Ivan Mikloš a diamantová baňa v Juhoafrickej republike – 6. časť
        

         V tretej časti som uverejnil niektoré pasáže z telefonického rozhovoru medzi Dlhopolčekom a Ďurechom. Vzhľadom k nasledujúcemu obsahu tohto článku, ale aj kvôli jeho dôveryhodnosti je nutné uverejniť ďalšiu zaujímavú pasáž.

         Ďurech: : „No veď mne, keď včera povedal tam tú firmu Doctor, tak hneď povedal, že to sú, ha, ha, ha, takí advokáti, že pokiaľ ich platí, tak sú dobrí, ale keď budú v.. v.. v.., tak ucuknú a nechajú ho.“

         Dlhopolček: „Ja neviem, ako je on na tom finančne. On prachy má, alebo nemá.“

         Ďurech: „No, myslím, že je v koncoch, tak zato pýta aj tie malé prachy, pretože on to ťahá asi tri roky, a to niečo stojí, tí advokáti.“ ( Tu Ďurech jednoznačne priznáva, že pánu Petrovovi dlhujú peniaze – pozn. autora V. P.)

Podrobnejšie vysvetlenie

         V štvrtej časti bolo opísané, akým spôsobom, a pod akou legendou slovenská strana poslala do Juhoafrickej republiky stroje s príslušenstvom na ťažbu diamantov. Pokiaľ Ďurech spomína firmu Doctor, tak má na mysli advokátsku kanceláriu Žida Blocha Edelsteina, ktorý zastupoval Ďurecha v kauze s pánom Petrovom, a ktorý sa potom vzdal jeho právneho zastupovania, ako som to opísal na konci štvrtej časti článku.

         Keď advokát pána Petrova Allan Levin napísal Ďurechovi a jeho advokátovi Blochovi Edelsteinovi, aby slovenská strana vrátila všetky finančné výdavky, ktoré pán Petrov zaplatil za ich 10-dňový pobyt v JAR, ako to bolo zdokumentované v predchádzajúcich častiach, Ďurech sa začal oficiálne schovávať za svoju diplomatickú imunitu. To sa mu ale nevyplatilo. Juhoafrický súd vyhovel návrhu advokáta pána Petrova, a vydal rozhodnutie na konfiškáciu všetkých strojov a k ním príslušných komponentov, ktoré sa pod hlavičkou Martimexu vystavovali na výstave banskej techniky v Johanesburgu, ktorá sa potom mala použiť na ťažbu diamantov, ako o tom píšem v štvrtej časti. A tak priamo počas výstavy, v prítomnosti veľkého počtu návštevníkov, prišli policajní a súdni úradníci, všetky výstavné stánky Martimexu uzatvorili, a stroje s príslušenstvom naložili na nákladné autá. Predstavitelia Martimexu začali protestovať, tvárili sa, že nerozumejú po anglicky, tak im súdni a policajní úradníci vysvetlili, že nie sú v ČSFR ale v JAR, a že aj oni môžu byť odvezení v putách. Hoci slovenskí predstavitelia volali Ďurechovi a Dlhopolčekovi aby im prišli pomôcť, ani jeden sa tam neukázal. Mali na to svoje dôvody.

         Všetky veci mimo jedného buldozéru boli potom odvezené do policajných skladov, a čakalo sa na rozhodnutie súdu na odpredaj tejto techniky, z čoho by sa potom pánu Petrovovi vyplatilo to, čo mu dlhovala slovenská strana. Samozrejme, pre slovenských zbojníkov a podvodníkov to bol tvrdý úder, lebo po skončení výstavy mali byť tieto stroje použité pri ťažbe diamantov, ktorú kúpili za peniaze patriace slovenskému národu. Teraz, prosím, dobre si všimnite tú pasáž telefonického rozhovoru uvedeného na začiatku tejto časti, kde Ďurech hovorí Dlhopolčekovi: ...TO SÚ TAKÍ ADVOKÁTI, POKIAĽ ICH PLATÍ, TAK SÚ DOBRÍ, ALE KEĎ BUDÚ V.. V.. V.., TAK UCUKNÚ A NECHAJÚ HO.

         A veru to aj náležite využili. Podarilo sa im podplatiť sudcu Hartzenberga z Pretórie, hoci jeho rozhodnutia sa nemali vzťahovať na oblasť Johanesburgu. No nielen to. Podarilo sa im podplatiť aj advokátov pána Petrova pod vedením Allana Levina. Hoci im bolo známe, že pán Petrov je už týždeň v Európe, kde odišiel na povolenie iného sudcu ohľadom vyšetrenia istých záležitostí, podplatený sudca z Pretórie mu poslal predvolanie na súd do hotela, kde predtým býval, v takom termíne, ktorý nemohol stihnúť, lebo bol v Európe. Dokonca tomuto podplatenému sudcovi neprekážalo ani to, že na predvolaní bol podpísaný vrátnik z hotela, že toto prevzal. Takže bolo rozhodnuté v prospech slovenských zbojníkov. Ako dôvod bolo uvedené, že pán Petrov sa na súd nedostavil. Zabavené stroje z policajných skladov potom slovenská strana odkúpila, no predtým ešte zaplatili za ich skladovanie.

         Len tak pre zaujímavosť chcem pripomenúť, že advokát pána Petrova Allan Levin si dlho neužil ani vysokého úplatku, ani drahého auta, čo bolo súčasťou vďaky zo slovenskej strany. Za necelý rok po tomto sprznení právnickej a občianskej cti zomrel v nemocnici. 

Záujmy Slovenska v Luxemburgu „hájila“ a „háji“ Židovka, ktorá nevedela po slovensky

         V roku 1995, keď pán Petrov žil už v Luxembursku, prosil o pomoc ohľadom tejto kauzy aj honorárneho konzula zastupujúceho v Luxembursku záujmy Slovenskej republiky pani Blanche Moutrier, ktorú do tejto funkcie dala ministerka spravodlivosti z Mečiarovej vlády Katarína Tóthová, samozrejme, s Mečiarovým súhlasom. Poslal jej množstvo dokumentov v nemčine a angličtine, ktoré jednoznačne dokazovali, ako bol slovenskou stranou podvedený a okradnutý. Nakoniec sa nechala pozvať na obed do jedného z najdrahších hotelov. Spolu s pánom Petrovom na tomto stretnutí bola prítomná aj jeho manželka a jeho priateľ. Miesto pomoci pri riešení problému mu s výsmechom a príslušnou dávkou cynizmu povedala: „Pán Petrov, Vy ste bol od Slovákov drasticky okradnutý (orabovaný), ale na to musíte zabudnúť a ísť pracovať, lebo ja Vám nemôžem pomôcť.“

         V druhej časti tohto seriálu som uverejnil zoznam 29 slovenských inštitúcií a štátnych orgánov, ktorým 10. júna 1994 pán Petrov z Viedne poslal doporučene balíčky s dokumentmi a kazety s telefonickým rozhovorom medzi Dlhopolčekom  Ďurechom ohľadom svojej kauzy. Jedným z príjemcov bolo aj Ministerstvo spravodlivosti SR, keď ministerkou bola Katarína Tóthová, pod. číslo zásielky 2800. Preto nepochybujem o tom, že keď pán Petrov žiadal Blanche Moutrier o pomoc, tá musela o tom informovať ministerku Tóthovú. Takže sa ani nečudujme, prečo, a aké stanovisko k tejto kauze zaujala. Potom je tu ale jeden mimoriadne závažný aspekt: Bolo Slovensko počas Mečiarovej vlády odkázané na to, aby jeho záujmy v Luxembursku ZASTUPOVALA ŽIDOVKA, ktorá nielen slovensky nehovorila, ale ani slovensky nerozumela? Ako je to možné, že do tejto funkcie nebol dosadený slovenský diplomat? Takto sa obhajovali slovenské záujmy v mene Mečiara a Slotu, ako aj všetkých tých národniarskych krikľúňov, ktorí na tzv. láske k Slovensku parazitovali a parazitujú?

         Samozrejme, dnes už je dostatok dôkazov o tom, že Mečiar, Slota a im podobní tzv. Slováci v skutočnosti svojou politickou a ekonomickou činnosťou boli poníženými lokajmi židovských bankárov a veľkopriemyselníkov pri postupnom likvidovaní slovenského národa, ako aj jeho ekonomického ožobračovania, keď po nich prebrali štafetu Dzurinda, Mikloš a spol., a v súčasnosti tieto zločinecké, zlodejské a vlastizradné metódy realizuje Robert Fico, v spolupráci s Mečiarom, Slotom a mlčiacou nomenklatúrou z Matice slovenskej. Skutočné záujmy slovenského národa sú im cudzie, lebo existujú len jediné záujmy – záujmy ich vlastné.

         Keď manželka pána Petrova po týchto cynických výrokoch Blanche Moutrier jej pripomenula, aké finančné straty jej manžel za tie posledné tri roky utrpel, že o svoje práva bude bojovať ďalej, lebo medzi ľuďmi z branže v Amerike, Anglicku a JAR má povesť bullterierra, ktorý keď sa do niečoho zahryzne, tak nikdy nepovolí, že takto to môže vysvetliť zlodejom a podvodníkom na Slovensku, ktorých v Luxembursku zastupuje, čo sa jej veľmi dotklo a začala to považovať za vyhrážanie.

         V siedmej časti, ako aj v nasledujúcich častiach, tak ako som to prisľúbil, sa budem venovať špičkovému podvodníkovi poľskému Židovi Mieczyslawovi Stolarczykovi, ale aj tomu, ako získal diamantovú baňu ktorú potom predal slovenským zbojníkom za 40 miliónov dolárov o ktoré bol okradnutý slovenský národ, patriaci do organizovanej skupiny, ktorá podviedla a okradla pána Petrova. Zároveň vyzývam Vladimíra Mečiara, Katarínu Tóthovú a Jána Slotu, aby slovenskému národu vysvetlili, prečo nemali záujem pomôcť pánu Petrovovi ktorý im poslal podrobnú dokumentáciu ohľadom tohto zbojstva?

Predkladám ďalšie autentické dokumenty

          Pôvodne som plánoval, že po skončení celej kauzy, teda po 15-ej časti, uverejním autentické dôkazy. Keďže niektorí dezinformátori začali spochybňovať nielen osobu pána Petrova, ale aj pravdivosť článkov, rozhodol som sa niektoré autentické dokumenty zverejňovať v predstihu. Napr. v druhej časti som uverejnil text faxovej správy, ktorú dňa 21. 11. 1990 posiela pánu Petrovovi do Johanesburgu  ekonomický námestník riaditeľa MARTIMEXU Ing. Ján Prokša. Teraz predkladám autentický dokument. V tejto časti som uverejnil aj faxovú správu z 30. 8. 1993 od Ing. Jána Prokšu, ktorý v tom období zastupoval záujmy MARTIMEXU vo Wiesbadene, generálnemu riaditeľovi Ing. Milanovi Laukovi. Teraz to predkladám ako autentický dokument.

         V štvrtej časti som opisoval, ako pod krytím vystavovania banskej techniky v JAR v novembri 1992 pod názvom Electra Mining Exhibition slovenskí štátni zbojníci začali posielať techniku na ťažbu diamantov. Teraz predkladám nielen dostatok autentických dokumentov, ale aj autentický dokument adresovaný vicekonzulovi v Johanesburgu Jánovi Ďurechovi od Ing. Jána Kričku z MARTIMEXU – ALFA, ako sa má postupovať pri štartovaní nakladača LOCUST 750. Paradoxné je, že hoci Ďurech tvrdil, že už nie je zamestnancom MARTIMEXU, tento dokument ho usvedčuje z klamstva. V tejto časti som taktiež opísal, ako v autentickom telefonickom rozhovore medzi Dlhopolčekom a Ďurechom z 20. mája 1992 sa dohovárajú, akým spôsobom s pánom Petrovom ukončia spoluprácu, keď už mali zohnané doláre na kúpu diamantovej bane, čím Ďurech poveril svojho podriadeného Jána Mikuláša, ktorý už o dva dni, 22. mája 1992 posiela pánu Petrovovi do Johanesburgu list v angličtine, ktorý tu predkladám ako dôkazový materiál.

         V piatej časti som uverejnil vedomé klamstvá Jána Mikuláša, dokonca pod prísahou, ktoré boli spísané dňa 10. 11. 1992 na veľvyslanectve JAR v Prahe, kde pred prvým sekretárom Petrom Bolinkom mimo iného tvrdil, že Martimex Martin s pánom Petrovom neuzavrel žiadnu dohodu, že im nevybavoval žiadne víza, ani v JAR nefinancoval ich pobyt. Uverejňujem autentický dokument spísaný na dotyčnom veľvyslanectve, ako aj dva autentické dokumenty z 18. 1. 1991 a 15. 3. 1991 podpísané Ing. Miroslavom Štrbom, CSc., ktoré jednoznačne Jána Mikuláša usvedčujú z klamstva.

         Záverom chcem slovenským zbojníkom z vysokej politiky a štátnych orgánov položiť dve otázky: KEDY CHCETE POVEDAŤ PRAVDU SLOVENSKÉMU NÁRODU OHĽADOM TOHTO ZBOJSTVA, POPROSIŤ HO O ODPUSTENIE, ODÍSŤ DO HORÚCICH PEKIEL, A ZO SVOJHO VLASTNÉHO MAJETKU VRÁTIŤ NAKRADNUTÉ DESIATKY A STOVKY MILIÓNOV? KEDY MIENITE ODŠKODNIŤ PÁNA PETROVA A VEREJNE SA MU OSPRAVEDLNIŤ?

         A VY, OBČANIA, KTORÍ TVORÍTE NÁROD SLOVENSKÝ, DOKEDY CHCETE BYŤ PONÍŽENÝMI, ZBABELÝMI A MLČIACIMI HOVIADKAMI? VÁS NETRÁPI, ŽE O SLOVENSKU A O VÁS ROZHODUJE NAJZLOČINECKEJŠÍ, NAJZLODEJSKEJŠÍ A NAJSMRADĽAVEJŠÍ ODPAD?

Vladimír Pavlík