Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii. Národ a každý jednotlivec, ktorý sa zmieri s tým, že bol okradnutý je nielen zbabelý ale najmä neskutočne hlúpy a zaslúži si otroctvo!
Hlavná stránka

LEN o šikanovaní Židov vo vojnovom Slovenskom štáte, s porovnaním o šikanovaní v ponovembrovom Slovensku – nie Židov, ale radových občanov Slovenska, zo strany ľudského odpadu z ponovembrových vlád, parlamentov a exekútorov  

https://twitter.com/VladimirPavlik1

https://vk.com/vlado.pavlik
 
          

Úmyselne som sa vyhol téme holokaustu, páchaného nielen na Židoch, ale chcem tu porovnať veci typu šikany, ponižovania, hanobenia ľudskej dôstojnosti voči Židom na Slovensku vo vojnovom období zo strany gardistov a neoľudákov, a porovnať to s ponovembrovým ponižovaním, hanobením ľudskej dôstojnosti a šikanovaním, už nie Židov, ale radových slovenských občanov, z toho najsmradľavejšieho ľudského odpadu, s génmi gardistov, masových vrahov z POHG, doktora Mengeleho, z ponovembrových vlád, parlamentov a exekútorov.

Ako som nedávno napísal, historička Marína Zavacká, dcéra historičky Kataríny Zavackej, sa pred niekoľkými rokmi rozpísala o šikanovaní a ponižovaní Židov vo vojnovom období, ich ľudskej dôstojnosti, kde udávala aj konkrétny príklad, že na trhoch so zeleninou mali vyhradenú len jednu hodinu, nebolo im dovolené nakúpiť toľko vitamínov, koľko chceli, čo samozrejme ovplyvňovalo ich výživovú hodnotu, čo považovala za ich diskrimináciu zo strany gardistov a neoľudákov.

Samozrejme že dnes už Židom takéto niečo nehrozí, lenže problém je v tom, že gény týchto vyvrheľov a ľudského odpadu, ktorí toto realizovali na Židoch, sú mimoriadne silné aj v ponovembrovom Slovensku, prešli na členov ponovembrových vlád, parlamentov a exekútorov, ktorí, spoločne, ako jedna zločinecká a psychopaticko-sadistická rodina, tieto experimenty preniesli na nevinných občanov Slovenska. No nie už v obmedzovaní nákupov vitamínov, ktoré obsahujú ovocie a zelenina, ale v omnoho zákernejších a neľudských podobách. Veď si len zoberme, že len kvôli vykrádaniu zdravotníctva tu každoročne títo vyvrheli pripravia predčasne o život niekoľko tisíc nevinných ľudí, pričom toto sa realizuje už 27 rokov.

Zoberme si napríklad neuveriteľný cynizmus týchto vyvrheľov z ponovembrových vlád, parlamentov a exekútorov voči ľuďom, na ktorých je uvalená exekúcia, kde patrí aj množstvo dôchodcov a ťažko chorých ľudí a pýtajme sa, aký smradľavý odpad splodil a porodil týchto vyvrheľov, netvorov a odľudov. Nebudem tu teraz rozoberať, koľko exekúcii bolo našitých v zločineckom spolčení sudca – exekútor, kde napríklad smradľavý sudcovský hajzeľ na okresnej úrovni poprie a nerešpektuje aj najzákladnejšie právo, právo na odvolanie, nadriadeného súdu, ktoré vyjde v jeho neprospech, ohľadom jeho úmyselného predbežného opatrenia, ktoré sa nedá realizovať, a v zločinnom spolčení so súdno-exekútorskou hyenou je na Vás uvalená exekúcia. A teraz si predstavte, aké experimenty s takýmito ľuďmi robia exekútorski hajzli a exekútorské hyeny.

Väčšina ľudí v dôchodkovom veku má účet v niektorej banke, čo znamená, že táto banka Vám automaticky strhne a uhradí všetky Vaše pohľadávky a zvyšok Vám donesie  poštová doručovateľka. Zrazu Vám banka oznámi, že kvôli exekúcii už Vám poštová doručovateľka nielen nebude nosiť dôchodok, ale ani z dôchodku strhávať a hradiť Vaše pohľadávky. Všetko sa hodí na Vaše plecia. Akým právom? V mene toho ponovembrového, fašistického, nacistického, gardistického, neoľudáckeho, mengeleovského práva či zákona, ktoré tu predstavujú vyvrheli z ponovembrových vlád, parlamentov a exekútorov? A teraz si predstavte, že ste klient Poštovej banky, no v jej pobočke na pošte v okresnom meste Vám oznámia, že Vám nemôžu vyplatiť tú zákonnú čiastku – 210 eur, na ktorú máte nárok, ale musíte ísť do Poštovej banky do Žiliny. Keďže nie ste technicky vyspelý, hľadajte si človeka, ktorý za Vás elektronicky vyplatí Vaše pohľadávky za plyn, elektrinu, TV, telefón, internet, vodu, strhnú to z jeho účtu a Vy mu tú sumu uhradíte osobne.

Potom Vám Sociálna poisťovňa písomnou formou oznámi, že Vám z dôchodku ohľadom exekúcie budú strhávať určenú sumu, pričom Vám oznámia, že o tú sumu máte znížený dôchodok. Lenže omyl, veľký omyl. Exekútorski gauneri a exekútorské hyeny Vám dokonca zablokujú všetko to, čo je nad sumu 210 euro. Akým právom? Že Vám neostane na lieky, na jedlo Vám vychádza 2 eurá denne, pokiaľ nechcete byť odpojený od plynu elektriny, tak konštatujem, že tá diskriminácia Židov ohľadom nakupovania na tržnici, nebola vôbec žiadnou diskrimináciou.

Záverom odkaz pre prezidentku Čaputovú

Dôrazne sa ohradzujem a vyprosujem si, aby hlava zločineckého, mafiánsko-gaunerského a skorumpovaného Slovenska, S GÉNMI fašistických, nacistických, gardistických, neoľudáckych, mengeleovských zločincov, cez členov vlád, parlamentov, exekútorov, Zuzanu Čaputovú, aby sa hrala na bojovníčku proti fašizmu a nacizmu, práve ona, ktorá je hlavou štátu a najvyššou veliteľkou štátu, ktorí riadili a riadia ľudia s génmi fašistických a nacistických zločincov, masových vrahov z POHG, pohrobkov doktora Mengeleho, ktorí majú na svedomí viac zločinov proti ľudskosti od roku 1990 do roku 2019, teda v mierovom a demokratickom období, ako vo vojnovom a nedemokratickom období od roku 1939 do roku 1989. LEBO HOLOKAUST TO NIE JE LEN SMRŤ V KONCENTRAŇOM TÁBORE A PLYNOVEJ KOMORE, V ČOM SA ZHODLI AJ HISTORICI, SKÚMAJÚCI TOTO OBDOBIE, ALE AJ TO, ČO SOM TU NAPÍSAL.

Vladimír Pavlík               


Rozhovory
10.05.2020

Slováci dodnes žijú v tieni holokaustu (rozhovor)

Etnologička Monika Vrzgulová.
Etnologička Monika Vrzgulová.

Aktuality.skMonika Vatrálová
Po troch štvrtinách storočia od porážky fašizmu by sme sa mali začať konenčne rozprávať o tom, čo sa dialo počas vojnového slovenského štátu. Väčšina sa holokaustu iba prizerala, hovorí etnologička Monika Vrzgulová.
„Pri prvej vlne deportácií od marca do októbra 1942, počas ktorej boli vyvezené dve tretiny židovského obyvateľstva vtedajšieho Slovenska, sa v podstate žiadne verejné prejavy nesúhlasu zo strany slovenskej majority nekonali,“ hovorí etnologička Monika Vrzgulová, ktorá sa už 25 rokov zaoberá výskumom holokaustu.
Ak sa niekto rozhodol vystúpiť proti, šlo podľa nej skôr o menšie akcie a spravidla až po deportáciách. „Určitý nesúhlas zaznel aj zo strany niektorých predstaviteľov, či už katolíckej alebo evanjelickej cirkvi,“ dodáva. 
Prečo sa Slovensko ani 75 rokov po porážke fašizmu nevyrovnalo s ťaživou minulosťou a je najvyšší čas o tom otvorene rozprávať? Prečo sa väčšina spoločnosti holokaustu len prizerala?
V rozhovore sa dočítate: 

  • ako sa vyrovnať s vlastnými dejinami,
  • prečo sa väčšina Slovákom nezastala Židov,
  • ako a prečo potlačili spomienky na holokaust,
  • či dnes na základe minulosti dokážeme predvídať genocídu,
  • ako sa s dejinami vyrovnávali naši predkovia a prečo mnohí z nich nekonali vo chvíľach, keď sa to žiadalo,
  • prečo sa Slovensko stále nevyrovnalo s minulosťou,
  • či by sme vďaka skúsenosti starých otcov dokázali predvídať genocídu.

Skúmali ste príbehy ľudí, ktorí sa nezapojili do holokaustu, no sledovali ho na vlastné oči – ako diváci, prizerajúci sa. Kto sú títo ľudia?
Boli to obyčajní ľudia, ktorí sa náhodou stali pozorovateľmi alebo sa na tieto udalosti prišli pozrieť cielene. Na území slovenského vojnového štátu boli takými divákmi obyvatelia dedín alebo miest, keď sa napríklad práve konala deportácia miestnych židovských obyvateľov.
Väčšinou vedeli, čo sa bude diať – opisujú to slovami: išli „brať“ židov, a tak sa prišli pozrieť. Niektorí povedali aj to, že sa prišli rozlúčiť, lebo to boli ich susedia.
Ak sa prišli rozlúčiť, znamená to, že k týmto ľuďom mali aj vzťah. Prečo nezasiahli?
Treba rozmýšľať aj o tom, aké mali v tom čase ľudia informácie a ako rozumeli tomu, na čo sa pozerali. Mohli to chápať tak, ako im to podkladala propaganda, ktorá sa v tom čase snažila masívne upravovať verejnú mienku. Natočili sme vyše 80 rozhovorov s ľuďmi, ktorí boli očitými svedkami deportácií alebo ďalších situácií počas holokaustu. Často hovorili, že verili, že židia idú na práce, a teda to veľmi neanalyzovali.
Našli sa medzi nimi aj takí, ktorí na situáciu nazerali kritickejšie. Videli, ako sa k židom správali členovia Hlinkových gárd, ktorí deportácie v roku 1942 organizovali. Zďaleka to nevyzeralo ako pokojný proces či vedenie ľudí na práce. Boli tam agresia, ponižovanie, násilie.
Ide o to, ako citlivo vnímal človek danú situáciu. Aj dnes ľudia vyhodnocujú spoločenskú situáciu rozdielne.
Vo všeobecnosti však platí, že ak ľudia nemali so židovskými susedmi alebo známymi bližší, priateľský vzťah, veľmi sa nad tým nezamýšľali.
Ako často sa stávalo, že Slováci vystúpili proti deportáciám?
Pri prvej vlne deportácií od marca do októbra 1942, počas ktorej boli vyvezené dve tretiny židovského obyvateľstva vtedajšieho Slovenska, sa v podstate žiadne verejné či dokonca masové prejavy nesúhlasu zo strany slovenskej majority nekonali.
Nesúhlas zaznel zo strany vrcholných predstaviteľov evanjelickej cirkvi v októbri 1941, v listoch prezidentovi Jozefovi Tisovi, aj Alexandrovi Machovi, ktorý bol ministrom vnútra a podpredseda vlády, po prijatí takzvaného Židovského kódexu (9. septembra 1941). Rozbehnutý proces nezvrátili. Prvým verejným protestom zo strany rímskokatolíckych biskupov proti diskriminácii židov a proti deportáciám bol pastiersky list z 21. marca 1943, takmer rok od začiatku deportácií.

Vojnové a povojnové (ne)viny
Mali ľudia, ktorí nezasiahli proti odvlečeniu židov, po vojne pocit viny?
Len veľmi malá časť z ľudí, s ktorými sme robili rozhovory, sa na seba dokázala pozrieť kriticky. Skôr mali tendenciu ospravedlňovať svoje nekonanie napríklad tým, že bola vojna. V ich spomienkach zväčša nebolo zamyslenie sa nad tým, prečo nič nespravili.
Hovorili tiež, že ani oni sa často necítili bezpečne. Štátne mocenské zložky sa profilovali aj na základe príslušnosti ku katolíckemu vierovyznaniu. Ľudia iného vierovyznania, ale protestanti alebo gréckokatolíci, sa báli, že budú ďalšou ohrozenou skupinou.
Spomínali zastrašovanie aj šikanu miestnymi gardistami alebo úradníkmi, vyhrážanie, že aj na nich príde rad. Každodenná realita ukazovala nerovnosť pred zákonom.
Po vojne si však museli uvedomiť, že sa ich židovskí spoluobčania alebo priatelia nevrátili.
Diváci nám detailne opisovali deportácie miestnych židov, aj následné dražby ich majetku. Ľudia si mohli za lacný peniaz kúpiť nábytok či oblečenie priamo pred domami či bytmi židov. Ľahkým získaním ich majetku boli vlastne zatiahnutí do holokaustu, profitovali z neho.
Keď sme sa však pamätníkov pýtali, či sa po vojne niekto zo židovských susedov vrátil, mali tendenciu hovoriť, že nevedia. Tvrdili, že mali svoje starosti, lebo cez ich dedinu prešiel front a báli sa o vlastný život. Nemali čas starať sa o druhých. Samozrejme, je to pochopiteľné, spomienka na vlastné ťažké časy je silnejšia.
Ako na tieto udalosti spomínali neskôr?
Nespomínali na to. To spája divákov holokaustu a jeho obete. Mlčanie. Po veľmi krátkom povojnovom období nastúpila nová totalita. Počas vlády komunistickej strany na našom území sa o židovských obetiach ani slovenskom štáte veľmi nehovorilo. Téma sa začala otvárať až po Nežnej revolúcii.
Pýtali sme sa nežidovských pamätníkov, či o týchto udalostiach hovorili svojim deťom či vnúčatám. Odpoveď bola zväčša záporná, rozprávajú sa len s rovesníkmi, lebo len oni ich vedia pochopiť.
Neprišli sme preto o šancu poučiť sa z ich chýb?
Poučiť sa môžeme len vtedy, keď o danej situácii niečo vieme. Za komunistov sa o vojnovom slovenskom štáte učilo veľmi zjednodušene a málo. Preto stále prežívajú nezmysly, že za slovenského štátu bolo dobre, lebo babka niekomu povedala, že sa dali kúpiť pomaranče.
75 rokov po vojne je však najvyšší čas, aby sme sa začali otvorene rozprávať, čo sa na území Slovenska reálne dialo v období od roku 1938 až do 1945. Možno by stačilo hovoriť úplne jednoducho - stačilo by pozrieť sa na to, ako sa jednotlivým skupinám obyvateľov žilo.
Keď je nečinnosť podstatná
Pamätníkom do reči nebolo, vzdelávanie o týchto témach kríva. Myslíte si, že sa na Slovensku dostatočne rozprávalo o holokauste?
Na Slovensku sa o holokauste hovorí, ale čo? Spomínajú sa židovské obete, trochu a nejasne sa hovorí o slovenských páchateľoch – teda tých, ktorí holokaust realizovali, sú zaň zodpovední a niektorí boli súdení - a potom sa hovorí o záchrancoch.
Je veľmi dôležité upozorňovať na pozitívne príklady, ale malo by sa tým istým dychom hovoriť, že záchrancovia boli na Slovensku iba zlomkom spoločnosti a začali zachraňovať v roku 1944, keď už boli dve tretiny židov deportovaných.
O kom sa nehovorí, je mlčiaca väčšina - diváci, to je tá štafáž, ľudia, ktorí sa na to všetko dívali, niečo si aj mysleli, ale zväčša nekonali.
Prečo je dôležité hovoriť o ľuďoch, ktorí nespravili nič?
Je to základ toho, prečo by sme sa mali rozprávať o holokauste. Máme hovoriť o tom, že nemáme byť pasívni. Genocída je síce najdramatickejší a najvyhrotenejší prejav istého procesu v spoločnosti, my však žijeme každý deň nejaké situácie. Každý deň sú niektorí ľudia páchatelia, niektorí obete a ďalší len diváci.
Toto obdobie máme vynikajúco vyskúmané, vieme o ňom veľmi veľa, poznáme detaily. Vieme na ňom ilustrovať ľudské správanie - na základe čoho sa rozhodujeme konať alebo nekonať, čo znamená byť konformný, čo znamená starať sa len sám o seba, a ako sa mi to aj tak nakoniec nevyplatí a vráti sa mi to späť.
Na príklade holokaustu by sme mali mládež učiť o ľudskom správaní v hraničných situáciách. Je potrebné ľudí naučiť zaujímať sa nielen o seba, ale aj o svoje okolie.
Dokázali by sme spozorovať, keby sa ku genocíde schyľovalo dnes?
Udalosti v histórii sa síce opakujú, ale nie úplne, vždy je tam nejaká modifikácia. Na Slovensku je dnes rasizmus namierený proti rómskym komunitám alebo migrantom.
Väčšinou je spoločnosť rozdelená, neexistuje jednotná reakcia. Časť reaguje citlivo, ale množstvu ľudí vyhovujú radikálne riešenia. Otázkou je, ako ľudí kultivovať tak, aby vedeli, že takéto správanie a názory nevedú k ničomu dobrému – nielen pre skupinu zasiahnutú nenávisťou, ale aj pre nás.
Každá genocída, rovnako ako holokaust, je nielen tragédiou obetí, ale celej spoločnosti. To je zrejmé aj na Slovensku, kde je stále tieň holokaustu, hoci už vyrastá štvrtá dospelá generácia od konca druhej svetovej vojny.

Prenasledovanie odporcov
Prečo sa Slovensko stále nevyrovnalo so svojou ťaživou minulosťou?
Po tom, ako bolo Slovensko oslobodené, stalo sa súčasťou Československa, ale bez toho, aby sa dôsledne kriticky reflektovala jeho nedávna minulosť.
Boli procesy - na národnom súde, aj tzv. ľudové súdy s hlavnými predstaviteľmi ľudáckeho režimu. Ale lokálni páchatelia - veď takmer v každej dedine, v každom meste, bola pobočka Hlinkovej gardy - mnohí neboli braní na zodpovednosť. A pritom gardisti boli tí, ktorí aktívne organizovali deportácie a ďalšie akcie namierené hlavne proti židom, ale aj proti politickým oponentom vtedajšieho režimu.
Aké ďalšie faktory v tom zohrali rolu?
Vojnový slovenský štát bol nadiktovaný Hitlerom, ale slovenskí politickí reprezentanti hovorili, že Slováci vždy chceli mať vlastný štát. Nezáležalo im na tom, že mal nedemokratický režim, ani dnes to takto mnohí nechcú vidieť. Tiež si nechcú pripustiť, že tento štát a jeho predstavitelia sú zodpovední za holokaust na Slovensku a za prenasledovanie politických odporcov režimu.
Bol to autoritársky systém, v ktorom hrala, bohužiaľ, veľkú úlohu katolícka cirkev, ktorá dodnes nie je schopná kriticky uznať, že jej vtedajší predstavitelia zlyhali nielen ako politici, ale aj ako kňazi a ľudia, keď sa vôbec dali na túto hru.



   PRINT RSS


             
Hlavná stránka