Dnes sa už oficiálne hovorí o tom, že počet starých ľudí bude prudko narastať a že štát nebude mať peniaze ani na doterajšie dôchodky, aj tak najmizernejšie v celej Európskej únii.  Samozrejme že arcizločinecká a vlastizradná verbež z vysokej politiky má pripravené riešenia o ktorých sa už oficiálne hovorí ako o nevyhnutných. Je to napríklad zvyšovanie veku pri odchode do dôchodku, dokonca sa hovorí či špekuluje aj o znižovaní dôchodkov. Takže sa pokúsme rozobrať zvyšovanie dôchodkového veku vzhľadom k súčasnej ekonomickej realite, aj keď jedným zo skutočných dôvodov je vedomé bránenie politikov cez ekonomiku slovenským ženám rodiť deti. Následky sú hrozivé. Podľa štatistík napríklad v roku 2060 BUDE na 62 dôchodcov PRACOVAŤ len 38 ľudí. Dokonca aj Brusel predpovedá, že slovenských dôchodcov čaká ešte väčšia chudoba, ako je tá doterajšia – a je predpoklad, že ak sa to naplní, že už dnes by každý dôchodca dostal o 100 euro menej.

          V ponovembrovom Slovensku kde už prakticky nič ziskové a prosperujúce tomuto štátu nepatrí, už človek po päťdesiatke, často aj pred päťdesiatkou, nemá prakticky žiadnu šancu sa zamestnať, alebo len šancu minimálnu vzťahujúcu sa na menší počet jedincov. Keďže náš sociálny systém pripomína skôr sofistikovaný fašizmus, pri ktorom musia v horúcom pekle blednúť aj tí najotrlejší zločinci hitlerovského fašizmu a nacizmu, vrátane samotného doktora Mengeleho, tak výsledky zločinov proti ľudskosti za posledných 23 rokov majú jasnú výpovednú hodnotu. Minimálne 20 000 sociálnych samovrážd, státisíce duševne povraždených, deti okradnuté o detstvo, likvidácia ženskosti cez ekonomiku cez ktorú sa rozbíja rodina a začína sa postupná likvidácia národa.

          Pokiaľ hitlerovský fašizmus a nacizmus ako prvých v koncentračných táboroch likvidoval starých a nevládnych, ťažko zdravotne a duševne postihnutých, ponovembroví sofistikovaní fašisti, sadisti a psychopati z vysokej politiky pod dohľadom zahraničia sú mnohonásobne bezcitnejší. Zoberme si napríklad súčasný vek odchodu do dôchodku ktorý je 62 rokov. Mnohí z týchto ľudí už v päťdesiatke stratia zamestnanie a šanca opätovne sa zamestnať je prakticky nulová. Nasleduje niekoľkomesačná podpora, potom sociálna dávka 60 eur, ktorá sa musí odpracovať. Aká asi môže byť psychika takéhoto človeka, pokiaľ sa dožije dôchodkového veku, pokiaľ sa ho ovšem dožije?

          Položme si pritom ďalšiu otázku: koľkože miliárd ktoré išli či mali ísť zo štátneho rozpočtu do sociálnej sféry za posledných 23 rokov skončili na súkromných účtoch? A následky rozkradnutia? Drastické šetrenie a škrtenie v sociálnej sfére na ktoré doplatia v drvivej väčšine aj nevinní ľudia. Nehovoriac napríklad o následkoch ktoré dopadnú na ťažko zdravotne postihnutých, z ktorých viaceré patria do kategórie zločinov proti ľudskosti cez ekonomiku. Pritom som tu ešte nespomenul cca 60 000 opatrovateľov celodenne sa starajúcich o ťažko zdravotne postihnutých, ktorí sa následkom týchto rozkradnutí dostávajú do pozície žobrákov, keďže tie rozkradnuté peniaze chýbajú aj na ich plnohodnotné ohodnotenie. A vrcholom štátneho cynizmu je, keď premiér Fico či niektorí ministri zahlásia, že štát môže dať len toľko, koľko, obrazne povedané, je na štátnom účte. Paradoxne o tých rozkradnutých miliónoch a miliardách končiacich na súkromných účtoch sa decentne mlčí – a to nielen zo strany politikov a médií, ale aj samotných postihnutých.

Vladimír Pavlík