Dlhoročný boj odvážnej Slovensky proti Rezešovskej mafii a zločineckej, zlodejskej a skorumpovanej Slovenskej republike-1.časť

Vážení čitatelia, predstavujem Vám úvodnú časť autentických dokumentov pani Magdy Nadzamovej, ktoré budú súčasťou tohto článku. Výnimočnej a statočnej Slovenky, ktorá sa pustila do otvoreného boja s gaunermi z vysokej politiky, ekonomického zločinu a skorumpovaných štátných orgánov. Tento boj trvá už vyše12 rokov a pokračuje ďalej aj za cenu, že táto odvážna Slovenka riskuje svoj vlastný život. Statočný boj za pravdu a spravodlivosť, jako aj nezáujem slovenských mediálnych prostitútok, kde neskôr popri množstve ďalších autentických dokumentov bude uverejnené aj to, ako sa k nej napr. zachovala židolauderovská TV Markíza.

Vladimír Pavlík

Košice 18.9.2000
Vážený pán Ivor,

chcela by som Vás upozorniť na to, čo sa dialo v jednej z rezešovských firiem, ktorej zamestnancom som bola v období od 1.6.1996 do 31.1.2000. Zároveň Vám prikladám lukratívne objednávky, ktoré pre túto firmu za VSŽ podpisoval ing. Ladislav Drábik, bývalý viceprezident VSŽ, a riaditeľ jeho kancelárie ing. Štefan Planeta. Tieto objednávky sú z rokov 1997 a 1998 v sume vyše 5 miliónov Sk. Hoci železiarne za tieto práce zaplatili, v skutočnosti sa nikdy nevykonali. V tom období som bola pracovníčkou zákazkového oddelenia, preto to viem na 100 %. Faktúry

OTA a.s., Vstupný areál VSŽ Košice, bola pôvodne súčasťou VSŽ, najprv ako propagácia, po privatizácii OTA VSŽ a.s.(Obchodno-technická agentura). Táto firma zabezpečovala výstavy a veľtrhy, tlačiarenské, aranžérske a grafické práce.
V roku 1997 (asi od 1.1.1997) sa stala čisto súkromnou spoločnosťou, bez oficiálneho vplyvu VSŽ. Medzi zamestnancami sa povrávalo, že väčšinovým akcionárom je pán Drábik a pán Rezeš (kúpil to vraj Rezeš starší, len sa nevedelo či pre seba alebo pre syna). V súvislosti s rozhodnutiami sa spomínalo len meno pána Drábika. Pre nás, zamestnancov sa v podstate nič nezmenilo, dokonca i preukazy VSŽ nám zostali a dostali sme podnikové známky aj za ďalšie roky (98, 99).
V priebehu roka 1997 OTA kúpila košické TOP Rádio od spoločnosti FILIO, ktorá obchodovala podľa mojich informácií s kovovým šrotom. Táto skutočnosť bola aj medializovaná v denníku KORZO ( teraz je to Korzár).

V roku 1999 ( v 1. polovici) OTA predala TOP Rádio naspäť spoločnosti FILIO. Túto skutočnosť som sa dozvedela z Monitoru VSŽ a ing. Štollmanová, ekonomická námestníčka, mi to aj potvrdila. Tá istá osoba mi dala zviazať audit našej firmy za rok 1998 a tam som si náhodou všimla informáciu, že OTA je 100 % vlastníkom akcií spoločností FILIO.
(takže kupovali od seba a predávali sami sebe).

Zaujímavým faktom je aj to, že zamestnanci firmy sa museli povinne poistiť v DDP Stabilita v čase, keď vznikla. Bol to príkaz majiteľov. Pán Drábik je v Dozornej rade Stability. Vo februári 2000 som chcela zrušiť toto poistenie. Pracovníčka v pobočke na Bačíkovej ul. mi to odmietla, pretože platím viac ako 12 mesiacov (v zmluve to uvedené nie je). Len mi to pozastavila a dodala: veď zatiaľ existujeme.

Poštou v priebehu marca alebo apríla som dostala list od generálneho riaditeľa Štofka, v ktorom sa písalo o potrebe zvýšiť v dnešnej dobe zamestnanecké poplatky a dodatok k zmluve na moje meno. Pravdepodobne to posielali všetkým zamestnancom VSŽ, ktorí sú tam poistenní. Ak sú za touto poisťovňou Rezešovci, kto kontroluje ich hospodárenie? Po tom, čo som videla na OTE a to som toho videla málo, o ich hospodárení pochybujem. Pripomínam, že propagačné materiály pre nich sa tlačili u nás a výrobná námestníčka Anna Horňáková robila pre nich vyššie ceny s komentárom: veď oni to znesú.

Od jedného novinára som dostala informáciu, že Stabilitu už nevlastnia Rezešovci. To znamená, že ju vlastnili a ju predali?! Dovolím si podotknúť, že ten novinár je kamarát pána Drábika, preto túto informáciu beriem ako nesprávnu. Podĺa môjho názoru je Stabilita dobrý spôsob na nepriame tunelovanie VSŽ a stály príliv peňazí, keď Rezešovcom už „stále zdroje vyschli“. A sposob, akým fungujú dochodkové poisťovne zaručuje, že sa na to dlho ani nemusí prísť.

V novembri 1999 sa konalo mimoriadne zhromaždenie firmy OTA, na ktorom som osobne videla pána Smereka ( bývalého prezidenta VSŽ), Solára (bývalý viceprezident z čias kindermanažmentu a spolužiak Rezeša mladšieho) a Hábera (bývalý viceprezident z čias kindermanažnentu).

Od 1.1.2000 sa zmenili vlastnícke vzťahy na OTE. Spoločnosti zostala budova, ktorú vlastnila. Niektoré kancelárie má v prenájme od VSŽ a všetko ostatné, t.j. stroje a zariadenia predala D&D studiu Bratislava. Podľa mojich informácii OTA za to dostala 4 milióny a má platiť mesačný prenájom za zariadenia 110 000 Sk. Vraj je to obojstranne výhodná zmluva, pretože stroje majú vyššiu cenu a OTA by sa v prípade konkurzu zbavila dlhov a úverov.

Za D&D studio zvykol chodiť na zákazkové oddelenie pán Lovas, ktorý sa výrazne podobá na Rezeša staršieho. Predtým to bol učiteľ, ktorý učil v Královskom Chlmci (malé mesto pri Čiernej nad Tisou), je to informácia od riaditeľa OTY. Je to náhoda alebo ďalšia z rezešovských firiem?
Podľa slov riaditeľa finančne najzaujímavejšou činnosťou pre firmu bolo robenie výstav a veľtrhov. I keď som sa priamo touto činnosťou nezaoberala, pochopila som, že OTA bola len zprostredkovateľ. Vo VSŽ v spoločnosti Konzult bol na to určený odbor-ing. Ténai, marketing a komunikácia. Oni to zadali OTE a OTA to zabezpečovala cez ďalšiu spoločnosť. Pravdepodobne sa veľa výstav robilo aj cez D&D studio. Slúžil tento sposob na „prelievanie peňazí“ z VSŽ????
Ceny výstav sa pohybovali v miliónoch a za čias prezidentovania pána Smereka sa robili vo „veľkolepom štýle“ a cena nebola až taká podstatná.

Od 1.1.1999 sa OTA ako medzičlánok zrušila, výstavy zabezpečuje priamo VSŽ, oddelenie výstavy a veľtrhy. Sposob, akým sa financovali výstavy, využil riaditeľ ing. Janeka na zabezpečenie svojej rodiny. Súkromné veci sa započítavali tak, že firma, ktorá ich robila, si ich zaúčtovala ako pre výstavy, sprostredkovateľská firma výstav to vyúčtovala OTE a OTA to vyúčtovala VSŽ. Samozrejme, nikde sa neuvádzalo, že sa niečo robilo na súkromnom majetku. V rámci VSŽ sa na to používal výraz „prihoďte to k niečomu“. Tento sposob sa používal aj u nás na zákazkovom oddelení, keď niektoré tlačoviny sa len k nejakej zakázke pre tú istú firmu prirátali alebo niečo iné bolo napísané na objednávke a niečo iné sa v skutočnosti robilo. Robilo sa to málokedy a to sme dostali ústnym príkazom od niektorého zo šéfov. A tam išlo o podstatne menšie sumy. Podľa mojich informáciií riaditeľ firmy počas posobenia na OTE postavil pre seba dom, jednej dcére nechal svoj byt, druhej dcére kúpil trojizbový byt za 750 000 Sk. A momentálne stavia dom pre svoju najstaršiu dcéru. Rád sa chválil, keď si niečo nové zabezpečil, preto mnohé informácie boli o ňom známe. Za peniaze VSŽ si dal urobiť na svojom dome zimnú záhradu za 500 000 Sk a starožitný nábytok len do jednej izby ho „stál“ 700 000 Sk.

V období apríl, máj 1999 som si všimla, že nám prišla faxom dofakturácia za výstavu v Nitre, ktorá sa konala v júni 1998. Faktura bola od firmy z Dunajskej Stredy (ak si dobre pamätám) a bola na dve sumy. Najprv 500 000 korun plus 250 000 Sk dofakturácia, spolu 750 000 Sk. Prečo nám náklady účtovali až po roku? Výstavy sme robili len do konca roku 1998, takže keby to boli náklady za výstavu, už by sme ich nemohli VSŽ vyúčtovať. Táto faktúra ma presvedčila o tom, že informáciu o financovaní súkromných vecí cez výstavy mám správnu.

Je pravdepodobné, že takýmto sposobom si pomohol zabezpečiť rodinu aj šéf výstav Peter Dzubák, i keď v menšej miere. Pracovala u nás aj jeho žena a od tej viem, že najstaršiemu synovi zaplatili za výmenu dvojizbového bytu za štvorizbový 300 000 Sk. Mladí na to určite nemali, pretože syn pracuje vo VSŽ Nemocnica asi 4 roky a je slabo platený (nie je lekár).
Jeho manželka je od skončenia vysokej školy buď na materskej alebo nezamestnaná.
A je úplná sirota. V máji 2000 sa im malo narodiť druhé dieťa a keďže sa rozhodli pre druhé dieťa, je nepravdepodobné, že by ten byt mali nezariadený. Pre druhého syna prestavujú dom po rodičoch pani Dzubákovej, zaplatili za neho 140 000 Sk súrodencom. Pani Dzubáková tvrdila, že stavbu si vraj robia svojpomocne a financuje to syn zo svojho stavebného sporenia. Z iného zdroja viem, že pokiaľ sme vo firme mali ešte aj prémie, platil to pán Dzbák a robila mu to firma.
Ďalšou významnou činnosťou firmy boli grafické a tlačiarenské práce. Podľa jednej z vnútropodnikových noriem VSŽ museli jednotlivé spoločnosti nosiť zákazky k nám, nie mimo VSŽ. Táto zásada sa výrazne dodržiavala počas „vlády Rezešovcov“. Vedenie firmy to zneužívalo. Nedodržiavali sa termíny, kvalita u mnohých zákaziek nebola až taká podstatná a pre VSŽ sa často robili vyššie ceny.Záležalo podľa charakteru zákazky a pre ktorú spoločnosť sa to robilo.. najvýraznejšie sa to prejavovalo u katalógov. Napr. V roku 1998 boli podpísané objednávky viceprezidentom Solárom na katalógy Plechy, tých katalógov bolo 13 druhov a každý aj v slovenskej, aj v anglickej verzii. Dohodnutá cena za každú verziu bola po 2,5 milióna Sk, spolu 5 miliónov. Cenu im robila pani Horňáková, výrobná námestníčka.

Po mojom prepočte som zistila, že mne vyšla suma za obe verzie spolu 2,6 milióna.
Za rok 1999 to bolo už podstatne nižšie, použil sa aj lacnejší papier a rovnako kvalitný.
Tam bol rozdiel okolo 200 000 Sk. Ceny som robila aj ja, no väčšinou len na malé a nepodstatné zákazky. Na „prihadzovanie“ vo firme bola určená pani Horňáková. V čase, keď mi vysvetľovala princíp cien na OTE, mi tvrdila, že VSŽ sa kľudne može účtovať viac, im to je vraj jedno, oni to znesú. Zaujímavou skutočnosťou je, že pre firmy mimo VSŽ robila nižšie ceny a viac dbala na dodržiavanie sľúbených termínov. V konečnom dosledku to dopadlo tak, že spoločnosti VSŽ začali obmedzovať svoje výdavky a veľa vecí si dali tlačiť mimo a externé spoločnosti tiež postupne odchádzali. Prečo? Veď mali nízke ceny! Viackrát som počula informáciu, že za nižšie ceny berie pani Horňáková provízie a v rámci firmy to vyrovnáva tým, že vyššie ceny účtuje VSŽ. Nepriamo mi to potvrdili aj slová riaditeľa a ekonomická námestníčka mi naznačila, že sa to často robilo aj tak, že sa urobila vyššia cena, dala sa na to akože zľava a za to zobrala províziu.

Viackrát si pýtali zákazníci zľavu aj odo mňa, no vtedy sonm im odporučila, aby sa obrátili na pani Horňákovú. Išlo napríklad o formy Compugraph, Cabel Plus, Datart Slovakia, Pressko, HI Reklama. Tlačiť k nám dával aj Opala Prešov, City Univerzity, Golfová spločnosť.
Extrémne nízke ceny mal pro posledných zakázkach Compugraph. Bolo to v roku 1998 a odvtedy k nám prestal nosiť robotu. Vtedy sme tlačili aj ukrajinský kalendár Gazdinka v náklade 100 000 ks, ktorá nikdy nebola zaevidovaná na zákazkovou oddelení. A nebola to jediná fuška mojich šéfov.
Na skúsenosť s províziou by ste sa mohli opýtať vo Frucone Košice pani Kandráčovej, ktorá si odo mňa vypýtala cenovú ponuku. Riaditeľ mi povedal, že cenovú ponuku si vypýtala aj od pani Horňákovej a jej cena bola nižšia, no nakoniec si zákazku aj tak dala tlačiť v inej tlačiarni. OTA mala zákazkovú kanceláriu otvorenú aj v meste, to znamená v centre Košíc, na Hlavnej ul. 90. Fungovala len krátku dobu, päť mesiacov som v nej pracovala aj ja, no nechápala som, načo ju vôbec otvárali. Nikto zo šéfov nemal chuť robiť niečo preto, aby fungovala.

A ešte sa vrátim k Drábikovým objednávkam. Dá sa to aj dokázať, že sa to skutočne nerobilo.
Tieto zákazky sa len zaevidovali v zákazkovej knihe a dali fakturovať behom veľmi krátkeho času (1, 2, až 3 dni). V jednotlivých sáčkoch nie sú dodané vzory, prezrela som to osobne v auguste 1999. Výnimku tvoria katalógy, norma a informačný spravodaj, kde je vložený jeden hotový výtlačok. Bežne v zákazkových sáškoch sú vložené rukopisy, vzory prípadne farebné vzory, poskladané neorezané hárky po tlači a zároveň aj podpísaný pracovný list jednotlivými pracovníkmi vo výrobe, často aj s dátumom.

Objednávky za rok 1998 prišli všetky v jeden deň! Niektoré tlačoviny nikdy nezabezpečoval pán Drábik. Katalógy zabezpečoval ing. Ténai, objednávku podpisoval viceprezident pre vonkajšie vzťahy (pán Drábik bol viceprezident pre ľudské zdroje). Informačný spravodaj zabezpečovala pani Lipanová z Konzultu pre celú VSŽ celoročne a nikdy sa žiadna dotlač nerobila. Pretože Informačný spravodaj často, keď bol už vytlačený, bol už neaktuálny.

Bolo by dobré, keby ste si vyhľadali aj cenu v archíve za jedno bežné číslo. Myslím si, že určite nebola až 200 000 Sk a v sáčku je vložený starý výtlačok. Objednávky podpisoval ing. Dušan Ružik. Normy zabezpečovala pani Anna Petrušková, ale len pre VSŽ a.s., ostatné spoločnosti si dávali každá zvlášť celoročnú objednávku. Za VSŽ a.s. podpisoval objednávku buď ing. Bardiovský alebo ing. Ružik. Takisto za mojho posobenia na zákazkovom oddelení sa žiadna norma nedotláčala. Keď potreboval niektorý zákazník dodatočne 1 kus, buď sme mu to dali z archívu alebo si dali objednávku na rozmnoženie na kopírke. OTA veľmi dobre zarábala aj na tlači noriem, dokonca keď sme tlačili katalógy prác, tam im pani Horňáková naúčtovala poriadne vysokú cenuu.
Často sa stávalo aj to, že ak som vyrátala cenu podľa cenníka, pani Horňáková ich na pracovnom liste poprepisovala. Preto som ich neskor nerobila vobec a nechala to len na ňu.

Čo sa týka plagátov, len pri jednej zakázke boli urobené vzory, ktoré si vyžiadal VSŽ Konzult ku faktúre. Boli formátu A4 a boli vytlačené len na farebnej laserovej tlačiarni. Tento sposob sa používa len pri extrémne nízkom počte (1-10 kusov), plagáty už pri množstve 50 ks sa tlačia na 4-farebnom tlačovom stroji. Medzi tlačou na laserovke a na 4-farebke je výrazný okom viditeľný rozdiel. 4-farebka je podstatne kvalitnejšia.

Dve objednávky na plagáty sú v hodnote skoro 1 milión Sk, čo je extrémne vysoká cena.
Ak by sa v skutočnosti tieto plagáty robili, ich cena by určite nebola taká vysoká a v sáčku by boli aj rukopisy textov, korektury textov a hotové farebné výtlačky z tlačového stroja. To isté sa týka aj informačných tabuliek, v sáčku nie sú vzory, rukopisy, materiál, z akého majú byť, farebnosť. A hlavne sa spýtajte pána Drábika, kde sú rozmiestnené. Veď mali byť v hodnote 450 000 Sk.

Čo sa týka objednávky Hlavičkové papiere, Obálky a 2 x Obaly na 285 000 Sk, Ota nikdy nemala na sklade také veľké množstvo obálok (4 x 3 000 ks). Veľké množstvá sa kupujú vtedy, keď príde takáto objednávka, takže sa to dá zistiť aj z faktúr za papier, že sa to nerobilo. A na čo vlastne potreboval pán Drábik 12 000 ks obálok? Takéto množstvá viceprezidenti nikdy neobjednávali. A takisto nie 3 000 ks Hlavičkových papierov a takisto 3 000 ks Univerzálnych obalov. Bežné množstvá u obalov boli 500 ks a u hlavičkových papierov tiež 500 ks. Výroba obalov je zdĺhavejšia, u 500 ks trvá zhruba 2 týždne, u 3 000 ks samozrejme viac. Ak ide o obaly s rýchloviazačom, dáva sa to robiť inej firme, často Remesloslužbe. Takže podľa faktúr z Remesloslužby sa dá zistiť, či sa to robilo.

Objednávka Obnova orientačných plánov na Vstupnom areáli VSŽ za 950 000 Sk, to je ďalšia extrémna suma. Kde sú na Vstupnom areáli VSŽ orientačné plány? Ja som tam žiadne nevidela. Obnova plastík na Vstupnom areáli VSŽ mala stáť 750 000 Sk. Na vstupnom areáli som platiky nevidela, novinári objavili až dva „monumenty“. Vstupný areál VSŽ nie je veľký priestor.
A čo sa týka objednávok za rok 1998, obálky a hlavičkový papier na ručný papier sme robili len raz a to pre pána Rezeša staršieho v čase, keď bol v Dozornej rade VSŽ. Zabezpečovali sme to cez firmu SAGITTA v Košiciach. Viceprezidentom aj prezidentovi sa robia hlavičkové papiere na zahraničný papier contryside biely 100 g, výnimočne contryside sivý 100 g. Nie je to ručný papier. Keďže úprava mala byť pre všetkých rovnaká, vo VSŽ to určoval Desing Manual, snažili sme sa ja papier dávať všetkým rovnaký. Výnimky sa robili málokedy ( napríklad riaditeľka kancelárie Dozornej rady za čias Rezeša st.).

Obálky sa tlačili s 2 farebným logom sieťotlačou, používali sa bežné obálky, výnimočne z papiera contryside. Ak by sme zákazku 268/98 aj vykonávali, museli by sme objednať ručný papier a obálky z ručného papiera, pretože to sme na sklade bežne nemávali alebo to zadať robiť inej firme. No to by musela byť faktura z tej firmy. A určite by to netrvalo 1-2 dni.
Čo sa týka ďalších zakázok, normy sa určite nerobili a načo by vlastne potreboval pán Drábik 100 ks jedného druhu normy. Tie aj tak pre Konzult a VSŽ a.s. objednávala pani Petrušková v množstve na 1 normu okolo 100 ks. Presné množstvo si nepamätám.
Ak by sa robili zakladače, musel by v sáčku byť vzor, ako majú vyzerať a musela by existovať faktúra z tej firmy, kde sa dali robiť.

Ďalšou zakázkou sú dokumentačné snímky z výroby 10 súborov. Kde ich pán Drábik použil?
Fotodokumentáciu si objednávali priamo z výroby, či už Studaná valcovňa, Oceliareň a podobne. Na objednávke zvykli uviesť aj termín, kedy chcú fotografa a kontakt, kto to zabezpečuje(t.j. meno a telefón). Ak sa objednávka dávala až dodatočne, pretože podpisovanie objednávky v rámci VSŽ bolo často zdĺhavé, tak len uviedli podľa osobného dohovoru. Ak by pán drábik chcel len vyhotovenie fotografií zo snímkov, ktoré máme v archíve, malo by na objednávke byť napísané meno a telefón, kto to zabezpečoval.Farebné fotografie sme dávali robiť fotoslužbám, takže by mala byť aj faktúra za vyhotovenú prácu od externej firmy.

Ďalšou zakázkou sú plánovacie mapy na stoly. Ak by sa skutočne robili, v sáčku by mal byť vzor, rukopis, korektury. Ak sa skutočne dávajú objednávky preto, aby sa aj robili, na každej objednávke je vpravo dole napísané meno sekretárky alebo toho, kto to vybavuje a teleón. Potom sa uvádza aj termín, pretože ten je veľmi doležitý. Často to bolo len slovo „súrne“ alebo „ihneď“.
V roku 1997 si ceny na objednávky písala len spoločnosť VSŽ Keramika, ostatné spoločnosti nie a už vobec nie vedenie VSŽ. U viceprezidentov sa sumy nikdy neuvádzali, dokonca, dokonca ani v rokoch 1998 a 1999 a málokedy som sa stretla s požiadavkou sekretárky, keď chcela ústnu informáciu, čo to bude asi stáť.

Spoločnosť VSŽ Oceľ si začala pýtať ceny na objednávky po nástupe pána matusáka do funkcie genrálneho riaditeľa, pretože sa vraj na Oceli veľmi rozhadzovalo. Viceprezident Solár uviedol v roku 1998 cenu za katalógy na objednávke asi preto, že išlo o veľkú investíciu. Ale to mu ju dopredu vyrátala pani Horňáková. Dovolím si pochybovať o tom, že si zisťoval, čo by ho to stálo inde. Ak by tak urobil, musí to mať podložené písomne.

Všeobecne sa totiž cenové ponuky robili písomne. Iba ak cena nebola rozhodujúca o tom, kde sa dá zákazka robiť, vtedy sa suma nadiktovala telfonicky a zákazník si ju napísal na objednávku.
A ešte jeden fakt, ktorý by Vás mohol zaujímať. Po prijatí objednávky a zapísaní do zákazkovej knihy sa vystavil Výrobný príkaz (tlačivo A4), pripol na čistý sáčok, do ktorého sa vložila objednávka. Ten zostal počas práce vo výrobe na zákazkovom oddelení. Vypísal sa ešte Pracovný príkaz (tlačivo A3/A4), pripol sa na druhý sáčok a spolu s materiálmi sa dával do výroby. Ak zákazka nešla do výroby, pracovný príkaz sa nepripínal na čistý sáčok. To znamená, že na 2.liste nie sú hore dierky od spínacieho strojčeka a tlačivo je krásne čisté, nepokrčené. Po ukončení zakázky sa Pracovný príkaz oddelil od sáčku a všetky materiály sa vložili do sáčku, ktorý bol na zákazkovom oddelení. Po vyfakturovaní sa ten dal do archívu.

Drábikové objednávky nám nosila pani Horňáková s tým, že to treba hneď dať vyfakturovať, takže vôbec nešli do výroby. Cenu, ktorá bola na objednávkach, rozpísala na jednotlivé strediská len „od oka“. Nikdy nepatrila k tým, ktorí robia svoju prácu precízne a rozhodiť cenu na strediská tak, že sa to aj robilo, to dokáže hociktorý kalkulant v polygrafii. Sekretárka pána Drábika nikdy neobjednávala veľké veci. Väčšinou išlo o hlavičkový papier v primeranom množstve, vizitky, pokynový lístok, objednávka. Podobné množstvá objednávali aj sekretárky iných viceprezidentov.
Tieto peniaze sa určite nepoužili na tlač politických letákov HZDS v roku 1998. Obaly CVT (Centrálny volebný team) na voľby zaplatili VSŽ, objednávka prišla z Dozornej rady VSŽ. A čo sa týka iných politických vecí, bola som pri tom, keď sa moja kolegyňa pýtala riaditeľa, kde je objednávka a on len mykol plecami.To znamenalo, že dostal príkaz vytlačiť to a s platením sa to dorieši potom. Riešenie som sa nedozvedela, no ja si tipujem, že sa to „k niečomu prihodilo“, napríklad k cene veľtrhu v Brne.

Toto je len časť objednávok, ktoré sa nerobili, no nemala som možnosť nepozorovane tráviť čas v archíve. Také objednávky (myslím tým s podozrivým názvom) som si všimla aj za rok 1996. Všimnúť by ste si mohli aj tieto objednávky:
Č.zák. 1244/97 – Telefónny zoznam, č. obj. AA40/157/97
Č.zák. 1245/97 – Adresár, č. obj. AA40/158/97
Č.zák. 1246/97 – Samolepky + logo, č. obj. AA40/159/97
Telefónny zoznam sme určite robili len raz a to bolo č. zák. 1033/97, ktorú zadávali VSŽ Telekomunikácie.

Jednou z veĺkých chýb vedenia OTY bolo vydanie Katalógu pútnických miest pri príležitosti návštevy pápeža. Bolo to vytlačené v náklade 100 000 ks a chceli to predávať po 100 sk. I keď som tam v tom čase ešte nepracovala, od bývalého ekonomického námestníka ing. Bendeka viem, že sa predalo veľmi málo kusov a strata firmy bola 3 milióny. Vytlačené množstvo sa začalo skartovávať až v roku 1997 a dávalo sa do zberu. Táto zakázka mala číslo 635/95.

OTA mala aj sklad reklamných predmetov. No ten tiež začal pomaly upadať, pretože sme mali vysoké ceny. Potvrdili mi to dvaja zákazníci, ktorí radšej chodili kupovať inde. Takisto to bolo s cenou kopírovania.

Vedenie zaujímavým sposobom nakupovalo aj stroje. Napr. V lete roku 1996 kúpilo repasovaný falcovací stroj, ktorý skladal až na 11 lomov. Bola to zbytočná investícia, pretože aj vo Východoslovenských tlačiarňach sa falcovačky väčšinou využívali na 2 – 3 lomy, výnimočne na 4 lomy. Takže mali kúpiť menšiu falcovačku a hlavne lacnejšiu. A formát A2 sa ani nedá na 11 lomov poskladať. Túto informáciu som dostala od servisného technika, ktorý nám falcovačku opravoval. Bol z Vsl. tlačiarní a ja som tam 10 rokov pracovala, preto sme sa z videnia poznali.
Neskor vedenie kúpilo aj laminovací stroj. Ten sa tiež málokedy využíval, pretože sa na ňom zle robilo. A laminovať sme nosili inde.

Počula som aj o tom, že za „takéto nákupy“ si nechávali šéfovia zaplatiť. A často to boli informácie buď od zákazníkov alebo mimo firmy. Zlú situáciu sposobili aj neúmerne vysoké platy vedenia a niektoré funkcie boli podľa mňa zbytočné. Napríklad majstri, ktorí boli často využívaní ako knihárski pracovníci. Organizačne tam fungoval taký chaos, že ja som už po 2 týždňoch práce vo firme vyhlásila, že ak by mala táto firma fungovať samostatne, neprežije. V tom čase, v roku 1996, mi povedal ing,. Bendek, bývalý ekonomický námestník, že samostatne by neprežila firma aj preto, že má vysoké náklady. Termíny sľubovali buď majstri alebo výrobná námestníčka bez uvažovania nad tým, či sa to dá reálne stihnúť. A často svoje rozhodnutia menili. Takže som nikdy nevedela zákazníkovi povedať, či bude termín dodržaný. Pracovníčky zákazkového oddelenia nemali právomoci tento systém zmeniť. Mohli sme len zákazníkom vysvetľovať, prečo sa robota nestihla.

V júli ´99 vyslovila ing. Štollmanová, ekonomická námestníčka, podozrenie, že v pokladni, ktorú mala vtedy na starosti pani Gombosová, chýba väčšia čiastka peňazí. Hovorila vtedy o sume 20 000 Sk. Po roznych intrigách to nakoniec dopadlo tak, že pani Gombosová dostala výpoveď z organizačných dovodov, plus 5-mesačné odstupné. Hmotnú zodpovednosť za pokladňu mala ing. Štollmanová, sama mi to v roku ´97 povedala. Prečo nedali vyšetriť, či skutočne niečo zmizlo???
Tvrdila, že pani Gombosová im škodu spláca a keď som sa spýtala, že koľko vlastne chýba, dostala som odpoveď: „Veď keby si aj zobrala 100 000 Sk, ako si tým pomože?“ Zaujímavá odpoveď. („Prišiť“ to povodne chceli mne a vyhodiť ma za to okamžite, len tak klamali, že som na to prišla).
A či sa nebojím, že mi ublížia? Už sa o to pokúsili. Bolo mi naznačované, či sa nebojím mafie, občas som si všimla sledovanie. V polovici januára 2000 bola naplánovaná moja „samovražda“. No nevyšlo im to, lebo som dostala dopredu varovanie. Ja samovražedné sklony nemám a ani som nemala.

Koncom januára 2000 som tieto informácie chcela poskytnúť vedeniu VSŽ. Bola som za sekretárkou pána Eichlera, ktorá bola aj sekretárkou pána Smereka. Nebola veľmi ochotná. Poprosila som teda sekretárku pána Matusáka. Tá bola ochotná až priveľmi, no chcela to písomne. Lenže medzitým som dostala informáciu, že obe sekretárky „žalovali“ a všetko vedia aj Rezešovci, aj moji šéfovia. Dokonca mi bolo naznačené, že mám dať ruky od toho preč, pretože sa mi može „niečo stať“. Preto som obom sekretárkam oznámila, že sa nemienim vyjadrovať k firme OTA. Zároveň som vtedy dostala radu, že mám spáliť prepočty katalógov VSŽ a externých firiem. Bohužiaľ som poslúchla, pretože toho bola „pekná kopa“, a ja som to nemala kam schovať.

Moja bývalá šéfka Anna Horňáková je vysoko postaveným agentom KGB, tieto informácie mám z viacerých zdrojov, preto som sa rozhodla nemlčať. Jej vplyv je obrovský. Rozhodla som sa, že sa nemienim celý život báť. Anna Horňáková nie je „posadnutá“ hromadením hmotných statkov, ako riaditeľ firmy. Ona „zhromažďuje“ peniaze a samozrejme ich nemá v našich bankách.

Pán Ivor, dúfam, že Vám tieto informácie pomožu.

S pozdravom

Magda Nadzamová
Faktúry