Hlavná stránka
 

Žiadna zmena politického a ekonomického systému sa nerobí na náhodu

          Ale je dlhodobo pripravovaná a je robená tými silnejšími štátmi práve na úkor tých slabších štátov. Teda na využití, zneužití a parazitovaní na ich úkor, kde im prináša blahobyt a tým druhým ešte vyššiu biedu a utrpenie. Urobiť z nich lacnú pracovnú silu, zlikvidovať ich potravinársku sebestačnosť, aby ku nim mohli dovážať ich treťotriedne potravinárske prebytky a ešte na tom zarobiť. Práve aj pre toto stavajú rôzne nové fabriky, haly na tých najúrodnejších miestach, tony orníc sa vyvážajú do zahraničia. Tie najväčšie a najvyspelejšie štáty majú jedno z najzákladnejších kréd, že musia vyprodukovať toľko potravín, aby nasýtili nielen vlastný národ, ale aby neboli ani na nikom závislí. V prípade akéhokoľvek konfliktu aj práve táto závislosť rozhoduje, ako sa to skončí.

          Od roku 1990 kedy Slovensko sa stalo súčasťou fašistického a nacistického kapitalistického amerického a Západného Antikrista, keď do kategórie ich riťolezov patrí drvivá väčšina členov ponovembrových vlád a parlamentov, tak likvidácia slovenskej potravinárskej sebestačnosti bola prvoradá. Pokiaľ za zlatej sovietskej diktatúry sa toho veľmi veľa postavilo, NIKDY NIE na najúrodnejšej pôde. Po roku 1990 sa to rapídne zmenilo. Nielen že sa stavia na najúrodnejších pôdach, ale dokonca tá najúrodnejšia pôda sa aj devastuje – likviduje, necháva sa zarastať burinou.

          Že situácia neveští pre Slovensko nič pozitívne, že sme prakticky závislí na dovoze zahraničného potravinárskeho odpadu, svedčí aj priznanie špičkového mafiána, nominanta SNS na funkcii ministra životného prostredia Tomáša Tarabu, ŽE SLOVENSKO NEDOKÁŽE UŽIVIŤ ani vlastných ľudí, hoci má ideálne podmienky. Teda nedokáže vyprodukovať ani dosť potravín pre vlastných občanov a v potravinovej sebestačnosti je ďaleko za vyspelým svetom. Že sa to robí vedome a cieľavedome, na prospech zahraničia, je úplne jasné. No a keď k tomu prirátame, že zo Slovenska si viaceré zahraničné krajiny spravili odkladisko – smetisko jedovatého odpadu.....  

Bludy o Novembri 1989         

          Tak to bolo nielen s Novembrom 1989 v Československu, ale aj v celom Východnom bloku. Tvrdenie že nejaký bezcharakterný amorálny zvrhlík ktorý bez drdlania a mekotania, Václav Havel, nedokázal povedať ani jednu súvislú vetu, že porazil komunistickú totalitu je nielen blud, ale názorne dokazuje, silu Západnej - kapitalistickej propagandy a ideológie. Ako prvé čo nastalo, že do Československa sa začal presúvať organizovaný zločin zo zahraničia, hlavne cez drogovú činnosť. Nebolo žiadnym tajomstvom, že tie najsilnejšie organizované zahraničné gangy mali svojich ochrancov v najvyšších politických miestach a úplatkami sa nešetrilo. Toto bol prakticky prvý krok k ekonomickému rozvratu a chaosu. Sila tohto zločinu na vysokú politiku vyústila prakticky do spolupráce pri likvidovaní nielen nepohodlných, ale aj dostávanie sa k neuveriteľným majetkovým prospechom. Taktiež nesmieme zabudnúť na privatizáciu, ktorá bola od roku 1990  rozhodujúcim objektom politického a mocenského zápasu na Slovensku. Z večera do rána vznikali neuveriteľne bohatí ľudia, ktorí sa len vďaka politickému rozhodnutiu stali mnohonásobnými milionármi, ba miliardármi.

          Privatizácia ktorá sa začala v podaní mečiarovcov prakticky položila na lopatky národné hospodárstvo, milióny a miliardy ktoré sa sprivatizovali sa uliali do zahraničných bánk na súkromné kontá, spôsobili pokles výroby, zatváranie podnikov, dramatický rast nezamestnanosti, sociálne napätie, praktické zrútenie zdravotníctva, vážne problémy v školstve a v celej sociálnej sfére, nehovoriac o nevyčíslených morálnych škodách.

          Náš najvýkonnejší spisovateľ Ľuboš Jurík vo svojej knihe – Pokušenie moci, z myšlienok na stranách 273275 napísal aj toto – Budúci historik nikdy nepochopí posledné desaťročie dvadsiateho storočia, ak sa dôsledne neoboznámi s „procesom privatizácie“, ak si hlboko neosvojí zlodejskú morálku ponovembrovej generácie „politikov“, ak si ako hlavnú metódu skúmania oných rokov nepoloží otázku: mať či nemať? O nič iné nešlo, iba o uchmatnutie čo najväčšieho koláča zo spoločného majetku. Dokonca aj Ivan Gašparovič, už ako radový poslanec HZDS, na otázku Parlamentného kuriéra (č. 9/1999), kedy sa podarí dosiahnuť konsenzus medzi koalíciou a opozíciou, odpovedal nezakryto: - „KEĎ SA SKONČÍ PRIVATIZÁCIA. Privatizácia je to najväčšie zlo, ktoré však POTREBUJEME, keďže meníme politický a ekonomický systém v štáte.“ Nepochybne mal pravdu, aj keď zabudol dodať, aký osoh MALI Z PRIVATIZÁCIE jeho koaliční kolegovia.

Vladimír Pavlík  

Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii. Národ a každý jednotlivec, ktorý sa zmieri s tým, že bol okradnutý je nielen zbabelý ale najmä neskutočne hlúpy a zaslúži si otroctvo!

»