Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Vladimír Pavlík
Hlavná stránka

AKCIA VAMPIR – pohrobkovia arizátorov a normalizátorov riadia Slovensko – 1. časť           

          Až ponovembrové Slovensko nám názorne ukázalo, aká konkrétna špinavá skorumpovaná karieristická zberba sa skrývala za komunistickú a eštebácku legitimáciu. Ponovembrové zvrchované, v skutočnosti nezvrchované, svojbytné, v skutočnosti nesvojbytné Slovensko, v skutočnosti zločinecké, zlodejské, mafiánsko-gaunerské a štátno-teroristické, patrí medzi najsmradľavejšiu zberbu a odpad v Európskej únii. Najzúrivejší a najortodoxnejší konfidenti gestapa a gardisti sa po vojne stali najzúrivejšími komunistami a eštebákmi. Ide to z pokolenia na pokolenie. Vnuci arizátorov a deti normalizátorov, miesto toho, aby po novembri 1989 boli občanmi tretej kategórie, bez nárokov na všetko to, čo patrí slušným ľuďom, tak táto boľševicko-fašistická prašivina zásluhou kolaborácie nomenklatúrneho disentu okolo Václava Havla, ktorých si  vyrobili ako oponentov, o jeho bludoch o akejsi pravde a láske, ako aj na Slovensku, kde vedenie VPN pod dohľadom KSČ a ŠtB nám vsugerovali blud, „nie sme ako oni.“ Dnes už poznáme realitu, ako sa nám za túto nežnosť odplatili, hlavne to jadro, ktoré tvoria vnuci arizátorov a deti normalizátorov. Hovorí sa, že deti nemôžu za svojich rodičov či vnuci za svojich dedov. Nie je to pravda. Deti normalizátorov a vnuci arizátorov nám tu názorne dokazujú, že gény sú dedičné a dnes v zločinoch proti ľudskosti prevýšili aj svojich rodičov a starých rodičov. Ich jadro tvorili a tvoria zločinecké organizácie HZDS, Smer, SDĽ, pevné pozície mali aj pri vzniku tzv. pravice či KDH, ako aj pri zakladaní SNS. Tak ako niektoré choroby bývajú dedičné, takisto sú dedičné aj gény z ktorých sa človek stáva zločincom, zlodejom, sadistom, psychopatom a masovým vrahom. Zatiaľ čo dedo Glváča arizoval židovský obchod, jeho vnuk Martin Glváč, jedna z hláv zločineckej smeráckej mafie, sa spoločne podieľajú na arizácii celého Slovenska. Dokonca so zakladateľom konkurznej mafie Zoroslavom Kollárom a jeho chránencom Petrom Sýkorom.

          Nielen že sa po roku 1948 nomenklatúrni komunistickí zločinci samopasovali za predvoj robotníckej triedy, ich ochrancov, pričom v skutočnosti parazitovali na tom, čo tu robotnícka trieda ale aj iné profesie, vrátane inteligencie, do roku 1989 budovali. Po novembri 1989 keď sa pretransformovali na feudálnych kapitalistov, tak ako prví na doplatili robotníci, ale postupne aj ďalšie profesie stratou zamestnania, keď pretransformovaná komunisti a eštebáci najskôr vykradli čo sa vykradnúť dalo, vytunelovali čo sa vytunelovať dalo, z občanov Slovenska urobili lacnú pracovnú silu pre seba a západný kapitál. Komunistický systém v rámci sveta vyrobil v minulom storočí toľko zločinov proti ľudskosti, proti ktorým sú aj všetky fašistické režimy len takou B či C kategóriou. Napriek tomu si kladiem otázku, či máme právo všetkých komunistov hádzať do jedného vreca? Veď už medzi tými prvotnými zakladateľmi v Čechách a na Slovensku nemohli byť všetci zločinci, karieristi či špinavci.           

          V roku 1993 ma v pražskej reakcii Necenzurovaných novín navštívili dvaja z generácie zakladajúcich členov KSČ, vo veku 85 a 87 rokov. Napriek svojmu pokročilému veku už ako mladí zvádzali boj za očistenie strany od fašistických a gestapáckych kolaborantov, karieristov a zločincov, ktorí postupne od roku 1945 získavali v strane významné pozície, ktoré si predávali z pokolenia na pokolenie a likvidovali tých čestných komunistov. Je až neuveriteľné, koľko rokov títo čestní jedinci, ktorých som osobne spoznal, v tomto boji pokračovali už od roku 1945 až do konca roka 1995, teda, neuveriteľných 50 rokov. Svojim spôsobom to boli vlastne disidenti vo vlastných radoch.

          Patrili do skupiny tých skutočných a nefalšovaných romantikov, ktorí počas života, hlavne od skončenia vojny po roku 1945 odpracovali neuveriteľné množstvo hodín bez nároku na odmenu – robili to z presvedčenia a lásky k vlasti ako aktívni bojovníci proti hitlerovskému fašizmu a nacizmu. Mnohí z nich mali malé deti, ktoré spolu s manželkami ich tiež potrebovali, no im bolo prednejšie opätovne postaviť zničenú republiku na nohy.

          Jeden z dokumentov ktorý tu teraz zverejňujem je aj list plukovníka Schöbrleho ktorý riadil agentov gestapa z 10. marca 1945 jednému z nich, Jakubovi Bílkovi, ako majú postupovať po skončení vojny. Taktiež zverejňujem mená troch statočných občanov Stanislava Opěla z Frýdku-Místku, Olgy Sikorovej z Kunčiček u Baška a Eduarda Olšáka z Frýdku-Místku, ako už od roku 1945 poukazovali a upozorňovali nielen najvyššie štátne a stranícke orgány, ale aj ministerstvo vnútra a prokuratúru, že spolupracovníci gestapa z dotyčného dokumentu akcie VAMPIR fungujú v politickom živote na vysokých funkciách nielen po roku 1945, ale aj v období 70. a 80. rokov minulého storočia. Paradoxne týchto gestapáckych agentov, zločincov a vrahov kryli aj vtedajší najvyšší predstavitelia na čele s Husákom a Biľakom.

          Ako názorný príklad nech tu poslúži sťažnosť hore uvedených troch občanov Krajskej prokuratúre v Ostrave 6. februára 1976 k č.j. 1 Kn 78/75-21 v ktorej sa mimo iného píše – Dňa 4. februára sme obdržali Uznesenie zo dňa 7. januára 1976, kde menovaní zdokumentovali nepremlčateľnosť zločinov konkrétnych agentov gestapa, no prokuratúra vec odložila. Títo agenti gestapa mali na svedomí aj zákernú vraždu ruského rozviedčika Michala Butuzova, krycím menom Peter, ktorý bol členom partizánskej skupiny Jiskra.

Svedectvo Olgy Sikorovej o zavraždení sovietskeho rozviedčika

          Bolo to v polovici novembra 1944, kedy k mojim rodičom priviedol Ján Mach sovietskeho partizána Michaila Butuzova. Po dohode s mojimi rodičmi býval u nás do 4. marca 1945. V tej dobe pracoval Peter s Tamarou Bobyrevovou a našimi spolupracovníkmi partizánskej skupiny Jiskra, ktorá mala štáb v Hutích pod Smrkem. Asi 2. marca 1945 bola celá skupina prezradená a zatknutá.

          4. marca 1945 prišiel k nám Ján Mach a oznámil nám, že pre Petra majú nový a bezpečnejší úkryt. Pred našim domom čakali dvaja muži, a to Bohumil Hajný a Rudolf Hlavatý – obaja figurujú v dotyčnom dokumente ako spolupracovníci gestapa. 6. marca gestapo zatklo moju matku, ako aj mňa s bratom. Celé tri týždne sme boli tvrdo vypočúvaní, potom za veľkej a obetavej pomoci pána Pavla Svěrkoše z Místku sme boli prepustení. Po príchode Červenej armády sme netrpezlivo očakávali Petrov návrat. Ján Mach, ktorý bol dovtedy niekde schovaný sa vrátil a na našu otázku, kde je Peter, odpovedal, že nevie, že ho vtedy predal iným ľuďom na určenom mieste a že viac s ním nebol. Potom sme sa dozvedeli, že Petra odviedol Hajný s Hlavatým k Jakubovi Bílkovi – ktorého v dotyčnom dokumente oslovuje plukovník Schöbrle, do jeho úkrytu doma v Kunčičkách. Za niekoľko dní sa v obci objavil Jakub Bílek, ozbrojený Petrovou pištoľou a Bohumil Hajný v Petrovom koženom kabáte. Tieto veci som veľmi dobre poznala z Petrovho pobytu u nás. Potom k nám prišla ruská parašutistka Tamara Bobyrevová a tiež sa pýtala na Petra. Všetko som jej povedala a začalo sa veľké vyšetrovanie. Ukázalo sa, že Bílkova partizánska skupina boli vlastne spolupracovníci gestapa. Na príkaz Hajného Petra zákerne zozadu zastrelil do tyla Rudolf Hlavatý, toho času vysoký dôstojník v Hradci Králové. 

          Vražda bola prevedená 29. apríla 1945 vo Fryčoviciach. K priznaniu tohto zverstva prišlo pred exhumáciou pri  našom  domčeku v Kunčičkách na kolenách kľačiacim Rudolfom Hlavatým za jeho hlasitého plaču predo mnou a viacerými svedkami. Z tohto priznania bolo potom ľahko nájsť miesto a nahaté Petrovo telo. Po exhumácii sovietskymi vojakmi boli Petrove pozostatky prevezené na cintorín v Kunčičkách u Bašky a bol pochovaný so všetkými vojenskými poctami. Bol mu postavený pomník, ktorý však po odchode Červenej armády bol odstránený práve vo večernom čase, keď sa konala u nás verejná schôdza, ktorej predsedal Jakub Bílek, jeden z popredných a najšpinavších konfidentov gestapa, čo dokazuje aj uverejnený dokument AKO PREDSEDA NÁRODNÉHO VÝBORU za prítomnosti Bohumila Hajného a ostatných konfidentov gestapa.

Z tejto schôdze bola moja rodina Bílkom vykázaná a za trochu alkoholu náš občan Alois Zlý pomník odstránil a odniesol do márnice, kde sa doposiaľ nachádza. Bílek nielen Petra ale aj našu rodinu verejne ohováral zo spolupráce s gestapom a preto musel byť Peter zastrelený. Po Robertovi Gajduškovi mi Bílek odkazoval, „že keď neprestanem držať hubu, stane sa mi to čo Petrovi.“

          Pre našu skupinu nastali chvíle veľkého utrpenia. Aj keď sme s matkou pracovali na poli pri lese, streľbou nás zastrašovala Hajného skupina z dôvodu, že sme vedeli o ich zverstvách. Dostal sa nám do ruky gestapácky dokument z 10. marca 1945 s podpisom plukovníka Schöbrleho, ktorý ďakuje Bílkovej skupine za ich statočný postoj k Veľkonemeckej ríši. Radí im, aby sa ihneď po príchode Červenej armády zapojili do komunistickej strany a obsadili všetky dôležité miesta v jej ľudovej správe.

Pokračovanie v ďalšej časti

Vladimír Pavlík         

    Facebook Print Friendly and PDF


             
Hlavná stránka