"Noc, v ktorej naši vlastní ľudia, pohŕdajúc dejinami a ich duchovnou náplňou, VYKONALI TO, ČO NEPRIŠLO NA MYSEĽ ANI TATÁROM, ANI TURECKÉMU PANSTVU, ANI NIKOMU INÉMU V PREDLHÝCH DEJINÁCH NÁŠHO ĽUDU A NÁRODA. NOC, KTORÁ ZOSTANE NAVŽDY NAJTEMNEJŠOU A NAJBARBARSKEJŠOU NOCOU, A TO NIELEN PRE NESLÝCHANÝ ČIN, KTORÝ SA TÝM SPÁCHAL PROTI KULTÚRE A DUCHOVNOSTI NÁŠHO NÁRODA... BOLA TO NOC, KTORÁ ROZHRANIČILA NÁŠ ŽIVOT. BOLA TO NOC Z 13. NA 14. APRÍLA 1950, KEDY BOLI ZLIKVIDOVANÉ VŠETKY MUŽSKÉ REHOLE A ICH KLÁŠTORY...."Prečítal som veľké množstvo kníh, ale ani v jednej som nenašiel podobný úvod, plný bolesti, smútku a utrpenia. Mimochodom, týmto citátom – vyznaním, začína samotný úvod knihy, majúcej 397 strán, plnej bolestných spomienok.
Na strane 48 s nadpisom – Proti Cirkvi, sa píše: - Likvidovanie všetkých reholí a kláštorov bolo súčasťou rozsiahleho a zásadného boja proti Cirkvi, ba proti náboženstvu vôbec. Je isté, že Cirkev predstavovala veľkú duchovnú moc v národe, s ktorou bolo treba buď rátať, alebo ju likvidovať. Ani jedno, ani druhé nebolo ľahké. A predsa sa volila alternatíva likvidovania Cirkvi. Bola to vec trúfalá a nemohla sa uskutočniť ani za cenu neslýchaného utrpenia obetí. Cirkev mala príliš hlboké korene v slovenskom národe i v Čechách!
Keď sa 9. mája 1945 obnovila Československá republika, z dvanástich miliónov obyvateľov deväť a pol milióna bolo katolíkov! Cirkev mala 13 diecéz, 19 biskupov a asi 6-tisíc diecéznych kňazov. V 13-tich seminároch bolo 887 bohoslovcov. Bolo tu 258 mužských kláštorov s 2 000 kňazmi. V 750 ženských kláštorov žilo 10 500 sestričiek, ktoré účinkovali najmä v školách a nemocniciach. Boli tu spolky, rozličné inštitúcie, vydavateľstvá, časopisy, boli tu školy, sirotince, semináre...
Napriek tomuto všetkému, podľa historika Dr. Husák u v správe 5. februára 1945 „jasne načrtával“ budúci postoj voči katolíkom. „Po tejto stránke potrebné budú – po mojom názore – ostrí zásahy do mnohých katolíckych ustanovizní (semináre, školy, tlač, spolky), ktoré sú semenišťom protidemokratickej koncepcie a protidemokratického vlivu na široké vrstvy.“„Žiaľ, na prenasledovaní Cirkvi mali od samého začiatku veľký podiel i niektorí kňazi...“
Kardinál Korec, biskup Baláž, podzemná Cirkev a im podobní služobníci Krista
Na jednej strane treba mať úctu a obdiv nielen ku kardinálovi Korcovi, banskobystrickému biskupovi Rudolfovi Balážovi, ako aj vtedajšej Konferencii biskupov Slovenska, ktorú viedol, ale netreba zabúdať ani na podzemnú Cirkev, ktorá bola skutočným predvojom Krista na Slovensku. Čelili nebývalému prenasledovaniu, zastrašovaniu, mučeniu, ale aj smrťou za svoje presvedčenie, oddanosť k Bohu a Kristovi.Obaja, kardinál Korec a biskup Baláž totiž v rámci svojho prenasledovania a nenávisti zo strany vtedajšieho režimu pracovali aj v robotníckych profesiách, čo malo tiež nemalý vplyv, že sa dokázali postaviť na obranu postihnutých zo strany štátnej moci.
Na strane druhej tu nielen boli ale aj súv cirkevných komunitách takí, ktorí ešte žehnajú zločincom, zlodejom, sadistom, psychopatom a masovým vrahom z vysokej politiky. Akoby zabudli, že Kristus bol ochrancom tých najbiednejších a najutlačovanejších. Oni všetci, ako jedna farizejská rodina, nemajúci už rešpekt ani pred Nebeským Otcom, ku ktorému sa naoko hlásia, no v skutočnosti Antikristovi slúžia, svojim mlčaním prakticky podporujú ekonomické zločiny a zločiny proti ľudskosti členov ponovembrových vlád a parlamentov voči nevinným občanom.
Vladimír Pavlík
