Občas sa dostal aj medzi „spiatočníkov“, kde videl a počul aj T. G. Masaryka. Sedel stranou a pozorne počúval prejednávanú otázku, ktorá obvykle hýbala republikou. Pán prezident si neprial hovoriť o bulvárnych útokoch proti Hradu, ako by sa vo svojich svetlých šatoch nechcel nimi ušpiniť. Boli to srdečné a otvorené stretnutia. Starý pán neznášal pochlebovanie a alkohol.
Na Slovensku na neho vydali zatykač, musel utekať na falošný pas. Nový rok už slávil v Bejrúte ako vojak. Plavili sa do Casablanky, ale keď došli do Gibraltáru, dozvedel sa, že už bol uznaný Československý výbor v Londýne. Bol odvelený do Francúzska. V Marseille sa stretol s Clementisom, ktorý chcel dostať vo Francúzsku politický azyl. Francúzi ho odmietli a dali mu na výber: ich armáda Československá armáda alebo cudzinecká légia. Vstúpil do Československej armády. Po páde Francúzska musel odísť. Mal namierené do Kanady, ale v polovici cesty sa vrátil, keď sa dozvedel, keď sa ukázalo, že Anglicko bude bojovať. Jan Masaryk, ktorý tam formoval vládu, musel mať podľa ústavy jednu tretinu Slovákov. Tých bol v zahraničí nedostatok. Ani v armáde ich veľa nebolo. Preto mu pri jednej návšteve u vojska odporučili Pavla Straku. „Veď ja vás poznám od Čapkovcov“ zvolal veselo minister zahraničných vecí, hneď ako ho uvidel.
Začal ho presviedčať, ale Straka bol proti. „Neodišiel som, aby som robil kariéru, ale preto, že som to cítil ako povinnosť k svojmu národu a vlasti. Chcem ostať obyčajným vojakom“, hrdo odpovedal. Chvíľu sa dohadovali, ale nakoniec ho minister prehovoril. „Vašou povinnosťou teraz je odísť na ministerstvo a obsadiť tam jednu stoličku“, skončil Masaryk rezolútne a súhlasil so Strakovou podmienkou, že tam pôjde na stáž vo vojenskej uniforme.
Zoznámil sa s agendou ministerstva, ale nebavilo ho to. Chcel naspäť ku kamarátom. Vtedy sa Jan Masaryk stal zároveň ministrom národnej obrany a predsedom vlády. Takže bol jeho trojnásobným nadriadeným. Bez jeho vedomia a súhlasu ho prepustil z armády. Aby si ho udržal ako úradníka. Straka myslel, že dostane infarkt. A nakoniec u neho zostal až do konca.
Straka o Clementisovi
Vladimír Clementis pochádzal z rovnakého kraja. Jeho otec robil dozorcu evanjelických škôl a varhaníka, slušný človek. Zostane záhadou, ako sa jeho syn stal komunistom. Stretli sa aj v Londýne. Nikdy z neho nemal dobrý dojem, začínal veriť, že Clmentis vstúpil do našej zahraničnej armády len preto, aby ju ako buržoázne mysliaci rozkladal. Keď za ním prišiel Prokop Drtina, že zase hľadá nejakého Slováka, povedal mu celú pravdu. Drtina zamyslene pokýval hlavou a povedal: „V každom prípade si dosiahol akademického titulu riadnym štúdiom na vysokej škole, takže hlupák nebudeš. Doktorát máš a si skôr kaviarenským komunistom.“
Pavel Straka býval v rovnakom dome ako Clementis. Stretávali sa každý deň, ale nezdravili sa. S paní Lídou Clementisovou áno. Bola to jemná a inteligentná žena, operná speváčka, ktorá nemohla spievať pre pľúcnu chorobu. Stretol ju v 60-tich rokoch v Prahe a ona mu povedala: „Vy ste si zachoval aspoň život, ale po Vladovi mi ostala len fajka.“ Nedostala ani urnu s jeho popolom. Tiež odmietla dôchodok, ktorý jej chceli po ňom prideliť a išla pracovať. Pred takou dámou sa Pavel Straka vždy pokloní.
Ako sa pán Straka spoznal s Winstonom Churchillom
V Stratfordu on Avon bol po predstavení shakespearovskej hry predstavený herečke Sarah Winstonovej. Nebola žiadna veľká umelkyňa, ale úspech zaručovalo už len jej meno. Stretával sa s ňou v Londýne a tak sa dostal do súkromia Winstona Churchilla. Zoznámil sa s ním aj s jeho manželkou. S tou sa stýkal častejšie ako s ním, chodil k ním raz do mesiaca. Churchil mal svojrázne spôsoby. Raz ho veľmi prekvapil. Po príchode do ich domu sa chcel najskôr u neho ohlásiť, pokiaľ pôjde navštíviť ženy, ktoré tam v tom čase boli. Vošiel do jeho dlhej pracovne, kde mala stôl a písací stroj mladá pisárka. Bola obrátená chrbtom do miestnosti. Hneď sa dozvedel prečo. Nechal o niečo viac otvorené dvere, čím vznikol o niečo väčší prievan, ako je v Anglii, kde nemajú prahy, zvykom. V tom sa ozvalo. „Shut the bloody door!“ „Zavri tie hlúpe dvere!“ Sir Winston Churchill držal v jednej ruke svoje obľúbené cigáro, druhú ruku mal za chrbtom – ale ináč bol úplne nahý. Robil to vždy, keď sa vrátil z úradu a potreboval ešte niečo nadiktovať. Asi sa takto potreboval uvoľniť.
Masarykova smrť
Po vojne sa dostal do vlasti až v auguste. Prokop Drtina ho vybral, aby zostal v Londýne so zapečateným archívom. Nikde sa neponáhľal, zrazu nemal kam ísť. Dostal telegram, že v Rimavskej Sobote už nikoho nemá. Otec a matka zomreli. Mal niekoľko ponúk zamestnať sa v zahraničí, ale nakoniec sa vrátil. Prítomnosť Rusov sa mu ani trochu neľúbila. Jan Masaryk ho poveril aby na ministerstve zahraničia pracovnú činnosť, ktorou nechcel nikoho iného poveriť. Zostal, ale vo februári 1948 si do osemnástich kufrov zabalil všetky svoje veci a cez americkú ambasádu sa mu podarilo dostať von. Ten deň, keď mal odísť za hranice, stál ale čestnú stráž pri katafalku s ministrom. V osudnú noc mal v Černínskom paláci službu ako dozorca. Telefóny najskôr boli nefunkčné, po čase boli funkčné. O tretej hodine ráno uvidel ležať Jana Masaryka na nádvorí paláca. Podľa Pavla Straku to bola jasná vražda.
Hovorí o tom niekoľko faktov. Minister bol pred tým psychicky úplne v poriadku. Po pokuse Prokopa Drtinu o samovraždu stál napríklad pri okne svojej kancelárie, díval sa dolu a vážne, ale s kľudom hovoril: „Tu defenestrácie nebudú!“ Okno v kúpeľni, odkiaľ „VYSKOČIL“ BOLO VEĽMI VYSOKO. Okna v jeho izbe boli veľmi nízko, „pohodlnejšie“. S tým svojim bruchom by sa do okna kúpeľne nemohol ani postaviť. Vo vani našli taktiež zmačkaný vankúš, ktorým ho zrejme dusili. ZA JEHO NECHTAMI BOLA OMIETKA, KEĎ SA MUSEL BRÁNIŤ.
Pavel Straka bol zrazu nepohodlný. Roztrhali mu diplomatický pas a bol prepustený. Vrátil sa na Slovensko. Keď sa to ľudia v mestečku dozvedeli, našiel každý prvý deň v mesiaci v obálke 5-tisíc korún. Nikdy sa nedozvedel od koho, bolo mu to trápne.
10 rokov väzenia
Boli traja. Jeden bol už vonku a vrátil sa. Prevádzal cez hranice. Absolútne spoľahlivý človek. Všetci si dávali pred odchodom pozor, či nie sú sledovaní. Zdalo sa, že je všetko v poriadku. Napriek tomu ich v šumavských lesoch objavili a zatkli. Pri vypočúvaniach v Bartolomejskej stratil všetky zuby a zlomili mu nos. Potom bol vyše pol roka vo väzbe na Pankráci, kde ho občas navštívil jeho obhajca. Za tri týždne prišiel za ním nový obhajca. Strakovi to bolo divné a zbytočne mu vysvetľoval, že on obhajcu má. Nakoniec sa ale s tým zmieril. A keď sa ho opýtal, ako to s ním vyzerá, dostal odpoveď, že „na absolútny trest to nevyzerá.“
Po vynesení rozsudku sa odvolal a obhajca mu stíšeným hlasom povedal, prečo bol vymenený. Dostal dvanásť rokov a odsedel si desať. V roku 1960 bol amnestovaný. Dostal 80-tisíc odškodného, ale v hotovosti len 20-tisíc. Až do dôchodku pracoval v Rimavskej Sobote v pivovare a cukrovare.
November 1989
Je rád, že sa toho dočkal. V roku 1968 chcel v Literárnych listoch uverejniť svoj príspevok ohľadom smrti Jana Masaryka, ale prišiel už neskoro. Článok už nemohol byť vytlačený. Presťahoval sa do Prahy, býval v podnájme v IV. Kategórii a navštevoval teologickú fakultu. Po troch semestroch prinútili dekana fakulty, aby ho vylúčil. Od tej doby sa mu veľmi zhoršilo zdravie, hlavne prestal dobre vidieť. Po novembri 1989 žije vo veľmi dobrom domove dôchodcov v Prahe 9 a teší sa zo všetkého pozitívneho, ako aj z toho, že ľuďom občas začína fungovať aj rozum.
Záverom
Mimo ďalších dokumentov a fotografií som dostal aj niečo, čo bolo pre neho to najcennejšie. Fotografiu Jana Masaryka o rozmere 21x26 cm s osobným venovaním, kde je tento text: Panu Strakovi Jan Masaryk. Před koncem války 1944-
A na druhej strane – FAYER Camera Portraits 320 East 57th St. New York City PLAZA 9-4934 - A JE AKO PRÍLOHA TOHTO ČLÁNKU.
Keď som robil Necenzurovaných novinách Petra Cibulku, moje aktivity boli mimoriadne široké a Petr ma v tom aktívne podporoval. A tak som, mimo iného, získal aj dokumenty od pána Jasoňka, mimoriadne čestného ba až komunistického romantika, ako napríklad dôstojník Schöbrle 10. Marca 1945 dáva príkaz konfidentom gestapa v Čechách, Morave a Slovensku, aby po vojne vstupovali do KSČ, armády a bezpečnosti a likvidovali svedkov, ktorí poznali ich minulosť. Práve takýto konfidenti napríklad udali gestapu sovietsku parašutistku Tamaru Bobyrevovú, ktorú potom gestapo zavraždilo. No a títo udavači sa zrazu stali fanatickými komunistami, eštebákmi..... Ako mi pán Jasoněk povedal, že hneď po novembri 1989 buď oni, alebo ich deti ovládli Ministerstvo obrany ČSFR.
Vladimír Pavlík
Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii. Národ a každý jednotlivec, ktorý sa zmieri s tým, že bol okradnutý je nielen zbabelý ale najmä neskutočne hlúpy a zaslúži si otroctvo!