskej republiky
Námestie slobody 1
813 70 Bratislava

VEC: Návrh na umiestnenie pamätnej tabule obetiam sociálnych samovrážd v budove
          Národnej rady Slovenskej republiky

           Skladali ste, a svojim podpisom ste stvrdili sľub, že budete slúžiť občanom Slovenskej republiky. Miesto toho slúžite sami sebe, svojim rodinám, investorským zbojníkom zo zahraničia a politickým spolupartajníkom. Následky za ekonomické zločiny Vami napáchané, či vo Vašom mene napáchané, ste vedome, systémom kolektívnej viny, preniesli na nevinných občanov. Najodpornejším spôsobom ste popreli a popierate ich najzákladnejšie práva a slobody. Vrátane práva na slušný život, ako aj život samotný. Rozvrátili ste rodiny, duševne ste povraždili státisíce občanov, nezanedbateľný počet z nich ste dohnali k sociálnym samovraždám. Cez ekonomiku dlhodobo bránite slovenským ženám aby rodili deti, čím sa spolupodieľate na úbytku vlastného národa. Robili ste a robíte to vedome a cieľavedome, v spolupráci so sionisticko-židovskými lichvármi zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, keď tieto pokusy ste cynicky nazvali ekonomickými reformami. Váš blahobyt je zrealizovaný na úkor blahobytu radových slovenských občanov. Ako čiastočné odškodnenie z Vašej strany navrhujem, aby v budove Národnej rady SR bola umiestnená pamätná tabuľa s takýmto textom:

 

                                        OBETIAM SOCIÁLNYCH SAMOVRÁŽD

Odpustite nám, členom ponovembrových vlád a parlamentov, že za ekonomické zločiny nami napáchané, či v našom mene napáchané, sme systémom kolektívnej viny následky preniesli na nevinných občanov. Nezanedbateľný počet z nich sme takto dohnali k sociálnym samovraždám. Preto patríme k odpadu slovenského národa.