Môj posledný odkaz zo smrteľnej postele, spojený s poďakovaním, robím radšej s predstihom, aby som ho nezmeškal

                  Za posledný rok registrujem množstvo článkov a úvah, ako aj svedectiev zo strany tých, ktorých profesionálnou profesiou je byť pri posledných chvíľach ľudí, ktorí na smrteľnom lôžku postupne odchádzajú z pozemského života do večnosti. Títo ľudia majú možnosť spoznať s čím či s akými pocitmi z pozemského života odchádzajú, za čím banujú, čo si vyčítajú, alebo, čo mali ešte urobiť a neurobili to. Odchádzanie z pozemského života má desiatky a desiatky spôsobov a sú spojené buď s dlhodobým či krátkodobým utrpením, existujú aj prípady že odchod je spojený pri plnom vedomí.

          Šesť rokov som opatroval ťažko zdravotne postihnutú matku, mala vyschnuté mazivo v obidvoch kolenách, čo je neumožňovalo sa nielen postaviť, ale neurobiť bez pomoci ani ten, obrazne povedané, krôčik. Mám v živej pamäti jej posledné 4-5 dní pred odchodom do večnosti, ako aj to, akými témami sa zaoberala. Práve tá, nad ktorou najviac rozmýšľala a nahlas ju predo mnou prezentovala, bola veta – „Bože, aké je to len na tom druhom svete?“ A pri tomto rozmýšľaní to spájala s modlitbami a čítaním niektorých pasáží s touto témou.

          V máji 2024 som sa vlastne prvý krát začal touto témou zaoberať, teda témou, čo by som mal ja povedať či odkázať na smrteľnom lôžku, pokiaľ mi ešte bude slúžiť myseľ. A mám v tom moje definitívne a konečné rozhodnutie. Za svojho života, 76 rokov, som prakticky prežil bez maródovania, ale v Považskobystrickej nemocnici som bol 3x hospitalizovaný. V roku 1962 som pri hokeji utrpel trieštivú zlomeninu, 2x operovanú, spevnenú s antikorovými klinmi, ktoré boli neskôr vyoperované. Na toto obdobie, ako aj pomery v nemocnici si pamätám veľmi dobre. Piati - šiesti na izbe, strava 5x denne, uteráky, toaletný papier, príbory, to patrilo automaticky k tomu. Po odstránení tretej sádry trvalo približne 5 mesiacov, pokiaľ som nohu dostal do pravého uhla. Ale zažil som aj poriadny šok, keď všetky nohavice sa museli rozšíriť o 3-4 centimetre. Veď oni ma nielen vyliečili, aj keď to bolo dlhodobé, ale ma tam aj ako to prasiatko vykŕmili.

          Druhá hospitalizácia bola v októbri 2010 po silnej mozgovej príhode, jedna polovica tela prakticky mŕtva, zlatá neurológia kde som bol hospitalizovaný. A ešte jeden bonus – patrím medzi tú hŕstku pacientov, že sa mi to neobnovilo ani po štrnástich rokoch. V mnohých prípadoch, pokiaľ sa to obnoví po dvoch, troch, štyroch rokoch, už je to buď smrteľné, alebo s ťažkými následkami.

          Prišiel máj 2024 a ja už 7-8 dní som žil s ružou na oboch nohách, už to mokvalo, no ja som mal stále pocit, že to sa dá nejako do poriadku. No a tak som bol, prakticky násilím dovezený do nemocnice, pričom až neskôr som sa dozvedel, že stačili ešte 2-3 dni omeškania a už by som nebol medzi živými. Vystriedal som tri oddelenia, kožné, interné, JISKU, pričom, popri viditeľnej a mokvajúcej ruži mi zistili ďalších šesť diagnóz, pričom minimálne o štyroch som nemal ani tušenia. Srdce fungovalo na 30-40 percent, zavodnené pľúca, vred na dvanástorníku, chudokrvnosť, upchaté cievy, ťažké dýchanie, čo 50 metrov som musel oddychovať.... A toto všetko len mojou a mojou vinou a nezodpovednosťou.

          O Považskobystrickej nemocnici kolujú tie najhoršie chýry. Ja som sa ale ocitol, akoby, v rodinnom prostredí, kde pacienti boli v úlohe detí a lekársky personál spoločne so zdravotníckym, boli v úlohe našich rodičov. To ako mali dali do poriadku, aj keď srdce sa už nikdy nedostane do primeraného stavu, aj keď kvôli tomu nemôžu realizovať operáciu, lebo srdce by to nevydržalo, ale pracovníkom tejto nemocnice patrí moja najúprimnejšia úcta, obdiv a poďakovanie. Som vo veku, ktorému sa hovorí – posledné štádium života. Z tohto dôvodu, ako aj iných dôvodov, ktoré na to nadväzujú, s pocitom úcty, pri ktorej aj tieto moje posledné vety sú určené tým, KTORÝM OD MÁJA 2024 VĎAČÍM ZA KAŽDÚ HODINU, KAŽDÝ DEŇ, KAŽDÝ TÝŽDEŇ, KAŽDÝ MESIAC ŽIVOTA, KTORÉ SOM PREŽIL. ALE AJ S NEVYHNUTNOU BOŽOU POMOCOU.

Vladimír Pavlík