Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

Mlčanie Kisku, Pellegriniho, Fica, Danka, ako aj ostatných politikov o zločinoch proti ľudskosti zo strany partizánov v období SNP na nevinných občanoch ich radí do kategórie spolupáchateľov a stotožňovateľov týchto zločincov  

https://vk.com/vlado.pavlik                                                       

       Historika Martina Lacka nemá fašizoidná svoloč z vysokej politiky, hrajúca sa na antifašistov v láske. Spájajú ho s fašistickou ideológiou, podporou vojnového Slovenského štátu, keď dokonca verejne publikuje, podľa neho, aj kladné vlastnosti na prezidenta Tisa. Za najväčší paradox možno považovať aj to, že historik Martin Lacko na rozdiel od tejto psychopaticko-sadistickej zberby z vysokej politiky, hrajúcej sa na antifašistov, NIKDY nikoho nedohnal k predčasnej smrti cez sociálne samovraždy či drastické vykrádanie zdravotníctva, nepripravil a neschválil zločinecké a protiľudské zákony, cez ktoré sa tisíce ľudí ocitli na ulici v pozícii bezdomovcov, keď podvodmi a protizákonne prišli o byty.

Predkladám tu jeho hodnotenie SNP, ktoré jednoznačne dokazuje, že nepatrí medzi zaslepencov falšujúcich históriu, ale sa snaží objektívne posúdiť, ako aj cez dôkazy zdokumentovať konkrétne udalosti, o ktorých Kiska, Fico, Danko, Pellegrini, ako aj im podobní politici, ako aj kadejakí historikolokaji či kukuriční partizáni poctivo mlčali a mlčia, aj pri tohoročnom výročí SNP.

Vladimír Pavlík


Zločiny víťazných partizánov boli dlho zametané pod koberec a pripomínali sa iba tie nacistické.

V lete roku 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, ktorým sa slovenský národ definitívne pridal na stranu protihitlerovskej koalície. Slovenské národné povstanie sa obmedzilo na hornaté časti (prevažne) stredného Slovenska a už od počiatku bolo vedené v nevýhodnej defenzívnej variante. Sila nemeckých okupačných jednotiek v spolupráci s aktívnymi oddielmi Hlinkovej gardy (tzv. Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy) prinútila povstalecké vedenie kapitulovať už o dva mesiace. Povstalci sa však počas celého trvania iba urputne bránili nemeckej (vojenskej i technickej) presile. Povstanie má aj svoju tienistú stránku, ktorá s vojenskými akciami nemá nič spoločné. Išlo hlavne o vojnové zločiny, ktorých sa obe strany dopustili viac než dosť.

Zločiny partizánov  


Jedna z partizánskych skupín na Slovensku

Hneď na začiatok je dôležité zdôrazniť jeden podstatný fakt. Partizán a povstalec nie je v prípade SNP to isté. Povstalci bojovali v regulárnej povstaleckej armáde "tradičnými" vojenskými praktikami. Naopak partizáni sa uchyľovali ku gerilovému spôsobu boja a k teroristickým akciám, ktorých cieľom boli často civilné objekty a osoby. Partizánske skupiny fungovali ako samostatné vojenské jednotky a ich veliteľ bol zväčša neobmedzeným pánom nad životom svojich mužov i ľudí, ktorí sa s jeho skupinou dostali do kontaktu. Partizáni sa na Slovensko dostávali od leta roku 1944. Prvá jedenásťčlenná skupina zoskočila na Slovensko 25. - 26. júla 1944 pri Liptovskej Osade. Ich veliteľom bol Piotr Alexejevič Veličko. Postupne bolo takto na slovenské územie vysadených viac ako 400 osôb vo viacerých organizovaných skupinách. Mali za sebou špeciálny partizánsky výcvik a do svojich radov ďalej verbovali miestne slovenské obyvateľstvo. Partizáni mali (oficiálne) podporiť slovenské odbojové snahy a postupovať koordinovane s povstaleckým vedením. V skutočnosti však tieto skupiny mali za úlohu rozpútať povstanie čo najskôr, ešte pred príchodom sovietskej armády, aby sa v prípade vypuknutia povstania nestalo, že by sa povstalcom podarilo oslobodiť bez pomoci červenej armády. Sovieti boli teda ochotní radšej utopiť povstanie v krvi, než aby dopustili politické dôsledky, ktoré by plynuli z jeho úspechu.

Partizánska brigáda J. V. Stalina, ktorá postrieľala civilistov v Sklenom

Práve neoficiálna úloha, ktorú partizáni dostali pred odchodom na slovenské územie, bola dôvodom mnohých ich zločinov. Partizáni pritom z počiatku útočili hlavne na vojenské ciele. V tom vynikala skupina Čapajev, ktorá v priebehu leta 1944 útočila na menšie vojenské jednotky na východnom Slovensku. Prvou vážnou zrážkou bol incident zo 6. augusta 1944 pri obci Šarišský Štiavnik, kde oddiel Čapajev napadol nemeckú autokolónu. Pre velenie Wehrmachtu to bol signál, že na Slovensku nie je všetko podľa nemeckých predstáv a bude treba zasiahnuť, pričom povstanie ešte nebolo ani zďaleka pripravené. Partizáni takto prepadli ešte viacero vojenských jednotiek, čo viedlo k vyhláseniu stanného práva na celom Slovensku (12. augusta 1944). Vojenské ústredie v Banskej Bystrici sa márne snažilo partizánov brzdiť, pretože povstanie bolo stále nepripravené a tak mu tieto akcie skôr škodili.

 
Vedenie partizánskej skupiny zodpovednej za masaker v Sklennom

Pre nemecké velenie prišiel definitívny signál k útoku ráno 28. augusta 1944. Jedna skupina partizánov za asistencie slovenských vojakov v Ľubochni popravila asi 18 nemeckých vojakov a civilistov z nemeckého detského tábora. Velitelia, ktorí vydali povel k poprave boli po vojne vyznamenaní čestnými medailami. Ďalšia tragédia sa stala v to isté ráno a tiež neďaleko Ružomberka. Veliteľ miestnych guľometníkov vykonal na príkaz partizánskeho veliteľa, Piotra Alexejeviča Velička, popravu nemeckých civilných cestujúcich, ktorých partizáni deň pred tým násilne vytiahli z vlaku.

Snáď najväčšieho vojnového zločinu sa partizáni dopustili v Sklenom. Tento masaker sa stal najväčšou masovou vraždou, ktorú spôsobili partizáni sovietskeho a slovenského pôvodu na našom území. Zločin v Sklenom sa odohral 21. septembra 1944, keď už porážka povstania visela na vlásku. Partizánska brigáda J. V. Stalina, ktorú viedol Alexej Semionovič Jegorov, postrieľala v tento deň 187 obyvateľov nemeckého pôvodu z tejto dediny. Partizáni zatkli miestnych mužov a vyviedli ich pod zámienkou kopania zákopov mimo obce. Keď boli jamy dostatočne hlboké, politický komisár Leonid Nikolajevič Slavkin vydal rozkaz k streľbe. O tom, že celá akcia bola maximálne nekoordinovaná a nesystematická svedčí aj to, že približne stovke mužov sa podarilo utiecť. Dôležité je aj to, že celá oblasť Turca bola v tom čase bojovou zónou a partizáni namiesto boja s nemeckými okupačnými vojskami a v záujme ochrany civilistov radšej do nich strieľali. Partizáni, ktorí sa útoku zúčastnili, sa po vojne zodpovedali pred ľudovými súdmi a zväčša sa odvolávali na to, že všetci popravení boli Nemci. Žiaden z nich nebol odsúdení a aj celý zločin bol počas celého trvania komunistickej totality zamietnutý pod koberec.


Exhumácia obetí v Sklenom

Partizáni sa počas celého povstania a aj po jeho potlačení dopúšťali vojnových zločinov na jednotlivcoch i rodinách. Medzi ďalšie masakry, ktoré idú na ich vrub možno zarátať tie, ktoré sa odohrali v obci Píla a Veľké Pole (Okres Nová Baňa), v Žarnovici, v Handlovej, v Nitrianskom Pravne, v okolí Kremnice či inde. Partizáni civilistov z týchto miest zväčša postrieľali mimo dediny, no objavovali sa aj prípady, ktoré boli sprevádzané kradnutím, znásilňovaním či násilím na deťoch. Tieto zločiny neboli obludné len samé o sebe, ale podstatné je pri nich, aby boli zdôraznené dôsledky, ktoré vyvolali. Väčšinou boli totiž sprevádzané represiami zo strany nemeckého vojska, ktoré sa málokedy obrátili proti partizánom. Častejšie sa ich obeťami stali opäť miestni civilisti. Masaker v Sklenom si, napríklad, vyžiadal odvetu počas ktorej Nemci postrieľali takmer identický počet osôb (182).

Zločiny nacistov


Jednotka Edelweiss 

Nacistické vojnové zločiny na našom území počas povstania boli omnoho rozsiahlejšie. Bez akejkoľvek snahy o bagatelizovanie či ospravedlňovanie však treba znova zdôrazniť, že niektorým zločinom sa dalo predísť, pretože tie boli čisto odvetným krokom na predchádzajúce zločiny partizánov. Nacistické vojská majú na svojom štíte oveľa viac zločinov a aj omnoho väčšie počty obetí. V článku nie je možné opísať všetky masakre, ktorých sa nacisti na Slovensku dopustili, na to by bolo treba niekoľko samostatných článkov, preto sú spomenuté len niektoré. Väčšinu masových vrážd majú na svedomí jednotky Einsatzkommando 14, Edelweiss a Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG). Väčšinu vykonali tieto jednotky v konečných fázach povstania a po jeho potlačení.


Príslušníci Einsatzkommanda SS so svojou obeťou (fotografia z oblasti Pobaltia)

Masaker v Kremničke bol jedným z prvých brutálnejších počinov. Jednotky Einsatzkommando 14 a POHG sa v tejto dedine naozaj vyzúrili. Medzi novembrom 1944 a marcom 1945 tu popravili viac ako 700 osôb slovenského pôvodu, medzi nimi boli aj ženy a deti. Nacisti sa snažili vraždenie v Kremničke držať pod pokrievkou a preto sa aj ich besnenie konalo na viacero etáp. Gestapo sem dopravilo osoby, ktoré boli už vypočuté a boli uznané za ďalej "nepotrebné". Exhumácie obetí ukázali, že viaceré obete boli zavraždené strelnou ranou do hlavy alebo viacerými poraneniami na celom tele. To svedčí o viacerých praktikách, ktoré vrahovia v jednotlivých etapách využili. Mnohé ostatky vykazovali známky predchádzajúceho mučenia (vybité zuby, preliačiny a pod.). Medzi obete masakry sa počítajú aj mnohí civilisti z okolia, ktorí počas povstania akokoľvek pomáhali povstalcom.


Obete vraždenia v Kremničke

Ďalšie veľmi dôležité vraždenie, ktoré bolo obdobne obludné ako to v Kremničke sa odohralo v Nemeckej. V miestnej vápenke nemeckí a slovenskí nacisti popravili približne rovnaký počet ľudí. Obete rovno spaľovali, preto sa dnes nedá presne určiť ich počet. Popravených strieľali do tyla a následne vhadzovali do pece vápenky. Medzi popravenými boli nielen partizáni a povstalci, ale tiež podozriví civilisti - ženy a deti nevynímajúc. V oboch prípadoch tvorili výrazné percento popravených Židia, ktorí, napríklad, v prípade vrážd v Kremničke tvorili viac ako 50 % obetí. Popravené ženy a deti mali najskôr rovnako židovský pôvod.


Obete Einsatzkommanda pred popravou

Nacisti mali na svedomí aj lokálne masakry, ktoré sa odohrali v jednotlivých dedinách po celom Slovensku. Azda najznámejšia bola Krvavá nedeľa (21. január 1945), na ktorú doplatili obyvatelia Ostrého Grúna a Kľaku). Jednotka Edelweiss (oficiálne sa volala Abwehrgruppe 218), ktorej velil Erwin Thun von Hohenstein, v spolupráci s jednotkami POHG popravili počas tohto dňa 146 obyvateľov týchto obcí. Na vraždení sa podieľala aj 120 členná slovenská skupina, ktorú viedol Ladislav Nižňanský. Ten nebol nikdy za svoje zločiny potrestaný, dokonca pracoval ako agent ŠtB a zomrel v roku 2011 v Mníchove.


Ladislav Nižňanský 

Skupina Edelweiss postupovala oboma dedinami a postupne vraždila a vypaľovalo od domu k domu. Masaker v Ostrom Grúni prežilo iba deväť obyvateľov, pričom najmladšia obeť mala iba 14 mesiacov. V obci Nový Kľak (Kľak sa delil na dve časti) prežil vraždenie iba jeden človek. Najmladšie obete vraždenia mali 3 a 5 mesiacov. Mnohých obyvateľov nacisti mučili a až potom popravili. Viaceré obete však neboli zastrelené, ale zhoreli vo vlastných domoch, ktoré nacisti zapálili plameňometmi.


Takto dopadli mnohé domy a celé dediny, keď s nimi nacistické jednotky skončili

Nacistické jednotky podobne vypálili a vyvraždili aj ďalšie dediny, ako napríklad: Tokajík (34 obetí), Kremnica (261 obetí), Mladoňov (celá osada - 13 chalúp), Čierny Balog (60 obetí), Kalište (131 obetí), Kováčová (106 obetí), Prievidza (92 obetí), Slovenská Ľupča (40 obetí), Dubnica nad Váhom (62 obetí), Trenčín (69 obetí), atď. V mnohých prípadoch nacisti priamo nepopravovali, ale dediny "iba" drancovali a vypaľovali, prípadne miestne obyvateľstvo deportovali do koncentračných táborov. Takéto prípady sa stali napríklad v Skýcove, Pohronskom Bukovci, Lome nad Rimavicou, Selci a na mnohých iných miestach.      

   
     Prezident Jozef Tiso vyznamenával nemeckých vojakov za zásluhy pri potlačení povstania

ZDROJ: Martin Lacko. Slovenské národné povstanie 1944.FOTO: Foto 1 Foto 2 Foto 3Foto 4Foto 5Foto 6Foto 7Foto 8Foto 9Foto 10Foto 11 TAGY: nacistipartizánislovenské národné povstanievojnové zločiny

Vyjadri svoj názor na článok

 
   PRINT RSS


             
Hlavná stránka