Zlatá sovietska diktatúra do roku 1989 v porovnaní s tzv. kapitalisticko-západnou demokraciou od roku 1990, ktorá Slovensku priniesla tie najzvrhlejšie ekonomické zločiny a zločiny proti ľudskosti

           Dajme teraz bokom 21. august 1968, lebo pomaly prichádza čas povedať a porovnať to, o čom sa doteraz nehovorí a neporovnáva. Nie, nie, nemienim obhajovať a spochybňovať zločiny proti ľudskosti, obeťami ktorými boli zastrelení či iným spôsobom usmrtení nevinní občania, ako aj o potlačení ľudských práv, ktoré tu nastali v období normalizácie. Toto bude neskôr podrobne rozobrané v inom dokumente, kde sa bude hovoriť že je veľký rozdiel medzi 21. augustom 1968, keďže sme patrili do spoločenstva viacerých štátov Varšavskej zmluvy pod vedením – dohľadom Sovietskeho zväzu, z čoho vyplývalo aj ich právo zasiahnuť v tej krajine, pokiaľ by mali pocit či prišli k záveru, že sa odkláňa od komunistickej či socialistickej ideológie. Bude rozobraný rozdiel medzi vojenskou agresiou Ameriky a NATO voči Iraku, Líbyi a Juhoslávii, aj keď tieto krajiny neboli súčasťou ich spoločenstva a 21. augustom 1968.

Žiadny spoločenský systém neslúži občanom, ale ich vládcom

          Keďže som ročník 1948 a dotyčné obdobia – spoločenské systémy a zmeny som zažil, takže môžem porovnávať. Tak ako pred novembrom 1989 ako aj po ňom štátnej moci vadila pravda, ktorá sa nezlučovala s tou ich pravdou. Keď si zrátame všetky pozitíva a negatíva pred a po, tak omnoho viac kladov - pozitív, berte to ako môj osobný názor, čo budem aj podrobne rozoberať, bolo pod dohľadom zlatej sovietskej diktatúry. Hlavne cez ekonomiku, ľudské práva, právo na dôstojný život. Ja sa zameriam len na obdobie od 21. augusta 1968 do roku 1989 a od roku 1990 do dnešnej doby.

          Tak si najprv zrátajme, čo bolo v tom prvom období nemysliteľné, teda v období sovietskej diktatúry. Nemali sme žiadne dlhy, dokonca sme mali prebytok. Aj keď sme si mali byť všetci rovní, existovali aj rovnejší, ktorí boli s tými rovnejšími v tom druhom období len treťotriednym odpadom či kategóriou. Bolo povinné aby každý pracoval, vyhýbanie sa práci bolo považované ako trestný čin príživníctva. Rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve bolo trestným činom, po novembri 1989 okamžite zrušený, nemusím rozpisovať prečo. Taktiež sa začali šíriť bludy, nemusím rozpisovať z akých kruhov, že sa pracovalo pre sklady či práca bola len formalitou. Jedná sa o totálny blud, keď spomeniem robotnícke profesie v ktorých som odrobil ako baník v OKR, Metrostav Praha, Priemstav, Staving Bratislava, Hydrostav a Jadrová elektráreň Mochovce, to predsa boli konkrétne hodnoty, ktoré boli prospešné nielen pre štát, ale aj jeho občanov. Postavilo sa množstvo bytov, ktoré boli dostupné pre každého, pôžičky na ne boli nemenné, boli podniky, že pri podpise na 10 rokov dotyčný dostal byt. Pokiaľ človek v tom období odchádzal do dôchodku, obrazne povedané, nechýbala mu ani jedna odpracovaná minúta. Ja som mal zarátanú aj strednú školu, základnú vojenskú službu.

          Mali sme prosperujúce poľnohospodárstvo, špičkové rastlinné a živočíšne produkty a čo je hlavné, boli sme sebestační a neboli odkázaní na dovoz treťotriednych produktov zo zahraničia. Mali sme kvalitnú pôdu a kvalitnú ornicu, bolo nemysliteľné, aby na nich vyrastali betónové pláne. Voda a lesy patrili štátu a nie zahraničiu. Vysoké a Nízke Tatry boli chránené ako kultúrne pamiatky a pre každého boli dostupné. Bolo nemysliteľné aby v zločinnom spolčení sudcov a exekútorov vznikali konkurzné mafie, bolo nemysliteľné aby na základe fiktívnych pohľadávok boli firmy dávané do konkurzu, ktoré potom za lacný peniaz a cez ekonomické podvody získali ekonomické a politické mafie. Bolo nemysliteľné, aby Slovenská sporiteľňa a Všeobecná úverová banka sa dostali do rúk kadejakým gaunerom a hajzľom, ktorí by ich tunelovali, dávali pôžičky, ktoré sa nesplácali. Neexistoval nacistický systém kolektívnej viny, aby následky ekonomických zločinov boli prenesené na plecia radových občanov. Bolo nemysliteľné, aby cudzie štáty si u nás robili odkladisko s jedovatým odpadom, bolo nemysliteľné vykrádanie zdravotníctva, aby kvôli tomu každoročne predčasne zomierali nevinní ľudia, boli nemysliteľné rôzne poplatky v zdravotníctve, bolo nemysliteľné, aby niekto nedostal lekársku starostlivosť. Bolo nemysliteľné, aby sme ako lacná pracovná sila zvyšovali blahobyt zahraničiu. Bolo nemysliteľné, aby ľudia z ekonomického zúfalstva páchali samovraždy, bolo nemysliteľné aby ľudia podvodom prichádzali o byty a stávali sa z nich bezdomovci. Bolo nemysliteľné, aby vznikali nebankovky, ktoré pripravovali ľudí o celoživotné úspory, ktoré si poctivo šetrili celý produktívny život. Pracujúci človek pod dohľadom zlatej sovietskej diktatúry mal taktiež primeranú úctu, dokonca zo svojej vlastnej skúsenosti môžem povedať, že niektoré moje aktivity ktoré sa nezlučovali s vtedajšou ideológiou boli tolerované, pokiaľ štátna moc dostala môj profil pracujúceho človeka. Ale bolo toho ešte omnoho viac.

          PRIŠIEL ROK 1990, ZLATÚ SOVIETSKU DIKTATÚRU NAHRADIL FAŠISTICKÝ A NACISTICKÝ AMERICKÝ ANTIKRIST, FAŠISTICKÁ A NACISTICKÁ EURÓPSKA ÚNIA PREZENTOVANÁ ANGLICKOM, FRANCÚZSKOM, NEMECKOM – A ZRAZU BOLO VŠETKO MOŽNÉ, ČO BOLO NEMYSLITEĽNÉ DO ROKU 1989. A netreba zabudnúť ani na väčšinu vlastizradných zločineckých, zlodejských gaunerov a hajzľov z ponovembrových vlád a parlamentov, ktorých okotili ponížené hoviadka slovenské, cca 80 % z tzv. národa.

Vladimír Pavlík