To čo napísal Eduard Chmelár 14. 11. 2012 je podľa môjho názoru najhodnotnejší príspevok – analýza v histórii Slovenska od roku 1993

       Nemusím mať Eduarda Chmelára v láske, tak ako on nemusí mať mňa, ale napriek tomu zastávam názor, že sa jedná o vedomostne-vzdelanostnú špičku v tejto krajine, ktorý patrí do prvej desiatky. Nejdem tu polemizovať ani rozoberať, prečo dnes je to iný Eduard Chmelár, napr. voči osobe Roberta Fica, ale aj voči iný veciam-udalostiam, pokiaľ to porovnám s tým, čo je tu ako príloha, ale aj tak to nič nemení, že je naďalej vedomostne-vzdelanostnou špičkou.
Mám niekoľko tušení, prečo si vybral Roberta Fica, aj keď v dotyčnej analýze nenechal na ňom suchú nitku, aj keď to nie je žiadny sociálny demokrat, nie je to ani prednovembrový komunistický ozembuch typu Biľaka, Jakeša, je to už nová generácia bezcitných buržoázno-kapitalistických nenažraných peňažno-mocenských hyen, ktoré sa zaštítujú sociálnosťou k radovým občanom. Ale keď si tu zrátam, všetky tie ponovembrové koalície, a hlavne, všetky tie negatíva, či už vo forme ekonomických zločinov, alebo zločinov proti ľudskosti, asi by som sa zachoval podobne. Ako som nedávno citoval jedného môjho priateľa, teda, jeho výrok, že Fico a Smer tej bedači podhodia aspoň tú ohlodanú kosť, na rozdiel od pravicovo-fašistickej a neoliberálnej chunty. A pokiaľ si pozorne prečítate celú túto prílohu, možno si položíte otázku – či už vtedy Slovensko nemalo ideálny vodcovský typ?
Vladimír Pavlík

---

Spravodlivosť pre všetkých     Kríza žánru  Editorial  Eduard Chmelár  14.11.2012   

             V piatok 16. novembra o 17. 00 hod. sa pred Najvyšším súdom SR v Bratislave uskutoční demonštrácia proti katastrofálnemu stavu spravodlivosti v tejto krajine, proti skorumpovanému súdnictvu a prokuratúre a za vytvorenie skutočného právneho štátu. Zhromaždenie bude spojené so spomienkou na výročie Nežnej revolúcie. Na tomto mieste by som chcel vysvetliť, prečo na tento protest prídem tiež. Myšlienka na zorganizovanie tejto demonštrácie sa zrodila spontánne, rozšírila sa z jedného statusu na Facebooku a vyvolala ju búrka nevôle nad trestným stíhaním režisérky Zuzany Piussi za dokumentárny film Nemoc tretej moci odhaľujúci nekalé praktiky na našich súdoch. Veľa ľudí má pocit, že sa ich to netýka. Pozrú si petíciu na jej podporu na internete, ktorú už podpísali dve tisícky ľudí, prebehnú zoznam signatárov, na ktorom vidia chronicky tie isté mená a v tom lepšom prípade  si pomyslia, že to je len búrka v pohári vody, v tom horšom nadobudnú presvedčenie, že je to sprisahanie iluminátov. Jedným prekáža, že to podpísal Hríb s Gálom, druhým, že to podpísal Havran s Chmelárom a  tretím, že to ako signatárom nedali podpísať im. Až keď začnú samotný protest spochybňovať riaditeľka nadácie Charty 77 Zuzana Szatmáry s členom prezídia Matice slovenskej Drahoslavom Machalom a karikaturista Sme Shooty s karikaturistom Slovenských národných novín Andrejom Mišankom, pochopíte, prečo nemôžete v takto psychoticky polarizovanej spoločnosti presadiť hlbšie zmeny. Lenže tento protest nie je (len) o Zuzane Piussi.  

                       Nie je ani o exprezidentovi Michalovi Kováčovi, ktorý sa musí ospravedlniť gaunerovi, že nie je gauner, pretože ho chráni amnestia iného gaunera na všetky zločiny spájané s ich menami.  Je o nás všetkých. O našich právach, o našich možnostiach a o našom svedomí. Je o najväčšom probléme slovenskej spoločnosti, ktorým sa postupne stal nefunkčný a skorumpovaný systém súdnictva a spravodlivosti vôbec. Tam, kde sa občan nemôže rýchlo a účinne domôcť svojich práv, tam, kde sú ľudia masovo vystavovaní šikane a byrokracii súdnej moci, sú všetky ďalšie otázky zbytočné, pretože tam nemôže fungovať ani nič iné, nemôže fungovať štátna správa, zdravotníctvo, školstvo, ani pracovnoprávne vzťahy. Štrajky, demonštrácie, protesty, petície, sťažnosti i žaloby – to všetko je neefektívne, ak spoločnosť naďalej ovládajú úzke finančné záujmové skupiny, ktoré ovplyvňujú všetky oblasti politického, ekonomického i spoločenského života bez ohľadu na právny rámec a demokratické mechanizmy. Poškodení prominenti by sa nikdy nemali chápať ako výlučné obete systému, ale ako symboly boja za spravodlivejšiu justíciu. Pripomínajú nám, že ak sa toto môže stať poprednej režisérke či dokonca bývalej hlave štátu, ako môžu dopadnúť bežní občania pri domáhaní sa svojich ústavných práv. Práve oni nesú najväčšiu ťarchu frustrácie z arogancie súdnej moci, z dennodenného zlyhávania systému spravodlivosti, ktorú neurčujú zákony, ale svojvôľa jednotlivcov. Sú to zamestnanci, ktorí sa nemôžu dostať k svojim výplatám, rodičia, ktorí sa nemôžu dostať k svojim deťom, obete násilných trestných činov, ktoré sa nemôžu domôcť ochrany, krivo obvinení, podvedení, okradnutí. Tým všetkým predsa netreba vysvetľovať, že justícia je chorá, tým všetkým netreba približovať zúfalstvo a bezmocnosť bežných ľudí voči prieťahom v súdnych konaniach, počas ktorých im ešte aj súdni úradníci dávajú najavo svoju nadradenosť, tým všetkým netreba ukazovať, že jeden z troch základných pilierov demokratického štátu, súdna moc, nefunguje. Nie náhodou táto nespokojnosť kulminuje práve v novembrových dňoch. Výročie Nežnej revolúcie sa totiž v posledných rokoch stáva zlým svedomím slovenskej spoločnosti, obžalobou nesplnených sľubov, výčitkou zmarených túžob a nádejí. Nemôžeme preto zabudnúť, že prelomové Programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov z 25. novembra 1989 v bode šesť žiadalo „zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočný právny štát“ – a že táto požiadavka sa doteraz nenaplnila. Dnes naozaj nie je čas oslavovať revolúciu so zasneným okom zaslúžilého partizána, ani predkladať šialené pseudorevolučné nápady, ktoré spoločnosť viac rozdeľujú ako spájajú, ale stanoviť si jednoduchý a jasný cieľ – splnenie toho, k čomu sa režim zaviazal. Mravný nárok tejto požiadavky totiž nemôže spochybniť nikto. Predstavitelia vládnej moci často alibisticky vyhlasujú, že súdna moc je nezávislá a nie je možné vyvíjať na ňu politické tlaky. Súdna moc je možno nezávislá od vlády a parlamentu, ale rozhodne nie od mafie. Rozhodovacie procesy sa už predsa dávno odohrávajú mimo demokratických inštitúcií, vytvorili sa paralelné štruktúry, štát je v područí finančných skupín a tie sú prepojené s organizovaným zločinom. Legitímna demokratická vláda má ochraňovať verejný záujem a ak je ten v ohrození, tak sa nemôže zbabelo schovávať za iluzórnu nezávislosť súdnej moci, ale konať tak, aby ju justícia naozaj dosiahla. Na čo sa to teda hráme? Každý predsa vie, kto za koho kope,  70 percent obyvateľstva nedôveruje súdnictvu (čiže neverí v spravodlivosť  tohto štátu) a premiér nám chce obhajobou týchto skorumpovaných štruktúr nahovoriť, že kapry     si vypustia svoj rybník sami a žraloky začnú žrať planktón.    

                Nie, táto demonštrácia nie je protivládna. Lebo zužovať celý problém takýmto detinsky ideologickým spôsobom odvádza pozornosť od skutočnej podstaty veci. Napokon, netreba zabúdať, že paragraf, ktorý umožnil stíhať Zuzanu Piussi za porušenie dôvernosti prejavu, presadila do Trestného zákona roku 2005 terajšia opozícia a celkom konkrétne SDKÚ. Ale naozaj ma desí, že v Smere nie je nikto, kto by sa odvážil nahlas pomenovať stav slovenského súdnictva. Ak taký je, nech príde v piatok pred Najvyšší súd SR a prehovorí, inak budí ľavica dojem, že sa jej to netýka. Robert Fico sa celý čas snaží pôsobiť na verejnosť ako ochranca jej záujmov proti nenásytnému biznisu. Lenže v praxi sa mu nikdy nepostavil, hoci rečí mal ako zvyčajne neúrekom.   

             Nijaký premiér nemal takú obrovskú podporu od ľudí, taký silný mandát na to, aby mohol zničiť zhubné väzby politiky, biznisu a mafie. Napriek svojej revolučnej rétorike je v tomto zmysle ešte slabší ako jeho predchodcovia. Nedokázal si proti svätej trojici oligarchie (Poor, Brhel, Široký) presadiť ani vlastných ľudí do vlády.          

                Je to námorný kapitán, ktorý príliš často trúbi, no príliš zriedkavo drží pevne kormidlo vo svojich rukách. Neviem si to vysvetliť inak ako zbabelosť, keďže takáto dvojtvárnosť mu dlhodobo nie je cudzia (typickým príkladom je jeho zahraničná politika, v ktorej sa prezentoval silnými vyhláseniami k domácemu obyvateľstvu, ale na medzinárodnej úrovni, kde mohli mať takéto slová váhu, ich nikdy nevyslovil).      

                  Som si istý, že keby sa Robert Fico so svojou širokou podporou obyvateľstva pustil do boja proti súdnej a hospodárskej mafii, verejnosť  by ho podporila.      Lenže premiér zjavne nemá odvahu na to, aby sa oslobodil od závislosti na týchto skupinách.   

                  Veľa spoločných čŕt so situáciou na dnešnom Slovensku mal vývoj v Uhorsku začiatkom 14. storočia. Vtedajšia oligarchia vlastne uskutočnila mocenský prevrat a ovládla celý ekonomický, ale aj politický priestor v krajine. Vytvárala účelové mocenské bloky, ktorých zloženie sa neustále menilo, skorumpovala všetky inštitúcie, ochromila ústrednú moc tak, že štát prakticky prestal existovať. Uhorsko sa v tom čase rozpadlo na desiatky dŕžav, oligarchovia disponovali súkromnými armádami, rokovali samostatne so zahraničnými panovníkmi, razili falošné mince, ovplyvňovali voľbu kráľa, ktorý sa stal iba formálnym vykonávateľom ich despotickej vôle. Veľmoži zneužívali kráľovské úrady na posilnenie svojej moci a rozkrádanie štátneho majetku. Veľký uhorský kráľ Karol Robert z Anjou sa preto rozhodol izolovať najnebezpečnejšie rodinné klany oligarchov a v slávnej bitke pri Rozhanovciach pred rovnými 700 rokmi  ich poraziť.              

               Robert Fico síce tesne po voľbách vyhlasoval, že Slovensko    po kauze Gorila už nikdy nebude také ako predtým a sľuboval zmeny, ale dodnes ich neuskutočnil a svoje väzby na oligarchov neprehodnotil. A tak táto demonštrácia vyznieva jednostranne. Nedôverujeme si, vedieme proti sebe zákopové vojny a tí, ktorí v skutočnosti držia moc v rukách, nám dodávajú ideologickú muníciu na tento nezmyselný zápas. Pritom nepriateľ je spoločný. Nedôveru však nemožno podceňovať. V stabilných demokraciách sa masy opierajú o zdravú občiansku spoločnosť, tu ju však podozrievajú z postranných úmyslov. Nie vždy neoprávnene. Ľudia sa ešte stále nenaučili rozlišovať medzi think-tankami, ktoré sú cez rôzne nadácie zvyčajne financované zo zahraničných vládnych zdrojov a občianskymi združeniami, ktoré často principiálne odmietajú akékoľvek príspevky z biznisu a politiky. To vedie jednoduchých ľudí k paranoidným predstavám, že tretí sektor je monolitná homogénna moc, ktorá temným spôsobom ovláda život v krajine a nedokážu si predstaviť, že by nejaký občiansky aktivista robil veci zadarmo, z presvedčenia a dokonca každý verejný občiansky prejav považujú za honorovaný.   

                      Riešenie tohto stavu už môže byť iba radikálne.          22. 2. 2012 sme zverejnili výzvu DOKONČIME REVOLÚCIU! http://www.dokoncimerevoluciu.sk/, v ktorej niekoľko desiatok intelektuálov a umelcov navrhli dva balíky legislatívnych opatrení nevyhnutných na odstránenie partokracie a oligarchie. Výzvu považujem za to najlepšie, čo uprostred antigorilích protestov vzniklo,  ale tento potenciál bol pre nekompetentnosť a hašterivosť organizátorov protestov premrhaný, a podľa môjho presvedčenia úplne zámerne. Jeden z dôležitých bodov výzvy znel takto: „Požadujeme priamu voľbu sudcov a prokurátorov, vrátane generálneho prokurátora SR, pri splnení potrebných kvalifikačných predpokladov.“   

                 O niekoľko mesiacov neskôr Daniel Lipšic s typickým pátosom politika, ktorý má pocit, že svet sa narodil s ním, oznámil ten istý zámer bez toho, aby uviedol zdroj svojej inšpirácie.    Čo tam po tom, ak to myslí úprimne, tak sme v tejto otázke spojencami. Naozaj si myslím, že je to jediná cesta, ako vyčistiť ten chliev. Ale ak mám v niečom pochybnosti, tak je to spôsob, ktorý si Lipšic vybral. Presadenie hlbokých ústavných zmien je taká závažná a dôležitá úloha, že nesmie závisieť od úspechu či krachu nejakej politickej strany.   

           Sám som sa o to pred rokom pokúšal a bola to moja najväčšia chyba v živote. Toto nie je téma pre stranu, ale pre národný konvent.   

       Lipšic sa však len pred pár dňami nechal počuť, že ani nemá záujem o dohodu  či aspoň komunikáciu so svojimi politickými súpermi, lebo tí podľa neho podporujú súčasný stav súdnictva a on chce ísť s touto témou do volieb...  Takáto katastrofálna ideologizácia veci ma presviedča skôr o tom, že cieľom nie je celospoločenská dohoda na nevyhnutných ústavných zmenách či dohoda na úplne novej ústave, ale zneužitie témy na zvýšenie preferencií vlastnej strany.       

                           Dokument DOKONČIME REVOLÚCIU! vtedy podpísala aj režisérka Zuzana Piussi. „Chcem dokončiť revolúciu, aby bolo v tejto krajine menej korupcie,“ uviedla na webovej stránke, akoby tušila, s čím bude zápasiť. Príbeh Zuzany Piussi by vám nemal byť cudzí. Nie je to nijaká zazobaná celebrita zo showbiznisu. Nekamaráti sa s politikmi a nenakrúca komerčné projekty. Vybrala si tú najnáročnejšiu cestu nezávislej filmárky a slobodnej ženy, ktorá „nemá pána, boha ani majiteľa“, neprijíma žiadne záväzky, tvrdo pracuje, je skôr osamelá, a preto zraniteľná. Snaží sa uživiť seba a svoju rodinu tak ako vy.          

        Len to chce robiť dôstojne, slobodne, a preto má problémy. Zápasí s mocou, lebo jej vidí do karát. Len to robí dôsledne, preto je viditeľná – to je jediný rozdiel oproti pozícii väčšiny z vás. A vy chcete brániť vládnych  alebo opozičných politikov? Fico alebo Lipšic? Borec alebo Žitňanská?  Ako prosím? Nie je vám z toho trápne? Toto nie je o tom, či chcete stáť naľavo alebo napravo, ale o tom, či chcete stáť na strane spravodlivosti alebo moci. Či je pre vás určujúca občianska solidarita alebo osobná animozita. Či vás ideologické predsudky už načisto zbavili nadhľadu a či majú ľudia v  tejto republike aj nejaké spoločné ciele. V piatok budem stáť na strane tých nepochopených a slabších, budem stáť pri režisérke, odhaľujúcej pravdu, budem stáť pri zamestnancoch, ktorým neplatia mzdu, budem stáť pri chudobných, ktorým berú exekútori strechu nad hlavou, budem stáť pri všetkých, ktorí zvádzajú na slovenských súdoch nerovný súboj s mocnejšími.  

                    Všetci sme dnes občianskymi prokurátormi, všetci sme žalobcami v tomto večnom zápase  za spravodlivosť pre všetkých.    

               V dejinách modernej slovenskej spoločnosti nastala dvakrát situácia, keď politické a spoločenské elity odhodili ideologické predsudky v záujme zodpovednosti za budúcnosť Slovenska a spojili sa proti zhubnej moci. Vianočná dohoda z roku 1943 spojila demokratov s komunistami v záujme porážky fašizmu a Verejnosť proti násiliu v novembri 1989 spojila všetky spoločenské prúdy       (od reformovaných komunistov, cez intuitívnych sociálnych demokratov a liberálov až po konzervatívcov, ochranárov a nacionalistov) v záujme odstránenia totalitárneho systému.                   

          Dnes sa tiež nezadržateľne blíži doba, keď nám odpor voči koncentrovanej moci načrtáva budúce bojiská, spojenectvá i frontové línie.        Je to zápas o podstatu. A na jeho konci ťa nebudú súdiť podľa toho, či si ľavičiar alebo pravičiar, ale podľa toho, či si zostal človekom.