Nikdy sa nesmie zabudnúť ako pravicovo-fašistická dzurindovsko - miklošovská chunta kde tento masový vrah cez ekonomiku bol premiérom, tak na utajenom zasadnutí 24. marca 1999 odsúhlasila prelet bojových lietadiel NATO ponad naše územie, aby sa vzápätí mohla začať „humanitárna operácia“ známa ako bombardovanie Juhoslávie. Popri Dzurindovi sa v tom angažoval dnes už skapatý minister zahraničia Eduard Kukan, prednovembrový dôverník ŠtB. Slovensko vtedy ešte nebolo v NATO a mohlo odmietnuť poskytnúť náš vzdušný koridor na vražedné útoky bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN, tak ako to odmietlo Rakúsko, Švajčiarsko a dokonca aj Grécko ako členská krajina.
V zákernosti a podlosti má veľa spoločného s Petrom Pellegrinim. Že to bolo práve KDH, ktoré mu umožnilo vstup do vysokej politiky sa odvďačil tak, že túto stranu sa pokúšal neskôr rozložiť. Keď po porážke HZDS vo voľbách na osem rokov nastúpil ako premiér, tak ekonomické zločiny tejto pravicovo – fašistickej chunty, bolo Slovensko Západom označované za reformného tigra východnej a strednej Európy. Stali sme sa investorským rajom pre ekonomických zločincov zo Západu cez tzv. nevyhnutné ekonomické reformy, ktoré spočívali v tom, že tie rozkradnuté miliardy počas Mečiarovej vlády nielen ostali konkrétnym zlodejom, ktorí sa ešte podelili s ľuďmi okolo Dzurindu. Dokonca Ivan Mikloš ako minister financií im ešte dal zlaté padáky vo forme miliónového odstupného. No a tie chýbajúce – rozkradnuté miliardy boli nahradené tzv. nevyhnutnými ekonomickými reformami.
Čím viac koalícia premiéra Dzurindu na čele s Miklošom nenávideli slovenský národ, s tým väčšou poníženosťou slúžili západným bankám a investorom. Rozdávanie zahraničiu považovali za významné reformné a nevyhnutné kroky, keď mali dať tým najchudobnejším a najbezbrannejším, TAK TO POVAŽOVALI ZA PREJEDANIE NA ÚKOR ŠTÁTNEHO ROZPOČTU. Veď výrok Larsa Christensena z Danske Bank pre agentúru Reuters z 18. 4. 2006, citujem: „POD VEDENÍM DZURINDU SA SLOVENSKO STALO ÚŽASNÝM PRÍBEHOM O CESTE K BOHATSTVU“, jednoznačne svedčí o tom, akí ponížení gauneri a hajzli v službách cudzích záujmov tvorili túto koalíciu.
Keď sa vrátime o niekoľko mesiacov dozadu a pripomenieme si dva Dzurindove výroky – „REFORMY BOLIA, ALE SÚ ÚČINNÉ“, pre mesačník euroREPORT, č. 12/2005, ako aj v rozhovore pre Hospodárske noviny z 23.-26. decembra 2005 povedal aj toto: „Vzbudzovanie ilúzií, že sa dá vybudovať krajina – KDE STAČÍ IBA NATŔČAŤ RUKY – JE SÍCE LÁKAVÁ, ALE SOCIALIZMUS SA UŽ SKONČIL.“
Položme si teda otázku, kto tu najviac natŕčal ruky po novembri 1989? A potom si položme ešte druhú, mimoriadne závažnú otázku, komu najviac padalo do natŕčaných rúk po novembri 1989? Odpoveď je jednoduchá. Boli to ponovembrové vlády, parlamenty, nimi okotení oligarchovia, finančné skupiny, biele goliere. Pričom jedinými porazenými boli radoví občania. Treba sa ešte vyjadriť k jeho cynickej vete – „Reformy bolia, ale sú účinné.“ Aký to paradox, keď zločinci a zlodeji si užívali nakradnuté a následky systémom kolektívnej viny sa preniesli na nevinných občanov, ktorí to nezapríčinili.
Vladimír Pavlík
Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii. Národ a každý jednotlivec, ktorý sa zmieri s tým, že bol okradnutý je nielen zbabelý ale najmä neskutočne hlúpy a zaslúži si otroctvo!