"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

O rovnosti a demokracii

(Úryvok z môjho spisu “Človek nového veku“)

“Demokracia v pravom slova zmysle nikdy neexistovala a nikdy existovať nebude.“ (J.J.Rousseau) –Absolútna demokracia predpokladá absolútnu rovnosť ľudí, kde by vládli všetci a nie iba menšina. Takýto idealizmus je samozrejme nikdy neuskutočniteľnou ideou. Hoci najbližšie demokracii bol staroveký rímsky politický systém, za celé nasledujúce tisícročia dejín sa tento nezopakoval, (ale o tom pojednám neskôr). A predsa sa slovo demokracia zneužíva tým najnehoráznejším spôsobom! V minulosti si feudál nárokoval právo vlastniť časť Zeme, buržoa si privlastňoval prácu chudobného človeka, aristokrat vládol. Ukážte mi rozdiel v súčasnej pseudo-demokracii, kde by neexistovali súkromní vlastníci pôdy našej spoločnej planéty, kde by nebol zhromažďovaný kapitál v rukách jednotlivcov na úkor práce chudobných, kde by vláda bola službou vlasti namiesto mocenských záujmov oligarchov zneužívajúcich nevedomosť ľudu a ja sám popriem pravdivosť celého tohto spisu!

Akým právom niekto vlastní časť Zeme, ktorá patrí všetkému tvorstvu bez rozdielu? Akým právom môže ešte aj dnes niekto vyhlásiť, toto je moja pôda, toto je môj les, moje jazero? Akým právom patrí 44 hektárov zeme (440000m²) vatikánskemu kňazovi, neberúc do úvahy ďalšie tisíce hektárov pôdy po celom svete, ktoré vlastní? Kde sú hranice tejto bezohľadnej nenásytnosti bezcharakterných zbohatlíkov? Tras sa človeče! – Lebo ak bude možné sprivatizovať a privlastniť si aj Slnko, budeš platiť jeho “majiteľovi“ za to, aby mohlo svietiť aj na teba!

Vo svete pravekých divochov patrilo isté územie jednému kmeňu, ktoré si chránili ako svoj domov a kde nemohol najmocnejší (napr. náčelník) vyhlásiť, že toto územie alebo nejaká jeho časť patrí iba jemu samému. Praveké kmene chránili a spravovali časti zeme, ktoré obývali, pričom v rámci ich teritória patrilo všetko všetkým jej obyvateľom. Súčasné národy chránia krajinu a spravujú pôdu, ktorá im nepatrí, ktorej majiteľmi je hŕstka mocných a bohatých tohto sveta. Marxov socializmus hlása nekompromisné vyvlastnenie pozemkového majetku umožňujúce jednotlivcom iba prenajímanie pôdy, čím by sa zároveň vylúčila možnosť dedičského práva na ňu. Nikto nemôže namietať proti právu dedenia majetku, avšak dedenie časti planéty – teda pôdy je rovnako absurdným ako jej vlastníctvo.“Koľkých zločinov, vojen, vrážd, bied a hrôz by bolo ľudstvo ušetrené, keby bol niekto vytrhal všetky ohrady, zasypal všetky priekopy a zvolal: ...Ste stratení, ak zabudnete, že plody patria všetkým, a zem nikomu!“ – J.J.Rousseau.

Prečo má zamestnanec tej istej obchodnej spoločnosti vo východnej Európe desaťnásobne nižší plat ako jej americký zamestnanec, ak trhová hodnota toho istého produktu zostáva v obidvoch kontinentoch nezmenená? Pretože to umožňuje skorumpovanosť kapitalisticko-demokratických vlád, pretože to umožňuje federácia štátov Európskej únie, ktorá sa ukázala byť najväčším zlom v opozite tomu, čo naivne tvrdí Kant vo svojom spise K večnému mieru, kde hovorí, že federalita štátov bude viesť k trvalému mieru a slobode všetkých združených štátov, pričom v tom istom spise sám priznáva, že je takmer neuskutočniteľnou ideou, aby najmocnejší bol zároveň najnezištnejší. V rovnakom mocenskom pomere, v akom si počína vláda jedného štátu, počína si mocnejšia krajina vo vládnej federácii. Avšak nepomer je v rozsahu pôsobnosti moci: vláda jednej krajiny si uplatňuje svoju moc na jednom národe, vláda ekonomicky silných krajín federácie utláča celé národy. Jednoducho povedané – silný diktuje pravidlá slabším. Ekonomika slabších krajín je doslova umelo udržiavaná, ako na americkom kontinente, tak aj v Európe, a to predovšetkým kvôli lacnej pracovnej sile. Čo je však ešte horšie, Európa umožnila Spojeným štátom, aby ovládli aj európske trhy, ktoré sa od nich stali absolútne závislé. Nemienim sa tu obšírnejšie zapodievať ekonomikou, lebo to nie je predmetom tohto spisu, avšak chcem poukázať na abnormálne vzrastajúcu moc, ktorá sa stáva nadnárodnou mocou a ktorá drží v pasci menšie a ekonomicky slabšie krajiny. To je prvý a podstatný dôvod, prečo má zamestnanec tej istej obchodnej spoločnosti a na rovnakom poste v rozvojovej krajine desatinu platu zamestnanca kapitalisticky vyspelej krajiny. Druhou kauzálnou súvislosťou je stanovenie minimálnej hodnoty pracovnej sily, teda minimálnej mzdy, ktorá má zaručiť, že si ľudský pracovný stroj dokáže zabezpečiť aspoň nevyhnutné prostriedky potrebné na prežitie; pochopiteľne, v opačnom prípade by aristokratická vláda a kapitalista nemali na kom bohatnúť. (To, že pseudo-demokratické vlády nazývam aristokratickými, má svoje opodstatnenie, čo vysvetľujem v inej časti spisu). Tvrdím, že pojem minimálnej mzdy má byť v zákonoch nahradený pojmom absolútna mzda, ktorá by bola absolútnym vyjadrením ceny práce zohľadňujúcou trhovú hodnotu výrobku. Ak by teda bola hodnota výrobku vyjadrená veličinou 10, pričom náklady na spotrebovaný materiál činia napríklad veličinu 2, potom je hodnota práce rovná veličine 8, čo by pri uplatnení absolútnej mzdy nutne znamenalo, že sa táto rozdelí v rovnakom pomere medzi zamestnávateľa a zamestnanca, t.j. 4 a 4. Zamestnanec tak odovzdá svoju prácu zamestnávateľovi za polovičnú hodnotu. Ak vezmeme do úvahy, že zamestnávateľ platí renty za prenájom pozemku a strojov, výsledkom by bolo, že by tento bol voči svojmu zamestnancovi znevýhodnený, avšak to je klamné a zavádzajúce. Lebo ak zamestnáva napríklad 5 ľudí, jeho zisk sa bude rovnať päťnásobku polovice hodnoty práce, teda veličine 20 (5x4), a tak bude jeho zisk vzrastať priamo úmerne počtu zamestnancov a jeho šikovnosti neustále zvyšovať dopyt po jeho výrobkoch, pričom absolútna mzda zamestnanca zostáva nezmenená, hodnota jeho práce bude vždy vyjadrená polovicou celkovo vyrobenej hodnoty.

Ako sám Marx vo svojom Manifeste uvádza, zvýšenie miezd je veľmi relatívny pojem, nakoľko samotné percento navýšenia nemusí znamenať takmer žiadnu kvalitatívnu zmenu. Navýšenie miezd napríklad o 20% u zamestnanca, ktorého plat sa rovná minimálnej mzde, bude takmer nepostrehnuteľné v porovnaní so zamestnancom, ktorého pôvodná mzda bola dvojnásobne alebo trojnásobne vyššia. Pri mesačnej výplate 300 eur bude 20%-né navýšenie predstavovať sumu 60 eur, čo kvalitu života takto odmeňovaného zamestnanca nijako viditeľne nezmení. Avšak pri mesačnej výplate 900 eur bude to isté percento navýšenia predstavovať sumu 180 eur, čo je viac než polovica základného platu predošlého zamestnanca bez navýšenia. Ak bol Marx vo svojich vyjadreniach vzhľadom k vtedajšej situácií opatrný, ja na základe uvedeného opakujem, že jediné spravodlivé, dôstojné a ľudské je zaviesť absolútnu mzdu ako absolútnu hodnotu trhovej ceny tovaru rozdelenú 50%-ným podielom medzi zamestnávateľom a zamestnancom!  Navyše treba zo zákonov úplne vymazať pojem hodinovej mzdy, ktorá nielenže neurčuje skutočnú hodnotu práce, ale ju dokonca úplne popiera. Túto spravodlivosť, ktorá by odbúrala podstatnú časť závisti a nevraživosti v ľudskej spoločnosti a ktorá by konečne zničila pojem otroctva; spravodlivosť, ktorá by definitívne zamedzila bohapustému príživníctvu zbohatlíkov a darmožráčov vysávajúcich krv z biedy miliónov chudákov; na jej exekúciu nie je povolaný nikto iný než nový, kultúrnou evolúciou stvorený homo altior – človek nového veku, nadčlovek! Novodobý otrok bez vôle k poznaniu si ani len neuvedomuje biednosť svojho stavu, nie to ešte aby bol schopný ho zmeniť. Homo brutus musí zaniknúť, aby uvoľnil cestu homo altior. Jedine tento nový človek bude schopný kultúrnej a mentálnej revolúcie, jedine človek budúcnosti bude skutočne slobodný a radšej sa zriekne svojej vôle k životu, než by mal žiť v otroctve a biede na úkor slobody!

Ak som vyššie nahrádzal v súčasnosti bežne zaužívané slovo demokracia pojmom aristokracia, mal som na to dôvod, ktorý chcem teraz objasniť. Ak bola v minulosti aristokratická vláda vládou nobility, privilegovaných, majetných ľudí, šľachty, tak je dnes každá vláda vládou mocensky vplyvných, bohatých, a teda rovnako privilegovaných ľudí. V starovekom Ríme si musel patricius získať ľud svojimi činmi, ktoré ho preslávili; v súčasnej pseudo-demokracii stačí, ak má uchádzač o hlasy ľudu dostatok finančných prostriedkov na podvodnú kampaň a podporu hŕstky zbohatlíkov, ktorí potom ťažia z výhod zákonov tvorených v ich prospech vládou, ktorú vo voľbách investične podporovali. Sotva si možno čo i len predstaviť, že by sa volebného procesu zúčastnil, nie to ešte vyhral, človek, ktorý žije od výplaty k výplate, hoci zákony väčšiny krajín to pokrytecky umožňujú. Stručne a jednoducho povedané: hoci sa vlády menia, moc je koncentrovaná u tých istých ľudí. Prezidenta, vládu, ministrov, primátorov, starostov volíme nie na základe nejakých zásluh, ale na základe sľubov, pričom pred voľbami je každé ich slovo klamstvom, po voľbách takmer každé druhé.

Navyše ako môže byť ministrom kultúry niekto, kto divadlo videl len zvonka, ministrom školstva niekto, kto tento rezort pozná len z pozície študenta, alebo ministrom zdravotníctva niekto, kto s ním má osobnú skúsenosť len ako pacient? Niekto by mohol namietať: veď každý minister má svojich poradcov. Ale to by bolo to isté, ako keby bol vojenským generálom drevorubač s odôvodnením, že však má pod sebou profesionálne vojsko. V podstate sa tu dá aplikovať Socratov príklad o voze z Platónovho spisu Theaitétos: nie je znalcom ten, kto dokáže vymenovať základné časti voza, ako sú kolesá, osa, bočnice, jarmo, ale ten, kto pozná všetky časti povozu a ktorý ho dokáže aj vyrobiť. Ďalším, omnoho devastačnejším zlom je sklon aristokratickej vlády k oligarchii: “Aristokracia sa mení na oligarchiu vďaka skazenosti vládnucich, ktorí obecné dobro rozdeľujú sami sebe a úrady vždy tým istým osobám, a ich najväčšou snahou je zbohatnúť; a tak vládnu iba niektorí, a to väčšinou zlí namiesto najschopnejších.“

V antickom Ríme to boli cenzori, ktorých právom bolo ktoréhokoľvek senátora zbaviť členstva, či dokonca potrestať aj horším spôsobom, pokiaľ niektorého z nich uznal vinného z korupcie alebo z porušovania morálky, pričom minimálne jeden z cenzorov musel byť z ľudu. Navyše, každý politický post – konzul, senátor, tribún, cenzor atď., bol neplateným úradníckym postom!!! Z toho dôvodu sa logicky uprednostňovala aristokracia, alebo presnejšie povedané timokracia. Avšak aj ten najurodzenejší a najzáslužnejší patricij musel skloniť svoju hlavu pred plebejským tribúnom, ktorý rozhodoval o jeho zásluhách a jeho možnom povýšení na konzula; pričom úplatnosť a skorumpovanosť volieb prišla až so zavedením tajného hlasovania.
A hľa, obraz demokratického vodcu súčasnosti: v prípade nebezpečenstva vojny, sa tento ukryje do bezpečia či dokonca opustí svoj národ. Občan mu odvádza svoje dane, vojak zaňho obetuje život, kým on si pokojne a v  bezpečí vychutnáva špeciality svojho kuchára! Aká hanba pre Caesarov dnešnej doby! – Odporní príživníci na národe a jeho naivite, nič viac!

Ak niekedy existovala vláda, ktorá by mala právo nazývať sa demokratickou, tak to bola vláda antického Ríma, ktorá síce mnohé prevzala z foriem gréckej politiky, ale dosiahla omnoho dokonalejšiu formu. Na porovnanie s pseudo-demokraciou súčasného vyspelého sveta nech poslúži týchto niekoľko základných bodov demokratického systému antického sveta, ktorý – ako musíme spoločne s filozofom Rousseauom smutne skonštatovať – hoci dal svetu krásny príklad, v dejinách politiky sa už nikdy nezopakoval:

1. Občania rímskej republiky boli rozdelení do šiestich spoločenských tried – podľa majetkových pomerov, kde okrem poslednej úplne nemajetnej triedy, mali všetci občania, vrátane cudzincov, rovnaké právo podieľať sa na vláde; (v antickom Grécku boli len 4 triedy a cudzinci nemali politické práva).
2. Členstvo v senáte bola čestnou, nie platenou funkciou! – avšak neúčasť na zhromaždení sa pokutovala!
3. Na vláde sa podieľala rovnakým dielom aristokracia a plebejci, pričom patriciovia (patres) mali zvýhodnené hlasovanie vďaka svojim klientom, ktoré však bolo naopak vyvážené väčším počtom plebejských tribúnov (tribunus plebis).
4. Morálka ľudu a vlády bola pod kontrolou cenzorov (censori), pričom minimálne jeden z nich musel byť z ľudu (nie aristokrat) a ktorých moc bola absolútne nezávislá na moci politickej, a práve táto nezávislosť od vládnej moci a úradov im právne umožňovala nielen pozbaviť všetkého majetku, ale aj odsúdiť na smrť toho, kto sa dopustil korupcie alebo iným spôsobom znevážil verejnú morálku či zneužil svoju moc; a to či už išlo o plebejca, patricija alebo konzula.
5. Každá voľba musela byť verejná, aby sa zabránilo kupovaniu hlasov; (žiaľ, úplatnosť sa votrie aj do tej najdokonalejšej demokracie, preto sa neskôr pripustila možnosť tajného hlasovania).
6. Senát pozostával zo 600 až 900 členov, preto bolo nutné losovaním vybrať jednu centúriu, ktorá sa ako prvá sama zúčastnila hlasovania, všetky ostatné centúrie volili v nasledujúcich dňoch, väčšinou nasledujúc výsledok prvého hlasovania, ktoré však nebolo nevyhnutne smerodajným; nakoniec volili tribúni ľudu, ktorí boli vo svojej voľbe nezávislí o to viac, že sa okrem nich na hlasovaní nesmel ani len zúčastniť žiaden iný člen senátu, a tak bol hlas ľudu absolútne rozhodujúci!
7. Každý územný celok republiky musel mať svoje zastúpenie v senáte v pomere podľa počtu obyvateľov daného územia.

Ak teda niekedy existovala vláda, ktorá by bola právom označovanú za demokratickú, tak to bola práve táto rímska, kde grécke δημοσ (ľud) a κράτος (vláda) tvoriace základ slova δημοκρατία (vláda ľudu) mali svoju vážnosť a neboli len prázdnymi pojmami. Tento stav možno vrátiť v každej krajine jediným spôsobom: rozbitím federácie národov (únie) a revolúciou vedenou filozofmi, nie inými mocnými vodcami či mocenskými skupinami, ktorí filozofiu revolúcie opäť zneužijú pre svoje mocenské plány, ako tomu bolo počas celých novodobých dejín a v každej revolúcii bez výnimky. “Demokracia, myslím, vzniká vtedy, keď chudobní zvíťazia a prívržencov druhej strany buď pobijú, alebo vyženú z krajiny, ostatným potom dajú rovnaké právo v občianskom živote i v úradoch a úrady v nej sú obsadzované väčšinou losom.“ – hovorí Socrates.

Jean de Mazac (Ján Mazák)

  J.J.Rousseau: O spoločenskej zmluve, kniha III, kap.4

  K.Marx: Manifest komunizmu

  J.J.Rouseau: Rozprava o pôvode nerovnosti medzi ľuďmi

  Aristoteles: Etika Nikomachova, kniha VIII, kap.12

  Platón: Ústava, kniha VIII.

    Facebook


Hlavná stránka