Diamantová baňa v JAR

Ivan Mikloš a diamantová baňa v Juhoafrickej republike – 4. časť

         Že tretia časť tohto dokumentu vyvolá aj pochybnosti, že takéto niečo môže byť realitou, som očakával. Ľudia, ktorí veci rozumejú, mi poštou či na internet napíšu niekoľko konkrétnych viet, udajú adresu, doplnia svoje poznatky ohľadom tých aktérov, ktorých v tejto kauze poznajú. Niektorí si myslia, že netreba toľko písať, ale čo najskôr to dať polícii. Nuž, tej to je známe už od roku 1993, no konať nemôže. Dôvodov je niekoľko. Miesto nezávislosti je závislá od rozhodnutí najzločineckejšieho a najzlodejskejšieho odpadu slovenského národa: členov ponovembrových vlád a parlamentov, ako aj záujmových skupín. Pre lepšie pochopenie doporučujem čitateľom prečítať si na  www.bohemia.htmlplanet.com jeden článok z mája 2008 pod nadpisom – Vyššie štátne záujmy – o spolupráci štátnych orgánov s nájomným vrahom, dokonca s mojou konkrétnou ponukou.

         Ako ste si mohli prečítať, v závere tretej časti som verejne vyzval všetkých zainteresovaných v tejto kauze, vrátane premiéra Fica, aby sa vyjadrili. Odpoveďou bolo a je mlčanie. Mlčí polícia, mlčí prokuratúra, hoci o tejto kauze vedia už 14 rokov. Mlčia v mene vyšších štátnych záujmov. Preto, pokiaľ prikročím k odhaľovaniu ďalších dôkazov, nemožno obísť niekoľko mimoriadne závažných faktorov, ktoré z tohto mlčania vyplývajú.

         Kladiem, na prvý pohľad, vcelku nezmyselnú otázku: čo všetko majú spoločné Ivan Mikloš a Robert Fico v tejto kauze? A zároveň odpovedám: majú toho veľmi veľa spoločného. Napríklad aj to, že sú, zatiaľ, v jednom uzatvorenom reťazovom kruhu, ktorý, pokiaľ by praskol – oddelil sa, pre oboch by znamenal pohromu a diskreditáciu. Politickú, morálnu a občiansku. Zatiaľ nie trestnoprávnu, lebo Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR, ako aj orgány im podriadené, sú len poníženými slúžkami arcizločincov a arcizlodejov z vysokej politiky a záujmových skupín. No nielen to. Robert Fico a Ivan Mikloš majú aj ďalšie spoločné vlastnosti: nenávidia a pohŕdajú slovenským národom, rozumejú si pri jeho okrádaní, ožobračovaní, ekonomických pokusoch, psychickej a fyzickej likvidácii nevinných občanov, aj keď, naoko, na seba kydajú a vzájomne sa obviňujú.

         Majú kladný vzťah s najväčšími zbojníkmi národnosti slovenskej, ktorí, cez vedomé zločinecké a zlodejské zákony, pripravené a schválené gaunermi z ponovembrových vlád a parlamentov, prišli k stámiliónovým a miliardovým majetkom. Sú poníženými zadkolezcami a služobníkmi lichvárskych šeliem zo Svetovej banky pri okrádaní a ožobračovaní nielen Slovenska, ale aj jeho národa, kde zisky idú predstaviteľom cudzej štátnej moci, ako aj im samotným, poníženým lokajom, a žobrácka palica ostáva slovenskému národu. Obaja, spoločne, sofistikovaným fašizmom cez ekonomiku, duševne a fyzicky likvidovali a likvidujú, doháňali a doháňajú k sociálnym samovraždám nezanedbateľný počet nevinných občanov.   

Predkladanie ďalších dôkazov

         Opätovne nadviažeme na autentický rozhovor Dlhopolčeka s Ďurechom z 20. mája 1992, kde mu Dlhopolček vyčíta, že nemal Petrovovi písať ten list, že pokiaľ zoženú 40 miliónov dolárov na rozbeh diamantovej bane, tak ho bude o tom informovať. Zároveň mu radí, aký má byť obsah listu, kde pánu Petrovovi oznamujú, že investície sa im nepodarilo zohnať, preto s ním ukončujú spoluprácu. Touto úlohou Ďurech poveril svojho komplica Jána Mikuláša, o ktorom píšem už v prvej časti, ktorý v tom období zastával funkciu viceprezidenta MARTIMEXU Martin. A mali veru naponáhlo. Už o dva dni, 22. mája 1992, posiela pánu Petrovovi do Johanesburgu list v anglickom jazyku. Citujem celý text preložený do slovenčiny:

         Vážený pán Petrov,

         Vo vzťahu Vašej predchádzajúcej korešpondencie s Martimexom by sme Vás chceli následne informovať.

         Po pokuse viacero možností  z našej firmy, Martimex nebol úspešný a my sme nenašli žiadne financie na investíciu do projektu pána Stolarczyka s Excelsior Diamond Company. Čo sa týka momentálnej situácie v Južnej Afrike, žiadna z našich obchodných bánk nie je schopná dodať tie potrebné financie, alebo dať za nás záruku. Veľmi ľutujeme, že Vás musíme s takýmito podmienkami informovať, preto nemôžeme naďalej s Vami spolupracovať na tom dotyčnom projekte. Ďakujeme Vám za spoluprácu, že ste naše záujmy brali do úvahy.

         V tom období zlodeji zastupujúci Slovenskú republiku už ale potrebný kapitál v dolároch zohnali, ako som to opísal v prvej časti, takže okradnutie a podvod na pánu Petrovovi, ale aj slovenskom národe, sa mohol zrealizovať. Keďže ale dotyčná diamantová baňa bola zaliata vodou do hĺbky 200-300 metrov, potrebovali do Juhoafrickej republiky dostať nielen vodné pumpy na odčerpanie, ale aj ďalšie strojové zariadenia, pomocou ktorých by mohli rozbehnúť ťažbu diamantov. Bolo im veľmi naponáhlo. Už v júni 1992 posielajú do Juhoafrickej republiky tieto potrebné stroje aj s príslušenstvom, kamuflujúc, že to je pôvodne poslané na výstavu banskej techniky ohľadom diamantových baní, ktorá sa uskutočnila v Juhoafrickej republike v septembri 1992. Všimnite si prosím, vážení čitatelia, ten krátky časový rozdiel, cca. 2-3 týždňov od dátumu listu, v ktorom Ján Mikuláš oznamuje pánu Petrovovi, že nezohnali žiadne financie na tú kúpu diamantovej bane a preto odstupujú od spolupráce, hoci už v júli 1991 ZAPLATILI AKO ZÁLOHU TÝCH PRVÝCH 10 MILIÓNOV DOLÁROV, KTORÉ V SKUTOČNOSTI PATRILI SLOVENSKÉMU NÁRODU!!!

         Tá výstava banskej techniky, o ktorej píšem, mala oficiálny názov Electra Mining Exhibition. Ktovie, či práve táto Electra neinšpirovala už vtedy Vlada Mečiara pre názov svojho neskoršieho rodinného sídla, na ktoré, pokiaľ by som mal veriť jeho ôsmemu stupňu paranoje, tak na svoju Elektru šetril už od šestnástich rokov, pričom občas pracoval až 25 hodín denne. Hoci, ako „Otec“ slovenského národa by už mohol povedať, koľko mu z tej diamantovej bane káplo. A prehovoriť by mohol aj exprezident Michal Kováč.

         Poďme ale k ďalším faktom. Už 9. 6. 1992 posiela Martimex Martin do Juhoafrickej republiky dve vodné pumpy o váhe 280 kg a 550 kg. Príslušenstvo k pumpám a potrebnú dokumentáciu zabezpečuje SIGMA Nové Zámky, Budovateľská 6, 940 50 Nové Zámky. Keďže podvodníci a zlodeji chránení vyššími záujmami slovenských politikov kalkulovali s tým, že tieto stroje po ukončení výstavy odvezú priamo k diamantovej bani, nechali si ešte zo Slovenska poslať kyslíkovú fľašu s tlakomerom a dýchacou maskou. Pritom v Juhoafrickej republike sa predávali omnoho výkonnejšie prístroje tohto typu, no naši slovenskí zbojníci v mene vyšších štátnych záujmov sa už začali pripravovať na dolovanie diamantov. Tieto prístroje boli zabalené a vyexpedované v Roudnici nad Labem pod číslom 5110921104. A nasleduje ďalší paradox. Na dotyčnú výstavu posielajú aj váhy na diamanty, čo len dokazuje, že sa pripravujú na dolovanie. Problém by bol totiž v tom, že keby takéto váhy kúpili v Juhoafrickej republike, vzbudili by tým podozrenie o svojej chystanej nekalej činnosti.

Ďalšie prípravy na podvodnú ťažbu diamantov

         Keďže k ťažbe diamantov je potrebný nakladač LOCUST 750 vážiaci 2 875 kg, naši organizovaní zlodeji nezaháľajú. Už 3. 7. 1992 cez Závody ťažkého strojárstva v Krupine ho posielajú do Johanesburgu. Na dodacom liste je podpísaná pani Bešinová. (Uvítal by som, pokiaľ niekto z čitateľov by mohol podať bližšie informácie o pani Bešinovej – pozn. autora V. P.)

         Dňa 10. 9. 1992 posiela Ing. Ján Kričko za Martimex-ALFA faxovú správu do Johanesburgu pod číslom 011 8846 746 jednému zo šéfov týchto zbojníkov a podvodníkov Jánovi Ďurechovi, ktorý tam ČSFR zastupuje ako vicekonzul, ako sa má postupovať pri štartovaní stroja LOCUST 750. Citujem:

Ako podvodník a zlodej Ďurech klamal pod prísahou pred súdom v Johanesburgu

         Ako sa čitatelia majú možnosť presvedčiť, dátum na faxe s následným textom ako postupovať pri štartovaní stroja LOCUST 750, ktorý Martimex posiela Jánovi Ďurechovi do Johanesburgu, je 10. september 1992. To mu ale neprekáža, aby pred súdom v Johanesburgu dňa 30. 11. 1992, číslo jednacie 93915/92, kde ho pán Petrov zažaloval, (nech pozorne čítajú tí, ktorí sa stále pýtajú, prečo pán Petrov až teraz, cez moje články hovorí o tejto kauze – pozn. V. P.) pod prísahou vypovedal aj toto: Ja som pre Martimex pracoval do februára 1992, keď som bol vymenovaný za vicekonzula v Juhoafrickej republike ako zástupca Československej federatívnej republiky, dal som výpoveď z pracovného pomeru v Martimexe. Teda, vedome klamal, lebo žiadnu výpoveď nedal a naďalej bol vedený ako ich zamestnanec. A pochybovačom si dovoľujem položiť otázku: PREČO PRÁVE ĎURECH BOL VYMENOVANÝ ZA VICEKONZULA V JUHOAFRICKEJ REPUBLIKE? Veci rozumejúci pochopia, no a tí druhí – čo už...

         Nielen tieto klamstvá, ale aj ďalšie klamstvá ktoré pred týmto súdom tvrdil, mu spísali židovskí právnici pod vedením Blocha Edelsteina. A čo myslíte, vážení čitatelia, kto Ďurechovi týchto židovských právnikov zabezpečil? No predsa jeho komplic Dlhopolček, známy z prepisu nahraného telefonického rozhovoru medzi ním a Ďurechom, keď najpodstatnejšie časti tohto rozhovoru boli uverejnené v tretej časti.

         O absolútnej bezcharakternosti Ďurecha svedčí aj nasledujúci dokument. Dňa 29. 7. 1992 už vo funkcii vicekonzula zastupujúceho Československú federatívnu republiku v Johanesburgu pod č. 221/1992 píše pánu Petrovovi v angličtine list, ktorý po preložení do slovenčiny má nasledujúci text: Vážený pán, potvrdzujem príjem Vášho listu z 24. júla 1992, ktorý som prečítal.  Chcem Vám dať na vedomie, že celú Vašu záležitosť, o čom sa Vy sťažujete,  sme dali do rúk našim príslušným právnikom. Ja som v skutočnosti požadoval, aby Vám z Martimexu odpovedali na hocijaké Vaše požiadavky aké máte, a na základe mojich informácii oni tak vždy urobili.

         Pointa je ale v tom, že Ďurech nemal ani potuchy, že pán Petrov má nahraný jeho telefonický rozhovors Dlhopolčekom z 20. 5. 1992, ktorý som uverejnil v tretej časti, a v ktorom sa dohovárali ako ho podvedú, okradnú a zlikvidujú. Mimochodom, keď pán Petrov prehral na súde v Johanesburgu dňa 30. 11. 1992 tento rozhovor, tak židovský advokát Bloch Edelstein sa okamžite vzdal Ďurechovho zastupovania. Sudca potom rozhodol, že páska s dotyčným rozhovorom sa nechá preložiť do angličtiny, bude to overené súdnym expertom, a Ďurecha s jeho bandou nechá zatvoriť, dokonca aj s ich imunitami. Po tomto rozhodnutí Ďurech z JAR zdrhol. 
  

Vladimír Pavlík