http://www.pricemania.sk/katalog/romany/smrt-ministra-5377438/parametre/#detail-tabs

S rozpadom Sovietskeho zväzu a socialistickej sústavy všeobecne vyplávala na povrch aj ich, tak starostlivo ukrývaná, pravdivá podstata, ktorú rozhodne môžeme definovať ako diktatúru komunistického fašizmu.

Román Ľuboša Juríka Smrť ministra. (Noc pred popravou Vladimíra Clementisa) je toho presvedčivým dôkazom. Presvedčivým preto, že v ňom nejde o vymyslenú tvorivú predstavu spisovateľa, ale o konkrétne historické udalosti a javy, o konkrétnych štátnikov, stranícke a politické osobnosti polovice XX. storočia. Medzi nimi – J. Stalin, K. Gottwald, G. Husák, V. Široký, J. Urválek, L. Novomeský, Druhá svetová vojna, Slovenské národné povstanie atď., atp. Ale v centre tých ľudí a udalostí je žiarivá postava, neúnavná činnosť a osud slovenského politika Vladimíra Clementisa, okolo ktorého sa zoskupujú hrdinovia a odohráva sa dej románu. Takýmto spôsobom je aj vykreslený celý systém v tom období tvorených duchovných, historických, sociálnych, politických, psychologických atď. hodnôt a antihodnôt, rozmotáva sa základná problematika diela – problematika etickej voľby hlavného hrdinu, jeho chápanie cieľa, zmyslu a hodnoty života, vlastného poslania v ňom. Takže, Vladimír Clementis je nútený žiť a konať v podmienkach urputného dvojboja zla a dobra, nečestnosti a cti, charakternosti a pokrytectva, egoizmu a úcty k ľudskej osobnosti, nezodpovednosti a zvýšeného pocitu povinnosti, zrady a vernosti sebe samému, diktatúry a demokracie, bezzásadovosti a nezávislosti vlastného stanoviska, dôsledného a principiálneho obhajovania svojich ideí a presvedčení, smrti a nesmrteľnosti.

Zlo a dobro v románe Ľuboša Juríka vystupuje v rôznych dimenziách a rovinách. Zosobnením prvej je stalinizmus, na ňom vytvorená politika KSSZ a Sovietskeho zväzu, ktoré prenikali do najmenších škárok spoločensko-politického života nielen vlastného štátu, ale aj do iných, predovšetkým, európskych národov, mrzačili tam osudy stoviek, tisícov a miliónov čestných ľudí, vnútorne oddaných veľkým humanistickým ideálom. Zlo – to je socialistický systém ako výsledok revolúcie, ktorá požiera vlastné deti, je to ideológia komunizmu aj fašizmu, ktorá likviduje ľudskú osobnosť, robí ju, ako hovoril ešte Lenin, kolieskom a  súčiastkou svojho neľútostného mechanizmu, alebo ju zničí úplne, nahadzujúc svoje jarmo na celé národy a štáty, upevňujúc nenávisť k ľuďom a despotizmus, meniac týmto spôsobom prirodzený chod dejín usmernením k svojmu želanému smeru. Dobro však – to je protiakcia voči tomu všetkému. Rozkrývanie sujetu románu v týchto rovinách a dimenziách naberá konceptuálny charakter, odhaľuje hlbinné zdroje dialektiky ich vzniku a boja, tragické následky v osudoch ľudí, národov a štátov, antagonistické akýmkoľvek prejavom humanizmu, ba čo viac – zdravého rozumu, čo aj tvorí podstatu tohto systému.

V dôsledku historických aj politických pomerov sa Vladimír Clementis ocitá vo víre politického života v Európe polovice XX. storočia. Akceptovanie  stiesnenosti umeleckého času, ktorý plynie v rámci jedinej noci pred popravou, dovoľuje Ľubošovi Juríkovi obsiahnuť udalosti polovice XX. storočia nielen na územiach Európy, ale aj v iných štátoch sveta, obzvlášť USA a Izraela, nájsť zmysel života hrdinu od detstva do posledných okamihov jeho života. Aj napriek tomu protiklady „dobro“ – „zlo“ vystupujú v rovnakých rozsahoch, dostatočne obsiahlo a plnokrvne.
Nie náhodou sa počas noci pred popravou Vladimír Clementis ponára do spomienok na rodné tisovské stráne alebo Martinské hole, kadiaľ ho ešte ako malé chlapča brával na prechádzky dedo-botanik. Tie vône prírody, nekonečný priestor, prepletaný hrebeňmi hôr, vysoká modrá obloha, tragickými tóninami  smutná pieseň pastiera oviec Ondra, nie raz mu vchádzali do snov, zohrievali dušu. Tam sa formoval jeho charakter aj svetonázor, jeho životné zásady a ideály, tam sa formovali  základy jeho lásky k vlastnej krajine – rodnému Slovensku. „Spomienky na tie roky,“ - hovorí Vladimír Clementis už vo väzení, - „na tie miesta, na slovenskú prírodu... tie mi boli najväčšou oporou v krušných dňoch, v zlých časoch, keď som strácal vieru, keď som si už želal nebyť, vtedy mi obrazy hôr, vône lúk vracali ochabnutú nádej či aspoň silu prežiť, zachovať si zdravý rozum, aby som sa nepomiatol“ (s. 149). Krása rodného kraja, ľudové zvyky vkladali do jeho detského vedomia ich prijatie a chápanie ako rodného národa a rodného Slovenska, ktorých predstaviteľom vo veľkej politike bol on a ktorým do poslednej svojej chvíle zasvätil celý svoj život, v čom sa ukrýva ich sila, ich miesto a význam v živote hrdinu pri jeho formovaní ako slovenského vlastenca a štátnika a politika, v jeho morálnych zásadách a etickej voľbe. Nespreneveril sa im do posledného kroku svojej pozemskej púte, prejdúc ju so cťou a dôstojnosťou.

Výnimočne dôležitým v pochopení Ľuboša Juríka dobra a zla, a tak aj etickej voľby Vladimíra Clementisa, je Clementisovo chápanie straníckej disciplíny. Je plne pochopiteľné, že stranícka disciplína je pre hrdinu prvoradá. Bez toho si nevedel predstaviť zosúladenú, cieľavedomú a predovšetkým výsledky prinášajúcu prácu. Avšak neustále vyhľadávanie a likvidácia nepriateľov národa tam, kde vôbec nie sú, slepá a bezvýhradná pokora, absencia rôznych názorov na tie či iné javy, nie je disciplína. To je diktatúra, ktorá sa ničím nelíši od fašizmu. Táto diktatúra ničí akýkoľvek prejav slobody, slobodnej myšlienky a nezávislého postoja, podriaďuje si spoločnosť, robí ju rovnostárskou a neschopnou samostatného vývoja, vedie k jej úplnému krachu. Beneš, Gottwald, Rákoši, ktorí obsadili vysoké stranícke a štátnické funkcie vo svojich krajinách, prestali byť ľuďmi, ale práve oni počas dlhého obdobia určovali osudy miliónov svojich spoluobčanov. Slabošskí, neprezieraví, bezzásadoví báli sa Stalina a dôsledne, bez akéhokoľvek odporu, uskutočňovali jeho politiku, vyhľadávajúc u seba doma agentov kapitalizmu rôzneho druhu, krvavo s nimi zúčtovávali. Vladimír Clementis toto všetko starostlivo analyzuje a vidí, ako sa pod tlakom týchto okolností vkráda strach, ako sa tejto „straníckej disciplíny“ začínajú báť funkcionári, obyčajní ľudia, ako sa väzenia zaplňujú obviňovanými, ako sa v praxi straníckeho vedenia zakoreňujú zákernosť, zapredanectvo, túžba vyniknúť na úkor represálií voči iným, nezriedka včerajším priateľom a spolubojovníkom. Zlo víťazí na svojom bankete. A práve toto kryštalizuje nekompromisnosť, výnimočnú silu vôle, čestnosť stanoviska Vladimíra Klementisa ako vytváranie dobra a jeho dôslednú a principiálnu obhajobu v takýchto podmienkach.

Tak teda, Vladimír Clementis čestne a otvorene deklaruje svoje chápanie národných základov československého štátu. Clementis kategoricky a jednoznačne popiera akúkoľvek nadradenosť Čechov nad Slovákmi. Ešte od detstva táto prijímaná láska k rodnému kraju, chápanie rodného kraja a svojho národa ako najvyššieho prejavu dobra a krásy a neskôr uvedomelosť a politická a štátnická činnosti Vladimíra Clementisa prerastá do politickej a štátotvornej koncepcie na týchto základoch: rozhodne zavrhuje ideu jednotného československého národa, veď existencia slovenského národa pre neho „nie je a nemôže byť predmetom vážnej diskusie, lebo je (teda existencia slovenského národa – O. V.) skutočnosťou“ (s. 37). Ignorovanie toho – zlo! Teda základom vzájomných vzťahov Čechov a Slovákov v jednotnom česko-slovenskom štáte, podľa jeho pevného presvedčenia, má byť rovnoprávna a priateľská spolupráca Čechov a Slovákov. Absencia takejto rovnoprávnosti, vzájomnej úcty, vzájomnej výhodnosti – zlo, preto stav vzťahov medzi týmito dvoma národmi v tom období Vladimír Clementis považoval za nedokonalý a teda za absolútne neprijateľný. Poznamenajme: je to postoj v podmienkach aktívneho vcítenia sa do vedomia širokých ľudových más, do praxe stalinského boľševizmu, naskrz obludnej, neľudskej idey zbližovania a splynutia národov, tvorby všeľudského ako komunistického, ktorá nabrala najobludnejšie formy v Sovietskom zväze ako idea „družby národov“ a jej prerastania v jednotný sovietsky národ s jednotným ruským jazykom, jednotnou kozmopolitickou, tiež na ruskom základe, kultúrou, politikou, dejinami, celkovým spôsobom života. Čestnosť a prezieravosť Vladimíra Clementisa sú tu úplne zrejmé. Ľuboš Jurík opisuje takýto postoj dosť obsažne a jasne ako vzor štátnickej a politickej múdrosti, ako vzor duchovnej a ideovej dokonalosti štátnika a politického funkcionára, a nakoniec, ako varovanie pred akýmkoľvek násilím voči ľudskej prirodzenosti, prirodzenosti akéhokoľvek národa alebo národnostnej menšiny. Krach tejto nezmyselnej komunistickej idey, toho komunistického experimentu, je serióznym varovaním pre súčasných politikov a štátnikov.

Tak sa v románe nastoľuje problematika etickej voľby medzi nečestnosťou a cťou, charakternosťou a pokrytectvom. V rámci týchto súradníc autor chápe ďalšiu hranu komunistickej ideológie a na nej založenej socialistickej sústavy.

Česť, čestnosť, pozornosť a úcta k ľudskej osobnosti – tieto hodnoty, ktoré pre Vladimíra Clementisa vždy určovali jeho postoje k ľuďom a svetu, jeho principiálne a dôsledné stanovisko v občianskej, štátnickej a politickej činnosti a boli najužšie prepojené s čistotou svedomia, ušľachtilosťou, sebaobetavosťou a nakoniec aj tvorili jednu zo súčastí jeho chápania cieľa, zmyslu a hodnoty života. Práve ony určili jeho voľbu, postoje a správanie v najzložitejších podmienkach.

Keď sa socialistická sústava ocitla pod vládou Stalina a Sovietskeho zväzu, Vladimír Clementis neraz, vedome riskujúc svoj život, čestne a otvorene ostro kritizoval, kategoricky odmietal jej ideové, sociálne, ľudskej morálke antagonistické základy, dôsledne obhajoval ľudskú dôstojnosť, právo človeka na sebarealizáciu, právo na život. On sa nezačal plaziť pred týmto systémom, prispôsobovať sa mu ako K. Gottwald, R. Slánsky (Salzmann), V. Široký, G. Husák, niektorí ďalší jeho kolegovia v straníckej a štátnickej práci. Naopak, hlbokým vniknutím do procesov, ktoré sa dejú naokolo, odhaľuje ich zvrátenú podstatu, hádže jej rozhodnú výzvu. Dôkladná, učebnicová Juríkova analýza chápania socialistickej skutočnosti Vladimírom Clementisom privádza k hlboko motivovaným záverom: revolúcia -  poblúznenie, horúčka, zimnica, nákaza, ktorá požiera vlastné deti, ničí všetko staré; ruská revolúcia – omyl, deštrukcia, komunisti tiež sú deťmi deštrukcie, Rusko – štát plný protikladov, a „dejiny sú plné mŕtvych revolucionárov, ktorých poslali na onen svet ich vlastní súdruhovia...“ (s. 23). Toto všetko je akumulované v románe v úvahách Vladimíra Clementisa nad prežitým a tým, čo zakúsil pred svojou popravou.

Poukázaním takýmto spôsobom na zákonitosti socialistickej revolúcie a socialistického systému, ideológie marxizmu-leninizmu všeobecne, Ľuboš Jurík skúma skutočné príčiny ich úplného a hanebného krachu. Nemôžeme tu nespomenúť I. Franka, ktorý hlboko a všestranne analyzujúc ideológiu „Manifestu komunistickej strany“, komunistickú doktrínu vôbec, ešte pred úsvitom socialistickej revolúcie varoval: idea triedneho boja ako základu historického, sociálneho a politického rozvoja spoločnosti nemôže byť v žiadnom prípade prijateľná, veď je to idea, ktorá  nivelizuje ľudskú osobnosť, je to idea nenávisti k ľuďom, bratovražedného, večného krvavého odporu, pretože sa zakladá na večnom vyhľadávaní nepriateľa dokonca tam, kde na to neboli žiadne dôvody. V románe „Smrť ministra“ -  Noc pred popravou Vladimíra Clementisa,  Ľuboš Jurík skúma dôsledky takejto praxe boľševizmu dostatočne rozsiahlo, obšírne, zásadne a presvedčivo dokazuje, že ony - komunistická ideológia a prax, sa ničím nelíšia od fašizmu, proti ktorému akoby bojovali vodcovia komunizmu.

Ústrednou v tejto ideológii a praxi, jednou z najvýznamnejších pružín a najurčujúcejším mechanizmom, je diktatúra, ktorá v akýchkoľvek svojich prejavoch je protikladom demokracii. Je dôležité, že pri umeleckom rozpletaní problematiky etickej voľby Vladimíra Clementisa, Ľuboš Jurík neidealizuje svojho hrdinu. Vytvára pravdivý obraz človeka, úprimne a do konca oddaného svojej veci, svojmu národu, vysokým a ušľachtilým ideálom pravdy, slobody a cti, so všetkými jeho uvedomenými, pochopenými a prehodnotenými pochybnosťami, rozpakmi a omylmi a urobenými závermi. Správne chápajúc, že súd s ním vlastne nebol súdom, ale len dôkladne pripraveným politickým procesom, ktorý riadila stalinistická Moskva, otvorene proklamuje svojmu advokátovi: „Museli sme sa priznať, aby všetko vyzeralo dôveryhodne. Za všetkým je Stalinova téza o zostrovaní triedneho boja. Strana potrebovala nájsť nepriateľov!“ (s. 11). Ale to nebolo stanovisko, to bola kalkulácia, pokus získať čas a ovládnuť situáciu. Clementis tiež verí K. Gottwaldovi a do konca obhajuje spravodlivosť. Keď sa to však nedarí, hrdina románu podstupuje najkrutejšie nielen morálne a psychologické, ale aj fyzické skúšky a ostáva verný samému sebe, svojim zásadám a ideálom, veď uznanie nepravdy by pre neho znamenalo znevážiť seba samého, zrieknuť sa svojho presvedčenia, priznať svoju slabosť, čo on nie je schopný urobiť. Nie je schopný urobiť to preto, že nikdy nepresúva svoje povinnosti na iných, nespolieha sa, že čestný skutok zaňho urobí niekto iný, veď si dobre uvedomuje veľmi jednoduchú pravdu: začneš ustupovať, už sa nezastavíš! Príznačnou v tejto rovine je spomienka na jeho mučenie vo väzení: „Zavesili ma dolu hlavou. Krv mi stekala po tele, po tvári, z nosa kvapkala na zem. Keď sa podo mnou utvorila mláčka, zmyli ju do kanála a prúdom vody z hadice postriekali aj mňa, aby som sa prebral. Bolesť bola taká pálčivá, ostrá, že už prestávala byť bolesťou. Udierali ma do rebier, do brucha, do ľadvín, kopali do tváre. Počul som ruské hlasy. Chrapľavý smiech, pach lacnej pálenky, opäť údery...“ (s. 200). Ale ani to nezlomilo vôľu Vladimíra Clementisa, on čestne obstál v týchto skúškach, nespreneveril sa svojím zásadám a ideálom a mužne prijal smrť. Takto sa nám Ľuboš Jurík prihovára, premieta tieto udalosti do nášho obdobia, napĺňajúc tragické optimistickým obsahom, ktorý sme povinní zachovať pre seba a odovzdať ho nastupujúcim pokoleniam ako najväčšiu svätosť, vychovávať na týchto zásadách a ideáloch nové a nové pokolenia svojich spoluobčanov.

Výnimočne dôležitou súčasťou celého súhrnu pohľadov Ľuboša Juríka na opisované udalosti, javy, postavy, chápanie ich poslania v živote ako samostatného človeka, tak aj národov, národností a štátov je pertraktovanie ním takých morálno-etických znakov a pojmov, akými sú zodpovednosť a pocit povinnosti, zrada a vernosť sebe samému, bezzásadovosť, tajtrlíkovanie a nezávislosť vlastného stanoviska. To podmieňuje panoramatickosť, filozofiu a jasné publicistické zameranie umelecko-estetického myslenia autora, úplnosť a obsažnosť ním vytváraného obrazu sveta. Potom prechádza od zobrazenia udalostí na Slovensku, v Prahe do Paríža, Londýna, Moskvy a OSN a naopak, odhaľuje vzájomné vzťahy medzi občanmi, štátnikmi, straníckymi a politickými funkcionármi, navzájom ich premieta, aby presvedčivejšie vykreslil motiváciu morálno-etickej voľby svojho hrdinu v rôznych historických, sociálnych a politických podmienkach.

Pocit vlastnej občianskej ako aj čisto ľudskej povinnosti pre Vladimíra Clementisa – to je pripravenosť ísť proti spoločensko-politickým prúdom, komunistickým vodcom obdobia, v ktorom žil. Len človek cti mohol dať na misky váh svedomia hlboké uvedomenie si povinnosti, vernosť sebe samému, nezávislosť svojho stanoviska, postaviac ich proti zrade, bezzásadovosti, pokrytectvu a karierizmu. Preto poznamenávame, že hrdina sa v takomto prípade riadi osudom spoločnosti, budúcich pokolení, národov, ktoré celým pohybom historického rozvoja boli zahnané do osídiel komunistickej ideológie, do priepasti socialistických experimentov. Odvrátiť hrozbu, ku ktorej vedú tieto experimenty, zachrániť súčasné aj budúce pokolenia pred ňou, hoci aj za cenu vlastnej smrti, Vladimír Clementis považuje za svoju prvoradú povinnosť. S neobyčajnou silou umelecko-publicistického zovšeobecnenia, umelecko-publicistického vyjadrenia, sú také vlastností hrdinu, filozofické úvahy nad cieľom, zmyslom a hodnotou života skoncentrované v jeho nevľúdnom osude nemilosrdného boja komunistických strán proti nimi samotnými vymysleným imperialistickým agentom a kapitalistickým špiónom, zradcom robotníckej triedy, ku ktorým bol zaradený aj on sám. „Odporné divadlo muselo byť dokonané,“ – odpovedá Vladimír Clementis na takúto „bdelosť“ Komunistickej strany, na obvinenia na svoju adresu, - „naši politickí vrahovia a kati si chceli naše poníženie vychutnať, chceli ho predložiť verejnosti ako triumf bdelosti nad zradou. Nemohli tušiť, čo som ja cítil viac intuitívne ako racionálne, že tento amorálny a zmanipulovaný proces položí základy deformácie na dlhé desaťročia. Že raz a navždy zdiskredituje socialistickú revolúciu, že raz sa táto karikatúra spravodlivosti vráti ako bumerang a poznačí vedomie celých generácií.“ (ss. 230 – 231). Či je potrebné hovoriť dnes o prezieravosti vyššie napísaného? Po krachu ideológie komunistického fašizmu a socialistickej sústavy to vôbec nie je potrebné.

Avšak, neponáhľajme sa uzavrieť hroznú stránku takejto našej neďalekej histórie. Neponáhľajme sa preto, že následky tejto deformácie sú citeľné aj v súčasnosti. A my nesmieme dopustiť, aby sa akýmkoľvek spôsobom v našom živote zopakovali.

V čom je podstata týchto deformácií? V úplnej nivelizácii ľudskej bytosti. Ľuboš Jurík uvádza úplnú galériu komunistických cárov-vládcov. Sú to generálni tajomníci komunistických strán, prezidenti, ministri, diplomati, spolupracovníci tajných špeciálnych služieb atď. Aby sme hlbšie prenikli do psychológie J. Stalina, K. Gottwalda, G. Husáka, Abrahama Lejba Hocha, čiže Jana Ludvíka Hocha, čiže Roberta Maxwella, V. Širokého, P. Slánskeho (Salzmanna) a im podobných, rozsiahlo ukázať dôsledky ich strašnej činnosti a tým istým ešte raz varovať ľudstvo pred komunistickým tyranstvom, spisovateľ, okrem Vladimíra Clementisa, uvádza aj ľudí inej morálno-etickej voľby. Tými sú, predovšetkým, L. Novomeský, A. Dubček, V. Clementis, jednoduchí roľníci, ktorí obklopovali hrdinu v detstve a ďalší. Oni tiež žili v tej istej dobe, v rovnakých podmienkach, v rovnakom systéme, ale aj v takýchto pomeroch dokázali ostať samými sebou, nepodriadili sa zlu.

Ješitnosť, samoľúbosť a vládychtivosť J. Stalina, obchodovanie K. Gottwalda, G. Husáka, V. Širokého s vlastným svedomím, cťou a dôstojnosťou, svojimi včerajšími druhmi a spolubojovníkmi, urobili ich obeťami nimi samotnými vytvoreného socialistického systému, vybudovaného na týchto antihodnotách. Ako hovorí advokát, chceli kriviť chrbtovú kosť tým, ktorí sa nepokorili, ktorí sa nepodriadili ich svojvôli a despotizmu, ktoré boli vydávané za akúsi ušľachtilosť, bdelosť, vyšší prejav vnútrostraníckej disciplíny. Chceli. Avšak im to nevyšlo a skrivili si nielen chrbtovú kosť, ale zničili aj samých seba, to, čo nazývali socializmom, ako keby nebola ich, ale nimi oklamaných robotníkov a roľníkov, spoločnosť.

K. Gottwald, napríklad, prechádza cestou od radového člena KSČ až po funkciu prezidenta Československa. Zdalo sa, že si to zasluhuje pozornosť a úctu k nemu, že by mal byť vzorom pre iných. Ale je to tak len zvonku, na prvý pohľad. V románe tento, ako aj ďalší jemu podobní, komunistický typ vystupuje ako človek naskrz amorálny, človek so skutočne skrivenou chrbtovou kosťou, úskočný a egoistický, obratný, neprincipiálny a vládychtivý karierista. Jemu tak dôveroval Vladimír Clementis, veď bol jedným z jeho najbližších priateľov a spolubojovníkov. Avšak K. Gottwald, zachraňujúc seba, ponáhľa sa zatknúť Vladimíra Clementisa hneď po jeho návrate z New Yorku a potom ho uväzniť, odovzdať súdu a podpísať rozsudok smrti. Odkiaľ toto všetko? Prečo sa to stalo možným? Ľuboš Jurík dáva jasnú a jednoznačnú odpoveď: on bol vždy takýto (podľa rozhovoru na ss. 91 – 92).

Popisujúc v románe strašný obraz socialistickej minulosti, odhaľujúc jeho príčiny, predovšetkým ideologické, morálno-etické a psychologické základy, premietajúc ich do osudu svojho hrdinu, sa spisovateľ vracia aj k rozporuplnej postave G. Husáka. Kľukatá, plná protirečení, nedorozumení bola jeho životná cesta. Bol jedným z aktívnych organizátorov a vodcov Slovenského národného povstania. Neskôr ho komunisticko - stalinské stranícke vedenie  obvinilo z neexistujúceho buržoázneho nacionalizmu a bol odsúdený na doživotné väzenie. V období prezidentovania A. Novotného vychádza z väzenia, aktívne sa zapája do politického života štátu, spolupracuje s A. Dubčekom. Po okupácii Československa vojskami členských štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 sa odkláňa od neho a stojí na čele tzv. normalizačného procesu, zastáva funkciu Generálneho tajomníka ÚV KSČ, prezidenta ČSSR. „Pragmatický“ kurz G. Husáka bol charakteristický čistkami a stagnáciou spoločnosti, nie vždy ospravedlniteľnými kompromismi so sebou samým a politikou KSSZ za obdobia vládnutia L. Brežneva. Úplne zákonite sa táto protiľudová politika týchto funkcionárov komunistickej strany zavŕšila úplným krachom a rozpadom Sovietskeho zväzu, ČSSR, socialistickej sústavy vcelku, čo najjasnejšie charakterizuje občiansky postoj G. Husáka, podstatu veci, ktorej on venoval väčšinu svojho života, spreneveriac sa zásadám, ideálom, cieľom a poslaniu predovšetkým Slovenského národného povstania a zásadám a ideálom svojho národa. Osud Gustáva Husáka, ako vidíme, je tiež veľmi poučný: nedôslednosť, nerozhodnosť, zrada – to nie je tá morálno-etická voľba, ktorá vedie k úspechu, ostáva v dobrej pamäti súčasných aj budúcich pokolení. Formulovaním takého úsudku o životných princípoch a ideáloch Vladimíra Clementisa, Ľ. Jurík nabáda svojho čitateľa k úvahám o vlastnej morálno-etickej voľbe v rôznych podmienkach, o vlastnom chápaní cieľa, zmyslu a hodnoty života.

Jednými z najidiotickejších postáv románu sú R. Slánsky (Salzmann) a Avram Lejb Hoch (Jan Ludvík Hoch – Robert Maxwell). Oni sú naskrz amorálni, ľstiví, ctižiadostiví. Tieto črty ich charakterov ich obzvlášť výrazne odlišujú od pozadia čestnej a dôslednej politickej činnosti Vladimíra Clementisa, ktorý dočasne až po naivitu im dôveroval, pomáhal dodávkami zbraní do Izraela, vďaka čomu Židia dosiahli víťazstvo vo vojne s Arabmi, na čo aj kruto doplatil. Ten istý R. Slánsky (Salzmann) sa stáva Generálnym tajomníkom KSČ a, ako verný poddaný Stalina, bol jedným z organizátorov špeciálneho odboru bezpečnosti, zaoberajúceho sa činnosťou politikov londýnskeho exilu. Základný princíp tejto štátnej, komunisticko-straníckej a politickej činnosti – neustále odhaľovanie agentov „nepriateľského“ kapitalistického sveta, ich „deštrukčnej“ činnosti, boja s „buržoáznym“ nacionalizmom v Československu, ku ktorým absolútne neopodstatnene priradili Vladimíra Clementisa. Ale socialistická revolúcia požiera vlastné deti: R. Slánsky (Salzmann) podľa direktív Stalina, ktorého politiku represálií tak usilovne uplatňoval v Československu, bol zatknutý a uväznený. Počas vyšetrovania ho mučili rovnako ako aj Vladimíra Clementisa, čo R. Slánsky (Salzmann) nevydržal. Tu v plnom rozsahu ukázal svoju malomyseľnosť, svoju šašovskú podstatu, priznal sa vo všetkých obvineniach na svoju adresu, žiadal pre seba najvyšší trest, čo aj bolo vykonané. Rovnako neslávne skončil svoju životnú púť aj ďalší politický aférista Avram Lejb Hoch.

Keď sa v tomto zameriame nielen na československých politických dobrodruhov, prispôsobencov, väzňov revolúcie, ale aj na Stalina, Beriju, Kaganoviča, Mao Ce-tunga, Brežneva, Ceaușescua atď., atp., tak deštruktívna úloha socialistickej revolúcie, socialistickej sústavy ako celku zreteľne určuje ich morálno-etický základ, ktorý je v protiklade k akejkoľvek pozornosti a úcte k ľudskej osobnosti, láske k človeku, čo dáva všetky dôvody hodnotiť komunistickú ideológiu a prax ako prejav komunistického fašizmu.

Problematika morálky a etickej voľby v románe Ľuboša Juríka sa stáva výrazne rozsiahlejšou, psychologicky obsažnejšou, keď na pozadí zrady, bezzásadovosti, rúhačstva a karierizmu „väzňov revolúcie“ objasníme psychologické, duchovné, sociálno-politické základy pocitu povinnosti a zodpovednosti pred ním, vernosti jemu, nezávislého občianskeho postoja najlepších priateľov a spolubojovníkov Vladimíra Clementisa, a to L. Novomeského a jeho manželky Lídy.

Keď sa na pokyn Stalina začalo s vyhľadávaním ideových „nepriateľov“ nielen v Sovietskom zväze, ale aj v krajinách socialistického tábora, L. Novomeského spolu s Vladimírom Clementisom a G. Husákom na IX. zjazde Komunistickej strany Slovenska obvinili z buržoázneho nacionalizmu, z kontrarevolúcie, z kozmopolitizmu, potom ich uväznili. Duševný a morálno-etický stav V. Clementisa, G. Husáka, L. Novomeského v tom období možno najpresnejšie charakterizovať ako utrpenie, o čom sám L. Novomeský neskôr hovorí v poézii Pošepky. Ale toto utrpenie je mimoriadne. Mimoriadne preto, že je hľadaním spravodlivosti, hľadaním pravdy, hľadaním východiska zo vzniknutej situácie. Jeho obsah určuje obava nielen o svoj osud, ale aj o osud národa. To je tá morálno-etická voľba, ktorá v románe slúži ako etalón cti, dôslednosti, sebaobetovania v mene veci, ktorej slúžiš, zjednocuje priateľov - rovnako zmýšľajúcich. Ako odpoveď na skrytú zlomyseľnosť advokáta, ktorý povýšenecky hádže väzňovi hrozné slová o tom, že im skrivili chrbtovú kosť a on sa už nenarovná, Vladimír Clementis rozhodne odpovedá, že sa narovná, že na šibenici ho narovná povraz. L. Novomeský a G. Husák za týchto okolností niekedy váhajú pri voľbe svojho stanoviska, ale jednoznačne neprijímajú obvinenia na svoju adresu a naliehavo hľadajú možnosti poopraviť svoj postoj. V rozhovore s nimi počas rokovania zjazdu Vladimír Clementis naliehavo dokazuje neopodstatnenosť vznesených obvinení, dokazuje svoju pravdu. „Ty a ja sme právnici. Vieme, že sa treba obhajovať, nie chváliť. To, čo vravíš, nie je sebakritika... Zabudni na dôstojnosť. Oni čakajú, že sa skloníme, ponížime...“ (s. 132) – hovorí G. Husák. Posledne menovaného podporuje aj L. Novomeský. A hoci je v tom cítiť akási pripravenosť na ústupky, predsa len v konečnom dôsledku prekonávajú toto váhanie a ostávajú verní sami sebe, prijímajú rozsudok súdu a uväznenie, v záchrane seba samých cesto zrady  svojich princípov a ideálov, svojho národa, nevidia zmysel svojej existencie. Pravda, ako sme uviedli vyššie, aj G. Husák, aj L. Novomeský, už neskôr, po prepustení z väzenia, sa opäť dvíhajú po stupienkoch straníckych a štátnických rebríkov. G. Husák sa stáva Generálnym tajomníkom ÚV KSČ a prezidentom ČSSR a L. Novomeský členom predsedníctva ÚV KSČ. Obidvaja sa nejednoznačne postavili k reformám A. Dubčeka – niekedy s ním spolupracovali, inokedy ho opúšťali.

Hlboký a výnimočne zdržanlivý a objektívny v hodnotení štátnikov, straníckych a občianskych funkcionárov, predovšetkým G. Husáka a L. Novomeského, Ľuboš Jurík  hodnotí etickú voľbu, životné postoje posledných menovaných nie ako zradu, ale ako ťažko vykúpený omyl. V jeho základe vidí túžbu zachrániť ľudí a štát od stalinsko-sovietskeho komunistického despotizmu a, spolu s tým, naivnú vieru v tú nanucovanú nám ideu socializmu s ľudskou tvárou, čo nikdy nemohlo byť zlučiteľné kvôli svojej podstate.

Ľuboš Jurík neraz uvažuje aj o iných zdrojoch formovania svetového názoru, životných zásad a ideálov, ktoré určili etickú voľbu jeho hrdinu, dodali mu sily dôstojne vydržať hrozné morálne, psychologické, fyzické skúšky a taktiež dôstojne prijať smrť, nespreneveriac sa samému sebe. Preto sa obracia k takým zdrojom, aké sa nie často dostávajú do pozornosti spisovateľa vo svetovej literatúre. Máme na mysli osobitý život Vladimíra Clementisa a miesto v ňom jeho manželky Lídy, ktorá dala iný rozmer tomuto životu, veď sa stala, ako hovorí on sám, jeho vstupnou kvetinkou do večnosti.

V predsmrtnom liste Vladimíra Clementisa manželke s vloženým doňho filozofickým významom Ľuboš Jurík odhaľuje obsah tejto jedinej správnej dimenzie, tej „vstupnej kvetinky do večnosti“: „Že som predsa len urobil aj kus dobra pre iných, pre spravodlivú budúcnosť, v ktorú som veril a neprestal veriť. Že som sa v živote prebohatom stretol so skutočnými ľuďmi. Že som našiel a mal Teba.“ (s. 147). Ako vidíme, dobro, česť, dôstojnosť, pozornosť a úcta k ľudskej osobnosti, pocit povinnosti, etická voľba ako nezávislosť, nepoddajnosť despotizmu, nech by sa akokoľvek maskoval, spoznáva sa a vyjde najavo odolávaním zlu, v tesnej jednote špecifického, národného a všeľudského v ich vzájomných závislostiach  ako súčastí cieľa, zmyslu a hodnoty života významného politika, štátnika a zároveň obyčajného a prostého človeka. Tak Vladimír Clementis chápe to, čo prežil a zakúsil, sumarizuje to. Ostáva pevne presvedčený o tom, že človek je najväčšou hodnotou ľudskej spoločnosti. Práve preto neprijíma 118. žalm Biblie, ktorý hlása: „Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na človeka.“ a odmieta predsmrtnú modlitbu - kajanie sa, veď vo všetkom bránil cirkev, vždy bol na strane biskupov Osuského a Čabrdu, ktorí protestovali proti prenasledovaniu Židov, a evanjelický kňaz Emil Boleslav Lukáč bol jeho priateľom. Predsa len ako protiklad tomu všetkému zlo slobodne riadilo navôkol svoj krvavý banket a žiadna viera v Ježiša Krista, žiadna Biblia ho nezastavila.

Zvláštny obsah v kontexte etickej voľby Vladimíra Clementisa v románe získavajú jeho predsmrtné úvahy o smrti a nesmrteľnosti. Nie pokánie, ale vernosť svojim životným zásadám a ideálom je pre neho najdôležitejšia. Odovzdať ich ako dedičstvo budúcim pokoleniam, na večnosť je svätou povinnosťou, ktorou sa riadi aj v posledných chvíľach svojej pozemskej púte. V tom je jeho sila. To je tragický hlas Vladimíra Clementisa z temnoty socialistickej minulosti k nám. Vycítiť, pochopiť a položiť ho ako základ nášho každodenného života, ako základ našej budúcnosti je teraz už našou povinnosťou. K tomuto vyzýva svojím románom Ľuboš Jurík.

Zdroj: Dukľa, r. 2015, č. 6, ss.79 – 86