Z akej udavačskej čeľade pochádza exposlanec za SaS Milan Laurenčík, ktorý udal ako podpredseda NR SR Jozefa Hladíka?

              

          Citujem z uznesenia OR PZ v Trnave z 13. 3. 2023 ČVS: ORP-15/TT-TT-2023, že Trestné stíhanie bolo začaté na základe odstúpeného podnetu z Národnej kriminálnej agentúry P PZ, odbor Stred zo dňa 30. 12. 2022. V odôvodnení sa uvádza – Z predmetného podnetu vyplynulo, že na základe listu z Úradu špeciálnej prokuratúry pod číslom VII Gn 80/22/1000-3 zo dňa 12. 4. 2022. Ktorého prílohu tvorí podanie podpredsedu Národnej rady SR MILANA LAURENČÍKA zo dňa 22. 2. 2022, ktorý poukazuje okrem iného na konkrétne, ktoré sa mali dopustiť incidentu pred obydlím viacerých poslancov v súvislosti s hlasovaním v NR SR....... V predmetnom podaní oznamovateľ uvádza, že podľa denníka N sa mali vyššie uvedeného konania dopustiť aj osoby Jozef Minco.....

          Pokúsim sa rozobrať blog, ktoré toto zbabelé prednovembrové občianske hovno samo kolaborovalo s prednovembrovým režimom, patril medzi tých tchorov, potkanov a krýs zalezených v brlohoch, aby sa po Novembri prevtelil na najdemokratickejšieho demokrata a bojovníka za slobodu a ľudské práva.

          V úvode svojho blogu píše že v novembri 1989 mal 31 rokov a bol otcom troch malých chlapcov. Takže sa jednalo o dospelého jedinca, ktorý mal niekoľkokrát možnosť verejne poukázať na nedostatky, no jeho zbabelá kolaborantská papuľa mlčala. Takže rátajme – v roku 1979 mal 21 rokov, v roku 1984 mal už 26 rokov. Berme to tak že ako 21-ročný mal ešte detský rozum, ale v rokoch 26-31 už predsa musel mať nejaký názor, vidieť nedostatky, postaviť sa proti presile na stranu pravdy, aj keby jeho šance na úspech boli nulové. Jeho úvodná veta v blogu – Keby sme si nepripomínali minulosť, nevedeli by sme oceniť slobodu. A práve od tejto vety tohto zbabelého prednovembrového občianskeho hovna sa odrazím a dokážem, že ani sa nečudujem, že zapadol do zločineckej čeľade SaS.

          Vychádza mi že sa narodil v roku 1958 alebo 1959. Teda jeho rodičia žili nielen v období 50. rokov minulého storočia, ale aj v období normalizácie. No a jeho starí a prastarí rodičia v období nacistickej krutovlády na Slovensku. Ktovie či patrili tiež do čeľade udavačov, ako tento exposlanec, ich syn, vnuk a pravnuk. Keď čítam tie jeho klady a ódy na November 1989, ako aj to všetko zlé a negatívne na ten predchádzajúci režim, tak aj tí najzúrivejší fanatickí komunistickí agitátori, sú len treťou kategóriou. Ľuďom ktorí toto obdobie prežili vyčíta, že na bývalý režim spomínajú nostalgicky, banujú za sociálnymi istotami, kritizujú pracovné podmienky, ich zhoršenie, ale hneď si kladie otázku – Či môže byť človek naozaj šťastný, AK MU CHÝBA SLOBODA? Len tak mimochodom, v čom spočíva tá sloboda bezdomovcov, ľudí ktorí podvodne prišli o byty, ktorí stratili zamestnanie, keď podniky v ktorých dovtedy pracovali boli rozkradnuté a vytunelované v mene slobody fašistického a nacistického amerického Antikrista, fašistického a nacistického vedenia Európskej únie a členov ponovembrových vlád a parlamentov?

          A pokiaľ sa čitateľ prepracuje k celému prečítaniu tohto blogového bludu, tak si musí položiť otázku, ako je to možné, že to čo bolo NEMYSLITEĽNÉ pred Novembrom 1989, dokonca pod dohľadom sovietskej diktatúry, sa po Novembri 1989 STALO REALITOU-KRUTOU REALITOU, pripomínajúc obdobie nacistickej krutovlády, ale v sofistikovanej podobe.

Vladimír Pavlík

---

Blog18. NOVEMBRA 2020
Neustály boj o slobodu a demokraciu nekončí.
Milan Laurenčík

Keby sme si nepripomínali minulosť, nevedeli by sme oceniť slobodu.

V novembri 1989 som mal 31 rokov a bol som otcom troch malých chlapcov. Ďalších 31 rokov trvá vývoj  našej krajiny z totalitného režimu na demokratický. Pre mňa je 31. výročie novembra v tomto roku magické. Mnohí dodnes spomínajú na minulý režim nostalgicky, vraviac, že to obdobie bolo najlepšie v našich dejinách. Kritizujú zhoršenie pracovných príležitostí či sociálnych istôt. Ale môže byť človek naozaj šťastný, ak mu chýba sloboda? Preto sme revolúciu vítali s nadšením.  Ľudia sa napriek strachu a neistote zomkli vo vidine lepšieho života. A politický systém, ktorý sa zdal, že bude trvať naveky, sa zrútil ako domček z karát.  Konečne vytúžená sloboda.
A ak by som mal zhodnotiť, či Nežná revolúcia bola dobrá vec pre našu krajinu, určite poviem áno. Nielen preto, že môžeme slobodne cestovať, hlásiť sa k vierovyznaniu alebo nemusíme stáť dlhé rady na banány a podpultový tovar. Môžeme slobodne vyjadriť svoj názor. Máme možnosť výberu a možnosť rozhodovať sa o ľuďoch, ktorí povedú túto krajinu. Slobodne. Bez strachu.  Skončilo sa obdobie diktatúr a začali sme sa učiť žiť slobodne. A hlavne môžeme slobodne voliť, v slobodných a demokratických voľbách.
Ľudia, ktorí prežili november 1989, vnímajú benefity dnešnej doby inak, ako mladí ľudia v súčasnosti.  Je ale smutné, že v súčasnej dobe si 17.november nepripomíname z toho historického hľadiska. Skôr mám pocit, že je to vo vidine – spojenie extrémistov, komunistov a asociálov proti dnešnej „demokracii“. Je mi ľúto, že im uverilo aj veľa slušných ľudí.
Odkaz boja za slobodu by ale nemal byť zneužitý na politický boj s cieľom ničiť právny štát, ktorý sme si vybojovali. Ísť protestovať na námestia napriek zákazu zhromažďovania znamená pošliapať ideu právneho štátu a odkaz novembra. A sloboda nie je samozrejmosť. Je to privilégium. Vážme si ju.