Nedá mi nereagovať na obsah obsiahleho príspevku Eduarda Chmelára na jeho facebookovom statuse, z ktorého ma zaujal práve tento odsek, ktorý je pod týmto mojim príspevkom. Na strane jednej konfidentsko-eštebácke prasa, z ktorého vyrobili tribúna revolúcie, Jána Budaja, v minulom režime parazitného darmožráča – ľudovo povedané, SEMTANUSA NEMAKALISA, ktorý si myslel, že pokiaľ sa mu podarí prejsť hranice, tak mu tam budú padať pečené holuby do huby. Mimochodom, ja som si v časoch normalizácie, keď som s niektorými vecami nesúhlasil, keďže som v tom období robil ako baník v OKR, ČSM-sever v Stonave, okres Karviná, tak ja som si podal oficiálnu žiadosť o vysťahovanie do NSR. Možno sa o tom dočítať aj vo zväzku, ktorý je v Ústave pamäti národa, druhý zväzok bol skartovaný, keďže tam boli mená ľudí, ktorí ma udávali.
No a na strane druhej, ako je to v svedectve Eduarda Chmelára, bol novinár, publicista, reportér, scenárista, spisovateľ, pán Roman Kaliský. Ako 22-ročný prerušil štúdium na vysokej škole a zapojil sa do bojov v SNP v partizánskej brigáde Jánošík. Počas normalizácie bol tvrdo prenasledovaný a diskriminovaný, v rokoch 1970-1989 nesmel publikovať. Pracoval v robotníckych profesiách, na staré kolená sa vyučil za murára, NA ROZDIEL OD EŠTEBÁCKEHO KONFIDENTA BUDAJA, KTORÉMU UMOŽNILI ZAMESTNAŤ SA V KOTOLNI, KDE NA POZÍCII GUĽOŠVÁĽOŠA MOHOL, AKOŽE, PRAKTIZOVAŤ TZV. PROTISOCIALISTICKÚ A PROTIŠTÁTNU ČINNOSŤ. Takže sa ani nečudujme, že sa takto zachoval k pánovi Romanovi Kaliskému.
Ako príloha je tu aj článok z denníka Pravda, podľa ktorého si čitatelia môžu urobiť úsudok medzi eštebáckym kripľom a človekom s veľkým Č.
Vladimír Pavlík
Eduard Chmelár - 25. 9. 2022
EXTRÉMNI CENTRISTI PREBERAJÚ METÓDY FAŠISTOV
„Mám jedno veľké želanie, aby dejiny slovenského národa prestali byť dejinami pomsty,“ zapísal si počas Nežnej revolúcie do pripravovaného prejavu na Námestí SNP v Bratislave Roman Kaliský, ktorý by sa predvčerom dožil 100 rokov. Tieto slová však nikdy neodzneli. Ján Budaj mu 24. novembra 1989 najprv priamo pod tribúnou cenzuroval na papieri napísané krátke vystúpenie, a vzápätí mu vyslovene zakázal vystúpiť. Ponížený Roman Kaliský urazene odišiel. Je symbolické, že to urobil práve Ján Budaj, ktorý bol antikomunistom, ale nie demokratom a ktorého učeň a dnes aj najbližší spolupracovník na ministerstve Juraj Smatana robí presne to isté: kádruje a prenasleduje všetkých, ktorí sa nepodriadili moci. Nezávislí kriticky zmýšľajúci ľudia, ktorí sa nedajú nikam zaradiť, boli pre autoritatívne režimy vždy najväčším nebezpečenstvom.
Roman Kaliský: novinár v búrlivom storočí
Roman Kaliský sa narodil pred sto rokmi, 23. septembra 1922. Zažil skoro celé búrlivé 20. storočie a ešte aj kus toho nového (zomrel 8. novembra 2015). Časy sa menili, on nie, takže sa dostával aj do nemilosti. Nikdy však nerezignoval, nenariekal, bavilo ho byť aj murárom. Novinárom ale nikdy neprestal byť, ani keď nesmel publikovať. Novinárom sa narodil a v novej knihe Jozefa Leikerta a Márie Mackovej Roman Kaliský: Cesta búrnym storočím je jeho život opísaný od kolísky po hrob.
Helena Dvořáková, Pravda 24.07.2022
Taký bohatý a kontroverzný život, ako mal Roman Kaliský, je ťažké dostať do jednej publikácie. Autori sa toho nezľakli a nič si nezjednodušili. Sústredili množstvo faktografického materiálu, dokumentov, citácií, ale aj intímnych postrehov a svedectiev o Romanovi Kaliskom. O jeho túžbach, láskach, zvykoch, o rodine, o redakciách, v ktorých pracoval.
Už názvy kapitol (je ich 15) v obsahu sú pomôckou čitateľovi pri čítaní a orientovaní sa v Kaliského osude a činnosti. Je to skôr akýsi register, ktorý ohraničuje jednotlivé etapy. Po kapitolách o detstve nasleduje text o účasti v SNP, potom obsiahla kapitola o nedokončenom štúdiu, svadbe, nástupe do redakcie Práce. Ďalej kniha približuje roky 1947 – 1948, keď bol redaktorom časopisu Odkaz a šéfredaktorom denníka Ľud, pokračuje svedectvom o období 1948 – 1960, keď bol Kaliský poslanec Slovenskej národnej rady, dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe a poslanec Národného zhromaždenia.
Nasledujú slávne roky pôsobenia v Kultúrnom živote 1956 – 1967, kam patrí aj významné vystúpenie na 1. zjazde Zväzu slovenských novinárov. Ďalšia kapitola zavedie čitateľa do rokov 1967 – 1970, keď bol redaktorom Slovenskej televízie a kde ho zastihli udalosti 21. augusta 1968. Zachoval sa vtedy tak, že musel zo zamestnania odísť. Samé zaujímavé novinárske skúsenosti, ale to sme len v polovičke knihy a aj Kaliského života. Tu sa však všetko láme, on sa stáva murárom, údržbárom, aby sa neskôr vrátil do televízie ako jej riaditeľ.
Skrátka, storočie nielen búrlivé, ale aj absurdné, je o čom hovoriť, je o čom písať a autori to plne využili. V publikácii vystupuje veľmi veľa ľudí z rôznych oblastí, ale najmä z novinárskeho, umeleckého a politického prostredia. Vracajú sa rôzne dramatické situácie, v ktorých sa Kaliský nielen ocital, ale musel aj pohotovo zaujímať stanovisko, písať a konfrontovať svoje názory s okolím. Text sa neobmedzuje len na slovenské reálie, vyjadrujú sa postavy súčasné aj historické, prehovárajú archívy. Veď len zoznam prameňov, podkladovej literatúry a menný register v knihe má okolo 30 strán! Sú tam zaznamenaní ľudia od sesternice Aničky cez Janka Jesenského, Gustáva Valacha po Václava Havla, a je to veľmi zaujímavá mozaika doby.
Fešák a charakter
Pútavé je napríklad čítanie o tom, čo sa skrývalo za konštatovaním, že Kaliský musel odísť zo zamestnania, čiže prestať publikovať a zmeniť profesiu. Dozvedáme sa, že v rokoch 1970 – 1989 bol robotníkom v Chemických závodoch Juraja Dimitrova, úradníkom v Zdravoprojekte, opravárom okien v JRD Častá, murárom v Pamiatkostave, údržbárom či v Správe školských zariadení a vo Fakultnej nemocnici v Bratislave.
Čakala ho však ďalšia zmena – návrat k profesii. Rehabilitovali ho, v roku 1990 sa stal riaditeľom Slovenskej televízie, redaktorom Literárneho týždenníka, zástupcom šéfredaktora Slovenských národných novín, bol poradcom prezidenta, pracoval v denníku Republika, zaslúžil sa o vznik samostatnej Slovenskej republiky. Tieto fakty z Kaliského života poznajú možno mnohí, no málokto vie, ako tieto chvíle prežíval. Kniha sa usiluje aj o takýto pohľad, predstavuje Kaliského takmer ako románovú postavu, s osobnými vlastnosťami, citmi a pocitmi.
Z toho vyplýva, že Roman Kaliský bol veľmi prirodzený, neškrobený človek, s vrodenou noblesou a kultúrou. A bol aj veľmi šarmantný. Vysoký, urastený, s príjemnou tvárou a úsmevom. Jednoducho povedané – fešák a charakter. Mnohým iste učaruje aj jeho miernosť a až asketická skromnosť. Potreboval (v zmysle konzumu) málo. Obrali ho o milované povolanie, schytával rany, a predsa sa vedel tešiť zo života, dávať mu zmysel. V dnešných hašterivých časoch, plných depresií a nevyrovnanosti, pôsobí takáto postava priam rozprávkovo.
Jeho hlavná cnosť je pokoj. Zachoval si ho, aj keď robil murára či údržbára a bol mimo redakčného ruchu. Aj v týchto povolaniach si získal rešpekt a priateľov. Je to človek, ktorý v zásadných veciach neustupoval, ale ani sa nikam nedral. Tú vyrovnanosť mu možno len závidieť. Zdá sa, že nevedel ani zúriť, ani hysterizovať, ani vnucovať svoj názor. Kniha naznačuje aj to, ako sa vyrovnával s chybnými krokmi, s útokmi, s pochybnosťami, ktorým sa nevyhol v živote ani on. Kaliský nemal žiadnu podpornú partiu kamarátov alebo straníkov, opieral sa iba o svoju rodinu, to bol jeho pevný bod. Som rada, že jedna z jeho štyroch dcér, Gabriela Kaliská, bola aj našou kolegyňou v redakcii Pravdy a videli sme, ako otca miluje a váži si ho. Však bolo pre čo. Bol dobrý otec a výnimočný človek.:
Vyrástol na zemiakoch
Kaliský začínal písať v dobe, keď sa v novinách beletrizovalo a pestovali sa rôzne kurzívkové žánre. On sa uplatnil napríklad ako súdničkár. Mal v sebe poetickú strunku, zmysel pre drámu, cítil, v čom je morálne posolstvo, vedel pointovať. Písal príbehy a nie náhodou sa jeho žurnalistická práca rozvinula aj do voľnej tvorby. Písal knihy, scenáre a mal úspech. Kniha Obžalovaný, vstaňte! bola napríklad veľkou udalosťou už v päťdesiatych rokoch, vďaka sviežej forme aj téme zločinnosti, ktorá sa vtedy nepripúšťala.
V knihe o Kaliskom je opísané všetko krok za krokom, aj to, ako sa dostal do novín, akú mal povahu a čo ho viedlo k písaniu. Už prvá kapitola čitateľa pohltí. Prináša totiž veľa detailov o Kaliského rodine i o Slovensku. Roman Kaliský má priezvisko podľa dediny Kalište, ktorá bola vypálená, a už v tom je niečo osudové. On sám sa v Kališti síce nenarodil (bolo to Slovenskej Ľupči), ale vyrástol v tom kraji a celá ich rodina s Kališťom súvisí.
O Kaliských sa dobre číta, sú inšpirujúci, každý z príbuzenstva je niečím zaujímavý. Romanovi starí rodičia Karolína a Karol Kaliskí pochádzali z Kališťa. Tento starý otec bol dokonca štyridsať rokov v Kališti richtárom a mal veľkú vážnosť. Čo povedal, to platilo. Bol aj hudobník a vyrábal fujary. Roman mal len šesť rokov, keď starý otec zomrel, ale vraj po ňom veľa zdedil, ako aj po otcovi. Autori píšu, že obaja, otec Alexander a aj jeho syn Roman, boli murári, no kým otec sa ním stal na začiatku života, Roman pred nadobudnutím výučného listu bol už uznávaným novinárom a živil sa písaním.
To sú paradoxy ich života: „Otec sa stal murárom dvadsaťročný, jeho syn pri dovŕšení štyridsiatich siedmich rokov,“ píše sa v knihe. S otcom chodili deti v detstve a černice do lesa, najčastejším jedlom v rodine boli zemiaky. Bývali však v krásnej prírode, mali pekné vzťahy, boli múdri a to je tiež dar. Novinár z neho čerpal aj vo svojej tvorbe aj pri formovaní svojich postojov.
Vtedy v Bratislave
Roman Kaliský sa však cítil doma aj v Bratislave, kam prišiel po vojne. Zapadol do mestského života, oťukával sa v politickom prostredí, prijali ho aj avantgardné a bohémske kruhy, pracoval na atraktívnych pracoviskách. Všetci ho mali radi a rozprávanie približuje, akú úlohu v jeho živote kolegovia spolupracovníci zohrali. On bol vždy však aj domácky človek. Miloval svoju ženu Olinku a svoje štyri dcéry. Vraj aj rád varil. Suroviny si sám nakupoval, v sobotu rád chodieval na trhovisko – na Centrálne i na Žilinskú ulicu. Do polievky robil domáce rezance, zaváral a varil lekvár. „Priam rituálom bola pre neho výroba domácich klobás, ktoré ochutnávali s kamarátmi Ruttkayovcami, Ličkovcami a Procházkovcami,“ prezrádzajú dôverne autori knihy, čím približujú nielen Kaliského záľuby, ale aj spôsob života, akým novinárska pospolitosť v tých búrlivých časoch v súkromí žila.
Po prevzatí Pribinovho kríža I. triedy v roku 1998 s vtedajším prezidentom SR Michalom Kováčom.
Roman Kaliský zomrel v roku 2015. Jeho manželka Olinka bola vtedy už päť rokov mŕtva. Pri úmrtí bol už mimo hlavného prúdu, vlastne zabudnutý. V televízii bol o jeho smrti iba kratučký šot, ako sa to dnes deje s mnohými významnými ľuďmi. Jozef Leikert a Mária Macková v knihe píšu, že k Romanovi Kaliskému sa vyjadril jedine režisér a scenárista Milan Homolka a napríklad aj Leikertov plánovaný vstup vypadol. Samotnému Kaliskému by to asi neprekážalo, bol veľmi skromný a navyše, dlh je splatený: Jozef Leikert a Mária Macková po siedmich rokoch od úmrtia významného novinára prichádzajú so 600-stránkovou knihou o Romanovi Kaliskom, ktorá nie je len zadosťučinením, ale aj výborným spresňujúcim čítaním o tom, čo bolo.
